Aktuality
Čas čítania: 3 min

Blog atléta Mateja Tótha o poučení z predošlých olympijských štartov v príprave na Rio 2016

Matej Tóth
Foto
TASR

Športovcov, ktorým bolo na základe návrhu Slovenského olympijského výboru smerom k olympijským hrám 2016 v Riu de Janeiro schválené štipendium Olympijskej solidarity Medzinárodného olympijského výboru (OS MOV) sme oslovili, aby postupne napísali blog pre našu webovú stránku.

Ako prvý tak učinil jeden z najskúsenejších – trojnásobný olympionik v atletike (Atény 2004, Peking 2008, Londýn 2012), víťaz Svetového pohára 2010 v chôdzi na 50 km a Európskeho pohára 2011 v chôdzi na 20 km, siedmy na OH 2012 v Londýne na 50 km a čerstvý vicemajster Európy na rovnakej trati MATEJ TÓTH. Napísal o poučení zo svojich predošlých olympijských štartov.
 

DO TRETICE VŠETKO DOBRÉ, NA ŠTVRTÝKRÁT NAJLEPŠIE?

Staré známe porekadlo „do tretice všetko dobré“ platilo aj pri mojich účastiach na olympijských hrách. Veď posúďte – Atény 2004: 32.miesto, Peking 2008: 26.miesto, Londýn 2012: 7. miesto. Pred sebou mám však svoje štvrté olympijské hry v Riu a otázku: „Bude to na štvrtýkrát najlepšie?“

Ja pevne verím a robím všetko preto, aby to tak bolo. Pre moje sebavedomie hovoria fakty. Mám za sebou pätnásť rokov vo vrcholovom športe. Od OH v Londýne som posunul svoju výkonnosť o ďalšie dva - tri schodíky, naučil som sa pretekať aj pod psychickým tlakom a s veľkými očakávaniami, a hlavne - poučil som sa zo svojich chýb, resp. zo špecifickostí jednotlivých vystúpení na OH.

V Aténach pri mojej olympijskej premiére to bolo v mojom prípade len zbieranie skúseností. Vo veku 21 rokov bol pre mňa úspech, že som sa na olympiádu kvalifikoval. Aj keď som chcel v pretekoch odovzdať viac, neumožnili mi to rozhodcovia - lepšie povedané moja technika, ktorá sa im nepáčila. Od 11. kilometra som šliapal s dvoma návrhmi na diskvalifikáciu. Poučil som sa z toho a takmer dva roky som intenzívne pracoval na zlepšení techniky, aby sa to v budúcnosti neopakovalo.

V Pekingu to už bola iná káva. Po prvých seniorských úspechoch som nastupoval s cieľom atakovať minimálne prvú desiatku. Žiaľ, prežil som pre veľké sklamanie. V príprave som urobil maximum. Formu som mal výbornú. Aj výkon na pretekoch bol slušný. Ani napriek tomu som sa však  nedokázal presadiť. Nerozumel som tomu, prečo som zostal v poli porazených.

Teraz už viem, že na  olympijských hrách sú všetci pripravení ešte lepšie ako na majstrovstvách sveta či Európy. Je to podujatie podujatí. Každý sa štyri roky chystá na to, aby na olympiáde uspel.

Pre mňa to znamenalo ďalšiu výzvu. Presedlal som z 20-kilometrovej na 50-kilometrovú trať a ešte viac som sa do prípravy zahryzol. Výsledkom bolo, že som sa zaradil do užšej svetovej špičky.

To sa mi podarilo zužitkovať na OH v Londýne. Aj keď vysnívaná medaila mi ušla, dnes už viem, v čom ešte boli rezervy. Príprava bola excelentná, ale nevyšlo nám načasovanie formy. Ak by boli preteky o dva týždne skôr, už dnes som mohol mať na konte možno aj olympijskú medailu.

Verím, že ak bude zdravie slúžiť, tak v Riu využijem všetky tieto skúsenosti a na Slovensko sa z Brazílie bez cenného kovu nevrátim.