Športové
Rozhovor
16 min. čítania

Chodecká trénerská legenda Juraj Benčík oslavuje 75. narodeniny a vraví: Prekážky netreba obchádzať, ale prekonávať

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Michal Svítok

Chodecká trénerská legenda Juraj Benčík a olympionik z Moskvy 1980 (dovedna pôsobil na ôsmich olympijských hrách) v sobotu dovŕši 75 rokov. Rodák z Tótkomlósa na území dnešného Maďarska sa stále sa venuje chôdzi. Spolu so synom Romanom (tiež bývalým chodcom, dnes riaditeľom Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica) založil žiacku chodeckú ligu, trénuje žiakov a hľadá nového Pribilinca či Tótha.

Viac o súťažnej minulosti Juraja Benčíka, jeho mimoriadne úspešnom trénerskom pôsobení, o jeho bývalých zverencoch aj o súčasnosti ponúkame v obsiahlom rozhovore s ním.

Boli ste prvý Slovák s dvadsiatkou pod 1:30 h, skončili ste trinásty na ME 1978 na 20 km, aj na OH v Moskve na 50 km. Ako si spomínate na svoju športovú kariéru?

Bol to veľmi pekný a úspešný príbeh. Vždy ma motivovalo súťaženie. Stále som túžil sa zlepšovať a vyhrávať. Keď som začínal ako 15-ročný dorastenec, tak bol veľkou hviezdou vtedy 19-ročný Alexander Bílek. V tom čase som ho považoval za nedostihnuteľného súpera a rovnako môj vzor. O päť rokov neskôr som s ním prvýkrát stál na štartovej čiare. Tie preteky sa mi nevydarili a keď som prišiel do cieľa, Alexander už odchádzal osprchovaný zo štadióna. Potom prišla doba, keď som v roku 1967 prišiel do cieľa na majstrovstvách ČSSR šiesty a stihol som sa s ním už sprchovať. V sprche som počul rozhovor, kde sa Lexo pýta Jánského, ktorý skončil tretí: ,Kaňoure, řekni mi, kto je ten hoch ze Slovenska. Jak se jmenuje? Odvetil: Juraj, ale nevím druhé jméno.´ Tak mi to zalichotilo a potom už v roku 1969 som mu podával ruku ako víťazovi, pričom som skončil tretí. O dva roky už Lexo podával ruku mne. Preto hovorím, že išlo o úspešný príbeh. 

Mali ste aj ďalšie vzory?

Ďalším mojím vzorom bol Vladimír Golubničij zo Sovietskeho zväzu, ktorý na štyroch olympijských hrách získal medailu. Vždy som si predstavoval, že nastúpim za Česko-Slovensko na olympijských hrách. Prehrával som si príbeh, ako Golubničij prichádza do cieľovej rovinky spolu s Benčíkom, ktorý ho pokorí. Prišla chvíľa a stál som s ním na štartovej čiare na Svetovom pohári  1977 v Milton Keynes. Vtedy som túžil a bojoval o olympiádu - a on už mal za sebou pätoro olympijských hier. V roku 1980 sa mi to podarilo. A dostal som sa napokon dohromady až na osem olympiád. Vždy som chcel vyhrávať a keď sa mi to nepodarilo ako pretekárovi, tak mi bolo dopriate ako trénerovi. 

Zľava Pavol Blažek, Matej Tóth, Juraj Benčík a Jozef Pribilinec
Foto
Ján Luky

Hovoríme o športovej kariére, ako však začala vaša chodecká cesta smerom k trénerstvu?

Vznikla situácia, že sme boli prváci na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Trnave. Ja pochádzam z Matúškova pri Galante a na dedinách je futbal rozšírený. Chcel som sa stať futbalistom, pričom som hral za galantskú benjamínku. Chcel som byť ,Bílý andel´ a na základe toho som sa rozhodol, že pôjdem do školy do Trnavy. Veril som, že sa mi podarí hrať za Spartak Trnava. V internáte nás však zatvorili a nedovolili nám hrať ani futbal. Ale bola tam škvarová dráha v strede s hádzanárskym ihriskom. Začal som teda behávať so spolužiakmi na škvarovej dráhe. Chlapčenské šantenie si všimol vtedy štvrták Jožko Bučo, ktorý nás oslovil s ponukou začať chodiť na tréningy chôdze.

Nadchla vás chôdza hneď?

V tom čase som veľmi ani nevedel, o čom chôdza je. Zistil som, že išlo o česko-slovenského juniorského reprezentanta v chôdzi. Začal som pátrať. Niečo mi hovorilo, že máme medailistu z olympiády Doležala. Pre mňa byť reprezentantom znamenalo niečo úžasné a ja som mal trénera česko-slovenského reprezentanta. Dokonca mal vplyv na moje známky v škole. Bol len o zopár rokov starší, ale počúvali sme ho na slovo. Následne odišiel do Bratislavy na Slovenskú vysokú školu technickú. V tom čase sme sa s ním stretávali raz za dva týždne. Lenže stalo sa to, že vážne ochorel a musel prerušiť štúdium. V Karlových Varoch sa liečil zhruba sedem mesiacov.

Vtedy teda prišlo rozhodnutie stať sa koučom? 

Na tréningy sme vtedy chodili približne piati až ôsmi. V príprave sme pokračovali aj bez trénera. Keď sme sa stretli na tréningu, tak sa všetci pýtali, čo budeme trénovať. Väčšinou zaznelo - to, čo povie Ďuro. Vrstovníci ma poslúchali. V sedemnástich som sa z novín  dozvedel, že Slovenský atletický zväz robí školenie. Zaslal som prihlášku a dostal som odpoveď, že nemám ešte dostatočný vek. 

Napokon vám ako 17-ročnému udelili výnimku na trénerský kurz. Akým spôsobom prebiehalo prijímacie konanie?

Napísal som žiadosť o výnimku a na štyroch či piatich stranách som rozpísal príbeh, čo sa stalo a že z uvedených dôvodov veľmi pekne prosím o možnosť absolvovať kurz. Vtedy bol generálny sekretár starší pán Alojz Ovečka. Pozval ma tam. Tam som videl atletické trénerské veličiny Gleska, Šimoneka, Koštiala, Lendela. Potom som sa po olympijských hrách 1988 dožil toho, že títo ľudia mi po návrate zo Soulu gratulovali k trénerskému výsledku. 

Juraj Benčík s Jozefom Pribilincom na sústredení v Tatrách
Foto
Štartfoto/Ján Súkup

Počas chodeckej kariéry ste viedli Jozefa Pribilinca, prvé tri roky ste pritom ešte boli stále aktívny pretekár. Aké to pre vás spočiatku bolo súťažiť proti svojmu zverencovi?

Bolo to veľmi vzrušujúce. Napĺňalo ma to a motivovalo ďalej. Hodnotil som pozitívne, keď ma taký mladý chlapec ,prevalcoval´. Žiak predčil učiteľa. Príbeh s Jozefom je však veľmi zaujímavý. Pôsobil som ako vojak v Dukle a v roku 1977 tri týždne sme boli na spartakiáde na Kube. Za ten čas som nevedel, čo sa u nás udialo. Keď som sa vrátil, tak špičkový vyhľadávač talentov Dušan Valent mi povedal o jednom chlapcovi. Vravel, že tu za kopčekom je jeden mladík, ktorý dokáže desiatku zvládnuť za 50 minút. V tom čase som už pracoval s mládežou a vedel som, že nikto v ČSSR v jeho veku nedokáže ísť 10 km pod 51 minút. Najprv som mu neveril a myslel som si, že to nie je možné. Prišiel ku mne chlapec v modrých teplákoch a nemožne sa ,motal´. Bol to taký zavalitý ,dubák´. Myslel som si, že Dušan Valent sa chce na mne pobaviť. Už som sa potom ,tomu chlapcovi´ nevenoval. Po rozchodení išli moji zverenci šesťkrát sedemstometrov rýchlo. Zrazu niečo modré ,vyletelo´ z toho hlúčiku. Dal im pätnásť metrov - ešte aj teraz mám z toho husiu kožu. 

Ukazoval sa teda zlatý medailista zo Soulu už od začiatku ako budúci šampión?

Pred prvými pretekmi na 10 km prišiel za mnou a pýtal sa ma, ako má ísť. Ja som sa ho spýtal, že ako by chcel ísť. On vraví: Vždy som sa doteraz zlepšoval. Prvú som išiel za 60 minút, druhú za 55 a tretiu za 50 minút, tak teraz by som chcel ísť za 45. Odvetil som mu: Vieš, že by si útočil na čs. dorastenecký rekord? Samozrejme, nevedel. Vyrazil a dal to za 48 minút 17 sekúnd. Bol som nadšený. Takže takto vyzeralo moje prvé stretnutie s Jozefom Pribilincom. Potom som ho však dlho nevidel, lebo sa venoval pod vedením Rudolfa Čillíka behu na lyžiach. Neodpovedal mi a ani neprišiel na tréningy.

Podarilo sa Vám Jozefa potom nejakým spôsobom prehovoriť?

Potom som v uniforme prišiel za jeho mamou. Nezabralo to. Stále sa držal bežeckého lyžovania. Následne sa to však podarilo a pozval som ho na sústredenie do Olomouca. Potom sme išli na preteky do Karlových Varov. Tam som nasadil štvorminútové tempo a Jožo stíhal držať so mnou krok. Nerozumel som tomu. Myslel som si, že ho to ,zalomí´. Je pravda, že to tempo ako 18-ročný nevydržal. Stále však prišiel do cieľa za 44 minút a zlepšil si o štyri minúty osobný rekord. Zároveň zlepšil čs. dorastenecký rekord. V cieli som naňho čakal a spýtal som sa ho: ,Jožko, čo si tam robil v čelnej skupine?´ Zospodu sa na mňa pozrel, pričom bol na štyroch. Nikdy nezabudnem, ako povedal: ,Chcel som vyhrať.´ Hovoril som si, že takého potrebujem. Díval som sa naňho od začiatku ako na budúceho olympijského víťaza.

Bolo všeobecne známe, že medzi vami a Jozefom Pribilincom vládlo neraz napätie. Ako si spomínate na udalosti spojené s olympiádou v Soule 1988?

Čím viac sa blížila olympiáda, tým som bol náročnejší. Mesiac pred olympijskými hrami sme mali v denníku pamätný vysokohorský tréning vo výške 1840 m n. m., kde sme chceli odpochodovať dvadsaťkrát kilometer za 4:00, čo značí na dvadsiatku výsledný čas 1:20 h. Nikdy predtým sme to neskúšali v takejto nadmorskej výške. V Dudinciach sa takýto druh tréningu dal zvládať, ale v takých podmienkach bola náročnosť oveľa väčšia. Lenže Jožo šliapal ako hodinky. Na 12. kilometri sa prvý raz zohol do preklonu. Na štrnástom sa už na mňa začal krivo pozerať a na pätnástom si povedal dosť. Ja som mu však hovoril, že to musí zvládnuť. Na sedemnástom kilometri išiel na štyri a na devätnástom už ležal. Po dvadsiatom  som ho nechal minútu vydýchať a povedal som mu, že musí ísť ešte raz, pretože to nikto nikdy nešiel. Lebo olympiádu môže vyhrať iba ten, kto najviac vydrží.

Aká bola jeho reakcia po takejto motivačnej reči?

Jozef to dodnes komentuje tak, že keby sa v blízkosti nachádzala skala alebo papek, tak to po tom Ďurovi hodí. Naňho platili argumenty typu, že nikdy nikto niečo také nezvládol. Zmienená minúta mi stačila. Postavil sa a posledný kilometer išiel za 3 minúty a 48 sekúnd. Takisto som mu povedal, že keď bude na olympiáde druhý, tak mu nepodám ruku. Toto bola jedna z rozhodujúcich viet a pravdepodobne vtedy na mňa zanevral. Hovoril: ,Ty mi neveríš!´ Ja mu hovorím: ,Ako ti môžem veriť, keď si bol druhý v Helsinkách a v Ríme na majstrovstvách sveta?! O stotinu sa necháš prevalcovať v cieľovej rovinke a zase budeš druhý?!´ 

Pravdepodobne aj na základe toho Jozef Pribilinec vyhlasoval, že trénuje sám. Bola to pravda?

Nebola to pravda. Mohol si síce napísať sám tréningový plán, aj tak som nakoniec bol na tréningu a upravoval som plán. Nechal som ho v tom, že trénuje sám. Ja som však stále chodil na tréningy pred olympiádou. Týmto sa mi podarilo dostať ho do bojového psychického rozpoloženia. On je tiger, musí stále bojovať. Nezaujíma ho ľahké víťazstvo. Potreboval vždy vyhecovanie. Mal som pravdu.

Ako si vybavujete samotné zlatom ovenčené preteky v Soule?

Spomínam si najmä na posledný kilometer. Ten bol skutočne za 3:48, ako to Jozef predviedol v príprave. Držal sa vpredu. Päťsto metrov pred cieľom išli plece vedľa pleca s Nemcom Weigelom. Myslel som si, že v tom čase už Jožo bude mať v tom čase rozhodnuté. Asi tristo metrov pred cieľovou čiarou sa išlo na dráhu. Jožo v týchto miestach prešiel s Weigelom vedľa mňa. Bola tam ulička divákov, čo mi pripomínalo preteky Tour de France. Reval som meter od jeho ucha: ,Jožo, teraz alebo nikdy!´ Či ma počul alebo nie, to vie on. Ale tvrdí, že nie. Ani sa mu nečudujem. Utekal som rýchlo na štadión, aby som videl na dráhu. Samozrejme, bola tam kontrola a ja som ich odsotil. Nič iné mi neostávalo. Jožo už bol v cieľovej rovinke a mal pätnásť metrov do cieľa.

Aké pocity sa vás vtedy zmocnili?

Mal som ruky nad hlavou. Kričal som, že je to tam! Naraz som cítil dotyk. Vykrútil mi ruku najskôr jeden, následne aj druhý. Povedal som im po anglicky, že som tréner olympijského víťaza. Pochopili to, zasmiali sa a zagratulovali mi. Joža som hľadal očami, takisto to bolo v jeho prípade. Prišli sme k plotu a objali sme sa. To bol úžasný pocit. Nezmohol som sa na nič viac. Povedal som mu len: ,Odpúšťam ti všetko a ďakujem, ďakujem, ďakujem´. Do mňa sa nasťahovali také pocity, aké som nikdy predtým v živote nezažil. Bola to v tom momente najkrajšie, čo môže emócia človeku dať. 

Juraj Benčík a Matej Tóth pózujú so zlatou medailou zo Svetového pohára v Chihuahue
Foto
TASR/Jozef Ďurník

Dlhé roky ste trénovali aj Mateja Tótha. Ako vyzeral začiatok vašej spoločnej cesty?

Maťo prišiel ku mne v roku 2003 za hektických okolností. Nepohodol sa so svojím prvým trénerom Petrom Mečiarom, ktorý s ním však spravil vynikajúcu prácu. To sa niekedy stáva. Prišli za mnou Maťkovi rodičia a viedli sme dlhé rozhovory. Poslal som ich naspäť. Spravili pokus o zmier, ktorý sa nepodaril. Navštívili ma druhý raz a vraveli, že keď si ho nezoberiem ja, vezme ho niekto iný. Zabralo to. Keď som ho zobral pod svoje krídla, tak sa ma Gabo Bogdányi pri stretnutí s novinármi pýtal: ,Ako vidíš Mateja Tótha?´. Odpovedal som mu: ,Ako Jozefa Pribilinca, olympijského víťaza.´ To on ani nenapísal. Ja som sa tak správal aj pred chlapcom a zdôrazňoval mu, že treba byť najlepší na svete. 

Olympijský víťaz v chôdzi na 50 km z Ria zaznamenal prvé veľké víťazstvo v roku 2010 na Svetovom pohári v mexickej Chihuahue ešte pod vaším vedením. Bol to zlom, ktorý predznamenával úspešné výsledky?

Matej išiel krok po kroku. Už vtedy bol na vrchole. Vyhral Svetový pohár, pričom tam je dokonca väčšia konkurencia ako na majstrovstvách sveta. Za každú krajinu môže štartovať päť pretekárov. Mne to bolo od začiatku jasné, že Matej obrovský potenciál. Videl som to v ňom. Spolupráca s Matejom bola veľmi dobrá. 

Neskôr Matej Tóth prešiel pod trénerskú taktovku Mateja Spišiaka. Bolo jeho vtedajšie rozhodnutie správne, keď sa na to pozrieme s odstupom času?

Nikto sa na mňa nesmie hnevať. Maťo už bol hotový chodec, keď prešiel odo mňa k môjmu bývalému zverencovi Matejovi Spišiakovi. Ja som bol vtedy názoru, že netreba už platiť ďalšieho trénera, keďže môj syn Roman viedol chodcov na Dukle. Chcel som, aby sa pokračovalo aj v nastolenej metodike. Metodika sa popravde nezmenila, keďže Matej Spišiak trénoval tiež podo mnou. Časom som si ujasnil, že Maťovi išlo skôr o sociálnu klímu. Chcel mať pravdepodobne trénera, s ktorým môže ísť aj na kávu. Ja som bol silne autoritatívny, Roman síce o čosi menej, ale nakoniec sa jeho rozhodnutie ísť k Matejovi Spišiakovi ukázalo správne. 

Juraj Benčík a viacerí jeho zverenci po exhibičnej päťstovke v rámci Záhoráckej dvadsiatky 2019
Foto
Ján Luky

Boli ste trénerom československej a slovenskej, ale aj nórskej reprezentácie, kde boli vašimi zverencami majster sveta 2009 Trond Nymark a strieborná na OH 2000 a 2008 Kjersti Plätzerová-Tysseová. Ako si spomínate na svoju severskú anabázu?

Toto je tiež zaujímavý príbeh. Nóri nemali príliš rozvinutú chôdzu, hoci mali Andersena. Pred mojím príchodom si neviedli dokonca ani tréningové denníky. V Česko-Slovensku nás sledovali a v roku 1987 som dostal ponuku. Chceli, aby som tam išiel hneď. Ja som však plánoval olympiádu a nebolo to možné. Potom však došlo k dohode a konzultoval som s nimi prípravu. Prišiel som tam zopárkrát na desať dní. Po olympiáde na mňa viac naliehali, avšak ukázal sa majster Európy 1990 Paľo Blažek. Chcel som to s ním niekam dotiahnuť. Spolupráca s Nórmi však pokračovala ako predtým. Sľúbil som im, že prídem. Svoj sľub som dodržal a v roku 1990 som podpísal zmluvu na dva roky. Viedol som od žiačikov až po dospelých celú reprezentáciu. Prednášal som aj trénerom a odovzdal som im know-how. Keď som odišiel, tak v mojej práci pokračovali. Prinieslo to v konečnom dôsledku aj medaily. 

Čomu sa v súčasnosti venujete?

Práve nórske pôsobenie mi v podstate pomáha až do dneška. Po návrate som sa začal venovať mládeži. Aj v súčasnosti sa venujem deťom na základných školách, pričom trénujem okolo 120 detí v siedmich-ôsmich skupinách v Banskej Bystrici, Polomke a v Bacúchu. Niekedy mám aj tri tréningy za deň. Spolu so synom Romanom sme založili pred 13 rokmi žiacku chodeckú ligu, pretože deti sa potrebujú pretekať. Ide o päťkolovú súťaž. V poslednom kole štartovalo 85 detí.

Vidíte medzi mládežou talenty, ktoré by sa mohli priblížiť Jozefom Pribilincovi, Matejovi Tóthovi či Pavlovi Blažekovi?

Veľmi pozoruhodný výkon podal v kategórii 14-ročných chlapcov syn trojnásobného olympionika Miloša Bátovského Jakub, ktorý ako ôsmak išiel kilometer za 3:53. Je to zatiaľ najrýchlejší čas za posledných 13 rokov. Vychádza na tom lepšie v porovnaní so súčasným najúspešnejším slovenským chodcom za rok 2019 Miroslavom Úradníkom, ktorý ako deviatak išiel za 4:02. Mali sme aj Patrika Speváka, ktorý už ukončil kariéru. Najnovšie máme aj Patrika Nemčoka, ktorý začínal ako prváčik. Priniesla ho k nám vtedy moja manželka Jana a je z neho momentálne najúspešnejší dorastenec. Bol deviaty na EYOF. Vidím tu však veľa šikovných detí.

Myslíte si teda, že o budúcnosť slovenskej chôdze bude po konci kariéry Mateja Tótha postarané?

To je jasné. Ako hovorí slovenské porekadlo: ,Do tretice všetko najlepšie.´ Tretieho olympijského víťaza už asi nevychovám, azda ho však aspoň nájdem. Na záver však by som rád spomenul aj moje najväčšie bohatstvo, do ktorého patria moje deti, ktoré sú úspešné. Rovnako mám desať vnúčat a tri pravnúčata. Riadim sa krédom – Prekážky netreba obchádzať, ale ich prekonávať. Každou prekážkou človek silnie, preto ich treba zdolávať. Tak ma to život naučil.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri