Tolerancia naša každodenná: Pohľad na Medzinárodný deň tolerancie (16. november) očami našich úspešných paralympionikov

Tolerancia, ktorú všetci dobre poznáme, má základ slova v latinčine a znamená znášanlivosť. Ide o súhru v rôznorodosti, je to vzájomné rešpektovanie, akceptácia a uznanie bohatej odlišnosti svetových kultúr, foriem prejavu a spôsobov života ľudí.

Tolerancia je byť samým sebou bez potreby vnucovania svojich názorov a pohľadov iným. Je to predovšetkým aktívny prístup vyplývajúci z pochopenia všeobecných ľudských práv a základných slobôd iných. To všetko sa dá vyčítať z múdrych kníh, avšak bežný život predstavuje ešte len nepopísané stránky.

Aj Klub Fair play Slovenského olympijského a športového výboru (KFP SOŠV) si pripomína Medzinárodný deň tolerancie, ktorý svieti v kalendári vždy 16. novembra. Prvý raz ho prijatím Deklarácie princípov tolerancie v roku 1996 vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN.

Poslaním Medzinárodného dňa tolerancie je zvýšiť povedomie spoločnosti o potrebe znášanlivosti, a o nebezpečenstve a negatívnych dôsledkoch intolerancie.

Šport a telesná kultúra ako významná zložka spoločenského života nestoja bokom. Práve naopak, tí praví športovci by mali byť symbolom uplatňovania týchto pozitívnych vlastností človeka medzi širokou verejnosťou. Preto by bolo možno zaujímavé pozrieť sa aj ich očami na bežnú dennú konfrontáciu s toleranciou v ich živote.

Zaujímali nás v tejto súvislosti názory našich úspešných paralympionikov, pripútaných na invalidný vozík, ktorí preslávili Slovensko široko-ďaleko vo svete. Všetci sú držiteľmi aspoň jednej zlatej paralympijskej medaily.

Samuel Andrejčík (boccia):

„V mojom okolí sa stretávam predovšetkým so skvelými ľuďmi, ktorí sa mi snažia vychádzať maximálne v ústrety. Ak si zoberiem moju alma mater, Technickú univerzitu v Košiciach, kde sa mi podarilo ukončiť inžinierske štúdium ešte pred paralympiádou v Tokiu, tak na jej pôde som sa cítil veľmi dobre. Veď na internáte mi vytvorili výborné podmienky na tréning a vhodne mi pomáhali skĺbiť náročné štúdium s tréningom. Aj preto som sa rozhodol zostať na doktorandskom štúdiu na škole, lebo tolerantný prístup zo strany vedenia univerzity je priam ukážkový. Mimochodom, aj vďaka škole a rodinnej podpory sa svet pre mňa stáva miestom, na ktorom sa naozaj oplatí žiť...“

Martin Strehársky (boccia):

„Sme špičkoví športovci a zdá sa mi, že to máme v živote jednoduchšie, aj keď tých povinností je viac. Možno aj z toho pohľadu vnímam, že sa nestretávam s ľuďmi, ktorí by nám nejakým spôsobom krivdili, skôr naopak. Aj na úradoch vo väčšine prípadov mi ľudia pomôžu a sú ústretoví. Štatisticky to vyznieva jednoznačne v tom zmysle, že v drvivej väčšine sú k nám tolerantní. Nestretol som sa, chvalabohu, s nejakými problémami v tomto smere. A verím, že ani v budúcnosti sa nestretnem...“

Michaela Balcová (boccia):

„Ja som mala asi šťastie na skvelých ľudí, ktorí ma obklopujú. Týka sa to v prvom rade mojej najbližšej rodiny, bez ktorej by som určite nedosiahla všetky tie úspechy, ktorými som mohla prispieť tímu nielen k zlatým medailám z paralympiád, či ďalších významných športových zápolení. Nikto v mojom okolí mi nedával najavo, že som menejcenná, nikto ma nezošmieňoval, že som odkázaná na invalidný vozík. S takouto toleranciou som sa stretávala aj počas môjho štúdia na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Aj počas náročnej prípravy na Tokio som sa stretávala na fakulte s veľkým porozumením zo strany pedagógov. Snažili sa mi štúdium nie skomplikovať, ale naopak, uľahčiť. Vychádzali mi v ústrety, za čo som im vďačná. O to ľahšie sa mi potom dýchalo na paralympiáde, už s čerstvým titulom inžiniera vo vrecku.

Spočiatku to bolo síce ťažšie, kým som si zvykla na vysokoškolský rytmus a naučila som sa kombinovať ho s pravidelným tréningom, ale postupne som si zvykla a potom to už išlo. Samozrejme, že nám nič neodpustili, ale o to si viac cením, že som skončila školu . Mám z toho dobrý pocit. Zdôrazňujem, že asi som šťastný človek, pretože v mojom okolí sa stretávam predovšetkým s ochotou a s vysokou mierou tolerancie. V Bratislave sa postupne dá dostať s invalidným vozíkom prakticky všade, ale ešte sú miesta, kde by som tú bezbariérovať určite privítala.“

Alena Kánová (stolný tenis a curling)

„Už 25 rokov som na invalidnom vozíku a viem teda posúdiť, s čím sa denne stretávame. Veľa vecí sa zlepšilo, ale veľa vecí by sa ešte zlepšiť dalo, mnohé je neporovnateľné s nedávnou minulosťou. Toleranciu vnímam aj ako pacient, ktorý musí navštevovať zdravotnícke zariadenia. Najmä počas hospitalizácie je pozícia vozíčkara pomerne náročná, pretože problematické prístupy na toalety, sprchovacie priestory, ale aj na iné oddelenia stále robia vrásky na čelách.

Ďalším problémom sa v niektorých prípadoch javí aj komunikácia s inštitúciami. Napríklad úradník sa začne rozprávať a vybavovať agendu s asistentom a nie so mnou, čo ma do určitej miery uráža. Ako keby som nebola schopná hovoriť a on si vytvoril vo svojom vnútri akúsi nepochopiteľnú bariéru len z titulu pohľadu na invalidný vozík. Žiaľ, stále to trvá, ale verím, že sa to zmení.“

Veronika Vadovičová (športová streľba)

„Zatiaľ som sa stretávala predovšetkým s toleranciou a ústretovosťou všade tam, kam ma povinnosti zaviali. Či už počas štúdia na vysokých školách v Trnave a Olomouci, alebo aj v Športovom centre polície, kde pôsobím ako profesionálny športovec. Rovnako tak aj v Národnom športovom centre a na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského, kde momentálne študujem.

Aj ja sa snažím byť tolerantná voči svojmu okoliu a prípadne hľadáme nejaké kompromisy, bez ktorých to v živote nejde. S pochopením mám dobré skúsenosti aj na rôznych úradoch. Mám už svoje zaužívané miesta a spôsoby návštevy, rovnako tak som volila aj bydlisko, odkiaľ chodím na známe miesta, čo mi veľmi vyhovuje.

Dokonca som raz bola svedkom jednej zaujímavej a pozoruhodnej udalosti, ktorá by mohla slúžiť aj za príklad komunikácie so sluchovo postihnutým človekom. Na jednom úrade zvolila s ním pracovníčka písomný kontakt. To znamená, že ich rozhovor bez asistenta prebiehal tak, že si písali vety na papier a ten si medzi sebou len posúvali. Ale podstatné bolo, že sa dohovorili a oceňovala som predovšetkým prístup tej pracovníčky, ktorá neváhala pristúpiť na takúto formu dialógu s týmto zdravotne znevýhodneným spoluobčanom. Dokázala, že si vie vážiť človeka a správať sa k nemu veľmi ústretovo. Tu som videla toleranciu v tej jej samej podstate, po ktorej všetci voláme...“