V magazíne Olympic.sk jeseň/zima 2018 vyšla aj analýza genézy vzťahu medzi slovenským športom a štátom: Veľký zákon a malé pomery

BRATISLAVA 10. decembra (sou) - V magazíne SOŠV s názvom OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018 nájdete brilantnú analýzu genézy vzťahu medzi slovenským športom a štátom (v ére samostatnosti Slovenskej republiky) aj vo väzbe na aktuálne platný zákon o športe. Jej autor je renomovaný publicista Marián Šimo, dlhodobo sa venujúci „športovej politike“. Analýza má výstižný titulok „Veľký zákon a malé pomery“ a podtitul  Sľuby sú jedna vec a realita druhá, a kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič“. Autor v nej pripomína mnohé fakty a „hriechy“, na ktoré mnohí pamätníci už zabudli a iní by zase najradšej zabudli. A pre mladšie generácie je väčšina uvádzaných faktov, žiaľ, novinkou...


Celý text článku „Veľký zákon a malé pomery“ si môžete prečítať nižšie:

 

Prospešný zákon o športe je približne rovnako starý sen slovenského športu ako dohoda na jeho strešnej organizácii – má vek Slovenskej republiky. Použijúc populárny bonmot ponovembrového federálneho ministra financií Václava Klausa, aj v zákone ide o peniaze až v prvom rade.

 

Slovenský šport trpí na suchoty od rozdelenia Československa. Ministerská analýza jeho financovania už koncom 90. rokov konštatovala, že „korene zložitej situácie sú dôsledkom chýb v období 1992 – 1994“. Naši politici po rozdelení republiky zabudli premietnuť do rozpočtu výdavky na štátnu športovú reprezentáciu hradené z federálnej kasy, ktoré v roku 1992 predstavovali 430 miliónov korún. Či sa to dá klasifikovať ako „metodická chyba“, je však otázne – skôr diletantská.

 

V premiérovom roku 1993 dostal slovenský šport zo štátneho rozpočtu iba 185 miliónov korún a 246 z lotérií, teda dokopy 431 miliónov. O rok ešte menej: 368 (146 + 122). Na porovnanie: v roku 1989 iba Slovenská organizácia Čs. zväzu telesnej výchovy disponovala rozpočtom 643 miliónov a v poslednom federálnom roku 1992 mal šport len zo slovenského rozpočtu a zo ziskov Sazky 563 miliónov...

 

KRÁDEŽ LOTÉRIÍ A FOND

 

Tých kiksov však bolo viac. Ak sa hanebne nízka finančná podpora športu dala hodnotiť ako macošský prístup mocných nového štátu, zákon o podmienke majority štátu v spoločnosti prevádzkujúcej číselné lotérie, ktorý schválila Slovenská národná rada ešte pred rozpadom ČSFR, bol Športová obec má na štát dlhodobo ťažké srdce. Okrem iného aj za exekúciu  majetku SZTK, v dôsledku ktorej šport prišiel aj o svoj stánok v areáli FIS na Štrbskom Plese. FOTO TASR/MILAN KAPUSTAa navždy ostane zlodejstvom. Vlastníkom lotériovej firmy Sazka boli totiž už za socializmu športové spolky a tie slovenské v procese delenia majetku regulárne zdedili práva na prevádzkovanie populárnych hier – na rozdiel od českých spolkov ich však nemohli v plnej miere využiť. Napokon štát vo vidine vajec zlatonosnej sliepky slovenskú nástupkyňu Sazky s názvom Športka úplne vysánkoval z lotériového biznisu.

 

Prvým ústretovým krokom voči športu, akousi malou satisfakciou, bolo v roku 1994 zriadenie Štátneho fondu telesnej kultúry. V jeho 15-člennej rade, ktorá rozdeľovala časť výnosov z (ukradnutých) lotérií, sedeli desiati zástupcovia športovej sféry a piati z ústredných orgánov štátnej správy. Vydržal osem rokov. Koncom roku 2001 ho však za prvej Dzurindovej vlády na nátlak ministerky financií Brigity Schmögnerovej poslanci napriek prvotnému odporu zrušili – aj všetky ďalšie štátne fondy (okrem fondu likvidácie jadrovoenergetických zariadení). Čiže vonkoncom nie preto, že „šport si fond nevedel spravovať“, ako na októbrovom pracovnom stretnutí subjektov SOV tvrdil generálny sekretár Slovenského tenisového zväzu Igor Moška – veď cez ŠFTK dostal aj jeho zväz niekoľko desiatok miliónov korún na Národné tenisové centrum...

 

ŠTÁT VO VOJNE SO SZTK

 

Od roku 2002 bol šport zase bez hlasovacieho práva a odkázaný na milosť štátu. A na to, čo si jeho funkcionári vybavili „kamarátčaftmi“ s politikmi, ktorí boli práve pri moci. Zákon o telesnej kultúre síce určoval, že šport má dostávať financie minimálne vo výške pol percenta z ročného objemu štátneho rozpočtu, ale žiadna vláda túto požiadavku nenaplnila. Jedinou výnimkou bol rok, v ktorom posledná Mečiarova uvoľnila 344 miliónov na investície spojené s organizáciou Svetovej zimnej univerziády 1999 vo Vysokých Tatrách.

 

V dôsledku neskorších zistení Správy finančnej kontroly o nepredpisovom narábaní s nimi však nastalo obdobie, keď štát šiel skôr proti športu, než by mu pomáhal. Najväčšiemu spolku – Slovenskému združeniu telesnej kultúry – za to, že cez jeho účet išla dotácia, naparil pokutu, ktorá sa s penálmi vyšplhala na 800 miliónov. Združenie sa bránilo žalobou na štátny Tipos za neoprávnené používanie značiek hier z portfólia Športky a štát reagoval zelenou na exekúcie, v ktorých telovýchovný spolok prišiel o lukratívny športový aj hotelový majetok na Štrbskom Plese či v Bojniciach...

 

VLÁDNA IGNORÁCIA ZÁKONANa výstavbu Národného futbalového štadióna v Bratislave, ktorý je už pred dokončením, vláda SR schválila dotáciu 69 miliónov eur. Drvivá väčšina olympijských športov môže u nás o svojom „národnom“ športovom stánku iba snívať. FOTO TASR/PAVEL NEUBAUER

Zákonom stanoveného pol percenta na šport kabinety bezočivo pohŕdali bez ohľadu na to, či mali bližšie k pravici alebo k ľavici. Napriek tomu, že na stole mali odborné  materiály, ktoré upozorňovali na hrozivo rastúci rozpočtový prepad vo financovaní športu. Sprievodný text Národného programu rozvoja športu v SR prerokovaného vládou v roku 2001 hovoril o sume presahujúcej jednu miliardu slovenských korún – a to bol ešte konzervatívny odhad, ktorý nezohľadňoval infláciu (v r. 1993 – 27 percent, 1999 –  14,2 percenta).

 

Československo sa delilo v pomere 2:1, ale v roku 2007 česká vláda dala na šport trikrát toľko ako slovenská a český šport mal okrem 3,2 miliardy korún od štátu ďalšiu viac než miliardu z výťažkov Sazky!

 

Od júla 2008 existovali na Slovensku dokonca dva zákony o športe. Okrem nového, ktorý šéfovia hnutia hodnotili ako „sterilný“ či „zbytočný“, lebo financovaniu sa vyhol, ostal v platnosti aj starý – pre onen (nerešpektovaný) paragraf o povinnom pol percente...

 

Za prvej Ficovej vlády (2006 – 2010) sa pohlo len riešenie výstavby tzv. národných štadiónov dvoch najpopulárnejších športov – hokeja a futbalu: jednému pririekla takmer 40 miliónov eur na kompletnú prestavbu bratislavského zimného štadióna (blížili sa MS) a druhému sľúbila 69 miliónov na Národný futbalový štadión na bratislavskom Tehelnom poli. S vedomím, že ide o investíciu budúcnosti, veď vtedy starý ešte ani nezačali búrať. Ostatným zostali oči pre plač – dotácia na šport klesla pod úroveň roku 2006.

 

POČIATOK ROZPOLTENIA ŠPORTU

 

Ďalší, Radičovej kabinet (2010 – 2012) mal drzosť športu navrhnúť ešte menej, historické minimum: iba 0,18 percenta objemu štátneho rozpočtu! Ku cti mu slúži len to, že za ministrovania Eugena Jurzycu sa začali debaty o reforme športu pod heslom „Viac peňazí a slobody za viac transparentnosti“.

 

K reforme nedošlo, šéf rezortu do predčasného konca vlády stihol len uponáhľanú zmenu rozdeľovania peňazí v štýle projektu Viktoria z dielne jeho hlavného poradcu Jozefa Tokoša, ktorý veľká časť športového hnutia odmietla už po prvej prezentácii v roku 2006. Menovanie licenčného futbalového agenta za šéfa pracovnej skupiny bol prvý ministrov omyl, druhý jej zloženie: zo športových expertov v nej figuroval len tenisový sekretár Igor Moška a hokejový tréner Ján Filc, ku ktorým neskôr priradili vodnoslalomárskeho manažéra Richarda Galoviča.

Zákon o športe, ktorý vstúpil do platnosti 1. januára 2016, vznikol na pôde Učenej právnickej spoločnosti. Skupinu jeho tvorcov viedol Peter Sepeši, ktorý v júni 2015 zákon prezentoval aj v Národnej rade SR. FOTO TASR/MICHAL SVÍTOK

Tézu skupiny „najväčšie úspechy v najpopulárnejších športoch, ktorým má patriť najväčšia štátna podpora“ označila exekutíva Slovenského olympijského výboru mimoriadne výstižne za „naivnú, Slovensku neprimeranú a tvorcom podozrivo vyhovujúcu“.

 

Výsledkom práce skupiny bol zložitý vzorec, pritom jednotný pre všetky športy: od najväčších po najmenšie, kolektívne aj individuálne. Jeho súčasťou sa stal atribút popularity postavený na roveň úspechu. Komu najviac vyhovoval, sa ukázalo, len čo sa prerátal na konkrétne čísla: futbalu aj tenisu sa štátny príspevok viac než zdvojnásobil, kým najúspešnejším olympijským športom (kanoistike na divokej vode, streľbe či biatlonu) klesol. Argument: hodnotu má úspech len v populárnom športe. O pofidérnom „meraní“ hodnoty popularity radšej pomlčme.

 

Jurzyca odmietol zastaviť rozdeľovanie financií podľa „Tokošovho vzorca“, hoci ho na to vyzvala väčšina športových zväzov. Naopak, na odchode vyjadril presvedčenie, že nástupca princípy nezmení.

 

V tom mal v zásade pravdu, došlo len k miernej modifikácii. Vládny Smer nebol schopný ani ochotný ponúknuť vlastnú alternatívu zjavne účelového vzorca už len preto, že mal vplyvných spriaznencov vo vedení futbalu aj hokeja. Preto podporil tvorbu zákona o športe takzvaného kódexového typu aj s ním.

 

ZROD ZÁKONA: ZDOLA ČI ZHORA?

 

Zákon o športe z roku 2016 verejne podporili aj viacerí športovci – vedľa vtedajšieho predsedu NR SR (dnes premiéra) Petra Pellegriniho strelkyňa Danka Barteková a bývalý hokejista Richard Lintner. Otázne je, koľkí podporovatelia ho aj naozaj čítali. FOTO TASR/MICHAL SVÍTOKZákon vznikal na pôde Učenej právnickej spoločnosti s prevahou odborníkov, ktorí vedeli relatívne dosť o futbale, lebo pôsobili v jeho štruktúrach či spolupracovali s jeho zväzom, ale veľmi málo o iných, najmä menších športoch. To sa dalo eliminovať. V procese prezentácie návrhu vyjadrovali tvorcovia empatiu pre oponentské či pochybovačné názory, ktorých bolo neúrekom. Do konečnej verzie však veľa z nich nepremietli.

 

Legitímna je otázka, či preto, že mali iné zadanie, alebo preto, že ich nepresvedčili. Navyše, komunikáciu s hnutím orientovali najmä na nefinančnú časť, pritom z logiky veci aj z diskusií bolo jasné, že športových funkcionárov prioritne zaujímali finančné a administratívne dopady.

 

Verklíkovaná a pôsobivo znejúca deklarácia, že zákon vzniká zdola, dostala na frak vo chvíli, keď Slovenský futbalový zväz inicioval spoločnú podporu „desiatich veľkých športových zväzov“ (volejbalový sa neskôr odpojil), kým niekoľko desiatok menších sa pripojilo k vážnym výhradám Konfederácie športových zväzov SR.

 

Záverečná fáza prezentácie návrhu zákona pred parlamentným finále mala všetky znaky réžie PR-agentúry a pozorovateľovi pripadala až komická. Zvlášť angažovanie na jeho podporu športovcov, ktorí sotva mali čas návrh naštudovať. Neskôr sa ukázalo, že ho dokonale nepoznali ani niektorí poprední funkcionári oných veľkých zväzov...

 

STOP Z REZORTU FINANCIÍ

 

V lete 2015 po medzirezortnom pripomienkovom konaní sa zdalo, že ani piata vláda neuspeje s návrhom nového, aspoň trochu výhodného zákona pre jasne finančne poddimenzovaný šport – prišlo 594 výhrad, z ktorých bolo 251 zásadných! Z nich 52 (25 zásadných) z ministerstva financií, ktoré odkázalo: „S návrhom bude možné súhlasiť len za podmienky, že z neho nebudú vyplývať zvýšené požiadavky na štátny rozpočet.“

 

Vzorec na výpočet dotácií, ktorý polarizoval slovenský šport, sa v okamihu dostal na vedľajšiu koľaj. Namiesto toho, aby sa po právnych odborníkoch chopili dotvorenia zákona športoví odborníci, ako požadoval generálny sekretár Konfederácie športových zväzov SR Zdenko Kríž, v politickom zákulisí sa rozbehli diskusie, čo v návrhu zákona nechať a čo vyhodiť z oblasti priameho štátneho financovania športu a motivácií pre sponzorov.

 

Na základe dovtedajších deklarácií väčšina hnutia predpokladala, že je všetko dohodnuté. Zase sa však potvrdilo, že sľuby sú jedna vec a realita druhá, a tiež to, že kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.

 

V následnej etape zrejme zohral významnú rolu krátkodobý, ani nie päťmesačný minister školstva (od júla do novembra 2014), neskôr šéf parlamentu (2014 – 2016), podpredseda vlády (2016 – 2018) a dnes premiér Peter Pellegrini. Nie z dôvodu jeho neskorších funkcií, ale predošlej: v rokoch 2012 – 2014 bol štátny tajomník ministerstva financií, čiže pravá ruka Petra Kažimíra...

 

Kľúčové systémové dvíhanie objemu prostriedkov z odvodov z lotériových hier až do výšky 100 percent v roku 2019 napokon ostalo vo finálnom návrhu zákona. Niektoré návrhy však z neho vypadli, alebo sa ich realizácia odložila.

 

VEĽKÝ ZÁKON – AJ OČI

 

Generálny manažér basketbalistiek Good Angels Košice Daniel Jendrichovský svoj ženský tím po jarnom zisku 15. domáceho titulu (na fotografii) rozpustil, lebo podľa platného zákona a jeho obrovských dopadov na rozpočet klubu nebol schopný ďalej napĺňať najvyššie ambície. FOTO TASR/FRANTIŠEK IVÁNAmbiciózni a profesionálne zdatní právnici vo vedomí, že tvoria veľký zákon, mali veľké oči. Ale nielen oni – aj ich poradcovia, kibici či chlebodarcovia.

 

Snaha o absolútnu komplexnosť zákona je zrejmá zo šírky záberu aj z dĺžky písomnej formy. Menej býva občas viac. Administratívna náročnosť množstva zo zákona vyplývajúcich  požiadaviek na príjemcu verejných financií je značná záťaž aj pre veľký zväz s desiatkami zamestnancov, nieto pre malý, čo ich má menej ako prstov na jednej ruke – a to donedávna boli také, čo mali jedného na polovičný úväzok s príjmom menším, aký najnovšie prináleží zväzovému kontrolórovi.

 

Transparentnosť je opodstatnená, ale nehodno zabúdať, že šport je stále ešte hnutie primárne zložené z dobrovoľníkov. A vôbec v ňom nie je viac podvodov než v iných spoločenských sférach. Tvrdenie o čiernej diere je nezmysel, ktorý treba odmietnuť, a nie ním obhajovať nárast administratívy.

 

Veľké oči veľkých športov ilustruje požiadavka zavedenia tzv. superodpočtu (možnosť pre sponzora uplatniť si vo výdavkoch o 25 percent vyššiu sumu, než naozaj poskytol), ktorý rezort financií ako nesystémový a zneužiteľný odmietol.

 

Záujmu udržať v zákone citeľný nárast štátnych peňazí padlo za obeť všeličo. Napríklad Stály súd pre šport s navrhovanými 15 sudcami – vzhľadom na predpokladaný záujem pri vysokých súdnych poplatkoch sa javil ako luxus, ba zbytočnosť. Ale aj športové poukazy pre deti, ktoré forsíroval už pred šiestimi rokmi projekt Slovenský šport 2020 – ten obsahoval aj zámer vyňať výnosy zo stávok na výsledky športových súťaží z príjmov štátneho rozpočtu (vtedajší odhad 17 miliónov eur) a cez rozpočty obcí a miest ich dať na podporu klubov a športovania mládeže. Jedného aj druhého je naopak škoda. Logické sa zdá aj oslobodenie športovísk od dane z nehnuteľnosti.

 

ŠPORT SI PÝTA EŠTE FOND

 

Podľa lanskej štúdie medzinárodnej auditorskej spoločnosti KPMG, z verejných zdrojov ide na šport na Slovensku v prepočte na jedného obyvateľa len 30 eur, kým vo Švajčiarsku alebo vo Francúzsku bezmála desaťkrát toľko (278, resp. 275) a v porovnateľnom Česku viac než dvojnásobok (69). Katastrofálne vyznievame aj v porovnaní s hrubým domácim produktom: ak nerátame investície na výstavbu Národného futbalového štadióna, sme na úrovni dvoch desatín percenta HDP (Francúzsko 0,81, Česko 0,4) – pritom podiel športu na tvorbe HDP prevyšuje dve a na zamestnanosti tri percentá.

 

Takže zákonom garantovaný nárast financií bola nevyhnutnosť. A stále ešte nie je dostatočný, aby vyrovnal štvrťstoročné manko.

 

Jednou z možností je zriadenie verejnoprávneho Fondu na podporu športu – po vzore už tretí rok úspešne fungujúceho Fondu na podporu umenia. Figuruje aj v programovom vyhlásení súčasnej vlády a podľa plánu legislatívnych úloh mal byť návrh fondu s ambicióznym cieľom „centralizácie zdrojov a kontroly financovania športu“ hotový už vlani – medzičasom však termín posunuli na koniec prvého polroka 2019. V poslednom období ho veľmi intenzívne pripomína najmä Slovenský olympijský výbor. „Fond by slovenskému športu veľmi pomohol a ocenil by ho aj preto, že po rokoch by o rozdeľovaní  financií rozhodovali zástupcovia športovej obce,“ vraví jeho prezident Anton Siekel, ktorý je presvedčený, že by vedel uviesť do života aj „odložené“ športové poukazy.

 

PRAVIDLÁ A VÝNIMKY

 

Končí sa tretí rok platnosti zákona a s ním aj odvodové prázdniny pre kluby a profesionálnych športovcov – od januára 2019 by mali obe strany v prípade závislej práce platiť plné odvody. Tak ako je to bežné vo všetkých krajinách Európskej únie okrem Česka a Malty. Zároveň sa však začali debaty už o tretej novele zákona, lebo kluby kolektívnych hier, o ktoré najmä ide,  vraj na to nemajú a hrozí im zánik – o športovcoch sa hovorí menej, pritom doplácajú už tri roky, lebo sú mimo sociálneho systému. Možno preto, že podľa štatistiky Učenej právnickej spoločnosti ich je len 1108 (536 futbal, 335 hokej, 120 basketbal, 77 hádzaná a 40 volejbal) a z nich nemalá časť sú cudzinci.

 

Názory na príčiny, dôsledky aj riešenia sa veľmi rozchádzajú. „Tri roky vieme, že odvodové prázdniny sa skončia, a tvárime sa prekvapene,“ glosovala v besede RTVS ministerka Martina Lubyová. „Ak ich predĺžime, o tri roky sa budeme baviť o tom istom.“

 

Mimochodom, zákon sa prvý raz otváral už koncom jeho premiérového roka 2016, a tiež v záujme najsilnejších športov: futbal a hokej na základe poslaneckého návrhu vyčlenili z radu všetkých športov a parlament z vyššej moci rozhodol, že bez ohľadu na parametre desiatky premenných vo všeplatnom vzorci jeden bude dostávať 17 a druhý 13 percent z koláča.

 

Dovtedy bol vzorec len terčom kritiky, odvtedy aj posmechu...

--------------------------

Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) v spolupráci s vydavateľstvom Publishing House minulý týždeň vydal ďalšie číslo svojho časopiseckého magazínu, ktorý vychádza dvakrát do roka – OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018. Magazín, ktorý vyšiel v náklade 2800 výtlačkov, je nepredajný. SOŠV ho distribuuje predovšetkým v rámci športovej obce - členom SOŠV, orgánom, organizačným zložkám a komisiám SOŠV, regionálnym olympijským klubom, ďalším športovým zväzom a  organizáciám pôsobiacim v oblasti športu, ako aj pri rôznych podujatiach SOŠV. Časopis dostali aj všetci účastníci piatkového 55. valného zhromaždenia SOV, ktoré schválilo transformáciu SOV na strešnú organizáciu slovenského športu s názvom Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV). Je však dostupný vo formáte PDF aj širokej verejnosti - takisto, ako všetky ostatné časopisy SOV vydané v predošlých rokoch (od roku 2006), ako aj všetky publikácie SOV, s výnimkou olympijských pamätníc z OH/ZOH.

Elektronickú verziu najnovšieho čísla časopisu si môžete stiahnuť cez túto linku:

https://www.olympic.sk/userfiles/files/Publikacie/olympic_sk-02_2018-web-19067.pdf

Autor: Marián Šimo

XXIII. ZIMNÉ OLYMPIJSKÉ HRY PJONGČANG 2018 (9. – 28. februára 2018)

Exkluzívny partner

    Generálni partneri

      Hlavní partneri

        Partner

        Dodávatelia

         

          Mediálni partneri

            Pre lepší online zážitok používame súbory “cookies”. Vďaka nim presnejšie analyzujeme návštevnosť, prispôsobujeme reklamu a používateľské nastavenia. Súhlasíte so spracovaním súvisiacich osobných údajov?
            Vlastné nastavenie cookies.
            Súhlasím X