Ó, šport, si čestnosť!» 

Óda na šport (Pierre de Coubertin)

____________________________________

Zásady konania v duchu fair play

Konečným cieľom a poslaním športu nie je víťazstvo za každú cenu! Najvzácnejšou hodnotou je vnútorné presvedčenie, že si víťazstvo dosiahol poctivým prístupom!

Aj Tvoji súperi sú športovci! Rešpektuj ich športové umenie a výsledky!

Pravidlá sú na to, aby si ich dodržiaval! Proti verdiktom rozhodcu neprotestuj!

V športe nie je dôležitá len sila svalov a rýchlosť, ale aj charakter a sebadisciplína. Nauč sa dôstojne prežívať víťazstvá, ako aj prijímať prehry!

Športovec má byť príkladom nielen na športovisku, ale aj v osobnom živote!

__________________________________

   Obsah pojmu fair play = snaha a vôla konať čestne, slušne a poctivo - je tak starý ako ľudstvo samo, len súčasný výraz sa vtedy nepoužíval. Až neskôr. Podobne ako všetko okolo nás, aj tento vznešený pojem sa v rýchlo napredujúcom svete postupne menil, vyvíjal sa a prispôsoboval novým spoločenským podmienkam.

   Už v staroveku - v období gréckej a rímskej kultúry hral šport dôležitú úlohu. Gréci si uvedomili silu športu a dôležitosť rovnomerného vývinu telesných a duševných schopností.  Usporiadúvali početné preteky - agónes, ktoré boli súčasťou religióznych slávnosti.

   Aj keď starí Gréci mali ešte celkom odlišné predstavy o fair play - pričom samozrejme tento pojem ani nepoznali - môžeme pozorovať určité základné prvky a zaujímavé podobnosti. Dôsledne dbali na dodržanie pravidiel športovania. Ich nerešpektovanie a rôzne poklesky prísne trestali, napríklad bičovaním. Nad čistotou súťaženia na antických olympijských hrách bdeli hellanodikovia - rozhodcovia, ktorí sa  objavili prvýkrát na Hrách 49. olympiády v roku 584 pred n. l.

   V rámci zaručenia "fair play" (v dnešnom ponímaní) sa usporiadatelia športových hier snažili utvoriť rovnaké podmienky súťažiacim. Preto ich vyzývali na tvrdú prípravu. Tá trvala najmenej desať mesiacov, pričom posledný mesiac sa trénovalo priamo v dejisku hier. V Olympii dokonca v záujme zabezpečenia rovnosti súťažiaci dostávali aj rovnakú stravu. Na samotných hrách sa mohli zúčastniť len tí najlepší, ktorých vybrali prísni rozhodcovia. Motto výberu pritom znelo: "Ak ste cvičili toľko, koľko si žiadajú olympijské hry a nespáchali ste nič zločinné, ani podlé, nuž poďte a súťažte s odvahou!"

   V stredoveku sa pojem fair play spájal predovšetkým s obdobím rytierstva.  Rytieri boli prísne viazaní morálnym kodexom, ich správanie muselo byť príkladné aj v každodennom živote. Skutočný rytier mal byť odvážny, čestný, veľkorysý. Musel sa riadiť pravidlami športových hier, rešpektovať rozhodcu a podať čo najlepší výkon. Nesmel využívať určité výhody, ktoré sa počas boja vyskytli. Svojmu protivníkovi musel nechať dostatočný čas na predbojovú prípravu. Ale musel aj rešpektovať svojho zdolaného súpera. Kým v antickej dobe bol porazený súper vystavený posmeškom, rytieri vzdávali hold aj svojím porazeným protivníkom. Práve preto nielen historici vidia úzke spojenie medzi pojmami fair play a rytierstvo. Často sa dnes tieto pojmy považujú za synonymá.

   Pojem fair pochádza zo staroanglického slova faegere a jeho význam je pomerne široký: zahrňuje všetko, čo je pekné, príjemné, spravodlivé, nestranícke, čestné. V Anglicku sa používal už aj v skorších storočiach na vyjadrenie statočného, slušného vystupovania, správania sa. V literatúre prvýkrát bolo možné stretnúť sa s týmto pojmom v dielach slávneho anglického dramatika Williama Shakespearea (1564-1616).

   Výraz Fair play, ako ho dnes chápeme, sa ujal a rozšíril vo viktoriánskom Anglicku v priebehu 19. storočia. Pre anglických aristrokratov v tomto období šport predstavoval príjemné krátenie voľného času. Bola to záľuba, ktorú pestovali pre zábavu, vlastné potešenie a radosť z hry.

   Šport sa stal dôležitým prostriedkom aj vo výchovnom procese. Predovšetkým v tzv. public schools (verejných školách), ktoré v protiklade k svojmu menu boli privátne a  vo výchovných zariadeniach financovaných nezávislými nadáciami, sa začal presadzovať šport ako výchovný prostriedok a stal sa rovnocenným popri iných predmetoch.

   Thomas Arnold, riaditeľ školy v meste Rugby, podporoval športové aktivity svojich žiakov s cieľom zvýšiť ich morálno - vôlové vlastnosti. Predovšetkým futbal považoval  za ideálny prostriedok na formovanie charakteru. Futbal však bol dovtedy vyslovene brutálnou hrou, v ktorej dominovala sila a prevládalo násilie. Zápasy sa neraz skončili s vážnymi zraneniami zúčastnených. Preto sa žiaci školy v Rugby v roku 1845 rozhodli vytvoriť svoje pravidlá a položili tak vlastne základy fair play. Nastala éra civilizácie s pravidlami, ktoré umožnili technickú hru. Loptové hry ako futbal, ale aj ragby či kriket, si vyžadovali na jednej strane odvahu, disciplínu, ctižiadostivosť, veľkorysosť, schopnosť podriadiť sa kolektívu. Na druhej strane však aj ochotu niesť zodpovednosť, s čím sa viazala povinnosť dodržať čistotu športového súťaženia a predovšetkým fair play, čiže čestnosť.

   Fair play je však oveľa viac, než len hra podľa pravidiel. Znamená tiež pojmy ako priateľstvo, rešpektovanie iných a súťaženie v správnom duchu. Znamená nielen spôsob správania sa, ale aj spôsob myslenia. Vylučuje podvádzanie, nešportové správanie, užívanie drog a dopingových prostriedkov, fyzickú ale aj slovnú hrubosť, zneužívanie nerovnakých príležitostí, neprimeranú komerčnosť, korupciu atď. Vyznávať fair play znamená pochopiť, že šport prináša radosť po tuhom a čestnom boji, aj keď človek nezvíťazí.