Basketbalistu storočia Stanislava Kropiláka uviedli do Siene slávy FIBA, už je aj svetovou legendou
Do Siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie (FIBA) oficiálne pribudol prvý slovenský hráč. Po trénerke Natálii Hejkovej sa tejto pocty dočkal legendárny hráč Interu Bratislava a reprezentácie Československa Stanislav Kropilák. FIBA oficiálne uviedla naraz nových členov za roky 2020 a 2021 na 89. výročie vzniku organizácie prostredníctvom online ceremónie.
"Som veľmi rád a šťastný za poctu, že som sa dočkal uvedenia do Siene slávy FIBA ako prvý hráč zo Slovenska. Takmer celý svoj život som strávil a bol spojený s najkrajším tímovým športom na svete. Je to basketbal. Chcel by som poďakovať veľkému množstvu ľudí, bez ktorých by som sa takejto pocty nedočkal. V prvom rade by som chcel poďakovať rodičom, ktorí ma už od útleho veku viedli k športu. Vždy pri mne stáli. Ďakujem tiež všetkým spoluhráčom, trénerom a členom realizačného tímu. Bez nich by nebolo možné získať takéto ocenenie. Na koniec by som chcel poďakovať ostatným, ktorí mi pomohli počas mojej športovej kariéry, špeciálne však doktorom. Som poctený, že sa stávam súčasťou Siene slávy FIBA popri vynikajúcich osobnostiach a s tými, s ktorými som sa stretol na medzinárodných podujatiach a zažil s nimi krásne veci. Mrzí ma, že nemôžem stretnúť kvôli situácii s koronavírusom ostatných ocenených a užiť si s nimi príjemné okamihy. Chcem sa ešte poďakovať všetkým klubom, v ktorých som počas mojej kariéry hral. Poďakovanie patrí aj reprezentácii Československa, s ktorou som hral na všetkých veľkých podujatiach. FIBA patrí vďaka za viacnásobné nominovanie do výberu Európy, mohol som si zahrať s najlepšími hráčmi na kontinente. Najväčšie poďakovanie patrí môjmu prvému profesionálnemu klubu - Interu Bratislava. Strávil som tam a prežil krásnych 11 rokov ako hráč, 25 rokov ako manažér a neskôr ako prezident klubu," citovala TASR slová Kropiláka v jeho ďakovnom videu.
V časopiseckom magazíne Slovenského olympijského a športového výboru OLYMPIC.sk jar/leto 2021, ktorý vyjde v prvej júlovej dekáde, predstavil Stanislava Kropiláka Tomáš Grosmann. Uvádzame jeho text.
Postupne budeme na webovej stránke olympic.sk zverejňovať aj ďalšie texty z rovnomenného časopisu.
STANISLAV KROPILÁK: „NIKDY SOM NEHRAL BASKETBAL S ÚMYSLOM, ABY MA OCEŇOVALI MIMO IHRISKA. MÁM VŠAK OBROVSKÚ RADOSŤ, ŽE SOM SA OCITOL MEDZI NAJVÄČŠÍMI VELIKÁNMI.“
KTO JE STANISLAV KROPILÁK
Narodil sa 10. júna 1955 v Kremnici, je vysoký 208 cm.
Hral na dvoch OH (1976 a 1980) aj na dvoch MS (1978 a 1982); sedem ráz na ME - od roku 1975 do 1987, pričom v Štuttgarte 1985 získal striebro a na dvoch ME bronz, v Liége 1977 a v Prahe 1981. V rokoch 1981 – 1987 bol 15-krát člen výberu Európy.
Obliekal dresy Slávie SVŠT, Interu Bratislava (štvornásobný čs. majster 1979, 1980, 1983 a 1985) a RH Pardubice (čs. majster 1984). Po odchode do zahraničia v roku 1985 pôsobil v belgických mestách Fleurus, Charleroi, Namur, Gilly a v luxemburskom Steinseli. Na Slovensko sa vrátil v roku 1996, najprv bol generálny manažér BK Inter Bratislava, neskôr aj člen exekutívy Slovenského olympijského výboru (SOV) a poslanec Národnej rady SR. Od roku 2000 je prezident BK Inter Bratislava.
Je najlepší slovenský basketbalista 20. storočia podľa ankety z roku 2000, v ktorej triumfoval pred Richardom Petruškom, Gustávom Herrmannom, Petrom Rajniakom a Otom Matickým.
Za najlepšieho basketbalistu Československa ho vyhlásili 5-krát (v rokoch 1979, 1980, 1982, 1983, 1985) a za najlepšieho na Slovensku 10-krát (bez prestávky v rokoch 1975 až 1984). V roku 2017 ho uviedli do Siene slávy slovenského basketbalu, na slávnosti Športovec roka 2018 sa stal laureátom ceny slovenská Športová legenda, ktorú udeľuje Klub športových redaktorov, od 18. júna 2021 je člen Siene slávy FIBA.
Basketbalista náhodou
Túto veľkú, ale zaslúženú poctu získal muž, ktorý v detstve vôbec nesníval o basketbalovej kariére. Rodičia ho viedli k športovej všestrannosti a zdalo sa, že z neho bude zdatný plavec. „Bol som zbláznený do plávania. Trénerka Vlasta Wawrová, ktorá vychovala aj Miťa Roľka, ma presviedčala, že zo mňa bude znakár svetovej úrovne. Ale odišiel som od nej, úplne som zmenil šport,“ usmieva sa.
Jeho basketbalovým objaviteľom bol bratislavský telocvikár Milan Mižičko. „Zaujal ma vysokou postavou v internáte na Bernolákovej ulici, kde bazén susedil s telocvičňou, v ktorej som trénoval mladých basketbalistov. Po krátkom prehováraní prišiel medzi starších žiakov a hneď sa ukázal ako talent pre basketbal,“ spomína jeho prvý tréner pod košmi. Jeho úspechy si však Milan Mižičko ani náhodou neprivlastňuje, ale ich náhodné stretnutie pred viac ako polstoročím zohralo v živote Stana mimoriadne dôležitú úlohu.
Po ňom sa dostal mladučký dlháň do rúk ozaj skúseného basketbalového odborníka. „Už v juniorskom veku som uňho pobadal nevšedné danosti. Udivoval ma všestrannosťou, ktorú v tom čase žiadni iní vysokí hráči nemali,“ zveril sa po rokoch známy basketbalový odborník Miroslav Rehák. „Prevyšoval pivotov u nás a mnohých aj v zahraničí svojimi technickými schopnosťami. Keďže sám som bol kedysi rozohrávač, chcel som naučiť pivotov jednej nevšednej únikovej ,finte’. Kily ju zvládol hneď na prvom tréningu a potom v hre stále uplatňoval,“ povedal Rehák, ktorý bol Kropilákovým trénerom spolu šesť rokov, najprv za mladi v Slávii SVŠT a neskôr aj v majstrovskom Interi.
Najradšej spomína na prvý titul s Interom
Pod košmi, ktorých horná hrana visí vo výške tri metre a päť centimetrov, dosiahol „Kily“ nesčíselný počet úspechov. Mimochodom, slovo „Kily“ už dávno nie je u Stana Kropiláka iba prezývka. Bežne ho používa ako svoje meno. Nie je odvodené od jeho priezviska, ako by sa mohlo zdať. Dostal ho vďaka výborným lyžiarskym schopnostiam v čase, keď svojím kumštom na svahoch udivoval celý svet Francúz Jean-Claude Killy.
Náš „Kily“ v súvislosti so svojimi úspechmi najradšej spomína na nedeľu 11. marca 1979. Vtedy padla dlhá hegemónia českých klubov, konkrétne najmä Zbrojovky Brno a VŠ Praha, pod československými košmi. Basketbalisti bratislavského Interu získali v preplnenej hale na Pasienkoch, kde sa tiesnilo asi 4500 ľudí, svoj prvý titul.
„Bol jednoznačne najkrajší,“ konštatuje hráč, ktorý mal na vtedajších úspechoch ako virtuóz spod košov najväčšiu zásluhu. „Bol to najsilnejší okamih v celej mojej športovej kariére, hoci by som ho nechcel porovnávať napríklad so striebrom z majstrovstiev Európy v Štuttgarte 1985. Vtedy na Pasienkoch to bolo niečo úžasné. Hrali sme dobre, hala bola plná, cítil som, že ten basketbal sme ozaj hrali pre ľudí, ktorí sa potom radovali spolu s nami,“ vracia sa Stano k tomu úspechu.
„Hneď v prvej sezóne, čo som hral za Inter, sme sa zaradili do československej špičky. Najprv sme boli štvrtí, potom tretí, na čom mal okrem nás hráčov veľkú zásluhu tréner Kazo Klementis. Vedel nás dať dokopy svojím prístupom, urobil z nás skutočnú partiu na ihrisku aj mimo neho. Nielen v tíme, ale aj medzi nami a fanúšikmi vládla na Pasienkoch fantastická atmosféra,“ objasňuje súčasný prezident basketbalového Interu vcelku rýchlu a emotívnu cestu na československý vrchol.
Do Montrealu nepriamo
Vtedy už mal za sebou jeden štart na sviatku pod piatimi kruhmi. „V druhej polovici júna 1976 sme sa vybrali za oceán, ale ešte sme vôbec nevedeli, že budeme hrať na olympiáde v Montreale. Naša cesta totiž viedla najprv na kvalifikáciu do Hamiltonu. Veľmi sme sa tešili, veď vtedy sa za oceán často nechodilo,“ uvádza „Kily“ v úvode spomienok na svoje prvé olympijské vystúpenie. Dostal sa k nemu aj so svojimi spoluhráčmi vďaka tomu, že v konkurencii z 13 krajín obsadil tím ČSSR v Hamiltone druhú postupovú priečku za Juhosláviou.
Do začiatku OH chýbali ešte presne dva týždne, reprezentácia sa však domov nevrátila. „Tréner Vladimír Heger mal v Amerike dobré kontakty. Dohodol prípravné zápasy, aj podmienky na tréning. Stihli sme aj všeličo iné. Výlety, vrátane k Niagarským vodopádom, rôzne pikniky, navštevovali sme krajanské akcie, spoznali sme činnosť československých Sokolov. Boli to dni,“ pokračuje Kropilák o zaujímavom príbehu.
Svoje prvé olympijské hry potom prežíval plnými dúškami. Vždy mal rád kolektívny život a potešilo ho, že priamo v Montreale sa dostal aj medzi iných výborných reprezentantov. Zhodou okolností práve tam bol v histórii prvý raz v programe olympiády ženský basketbal. Aj s našimi reprezentantkami. Hrali tam aj hádzanári a volejbalisti Československa. Všetci sa chodili navzájom povzbudzovať. „Pravda, najväčšiu radosť sme prežili, keď cyklista Tono Tkáč získal zlatú medailu. Bola to aj pre nás, jeho kamarátov, poriadne náročná oslava,“ smeje sa opäť Stano.
Basketbalisti skončili na olympiáde 1976 na peknom 6. mieste, čo ich potešilo. Stana aj to, že tam mal v Justínovi Sedlákovi a Vladimírovi Padrtovi spoluhráčov z Interu. Z ďalších nezabúda najmä na doteraz výborného kamaráta Gustáva Hrašku, odchovanca Svitu, ktorý však ako hráč Slavie VŠ Praha zapustil korene vo vtedajšom hlavnom meste. Podotýka však, že ani náhodou sa na Čechov a Slovákov nedelili. Dosiahli spoločný úspech, ktorý sa spája s nevšedným viac ako mesačným pobytom v Severnej Amerike.
Moskva bola iná
V Montreale bol Stano Kropilák ešte len na začiatku nevšednej kariéry, veď mal len 21 rokov. Výkonmi však už vtedy poriadne zaujal. Dostal ponuku na štúdium na univerzite Wake Forest v USA. Okrem politických pomerov, ktoré vtedy u nás vládli a sotva by mu odchod umožnili, mu v tom zabránili aj zdravotné problémy. Tie ho neraz i neskôr pribrzdili, ale napriek tomu dosiahol nevšedne veľa.
Už napríklad na OH v Moskve 1980 bol jagavou hviezdou tímu ČSSR. Stačí spomenúť, že v šiestich zápasoch zo siedmich bol najlepší strelec nášho družstva. Postupne nastrieľal 21 bodov Brazílii, 31 ZSSR, 32 Austrálii, 33 Švédsku, 30 Poľsku a napokon 22 Senegal. Dosiahol spolu 184 bodov. Akurát proti Indii dal „len“ 15 bodov a iba v tom stretnutí nebol najúspešnejší strelec nášho výberu on, lež Kamil Brabenec s 28 bodmi.
Tento nesporný osobný úspech v Moskve Stana Kropiláka nijako nepotešil. „Skončili sme až na deviatom mieste. Sotva si už niekto spomenie, že sme nehrali zle a niekoľko stretnutí sme prehrali iba tesne. Hneď v úvode nečakane 70:72 s Brazíliou, neskôr o päť bodov 86:91 s Austráliou a iba 84:88 s Poľskom,“ vyratúva cestu k celkovej bilancii tri víťazstvá a štyri prehry. Nielen preto nespomína na Moskvu najradšej.
„Bola to zvláštna olympiáda. Určite iná než predtým v Montreale. Aj tú už síce trochu poznačilo niekoľko bojkotov, ale v Moskve ich bolo podstatne viac. Organizátori sa síce usilovali zabezpečiť všetko potrebné, ale pravý olympijský duch tam nevládol. Nenahradila ho ani skutočnosť, že sme mohli voľne chodiť po meste, bez zábran prichádzať a odchádzať z olympijskej dediny,“ načrtol vtedajšiu atmosféru.
Vrchol s reprezentáciou
Ak už je reč o mestách, tak „Kily“ sa v myšlienkach vždy rád vracia do Štuttgartu 1985. Tam totiž zažil najväčší úspech v reprezentačnom drese. „Do Nemecka sme nešli s veľkými očakávaniami. Dva roky predtým sme vo Francúzsku skončili na desiatom mieste a neboli sme už ani mladíci. V skupine v Leverkusene sme skončili až štvrtí, ale priamo v Štuttgarte sme hrali výborne. Zdolali sme Juhosláviu i Španielsko. Pod vedením Pavla Peteru sme ako ,starci’ v základnej zostave s Petrom Rajniakom, Kamilom Brabencom, Jardom Skálom a Vlastom Havlíkom vybojovali striebro. Bolo nečakané i krásne,“ vyzdvihuje „Kily“ šampionát, po ktorom mohol odísť ako tridsiatnik na zahraničný angažmán.
Mal za sebou nielen úspechy v reprezentácii, veď pred striebrom v Nemecku získal na ME dva bronzy, ale aj prvé štarty vo výbere Európy. V jednom zápase v roku 1982 dal „čapicu“ azda najlepšiemu basketbalistovi všetkých čias Michaelovi Jordanovi, začínajúcemu 19-ročnému mladíkovi v tíme USA. Mimochodom, „čapice“, teda blokovanie striel súperov, Stano Kropilák na ihrisku veľmi obľuboval. Spomedzi hviezdnych Američanov si zahral aj proti Magicovi Johnsonovi a Larrymu Birdovi, nezabúda však ani na mimoriadneho Brazílčana Oscara Schmidta. Vymenovať všetkých jeho zvučných súperov a spoluhráčov ani nie je možné...
Španielsko-ruské trénerské duo európskeho výberu Miguel Diáz, Alexander Gomeľskij poslalo Kropiláka do dvoch zápasov proti výberu USA v Ženeve a Budapešti 1982 na ihrisko v základnej päťke so Srbom Dalipagičom, Španielmi Corbalánom a San Epifaniom a Rusom Tkačenkom. Práve na tieto duely z mnohých v tíme Európy „Kily“ najradšej spomína. Hral však aj po boku Talianov Meneghina a Marzorattiho, ďalších „Juhoslovanov“ Čosiča a Petroviča, Rusa Myškina a Izraelčana Berkowitza.
Pocty mimo ihriska
Po skončení športovej kariéry zožínal pocty mimo ihriska. Najprv ho vyhlásili v roku 2000 za najlepšieho slovenského mužského basketbalistu 20. storočia. „Je to pre mňa mimoriadne ocenenie. Veď som predstihol mnohých vynikajúcich hráčov. Napríklad zlatých medailistov z ME 1946, ale aj ďalších, ktorí stáli takisto na kontinentálnych stupňoch víťazov, či štartovali na olympijských hrách,“ komentoval toto prvenstvo.
Nikoho nemohlo prekvapiť, že sa stal členom Siene slávy slovenského basketbalu. Oficiálne sa aj zaradil medzi legendy slovenského športu. „Nečakal som to. Nie som olympijský víťaz ako Janko Zachara či Jožo Pribilinec. Nebol som taký slávny ako Jožo Adamec či Jožo Golonka, ktorí už takúto poctu dostali. Necítim sa ako legenda. Najradšej by som ten basketbal stále hral,“ hovoril s dojatím v hlase v decembri 2018, keď ho v novom SND v Bratislave dekorovali poctou slovenská Športová legenda a zožal „standing ovation“.
Do siene slávy virtuálne
FIBA oznámila jeho zaradenie do Siene slávy FIBA 1. apríla 2021. Nebolo to preňho veľké prekvapenie, keďže meno Kropilák figurovalo medzi kandidátmi v kategórii hráčov už takmer dva roky. „Teší ma to, samozrejme. Nikdy som však nehral basketbal s úmyslom, aby ma oceňovali mimo ihriska. Mám však obrovskú radosť, že som sa ocitol medzi najväčšími velikánmi. S viacerými som hral spolu vo výberoch Európy, proti ďalším najmä v medzištátnych zápasoch. Naša generácia hráčov na veľkých podujatiach takmer nikdy nechýbala. Okrem spoluhráčov vďačím predovšetkým rodičom. Nielen za to, že ma priviedli na tento svet, ale najmä preto, že ma odmalička viedli k športu,“ pripomenul významné korene a súvislosti svojich úspechov.
