Športové
12 min. čítania

Blogy atlétky Lucie Hrivnák Klocovej a strelkyne Daniely Demjén Peškovej o zladení športu s materstvom

Lucia Hrivnák Klocová, Daniela Demjén Pešková

Po atlétovi Matejovi Tóthovi, gymnastovi Samuelovi Piaseckému (ten sa autorsky prejavil dokonca dvakrát), ďalšom atlétovi Liborovi Charfreitagovi, plavcovi Richardovi Nagyovi a po plážových volejbalistkách Natálii Dubovcovej a Dominiky Nestarcovej sme spomedzi slovenských štipendistov Olympijskej solidarity Medzinárodného olympijského výboru na napísanie blogu pre www.olympic.sk oslovili znovu zároveň dve ženy - atlétku Luciu Hrivnák Klocovú a strelkyňu Danielu Demjén Peškovú. Preto obe zároveň, lebo majú niečo dôležité spoločné – obe majú malé dieťa. Požiadali sme ich, aby napísali, ako sa im darí zladiť materstvo a športovú prípravu s vidinou štartu na olympijských hrách 2016 v Riu de Janeiro. Obe už majú dostatok olympijských skúseností, ale táto súčasná je pre ne úplne nová.

Stredotratiarka Lucia (ročník 1983) aj puškárka Daniela (ročník 1984) sa medzinárodne výrazne presadili už v juniorskom veku. Obe získali medaily na svetových aj európskych juniorských šampionátoch. Lucia pod dievčenským menom Klocová štartovala na svojej prvej olympiáde v Aténach 2004 ešte len ako 20-ročná. Teraz má za sebou už tri olympiády. Krátko pred tou londýnskou v roku 2012 presedlala z tradičnej osemstovky (na nej sa blysla štvrtým miestom na ME 2010) na tisícpäťstovku, a výsledok bol nad očakávanie – senzačné siedme miesto. Daniela bola síce už na ME 2003 deviata, ale na olympijskú premiéru si ešte pod dievčenským menom Pešková musela počkať až do Pekingu 2008. Deviate miesto vo vzduchovej puške 40 je jej najpamätnejší výsledok.
 
Teraz v júni sa Lucia Hrivnák Klocová aj Daniela Demjén Pešková zúčastnia na I. európskych hrách v Baku. Je to súčasť ich prípravy na olympijské hry 2016, ako aj súčasť kvalifikačného procesu na OH. Pre prvú by štart pod piatimi kruhmi v Riu bol už štvrtý v poradí, čím by vyrovnala doterajšie slovenské atletické maximum stredotratiara Jozefa Plachého a chodca Pavla Blažeka. Druhá má šancu prebojovať sa do Brazílie na svoje tretie olympijské hry.
 
Ako dve naše špičkové športovkyne - atlétka a strelkyňa - zvládajú svoju prípravu popri povinnostiach mamičiek malých detí?


BLOG LUCIE HRIVNÁK KLOCOVEJ: ŽIADNY ŠPORTOVÝ ÚSPECH MI NEPRINESENIE KRAJŠÍ ZÁŽITOK, AKO KEĎ SOM PRVÝ RAZ DOSTALA DO NÁRUČIA ADAMKA

Atletike som sa začala venovať ako trinásťročná a už o dva roky som prvý raz štartovala v zahraničí. To mi dodalo inšpiráciu a ďalšiu motiváciu zlepšovať sa. Každý rok sa mi darilo prekonávať moje vlastné rekordy na 400, 600 či 800-metrovej trati. Šport som si aj vďaka tomu zamilovala a nevedela som si predstaviť život bez neho. Atletika sa pre mňa stala nielen koníčkom a zamestnaním, ale aj určitým životným štýlom. Je to pre mňa výborný spôsob relaxu a zabehať si chodím aj vtedy, keď nemusím.

Odkedy som sa začala naplno venovať atletike, všetko moje úsilie smerovalo k olympiáde. Je to pre športovca ten najväčší zážitok v športovom živote. Každá z mojich doterajších troch olympiád bola pre mňa iná. Zistila som, že na stopercentný výkon tam nestačí mať len dobrú formu, ale aj skúsenosti a k tomu navyše deň D. Možno aj preto som v Aténach 2004 na osemstovke skončila len devätnásta. V Pekingu 2008 som na rovnakej trati poskočila na 11. priečku a v Londýne 2012 mi vyšiel risk s prechodom na tisícpäťstovku, čo mi prinieslo krásne 7. miesto.

No aj tak som cítila počas roka 2012 veľké vyčerpanie. Hľadala som nový impulz, ktorý by ma naštartoval a „dobil“ by mi baterky. A prišlo to najkrajšie, čo si žena môže želať – bábätko. Keď som zistila, že som tehotná, najviac som sa tešila, ako „vypnem“ od atletiky, prídem na iné myšlienky a užijem si dieťaťko a manžela.

Spočiatku však bolo pre mňa veľmi ťažké netrénovať. Nevedela som si to ani predstaviť. Preto som sa naďalej aspoň udržiavala v kondícii voľnejšími tréningami. Tie som bez problémov zvládala aj s „bruškom“. Takto som „fungovala“ až do siedmeho mesiaca tehotenstva. Beh a bojovnosť mám jednoducho v sebe. Povedala som si, že ak to moje telo vydrží, nie je dôvod skončiť s kariérou. Myslím si, že aj vďaka tomu som sa po „materskej“ (aj keď tú klasickú som ani nemala) vrátila na bežeckú dráhu.

Avšak príslovie „človek mieni, život mení“ bolo v mojom prípade doslovné. Hoci som sa cítila výborne, začiatky boli oveľa ťažšie, než som si predstavovala. Keď som tri mesiace po pôrode postupne začala s voľnými tréningami, nebolo mi všetko jedno. Moje telo bolo ako vymenené. Za prvý pol rok som nepociťovala žiadne fyzické zlepšenie. Čo fungovalo pred pôrodom, zrazu nefungovalo. Ale hlavne sa zmenilo veľa vecí, ktorými som sa nikdy nemusela zaoberať a brala som ich dovtedy automaticky, pretože všetko klapalo bez väčšej námahy.

Našťastie je Adamko jedno z tých „lepších“ detí, a tak sme aspoň po organizačnej stránke fungovali ako švajčiarske hodinky. Síce sa mu približne každé tri mesiace menil denný režim, ale vždy sme sa rýchlo zladili a vedeli si naplánovali deň. Jediné mínus predstavoval stereotyp – tri mesiace v kuse fungovať v rovnakom režime. Ale myslím si, že sa nám napokon podarilo skĺbiť prijemné s užitočným. Adamko má v osobe môjho trénera tretieho deda. Ten sa mu venuje počas tréningu. Takže aj keď manžel nemôže so mnou chodiť na sústredenia, Adamko so mnou byť môže.

No nie vždy sa to dá takto skĺbiť. Najhoršie sú pre mňa preteky, na ktoré si Adamka zobrať nemôžem. Ťažko sa mi od neho odchádza na dlhšie, než na jeden deň. Vtedy býva s Adamkom manžel, alebo ak má veľa povinností v práci, tak starí rodičia. Veľkou výhodou je, že obidve staré mamy bývajú blízko nás. Bez ich pomoci by som to sotva dokázala – mať malé dieťa, aj športovať.

Je to teraz určite iné ako pred materstvom. Predtým som všetok svoj čas venovala atletike a všetko som jej prispôsobovala. Odkedy je však v mojom živote Adamko, sa moje priority samozrejme zmenili. A hoci robím všetko pre to, aby som na dráhe podala čo najlepší výkon, na prvom mieste je u mňa spokojnosť rodiny a stopercentná starostlivosť o Adamka.

Ťažko sa zlaďuje profesionálny šport s materstvom. Sú to dve rozdielne veci, ktoré si žiadajú nepretržité nasadenie. Športovanie na špičkovej úrovni, to nie je len niekoľko hodín denne odtrénovaných na dráhe, ale aj regenerácia, oddych medzi jednotlivými fázami, kontroly výkonnosti alebo zdravotného stavu, i kvalitný spánok. To všetko musí mať nejaký systém. Pri tom všetkom veľa voľného času na ostatné veci nezostáva. Po narodení Adamka som v niektorých veciach musela hľadať kompromisy, aby sa šport dal zladiť so starostlivosť o synčeka. Našťastie, Adamko mi v tomto veľmi pomáha. Lepšie bábätko by som si ani nemohla želať. Hlavne vďaka tomu som sa mohla vrátiť a začať bojovať o návrat do pôvodnej formy.

Vždy som hovorila, že naplno sa dá robiť len jedna vec. No keď som sa stala matkou a zároveň som videla možnosť vrátiť sa k atletike, chcela som skúsiť, či je to vôbec možné. Vďaka pomoci rodiny sa mi to darí realizovať, aj keď nedostatky sú vždy. Často mám výčitky, že napriek všetkému trávim málo času spolu s manželom aj s Adamkom.
Adamkovo narodenie mi zmenilo život. Na prvom mieste je dieťa. Teraz sa už netočí všetko len okolo mňa a atletiky. A to je po pätnásťročnom stereotype veľmi príjemná zmena. Adamko mi dokáže „dobiť baterky“ po akomkoľvek ťažkom tréningu či pretekoch.

Atletika je pre mňa životný štýl, bez ktorého si život neviem ani len predstaviť. No na druhej strane mi žiadny výkon ani umiestenie či medaila neprinesú krajší zážitok ako bol ten, keď som prvýkrát dostala Adamka do náručia.






BLOG DANIELY DEMJÉN PEŠKOVEJ: VERÍM, ŽE MATERSTVO ZO MŇA SPRAVÍ EŠTE SILNEJŠIU ŠPORTOVKYŇU

Pri streľbe na profesionálnej úrovni môj život dlhodobo napĺňali len súťaže, sústredenia a tréningy. Myslela som si, že náročnejšie to už byť nemôže. Až do okamihu, keď sa mi narodila dcérka.

Tehotenstvo prišlo neplánovane, ale v pravý čas. Cítila som, že po 18 rokoch streľby by som potrebovala oddych. Ešte v piatom mesiaci tehotenstva som sa zúčastnila na posledných pretekoch v Martine, ktoré som aj vyhrala. Potom som sa so streľbou na čas rozlúčila a prišli iné, úplne odlišné radosti aj povinnosti.

Keďže Dominica bola od začiatku bezproblémové dieťa a ja som sa od prvého dňa normálne vyspala takmer každú noc, šport - a všetko čo k nemu patrí – mi zakrátko začal chýbať.

Keď mala Dominica sedem mesiacov, vrátila som sa do práce - na strelnicu. Moji nadriadení boli veľmi ústretoví a umožnili mi vytvoriť si program, ktorý by som dokázala zladiť s materskými povinnosťami. Bolo to úžasné. Ale bolo treba vyriešiť, kde bude malá počas tréningov, lebo do jasiel som ju nechcela dať a manžel musí chodiť do práce. Našťastie sa to veľmi rýchlo vyriešilo, keďže má moja maminka skvelého šéfa, ktorý sa stal neskôr ďalším dedom :) Vo firme jej vytvorili "detský kútik" a za ten čas, čo som chodila na strelnicu, babička s "dedom" sa jej venovali lepšie ako v ktorýchkoľvek jasliach.

Keď už bola Dominica staršia a priviezla som ju tam, už medzi dverami mi kývala a posielala ma robiť "pu" - ako si ona pomenovala strieľanie. Počas mojich dlhších pobytov v zahraničí prídu občas na pomoc manželovi aj druhá babka s dedkom, ktorí pracujú a žijú na opačnom konci republiky, takže nám nemôžu často pomáhať so strážením malej.

Prvé mesiace boli celkom jednoduché. Streľba mi hneď od začiatku išla a súťaže som absolvovala na miestach, kde so mnou išli aj manžel a Dominica. Poháňalo ma dopredu už len to, že som zrazu mala všetko, o čom som snívala, a to na jednom mieste. Veď moja rodina mi fandila na pretekoch.

Najťažšia skúška prišla, keď som prvýkrát išla bez nich na zopár dní do Mníchova. Malá si síce neuvedomovala, že odchádzam, ale ja som preplakala celú cestu. Zrazu to bol pre mňa nový zvláštny pocit.

Dnes má malá dva roky. Mne sa od nej odchádza čoraz ťažšie, pretože už aj ona si uvedomuje, že maminka ide na dlhšie preč. A hoci mi pomáha baliť kufre, už mi aj oznámi, že "Dominka bude plakať".

Našťastie mám skvelého manžela, ktorý si vždy môže zobrať dovolenku, keď ja cestujem na súťaže. Pripraví malej program plný zaujímavých aktivít. Takže skutočnosť, že nie som doma, si dcérka uvedomuje iba ráno, keď vstáva a večer, keď ide spinkať.
  

Tento rok sa pre mňa nesie v znamení boja o zisk miestenky na olympijské hry 2016 v Riu. Tomu podriaďujem veľa vecí. Je to veľmi náročné, keďže musím zastávať viacero úloh - matka, manželka, športovkyňa. Môj zvyčajný denný režim vyzerá takto: vstávanie o pol šiestej, keď sa chvíľu hrám s malou, potom príprava na odchod z domu (každá matka vie, o čom hovorím, že to nie je jednoduchá úloha:)), odvezenie malej k babke, hodiny tréningu a iných vecí súvisiacich so športom, následné vyzdvihnutie Dominicy, nákup, starostlivosť o domácnosť, hranie sa s malou. A keď ju okolo pol ôsmej uložím spať a ľahnem si pred telku, ani neviem, ako sa volám.

Nové situácie pre mňa nastávajú aj na pretekoch, keď som odcestovaná. Každá matka stále myslí na to, čo sa deje doma. A dieťa jej, samozrejme, veľmi chýba. A keďže streľba je psychicky veľmi náročný šport, je náročne „vypnúť“ hlavu a nemyslieť na nič iné, iba na výkon, ktorý mám podať. Zatiaľ s tým trošku bojujem, ale verím, že aj toto všetko zo mňa spraví ešte silnejšiu športovkyňu a pomôže mi to vystrieľať si miestenku do Ria. A že moja dcéra raz na mňa bude hrdá.

Som veľmi vďačná môjmu manželovi, mojej mamine a všetkým, ktorí mi s malou pomáhajú. Bez nich by som sa nemohla naplno a profesionálne venovať športu, ktorý mám tak rada. A samozrejme veľmi ďakujem mojej Dominice, ktorá mi zmenila život a ktorú ľúbim najviac na svete. Táto láska mi umožňuje robiť nemožné.