Deväť slovenských olympionikov si užíva týždňový liečebný pobyt v Dudinciach od Nadácie SOV, absolvovali výbornú besedu na miestnej škole
DUDINCE 9. marca (sou) – Nadácia Slovenského olympijského výboru (SOV) vlani pred Vianocami v rámci svojho projektu Olympijské srdce pre seniorov venovala viacerým slovenským olympionikom, predovšetkým v seniorskom veku, týždňové liečebné pobyty v Kúpeľoch Dudince.
V tomto týždni, konkrétne od 7. do 13. marca, sa v Liečebnom dome Rubín v Dudinciach realizuje druhý turnus, na ktorom sa zúčastňujú deviati olympionici - bývalí futbalisti Anton Švajlen (člen strieborného družstva na OH 1964 v Tokiu) a František Kunzo (olympijský víťaz z Moskvy 1980), dvaja atlét – bežec Dušan Moravčík (účastník OH 1972, 1976 a 1980, v Mníchove 1972 piaty a v Moskve 1980 desiaty v behu na 3 km prekážok) a chodec Štefan Malík (účastník OH 1996 v Atlante 2000 v Sydney), volejbalista Štefan Pipa (člen 6. družstva v Mníchove 1972 a piateho družstva v Montreale 1976), športová gymnastka Zdenka Jánošová-Bujnáčková (členka piateho družstva v Mníchove 1972), zjazdárka Jana Gantnerová (účastníčka troch ZOH v rokoch 1976, 1980 a 1984, v Sarajeve 1984 piata a v Lake Placide 1980 desiata v zjazde), sánkarka Mária Jasenčáková (účastníčka piatich ZOH v rokoch 1980, 1984, 1992, 1994 a 1998, najlepšie deviata v Lake Placide 1980), a biatlonistka Marcela Pavkovčeková (súťažila na ZOH 2002 a 2006, v Salt Lake City 2002 bola členka piatej štafety).
V piatok sa olympionici súčastnia na slávnostnej večeri spojenej s ochutnávkou vín v dudinskom hoteli Minerál, na ktorú ich pozval predseda správnej rady Nadácie SOV Anton Siekel. Prítomní na nej majú byť aj primátor Dudiniec Dušan Strieborný a generálny riaditeľ Kúpeľov Dudince Slavomír Brza.
V stredu poldruhahodinová beseda so žiakmi Spojenej školy Dudince
Všetkých deväť olympionikov sa v stredu 9. marca zúčastnilo na besede so žiakmi Spojenej školy Dudince, ktorá sa konala v priestoroch Umeleckej školy. Všetkých hostí privítal riaditeľ školy Roman Žovinec. Besedu moderoval manažér mediálnej komunikácie SOV Ľubomír Souček. Prišlo na ňu okolo päťdesiat detí z tried druhého stupňa základnej školy.
Našich športovcov prekvapil živý záujem detí, ktoré kládli množstvo otázok. Odmenení zaň boli množstvom olympijských suvenírov SOV.
Celá beseda trvala až poldruha hodiny, čo príjemne prekvapilo aj pedagógov. Deti sa zaujímali o všetkých športovcov, ale ich záujmu dominoval futbal. Samozrejme, došlo aj na očakávané otázky pre oboch našich futbalových olympijských medailistov - či je lepší Lionel Messi alebo Cristiano Ronaldo, či FC Barcelona alebo Real Madrid... Rozdielne odpovede vzbudili búrlivý ohlas viacerých detí.
K aktívnemu vyznávaniu celosvetového najpopulárnejšieho športu sa prihlásilo viacero chlapcov (ale otázka na futbal prišla aj od dievčaťa), zatiaľčo k športovej chôdzi, ktorá má v Dudinciach veľkú tradíciu pretekov Dudinská päťdesiatka, len jeden... Po besede sa však ako volejbalistky predstavili dve dievčatá, ktoré požiadali o spoločnú fotografiu Štefana Pipu. A ďalších zase zaujali biatlon, športová gymnastika, zjazdové lyžovanie, behy, či sánkovanie. Mária Jasenčáková priniesla na besedu aj sánkarský výstroj a detské pretekárske sánky – deti ich naživo videli prvý raz v živote.
Z výrokov olympionikov, ktoré zazneli na besede
Z toho, čo odznelo na besede s olympionikmi, vyberám veľa zaujímavých výrokov.
Anton Švajlen: „Pre športovanie sú najprv veľmi dôležití rodičia a potom neskôr podpora v rodine. V deň, keď sme v rodine oslavovali narodenie syna, som ja musel chytať v pohárovom zápase proti Slovanu Bratislava. V rodine som síctil obrovskú podporu, preto som sa motivoval k čo najlepšiemu výkonu. Napokon som išiel ešte aj v rozstrele kopať päť jedenástok proti vtedajšiemu najlepšiemu brankárovi sveta Vilovi Schrojfovi. V mojej mladosti som prešiel množstvom športov, nebolo ľahké rozhodnúť sa pre jeden. Vybral som si futbal, v ktorom sme hrávali pouličné turnaje s handrovou loptou. A keďže môj otec bol brankár, stal som sa ním aj ja. Najprv ma ovplyvnil náš legendárny brankár Dodo Reimann a potom Rus Lev Jašin, od ktorého som sa učil, ako dlhými hodmi zakladať akcie. Od začiatku som sa na ihrisku učil vystupovať fair play a vyznávať heslo, že zvíťaziť môže len ten, kto je lepšie pripravený.”
Janka Gantnerová: „Šport človeka učí sebadisciplíne, dodržiavaniu určitého režimu a nevzdávať sa. Ja som vyrastala som na horskej chate a keď som sa odtiaľ chcela niekam ísť pozrieť, musela som sa naučiť lyžovať. Najprv som bola špecialistka na slalom, potom som sa stala juniorskou majsterkou Európy v obrovskom slalome, ale napokon som sa najvýraznejšie presadila v zjazde. Musela som mať cit pre rýchlosť v sebe od začiatku, pretože vždy ma lákali risk a hazard. Páčilo sa mi ísť na lyžiach aj 130 km/h. Malo to však aj tienistú stránku. Mala som viacero vážnych zranení kolien, preto mimoriadne oceňujem dudinskú liečivú vodu a teším sa na jej blahodarné účinky. Pre nás športovcov je ako balzam.“
Mária Jasenčáková: „Na základnej škole som bola v atletickom oddieli, ale nemali sme kde poriadne trénovať, tak ma napokon zlákali sánkari. Tréningom som sa učila disciplíne a snažila som sa byť čo najlepšia. To je dôležité vo všetkom, čo človek robí, nielen v športe. Z výsledkov, ktoré som dosiahla, si najviac vážim deviate miesto na ZOH 1980 v Lake Placide, pretože z krajín, ktoré nemali umelo chladenú dráhu, som práve ja získala najlepšie umiestenie. Vždy sa mi páčilo, keď nás ľudia na pretekoch povzbudzovali, ja som to vnímala aj v 100-kilometrovej rýchlosti. Pre športovca je divácka podpora veľmi dôležitá.”
František Kunzo: „Mojimi vzormi boli Eusébio a Pelé. Najväčším zážitkom pre mňa bola olympiáda v Moskve, najväčším úspechom zlatá medaila. Nastúpil som na olympiáde na štyri zápasy. Vo finále som síce nehral, ale v semifinále som podal môj najlepší výkon na turnaji. Pre zlomeninu dvoch prstov na nohe, ktorú som utrpel na jeseň, mi pritom hrozilo, že na OH nepôjdem, ale podarilo sa mi to. Najvážnejší úraz pri futbale som utrpel, keď mi raz museli zašívať jazyk.“
Zdenka Jánošová-Bujnáčková: „Odmala ma bavilo cvičiť. Vešala som sa na prašiaky, robila som kotrmelce na tráve. Keď som bola tretiačka, chcela som ísť do gymnastického oddielu. Najprv ma odmietli, že som na začiatok s gymnastikou už stará, ale otec ich potom presvedčil. Gymnastika je veľmi ťažký šport, bolí, neraz som mala na rukách krvavé postŕhané mozole. Našťastie som nikdy nemala nič zlomené. Gymnastika mi však priniesla úžasné zážitky, poznanie množstva cudzích krajín a napríklad aj nezabudnuteľné exhibičné cvičenia na turné po Brazílii. Nestačí len snívať, človek musí pre úspech veľmi veľa urobiť.”
Dušan Moravčík: „Najlepší olympijský výsledok v stípli na tri kilometre som dosiahol piatym miestom v Mníchove 1972, ale nebol som vtedy vo vrcholnej forme, pretože som bol po zranení. Potom som sa však zakrátko cítil aj na svetový rekord a dokonca som ohlásil pokus oň. Napokon mi naň chýbali tri sekundy. O štyri roky neskôr pred OH v Montreale som na jedných pretekoch zakopol o prekážku a spravil som kotrmelec, pri ktorom som si pomliaždil šľachu. Na olympiádu som odlietal so sadrovou dlahou...“
Štefan Pipa: „Šport mi dal priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ste mladí, venujte sa rôznym športom a potom si vyberte ten, ktorý vám bude najviac vyhovovať. Ja som sa pre volejbal rozhodol až ako 17-ročný.“
Štefan Malík: „Sme chodecká rodina, tejto disciplíne sme sa venovali všetci piati bratia. Tí starší pre mňa predstavovali vzory. Bol som ctižiadostivý, to ma posúvalo dopredu. Olympiádu som si vysníval, odmala jej vidina poháňala dopredu. Naučil som sa v tréningoch tvrdo pracovať a to mi pomohlo aj v živote. Odkedy sa v roku 1982 konal prvý ročník Dudinskej päťdesiatky, chýbal som tu na pretekoch len dva razy. Vo väčšine ročníkov som štartoval, dva som aj vyhral. Teraz chodím zase ako divák. Najbližšie sa preteky pôjdu 19. marca, prídem zas.“
Marcela Pavkovčeková: „Mojim biatlonovým vzorom bola Soňa Mihoková a keď som sa dostala do reprezentácie, mala som to šťastie, že som s mojim vzorom aj bývala na jednej izbe. Od detstva som si zvykla tráviť čas predovšetkým vonku. Až teraz, keď som o osemročnou dcérkou cez víkend sledujem v televízii jednu rozprávku za druhou, som si uvedomila, že ja som ako dieťa vlastne nikdy nesedela doma... Šport ma naučil dôsledne doťahovať veci do konca a prekonávať prekážky. Našťastie, mala som len jedno vážne zranenie. Pri jazde na kolieskových lyžiach v Bulharsku som si pri páde zlomila ruku.“
Na tému Barcelona verzus Real - František Kunzo: „Pred mesiacom som bol v Barcelone na zápase s Atleticom Madrid a bol to obrovský zážitok. Barcelona je podĺa mňa lepšia ako Real.“ Anton Švajlen: „Barcelona má úžasný útok, ale jej hra sa mi celkove vôbec nepáči, pretože ma uspáva.“ Lionela Messiho aj Cristiana Ronalda obaja označili za skvelých hráčov, ale o čosi vyššie stavajú Messiho. Mladí fanúšikovia oboch španielskych tímov však zostali šokovaní informáciou moderátora, že za najlepšieho hráča FC Barcelona v 20. storočí vyhlásili Slováka Ladislava Kubala a že vo finále Pohára víťazov pohárov 1969 (v tom čase to bola druhá najvýznamnejšia klubová európska súťaž) slávnu Barcelonu zdolal Slovan Bratislava...
Vo februári sa v Dudinciach liečilo takisto deväť olympionikov
Vo februári strávili v Dudinciach týždeň na pozvanie Nadácie SOV bývalí atléti Juraj Benčík (účastník OH 1980 v chôdzi, ako tréner svetového mena bol potom na ďalších 8 OH), Anna Chmelková (účastníčka OH 1968 v behu na 400 m, majsterka Európy), Eva Šuranová (účastníčka OH 1972 a 1976, v Mníchove 1972 bronzová v skoku do diaľky, medailistka z ME), Jozef Plachý (účastník OH 1968 – piaty v behu na 800 m, OH 1972, 1976 a 1980 – šiesty v behu na 1500 m, vicemajster a halový majster Európy) a Peter Tichý (účastník OH 1996 a 2000 v chôdzi), hádzanárka Mária Ďurišinová (účastníčka OH 1988 – 5. miesto, vicemajsterka sveta), futbalisti Anton Urban (kapitán strieborného družstva na OH 1964) a Jaroslav Boroš (účastník OH 1968) i basketbalista Justín Sedlák (účastník OH 1976 – 6. miesto, medailista z ME).
Kto z olympionikov je momentálne na liečebnom pobyte v Dudinciach
Anton Švajlen – Rodák zo Solčian Anton Švajlen bol členom strieborného tímu futbalistov ČSSR na OH 1964, zachytal si v zápase proti Brazílii. Stal sa jedným z najväčších príkladov vernosti klubovým farbám, veď za VSS Košice odchytal spolu 344 ligových zápasov, z toho 214 v sérii bez prerušenia. Vysoký brankár sa preslávil aj ako kvalitný exekútor jedenástok. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner. Stal sa z neho aj nadšený šíriteľ olympijských myšlienok – dlhoročný predseda Olympijského klubu Košice i Združenia olympijských klubov SR. Je aj držiteľ najvyššieho ocenenia fair play, ktoré udeľuje Slovenský olympijský výbor – Ceny Jána Popluhára za celoživotné vystupovanie v duchu fair play. Na olympiáde si zahral aj jeho syn Ľubomír Švajlen – dokonca dvakrát. Tiež bol brankár, ale hádzanársky.
Dušan Moravčík – Rodák z Bánova Dušan Moravčík patrí do zlatej galérie slovenských bežcov. Ako jeden z mála našich atlétov má medailu z majstrovstiev Európy – v Helsinkách v roku 1971 získal striebro v behu na 3000 m prekážok. Trikrát štartoval na olympijských hrách, pričom najlepšie obstál pri svojej premiére v Mníchove. V stípli na 3 km skončil piaty. V tom roku zabehol večný československý rekord 8:23,8 min, ku ktorému sa v našich končinách nikto odvtedy ani len nepriblížil. Mimochodom, Keňan Keino vyhral olympiádu časom len o dve desatiny sekundy lepším (bol to zároveň olympijský rekord) a svetový rekord bol v tom čase len o tri sekundy lepší... Na 3000 m prekážok štartoval aj na OH 1976 v Montreale a na OH 1980 v Moskve, kde dobehol desiaty. Počas celej kariéry súťažil za Duklu Praha, behal na tratiach od 800 m až po 10 km.
Zdenka Bujnáčková-Jánošová – Rodáčka z Bratislavy Zdenka Bujnáčková-Jánošová bola ako 17-ročná členka družstva športových gymnastiek ČSSR, ktoré na OH 1972 v Mníchove obsadilo 5. miesto. Vo viacboji skončila členka Interu Bratislava na 29. mieste, v kvalifikácii na kladine sedemnásta. Ako prvá gymnastka na svete predviedla na kladine salto stranou a v prostných salto vzad prehnute s obratom o 720 stupňov. Štartovala aj na MS 1974 vo Varne, vo viacboji tam obsadila 33. miesto. Získala niekoľko titulov majsterky ČSSR. Po OH 1972 v Mníchove sa zúčastnila na turné po Brazílii a cvičila aj v Riu de Janeiro (dejisku OH 2016) v krytej hale Maracaná vedľa rovnomenného futbalového svätostánku – pred 30 000 divákmi.
Štefan Pipa - Rodák z Bratislavy Štefan Pipa patrí k najväčším postavám v histórii slovenského volejbalu, v ankete o najlepšieho volejbalistu 20. storočia skončil druhý za legendárnym Bohušom Golianom. Na olympiáde si zahral dvakrát – v Mníchove 1972 bol člen 6. družstva, v Montreale 1976 tím ČSSR skončil piaty. O tretí štart v Moskve 1980 ho pripravilo zranenie. Na ME 1971 v Taliansku ako 21-ročný mladík prispel k zisku striebra. V reprezentácii bol na viacerých vrcholných podujatiach jediný Slovák – zahral si raz na MS a trikrát na ME. Bol kapitánom ČH Bratislava v najslávnejšej ére tohto klubu, ktorý v roku 1979 vyhral Európsky pohár majstrov a o dva roky neskôr Pohár víťazov pohárov, k tomu získal aj tri tituly majstra ČSSR. V tomto slávnom tíme bol vo funkcii kapitána celých desať sezón. Hráčsku kariéru ukončil vo veku 45 rokov, keď si v time Myjavy zahral spolu so svojim starším synom Martinom.
Janka Gantnerová – Rodáčka z Kežmarku Janka Gantnerová, rodená Šoltýsová, štartovala na ZOH prvý raz už ako 16-ročná v Innsbrucku 1976. Na ZOH 1980 v Lake Placide skončila v zjazde desiata a na ZOH 1984 v Sarajeve piata. Ako vôbec prvá zjazdárka z Východnej Európy vyhrala preteky SP – zjazd v Altenmarkte 17. decembra 1980. Juniorská majsterka Európy v obrovskom slalome i víťazka Svetovej zimnej univerziády patrila v najrýchlejšej zjazdárskej disciplíne niekoľko sezón do absolútnej svetovej špičky. Pri lyžovaní zostala ako technická delegátka FIS, niekoľko rokov aj ako prezidentka Slovenskej lyžiarskej asociácie, v súčasnosti členka rady alpskej komisie FIS. Bola aj členka VV SOV, dnes vedie ekonomickú komisiu SOV. Na troch olympiádach štartovala aj jej mladšia dcéra Jana.
Mária Jasenčáková – Rodáčka zo Spišskej Soboty Mária Jasenčáková je najúspešnejšia pretekárka v histórii slovenského sánkovania a vôbec prvá naša olympionička, ktorá si pripísala päť účasti pod piatimi kruhmi. Najlepšie umiestenie – 9. miesto - dosiahla pri svojom prvom štarte na ZOH 1980 v Lake Placide. Súťažila aj v Sarajeve 1984, Albertville 1992, Lillehammeri 1994 a v Nagane 1998. Dvakrát triumfovala v pretekoch Svetového pohára, na ME bola raz štvrtá. Po skončení kariéry dlhý čas pracovala ako generálna sekretárka Slovenského zväzu sánkarov. Je členka exekutívy Medzinárodnej sánkarskej federácie (FIL) a individuálna členka SOV. Dlho viedla dozornú radu SOV.
František Kunzo – Rodák zo Spišského Hrušova František Kunzo je v celej histórii jeden len z dvoch Slovákov, ktorí si mohli v kolektívnom športe vychutnať pocity olympijského víťaza. Bol členom zlatého tímu futbalistov ČSSR na OH 1980 v Moskve. V olympijskom výbere celkove odohral 11 zápasov, priamo na olympiáde štyri. V každom zápase podal spoľahlivý výkon, vo finále proti NDR (1:0) však dostal prednosť už uzdravený Rygel. Na olympiádu v Moskve sa dostal napriek tomu, že na jeseň 1979 si zlomil dva prsty na ľavej nohe a tri mesiace nehral. Ofenzívny pravý obranca počas vojenčiny pomohol Dukle Banská Bystrica k postupu do I. ligy, zahral si v dorasteneckej reprezentácii aj v tíme ČSSR do 21 rokov. Ligovú kariéru ukončil v Lokomotíve Košice, kde sa v jednom drese zišiel so svojim spoluhráčom zo zlatej Moskvy, brankárom Stanislavom Semanom.
Marcela Pavkovčeková – Rodáčka z Liptovského Mikuláša Marcela Pavkovčeková bola na troch ZOH – najprv v Nagane 1998 ako cestujúca náhradníčka. V Salt Lake City 2002 sa podieľala na 5. mieste štafety, v Turíne 2006 bola členka štafety na 10. mieste. So štafetou dosiahla popredné umiestenia aj na svetových a európskych šampionátoch. Ako juniorka bola strieborná medailistka z MS, má zlato zo Svetovej zimnej univerziády, v pretekoch Svetového pohára si pripísala aj umiestenie v top 10. Súťažila za Klub biatlonu Osrblie. Kariéru ukončila len pred 9 rokmi, po narodení dieťaťa. V súčasnosti sa venuje trénovaniu biatlonovej mládeže a je aktívna v Olympijskom klube Liptova.
Štefan Malík – Rodák zo Šurian Štefan Malík je ako chodec v Dudinciach ako doma. Nespočetne veľakrát tam štartoval na tradičných chodeckých pretekoch Dudinská päťdesiatka, dvakrát ich vyhral. Zúčastnil na OH 1996 v Atlante a na OH 2000 v Sydney, kde v chôdzi na 50 km obsadil 21., resp. 20. miesto. Najúspešnejší z početnej chodeckej rodiny Malíkovcov dosiahol svoj najlepší výsledok na vrcholných podujatiach 11. miestom na 50 km trati na MS 1995 v Gӧteborgu. Na svetových šampionátoch štartoval až štyrikrát. Na majstrovstvách Európy v Budapešti 1998 bol na 50 km trati trinásty. Spomedzi všetkých slovenských chodcov v histórii má na konte najviac absolvovaných pretekov na 50 km trati – až 35.
Namiesto troch aktuálne prítomných olympionikov mali byť teraz v Dudinciach pôvodne bývalá športová gymnastka Marianna Némethová-Krajčírová, futbalista Ľudovít Cvetler a bežec na lyžiach Rudolf Čillík, lenže všetkým znemožnili účasť na liečebnom pobyte zdravotné problémy.
