Daniel Kuzmin, ktorý stál pri zisku šiestich olympijských medailí svojej manželky Anastasie: Šport je život
Daniel Kuzmin sa trénersky pričinil o všetky najvýznamnejšie úspechy svojej manželky Anastasie, ktorá na zimných olympijských hrách (ZOH) od Vancouveru 2010 po Pjongčang 2018 získala tri zlaté a tri strieborné medaily. V Östersunde 2019 sa stala majsterkou sveta, z MS má v zbierke aj striebro i bronz. Okrem toho si pripísala 14 víťazstiev v pretekoch Svetového pohára (SP) i tri malé glóbusy.
Anastasia a Daniel Kuzminovci sa rozhodli pomôcť slovenskému biatlonu i behu na lyžiach založením projektu pre mládež s názvom Kuzmina junior project, resp. Kuzmina team. Tento projekt uspel aj v grantovom programe Nadácie Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) s názvom „Ukáž sa!“ Kuzmin momentálne trénuje Tomáša Hasillu, ktorý mal nakročené na majstrovstvách sveta (MS) v Pokljuke po troch streľbách vo vytrvalostných pretekoch k životnému výsledku. Do budúcna by chcel najúspešnejší slovenský biatlonový tréner vidieť ďalšieho medailistu na vrcholných podujatiach, ktorý prejde jeho rukami. Viac o kariére Daniela Kuzmina i o biatlone či behu na lyžiach sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.
Daniel Kuzmin sa narodil 21. februára 1978 v ruskom meste Petropavlovsk-Kamčatskij. Od detstva mal blízko k behu na lyžiach, pretože jeho otec bol reprezentant ZSSR. Na základe matkinho židovského pôvodu reprezentoval Izrael v behu na lyžiach, vďaka čomu sa dostal v roku 1997 na Slovensko. Od roku 1999 tu s prestávkami žije. Pod Tatry priviedol aj manželku Anastasiu, ktorá je najúspešnejšia slovenská reprezentantka v histórii olympijských zápolení. Kuzmin sa trénersky podieľal na zisku jej troch zlatých a rovnakého počtu strieborných medailí na ZOH od Vancouveru 2010 po Pjongčang 2018. Rovnako má zásluhy aj na jej titule majsterky sveta a dovedna na 14 prvenstvách v pretekoch Svetového pohára i na troch malých krištáľových glóbusoch za celkovú prvú priečku v hodnotení disciplín v SP. Anastasia a Daniel sú rodičia syna Jeliseja a dcéry Olivie. Spolu založili aj Kuzmina junior project, v ktorom sa v Banskej Bystrici venujú nádejným biatlonistom a bežcom na lyžiach. Kuzmin je momentálne osobný tréner Tomáša Hasillu v rámci VŠC Dukla Banská Bystrica.
Kto vás priviedol k športu?
Vyrastal som na Kamčatke, kde je zima osem-deväť mesiacov v roku. Prakticky všetci tam športovali. Niekto sa venoval zjazdovému lyžovaniu, iní behu na lyžiach alebo biatlonu. V podstate inú cestu som nevidel. Môj otec súťažil v sovietskom rezervnom tíme v behu na lyžiach. Dá sa povedať, že mám pevný základ aj z rodiny.
Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?
Bol som bežec na lyžiach. Väčšinou som behal dlhé trate, v podstate išlo o maratóny. Moja mama je židovského pôvodu, takže na základe toho mám aj izraelské občianstvo. Spomínam na tie roky s úsmevom, pretože v Izraeli bolo len zopár bežcov na lyžiach. Býval som však vtedy na Slovensku. Nebol to úplne profesionálny šport, ako ho môžeme vidieť v dnešnej podobe.
Ako ste sa dostali na Slovensko?
To je dlhý príbeh, ktorý by sa dal rozpovedať na viac ako len na zopár minút. V roku 1997 som sa zúčastnil na Bielej stope SNP v Kremnici, čo sú najznámejšie preteky v behu na lyžiach na Slovensku. Prvýkrát som sem prišiel vtedy. Povedal som si, že sem už nikdy neprídem. Organizácia bola strašná. Vidíte, že osud to zariadil inak. (úsmev) Od roku 1999 tu bývam s niekoľkými prestávkami.
Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara?
Mal som s ním skúsenosti, pretože som trénoval sám už ako pretekár. Vedel som, ako sa treba pripraviť na preteky. Mal som nejaké tréningové plány. Rozmýšľal som nad tým, ako treba trénovať, aby to prinášalo úspech. Keď sme začali chodiť s Nasťou a následne sa nám narodil syn Jelisej, tak sme rozmýšľali nad tým, ako by sme pokračovali. Začali sme trénovať na Slovensku a pretavili sme tréningové plány do reality.
Máte nejaký trénerský vzor?
Podarilo sa mi pracovať s Jurajom Sanitrom počas prvých rokov, keď som prišiel na Slovensko. Vážim si spoluprácu s ním. Naučil ma veľa vecí. Naše cesty sa už rozišli, ale spomínam na spoločné roky spolupráce s vďakou. Bol to prvý človek, od ktorého som dostal poznatky o biatlonovom tréningu. Beh na lyžiach je úplne iný šport ako biatlon, aj keď niektorí si myslia, že je to rovnaké. Ide o iný prístup k tréningu. Sú to dve rozličné veci. Napríklad Rusi zobrali za šéftrénera mužskej biatlonovej reprezentácie trénera behu na lyžiach. Vidím, že tam momentálne nedosahujú kvalitné výsledky, pretože bežecký kouč nevie presne nastaviť biatlonový tréning. Musíte skĺbiť beh so streľbou. Ako hovorím, musíte vnímať, že ide o dva rozličné športy.
V biatlone ste dosiahli okrem zisku veľkého glóbusu ako tréner prakticky všetko. Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?
Myslím si, že sú to Nastine zlatá a dve strieborné medaily na ZOH 2018 v Pjongčangu. Poviem to na rovinu. Pracujeme dlhé roky s Nasťou, ale prvé medaily vznikli zo spolupráce aj s inými trénermi, ako Sanitra a podobne. Úspechy na ZOH v Pjongčangu a na MS v Östersunde prišli po spolupráci vyslovene s naším tímom a išlo o výsledok našej spoločnej práce. Už s nami prakticky nebol nikto iný. Pjongčang by som vzhľadom na to označil za najväčší úspech.
Stanovili ste si ešte nejaké méty do budúcna?
Podieľal som sa na zisku medailí len s jedným športovcom. Chcel by som vidieť ďalších mojich úspešných zverencov. Ľudia mi môžu povedať, že nie si dobrý tréner len preto, že si získal medaily s jedným športovcom. Stále mi chýba úspech s viacerými. Preto je pre mňa aktuálne motivácia spolupráca s Tomášom Hasillom. Prežívam s ním všetky výsledky. Aj vo vytrvalostných pretekoch v Pokljuke som s ním veľmi prežíval záverečnú streľbu. Uvidím však, čo do budúcna v športe ukážu napríklad naše deti.
Vaše deti už športujú?
Syn Jelisej chodí na tréningy, ale povedal by som, že je „lajdák“. (úsmev) Raz sa mu chce, inokedy nie. Skúsil už viacero športov. Bol okrem iného aj hokejový brankár. Má to zatiaľ ako zábavu. Dcéra Olivia má päť a pol roka a venuje sa rôznym športom. Ide jej to. Uvidíme však, ako to dopadne. Je ešte malé dieťa, takže sa to nedá úplne povedať. Do trinástich rokov sa deti musia hrať. Musia si vyskúšať rôzne športy. Potom zistia, či pôjdu športovou cestou.
Zúčastnili ste sa v pozícii trénera na ZOH v Vancouveri 2010, v Soči 2014 a v Pjongčangu 2018, na ktorých ste sa pričinili o šesť cenných kovov vašej manželky Anastasie. Aké spomienky máte na olympijské účasti?
Každá účasť pod piatimi kruhmi je iná. Stále hovorím, že olympijské hry sú ako veľký turnaj. Porovnal by som to s hokejom. Ako začneš, tak ti to pôjde počas celého turnaja. Vo Vancouveri sa nám podarilo vyhrať hneď prvé preteky. V nasledujúcich Nasťa skončila druhá. Išlo to tam plynule. V Soči po víťazných rýchlostných pretekoch bol neskoro ceremoniál a na základe aj s tým spojených viacerých faktorov prišli problémy v stíhacích pretekoch. Z môjho pohľadu nám Pjongčang „sadol“ na sto percent, samozrejme, okrem prvých pretekov. Keď sa však pozerám dozadu, tak možno, keby nám vyšli rýchlostné preteky, potom by neprišli ostatné medaily.
Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?
To je veľký sviatok. Niekedy od niektorých počujem, že pre nich nie sú olympijské hry hlavná priorita. Poviem to takto, Nadal je olympijský víťaz. Federer na OH získal zlato a striebro. Keď sa Djokoviča pýtali, čo mu chýba v kariére, tak odpovedal, že to je olympijská medaila. On vyhral okrem toho všetko. Neverím, že napríklad aj Saganovi nechýba medaila na OH. Som presvedčený, že vrchol kariéry každého športovca sú olympijské hry.
Spolupracovalo sa s vašou manželkou Anastasiou v role trénera jednoducho?
Vždy som to vravel a budem vravieť, že Nasťa je unikátny športovec. Ona v podstate ani nepotrebovala trénera. Posledné roky som vlastne ani nebol tréner, ktorý povie, aký bude presný plán. Pôsobil som viacmenej ako organizátor celého procesu, pretože sme mali vlastný tím. Je veľmi dôležité, aby športovec cítil správanie svojho tela. Takýto typ pretekára potrebuje pri sebe už len ľudí, ktorí potiahnu všetko okolo neho, čo sa týka celkového zabezpečenia, nielen z trénerského hľadiska.
Aktuálne trénujete Tomáša Hasillu, ktorý mal blízko k výraznému výsledku na MS v Pokljuke. Je spolupráca s momentálne najskúsenejším slovenským biatlonistom bezproblémová?
Tomáš je v niektorých veciach zložitý človek. Videli sme na záverečnej „stojke“ vo vytrvalostných pretekoch, že sa všetko môže pokaziť v priebehu 30 sekúnd. Biatlon je však taký. Celkove to tak funguje v športe. Rovnako to môže byť vo vodnom slalome alebo v zjazdovom lyžovaní, že to nevyjde v poslednej bránke. V tom je to nevyspytateľné, že úspech i neúspech sú k sebe veľmi blízko. Mohol to byť pre Tomáša najväčší úspech v jeho športovej kariére, ale 30 sekúnd rozhodlo. Myslím si však, že spolupráca s Tomášom funguje dobre. Jasné, že nájdeme aj komplikácie, hlavne v aktuálnej „covidovej“ situácii. Tomáš má priateľku z Česka, takže viac času trénuje tam. Nemôžem tam teraz každý raz za ním cestovať, a podobne. Myslím si, že má kapacitu na zlepšenie najmä v nasledujúcej sezóne. Samozrejme, táto ešte neskončila. Uplynulé majstrovstvá sveta z istého pohľadu vyšli, ale aj nevyšli.
Váš spoločný projekt s Anastasiou s názvom Kuzmina junior project bol ocenený v rámci grantového programu „Ukáž sa!“. Mohli by ste nám popísať spoluprácu v rámci tejto iniciatívy?
Teraz sme ho preformovali na Kuzmina team. Je tam skupina detí zo ŠKP Banská Bystrica, ktoré sa venujú biatlonu a bežeckému lyžovaniu. Máme dve skupiny. V jednej sú pretekári od 17 do 19 rokov. Medzi mladšími trénuje mládež od 13 do 15 rokov pod vedením Juraja Valentu, ktorý pôsobil ako môj asistent pri mužskej biatlonovej reprezentácii. Bohužiaľ, v dôsledku momentálnej situácie s pandémiou nového koronavírusu máme problémy. Zrušili nám preteky Slovenského pohára a ďalšie súťaže. Okrem toho niektoré decká sú z iných okresov a v Banskej Bystrici bývajú na internátoch. Teraz sú ubytovacie zariadenia zatvorené. Bývajú doma, takže nemajú dostatočné podmienky na šport. Do októbra sme pracovali veľmi dobre, ale potom to začalo fungovať v zlom režime. Máme však dve pretekárky, ktoré sa už dostali na medzinárodne preteky. V Pohári IBU v Osrblí to bola Alenka Kešeľáková. Na majstrovstvách sveta juniorov a kadetov bude štartovať Veronika Holmíková. Na mládežníckom svetovom šampionáte by mala na základe výkonnosti prakticky istú účasť aj Viktória Vozárová, avšak v januári ochorela na COVID-19. Nemohla sa vzhľadom na to zúčastniť na nominačných pretekoch.
Vidíte budúcnosť slovenského biatlonu pozitívne?
Na rovinu, nie veľmi. Na Slovensku ide šport celkove dole, ale biatlon obzvlášť. Súvisí to aj s behom na lyžiach, ktorý sa nachádza na úplnom dne. Pri aktuálnych problémoch okolo Slovenskej lyžiarskej asociácie to vyzerá ešte horšie. Decká môžu úplne prestať športovať. Takisto v dôsledku „covidovej“ situácie nemôžu súťažiť. Môžu tak stratiť motiváciu do tréningu. Na Slovensku nedisponujeme ani jednou dráhou pre beh na kolieskových lyžiach, kde by sme sa mohli pripravovať v lete. Predpokladám však, že by mohla byť tento rok postavená trať na Králikoch. Ide o veľký projekt. Našli sa aj sponzori, ktorí ju chcú postaviť. Stále ešte nie sú k dispozícii povolenia na výstavbu. Je to strašná byrokracia. Nevidím celkove šport ružovo.
Dala by sa situácia z vášho pohľadu zlepšiť?
Decká musíte presvedčiť, prečo by sa mali venovať športu. Musia mať športové vzory. Keď ich nebudeme mať a zároveň sa nevytvoria podmienky, tak sa to nezlepší. Chýbajú športoviská. Snažíme sa aj momentálne niečo spraviť so zázemím na Králikoch, ktoré by som označil za dedinské. Nevravím, že to musí byť megalomanské, avšak musí to spĺňať nejaký štandard. Tak to vidím v Rakúsku, vo Francúzsku či vo Švajčiarsku. Prídete do nejakej dediny v Rakúsku a nájdete tam šatne i štadión. Každý deň je tam upravená trať. Som ochotný si zaplatiť za ňu, pokiaľ viem, že budem mať ráno pripravenú stopu. Hoci na Slovensku momentálne sú kvalitné trate, tak každý deň musím volať pánovi, ktorý ich na ratraku upravuje. V Rakúsku sa o to nemusím obávať, pretože viem, že ráno bude trať pripravená. Musí sa naštartovať proces, aby ľudia za to boli ochotní platiť.
Badáte z druhej strany pozitíva v podmienkach vo vašom športe?
Momentálne sú vynikajúce snehové podmienky pri Banskej Bystrici. Trate sú stále upravené. Veľa ľudí športuje. Viacero z nich začalo chodiť aj na skialpinistické túry, pretože sú zatvorené zjazdovky. Nikdy som nevidel toľko ľudí na bežkách, ako vidím počas tejto zimy.
Čo vás čaká v najbližšom období?
Je náročné niečo plánovať. Vieme, akú máme situáciu. Republika je zatvorená a sme tu ako na ostrove. Chcel som sa ísť pozrieť na juniorské majstrovstvá sveta. Chcel som povzbudiť našu juniorku a realizovať s ňou zopár tréningov. Ešte pred rokom sme cestovali do Rakúska úplne bez problémov a teraz to je pomaly ako ísť na Mesiac. Uvidíme, ako to bude.
Mali by ste odkaz pre nádejných biatlonistov či bežcov na lyžiach?
Celkove chcem mladým odkázať, že musia mať radi šport. Treba športovať. Je prakticky jedno, či to bude na profesionálnej, alebo len na amatérskej úrovni. Musia ho mať radi, pretože to je život.
