Štvrtý diel seriálu Moja olympiáda o autentických pjongčanských zážitkoch Slovákov: akreditovaný fotoreportér Ján Súkup

Ján Súkup (vľavo) spoločne s dlhoročným kolegom fotoreportérom Lacim Perényim. FOTO ĽUBOMÍR SOUČEKBRATISLAVA (SOV) - V pondelok 11. júna SOV vydá svoj časopisecký magazín OLYMPIC.sk jar/leto 2018. Jeho obsah sa už pripravuje, okrem iného aj viaceré návraty k ZOH v Pjongčangu. V tejto suvislosti časopis ponúkne čitateľom niečo iné, než čo mohli čítať v novinách počas hier - autentické vlastné zážitky tucta Slovákov, ktorí na ZOH 2018 pôsobili v rôznych pozíciách. Vo štvrtom dieli ponúkame zážitky akreditovaného „dvorného“ fotoreportéra SOV Jána Súkupa:

 

„Bola to moja štrnásta olympiáda, z toho šiesta zimná. Určite patrila k tým najlepším. Veľmi sa mi páčilo, ako bola zorganizovaná oficiálna preprava novinárov. Autobusy stáli hneď pri dedine, z prímorského Kangnungu do horského Pjongčangu to trvalo len 35 minút a na jednotlivé športoviská to tiež zvyčajne nebolo ďaleko. Okrem zápch počas niekoľkých sviatočných dní v období lunárneho Nového roka autobusy chodili načas. Podobne dobre to fungovalo len na OH v Pekingu, ale v lete sa to zabezpečuje jednoduchšie. Ubytovanie aj stravu sme mali na veľmi slušnej úrovni.

 

Takú zimu ako v Pjongčangu som však ešte na žiadnej olympiáde nezažil – a mám pocit, že ani nikde inde. Kombinácia silných mrazov a silného vetra bola až vražedná. Na otváracom ceremoniáli som totálne vymrzol napriek tomu, že som bol naozaj poriadne naobliekaný.

 

Skoro celú olympiádu som mal krízu, pretože hneď na úvod som si presilil nohu, keď som sa kvôli snoubordistke Medlovej vyšplhal – a ešte k tomu zbytočne, pretože preteky zrušili – na štart slopestyle. Zostup dole som si odtrpel. To bolo na druhý deň po mrazivom otvorení ZOH. Neuveriteľne ma potom bolela ľavá noha. Bolesť ma držala až do konca hier. Zaujímavé, že na Slovensku mi to samo bez liečby povolilo...

 

Bolesti nohy ma limitovali aj pri návštevách Slovenského domu. Mladší kolegovia to z mediálnej dediny zvládli pešo svižne za pätnásť minút, mne to trvalo aj štyridsať. Preto som sa viackrát pokúšal zohnať taxík, čo nebolo ľahké. Keď mi to raz nešlo, poprosil som o pomoc policajta. Taxík sa však nedarilo zohnať ani jemu, nuž mi dal pristaviť policajné auto a do Slovenského domu ma odviezla hliadka aj so spusteným majákom...

 

Z fotografického hľadiska to ako vždy nebolo jednoduché. Najlepšie fotopozície mávajú veľké agentúry. Nám ostatným sa veľmi ťažko hľadali dobré miesta - napríklad v cieľovej rovinke na biatlone. Mimoriadne si však cením fotografie Naste Kuzminovej, ktoré som urobil, aj že som ju ešte zahorúca nafotil so všetkými tromi medailami. A keď išla na jej počesť hore naša vlajka, mal som ako vždy zimomriavky – to ma ani za tie roky neopustilo... Naopak, skľučujúce bolo vidieť našich športovcov na posledných miestach.

 

Podarili sa mi pekné fotky z hokeja, ktorý fotím dlhé desaťročia. Škoda, že náš tím v Pjongčangu po senzačnom úvodnom triumfe nad Rusmi nedosiahol viac. Veľmi silné emócie som prežil nielen pri Kuzminovej, ale aj pri zahraničných športovcoch. Obzvlášť po víťazstve nemeckej krasokorčuliarskej športovej dvojice Savčenková – Massot.

 

Mrzí ma fotka, ktorú som neurobil. Keď som išiel na voľné jazdy krasokorčuliarov, vytiahol som len teleobjektív a širokouhlý objektív som nechal v taške. Lenže po jazde Japonca Hanjua sa na ľad zosypalo hádam päťsto plyšákov a v celom hľadisku zaviali japonské vlajky. Ideálna scéna na ,širokáč´, ibaže ja som ho nemal poruke...“

 

 

Autor: (sou)

ZOSTÁVA DO Olympijských hier mládeže 2018, Buenos Aires

Exkluzívny partner

    Generálni partneri

      Hlavní partneri

        Partner

        Dodávatelia

          Mediálni partneri

            Pre lepší online zážitok používame súbory “cookies”. Vďaka nim presnejšie analyzujeme návštevnosť, prispôsobujeme reklamu a používateľské nastavenia. Súhlasíte so spracovaním súvisiacich osobných údajov?
            Viac informácií...
            Súhlasím