Dlhoročný vedúci ankety Športovec roka Ľubomír Souček: Zmysel takejto ankety je propagovať šport a športovcov. Je to hra, ktorú netreba brať príliš vážne
Riaditeľ mediálneho oddelenia SOŠV Ľubomír Souček a predtým dlhoročný redaktor denníka Šport a neskôr hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja viedol anketu Športovec roka viac ako 25 rokov, pričom svoju úlohu v roku 2017 odovzdal Petrovi Pašuthovi. Momentálne člen výboru Klubu športových redaktorov SSN figuruje v pozícii garanta ankety, ktorú možno de facto označiť za konzultantskú rolu. Keďže v tomto roku je po dlhom čase organizátorom slávnostného vyhlasovania Športovca roka znovu Slovenský olympijský a športový výbor, pôsobí v tejto veci aj ako určitá "spojka" medzi oboma organizáciami.
Ako ste sa dostali k organizovaniu ankety Športovec roka a kedy to bolo?
Od detstva boli mojím koníčkom športové štatistiky. Už vo veku desať rokov som si začal robiť výstrižkový archív a mal som veľmi veľa načítané. Niekedy hovorím, že keď som po rokoch zažil Marcela Merčiaka, tak mi dosť pripomínal mňa zamlada. Keď som prišiel ako prvák na vysokej škole do denníka Šport, tak neraz som podstatne starších kolegov opravoval, pokiaľ išlo o fakty. Potom som dostával v redakcii rôzne úlohy. Ešte ako študent som do Športu robil 35-dielny seriál zameraný na 35 rokov úspechov česko-slovenského športu, čo malo dosť dobrý ohlas. Už v tom čase som do novín pripravoval výročné športové sumáre. Na základe toho som bol v roku 1987 prvýkrát oslovený, aby som viedol anketu Športovec roka. V jej organizácii sa pravidelne striedali Česi so Slovákmi. O dva roky neskôr som bol opäť jej vedúci.
Zaskočilo vás v začiatkoch vedenia ankety niečo?
Prvý raz som mohol hlasovať až v roku 1985, keď som sa po návrate z vojenčiny stal členom zväzu novinárov. O rok neskôr ma prekvapilo, že českí kolegovia prípravu podkladov na hlasovanie dosť odflákli. Ja som si potom vždy dal záležať na tom, aby hlasujúci dostali poriadne podklady ako pomôcku na hlasovanie. Takisto som v nich zvýraznil olympijské disciplíny, keďže v nich je podstatne vyššia konkurencia ako v neolympijských športoch.
V roku 1989, keď ste anketu viedli, sa hlasovanie spustilo pred 17. novembrom, ale vrcholilo po ňom. Vtedy vznikla diskusia okolo Ivana Lendla. O čo išlo?
Ivan Lendl bol v tom čase ešte stále svetová tenisová jednotka. Už tri roky predtým sa však v médiách vyjadroval, že jeho domov je už v USA. Hovoril, že v Connecticute má svoj dom a psov. Uchádzal sa o americký pas a k Česko-Slovensku, kde mu režim robil problémy s cestovaním po svete, sa príliš nehlásil. Odvtedy sa to ešte prehĺbilo. Ak by sa brala len športová stránka, tak ako svetová tenisová jednotka mal byť Športovec roka 1989. Avšak veľa novinárov ho už nepovažovalo za česko-slovenského športovca, takže zaňho nehlasovali.
Bolo vtedy zakázané hlasovať za športovcov, ktorí boli proti režimu?
Nikto nezakazoval hlasovať za nejakého športovca. Podklady slúžili len ako pomôcka, nebola to dogma, že by sa dalo vyberať len z tohto okruhu. Niektorí Lendla dávali na hlasovacie lístky tak či tak, väčšina novinárov ho však nedávala preto, že už ho nepovažovali za “nášho”. Lenže krátko po 17. novembri 1989 sa zmenil politický režim v krajine. Z niektorých novinárov, ktorí iba o niekoľko dní skôr nehlasovali za Lendla, sa zrazu stali veľkí demokrati. Začali hovoriť, že Lendl by to mal vyhrať a chcú zmeniť svoje hlasovacie lístky. Pritom nikto im nebránil hlasovať zaňho ani predtým. Ja som odmietol anketu manipulovať a rátal som hlasy tak, ako boli odovzdané. Vyhral historicky prvý československý majster sveta v kajaku na hladkej vode Attila Szabó, Ivan Lendl skončil ôsmy. Hlas mu dala len približne štvrtina či pätina hlasujúcich. Veľká väčšina našich novinárov ho už v tom čase očividne považovala za Američana.
Ako túto situáciu brali kolegovia z médií, nemali vám to za zlé?
Strhla sa veľká búrka, najmä v českej časti spoločného štátu. Niektoré české médiá ma začali „trhať v zuboch". Nazvali ma „priateľom starých poriadkov". Dokonca v jednom českom denníku bol na margo Attilu Szabóa titulok „Víťaz zo starých čias”, čím narážali na komunistický režim. Bolo to absurdné. Dokonca aj na Slovensku tomu niektorí kolegovia podľahli. Vtedajší predseda slovenského Klubu športových redaktorov ma veľmi kritizoval. Povedal, že nemôžem byť člen výboru klubu, tak som skončil. Potom sa rozpadlo Česko-Slovensko a v roku 1993 sa začala vyhlasovať samostatná slovenská anketa. Uchádzal som sa znovu o členstvo vo výbore Klubu športových redaktorov a bol som som zvolený. Následne som opäť prebral vedenie ankety. A viedol som ju nepretržite 25 rokov až do roku 2017.
Prečo ste potom skončili?
Povedal som si, že 25 rokov stačilo. Vždy som totiž mal koniec roka neuveriteľne hektický. Keď prišli Vianoce, býval som totálne vyčerpaný. Potreboval som sa niečoho zbaviť.
Kto od vás prevzal “kapitánske kormidlo" a v akej pozícii ste vo vzťahu k ankete dnes?
V roku 2017 som oslovil vtedajšieho zástupcu šéfredaktora Športu Petra Pašutha, aby to po mne prevzal. Predtým som s ním viac rokov konzultoval podklady na hlasovanie. Videl som ho ako najvhodnejšieho človeka, ktorý by vedenie ankety mohol po mne prevziať. Súhlasil, chcel však, aby sme sa minimálne prvý rok na vedení ankety podieľali spolu. Dnes je Peter vedúci, ale pre zmenu on konzultuje podklady so mnou. Ide o to, aby tam boli zahrnuté všetky významné úspechy slovenských športovcov za rok. Oficiálne som v pozícii garanta ankety, ale skôr by som použil označenie konzultant.
Aký zmysel má organizovanie takejto ankety?
Stále hovorím, že zmysel takejto ankety je propagovať šport a športovcov. To je alfa a omega. V ankete ide o hru, ktorú netreba brať príliš vážne, keďže v každom takomto formáte sa de facto porovnáva neporovnateľné. Predsa neviete porovnať, či je lepší rýchlostný kanoista, vodný slalomár, strelec, futbalista, hokejista, alebo iný športovec. Dá sa len porovnávať, kto je úspešnejší, ale aj to je zložité. Predsa v každom športe je rozdielna konkurencia. A záleží aj na tom, či ste úspešní na olympiáde, majstrovstvách sveta, Európy, či v seriáli Svetového pohára. Ale presvedčil som sa, že mnohí športovci anketu berú veľmi vážne. Nie je im vôbec jedno, na ktorom mieste skončia. Niektorí boli dosť podráždení, že neskončili tak vysoko, ako predpokladali.
Dokazujú novinári v hlasovaní, že sú profesionáli, alebo len v obmedzenej miere?
Stále hovorím, že dôležité je, aby bolo čo najviac hlasov. Pretože vždy sa objavia „úlety". Čím viac hlasov je, tým viac sa to spriemeruje. Žiaľ, mnohí športoví novinári sa hlasovaním neraz neprejavujú ako športoví odborníci. Každý má právo na vlastný názor, ale keď niekto do ,svojej´ desiatky nedá olympijského medailistu či majstra sveta v olympijskej discipline v tom roku, to už považujem za ignoranciu. Alebo keď niekto dá to top 10 v multišportovej ankete športovca, ktorý je až na 6. mieste v domácom rebríčku jedného športu, to mi pripadá absurdné.
Objavujú sa v preferenciách hlasujúcich aj nejaké postranné vplyvy?
Stáva sa, že niektorí redaktori maďarskej národnosti zvýhodňujú športovcov z južného Slovenska, najmä maďarskej národnosti. Boli aj prípady, že hlasujúci presadzoval svojho dobrého priateľa alebo dokonca príbuzného. Ale našli sa aj prípady, keď sa v hlasovaní prejavila osobná antipatia voči niekomu. Napríklad v roku 2003 vybojoval Michal Martikán titul majstra sveta, celkový triumf vo SP v kategórii C1 i zlato v 3xC1, ale dvaja hlasujúci ho vôbec nedali do prvej desiatky. Považujem to za neodbornosť, zaujatosť a ignoranciu. Inokedy zase niektorí Petrovi Saganovi ,spočítali´ to, že s ich médiom nechcel komunikovať.
Ako ste to vnímali?
Sú to veci, s ktorými som občas mal problém sa vyrovnať. Niekedy som aj zavolal hlasujúcemu, či sa náhodou nepomýlil. To vtedy, keď sa mi zdalo, že na lístku mu chýba niekto, kto by tam mal stopercentne byť. Niektorí sa mi čestne priznali, že naozaj zabudli. Poslali mi potom opravený lístok s prosbou o výmenu. Niektorí mi však povedali, že to chcú takto. V roku 2005 Elena Kaliská bola majsterka sveta a jeden novinár ju nedal do desiatky. Pýtal som sa ho teda, či to je len omyl. On mi povedal, že vodný slalom nepovažuje za šport. To sú veci, ktoré mám problém pochopiť. Našťastie však prevažujú triezve hodnotenia.
Dá sa vidieť nejaký dlhodobý trend, pre koho novinári hlasujú alebo aký typ športovcov uprednostňujú?
Na zasadnutí výboru KŠR som pred tým, ako sme spúšťali hlasovanie, vždy tlmočil moju prognózu.
Musím povedať, že osem až deväť kandidátov v desiatke som vždy trafil, vysokú úspešnosť mávam aj pri odhade šancí kolektívov. V princípe viem odhadnúť, čo celkove preváži vo vedomí hlasujúcich. Berú sa do úvahy nielen úspechy športovcov, ale do určitej miery sa zohľadňuje aj popularita športu či športovca. Prejavuje sa to najmä vo chvíli, keď dosiahne na reprezentačnej úrovni významný úspech ľadový hokej alebo futbal. Prípadne keď hráč prispeje k zisku Stanley Cupu. V tejto sezóne síce Zdeno Chára s Bostonom trofej nezískal, bol však vo finále a všetci vedeli, že play-off hral so zlomenou čeľustou. Ľudia to pri hlasovaní zohľadnili. Takisto to bolo v rokoch 2009 a 2010, keď futbalisti najprv postúpili a potom hrali na MS. Rovnako to môžeme vidieť pri tenisových úspechoch, či už Karola Kučeru, Dominika Hrbatého, Daniely Hantuchovej alebo Dominiky Cibulkovej, alebo atlétov, pretože atletika sa považuje za “kráľovnú” športov. A v olympijskom roku sa prirodzene dostane vysoko každý olympijský medailista.
Ako vplýva veľkosť konkurencie v jednotlivých športoch, odvetviach či disciplínach na hlasovanie novinárov?
Keď je nejaká disciplína olympijská, tak sa na ňu sústredí naplno oveľa viac ľudí a výrazne sa v nej zvýši konkurencia – a naopak. Videli ste, čo sa stalo s vodnoslalomárskym deblkanoe. Po Riu MOV vyradil disciplínu C2 z olympijského programu, pričom Slovensko v nej malo na konte päť olympijských medailí za sebou, z toho štyri zlaté. Následne sa výrazne znížil počet štartujúcich lodí na MS a ME. A napokon aj Medzinárodná kanoistická federácia túto disciplínu na MS zrušila. To, či je disciplína olympijská alebo neolympijská, má dramatický vplyv na rozsah a úroveň konkurencie. Samozrejme, športový odborník by to mal pri hlasovaní zohľadňovať.
Boli ste niekedy prekvapený z víťazstva konkrétneho športovca?
Občas áno. Spomeniem prípady dvoch športovcov. Martina Moravcová vyhrala anketu šesťkrát. Z jej najlepších rokov bol najslabší rok 2001, pretože nezískala medailu z majstrovstiev sveta v dlhom bazéne. Na MS vo Fukuoke bola štvrtá a piata. Bol som tam ako novinár a vravel som jej, nech počíta s tým, že tentoraz Športovkyňou roka určite nebude. Povedala mi, že s tým ráta. No napokon bol celkove slabý rok slovenského športu a ona vtedy v ankete vyhrala s dodnes rekordným náskokom! Nasledujúci rok 2002 mala Martina zase najlepší v kariére. Dovolím si tvrdiť, že v ženskom plávaní bola vtedy svetová dvojka za Američankou Natalie Coughlinovou. Paradoxne však vtedy anketu nevyhrala. Zvíťazil hokejista Peter Bondra, ktorý dal víťazný gól vo finále MS proti Rusku. V NHL pritom nemal dobrú sezónu. V minulosti sa stal dvakrát najlepším strelcom celej súťaže, ale v ankete zďaleka tak vysoko neskončil. Umiestenie v ankete by však malo byť ocenenie za celý rok. Ale chápem, že zisk titulu majstrov sveta a jeho “zlatý” gól vo verejnosti mimoriadne zarezonoval, veď potom prepukli obrovské prejavy národnej hrdosti. Mimochodom, Bondra bol dodnes jediný víťaz individuálnej ankety z kolektívneho športu.
Aký bol ten druhý prípad?
Tenista Dominik Hrbatý vyhral anketu Športovec roka 2005. Dominik mal predtým aj lepšie roky, keď napríklad v jednom ovládol tri turnaje ATP za sebou. V ankete však vtedy nebol zďaleka tak vysoko. Lenže celkove to bol slabý rok nášho športu. V Davis Cupe Hrbatý priviedol slovenský tím do finále, v ktorom vyhral obidve dvojhry. Navyše ešte zvíťazil v Hopmanovom pohári spolu s Hantuchovou. De facto sa teda stal Športovcom roka za príspevok k tímovým úspechom, nie za individuálny úspech. Hlasovalo však vtedy len 76 ľudí, čo je historicky najnižšie číslo.
Má fakt, či je silný alebo slabý rok slovenského športu, vplyv na počet na hlasujúcich a na počet mien na lístkoch?
Problém je, keď máme slabý rok, čo môžeme vidieť aj teraz. Vtedy býva menej hlasujúcich a hlasy sa aj veľmi rozbíjajú. Keď sú viaceré silné výsledky, tak ľudia dominantne dávajú na lístky športovcov, ktorí dosiahli významné úspechy. Len na deviate alebo desiate miesto zvyčajne dajú svojho „koňa". V roku 2002 boli v desiatke samí majstri sveta, či už oficiálni alebo neoficiálni. V tom roku sme mali aj najviac hlasujúcich - 154. V silných rokoch býva počet hlasujúcich väčší a počet mien na lístkoch sa zase zvyčajne redukuje.
Ktorí športovci boli s výsledkami ankety viackrát nespokojní?
Bratia Peter a Pavol Hochschornerovci. V ankete síce dvakrát triumfovali, ale ani raz nie v tom roku, keď sa stali olympijskými víťazmi. V roku 2000 ich Martina Moravcová predstihla len o 20 bodov. Vtedy sa deblkanoisti cítili veľmi doknutí, že ako olympijskí šampióni nevyhrali. Moravcová však mala vtedy fantastický rok, získala dve strieborné medaily na OH, stala sa majsterkou Európy v dlhom bazéne, v krátkom získala zlato na MS a tri zlaté na ME, utvorila európske rekordy. Aj oni boli nielen víťazi OH, ale aj majstri Európy, lenže plávanie je naozaj veľký celosvetový šport a konkurencia je v ňom oveľa vyššia. To rozhodlo. Dva razy Hochschornerovcov zase tesne predstihli iní naši olympijskí víťazi vo vodnom slalome - v roku 2004 Elena Kaliská a v roku 2008 len o 11 bodov Michal Martikán. V hlasovaní vtedy zrejme prevážil fakt, že v porovnaní s C2 bola v disciplínach K1 žien aj C1 mužov početnejšia konkurencia.
Ako sa celkove k ankete stavajú športovci?
Rôzne. Napríklad Jozef Gönci bol v roku 1998 až urazený, že anketu nevyhral, pretože ho vyhlásili za najlepšieho svetového strelca. Prehral s Martinou Moravcovou. Obaja naši výnimoční športovci mali vtedy skvelý rok. Sám som mal ťažkú voľbu, koho uprednostniť. Gönci vtedy víťazil, kade chodil a v rokoch 1998 a 1999 ho vyhlásili za najlepšieho strelca na svete. Naozaj mal fenomenálne roky, ale rovnako na tom bola Martina. V prospech Moravcovej napokon zrejme rozhodlo, že plávanie je populárnejšie vo verejnosti a že je to olympijský šport číslo dva po atletike. Možno sa u hlasujúcich zohľadnil aj jej výborný imidž.
V roku 2012 si hádam každý myslel, že zvíťazí Peter Sagan, keďže zbieral úspechy na všetkých frontoch. Anketu však vyhrala strieborná strelkyňa z OH v Londýne Zuzana Štefečeková. Ako ste to vnímali?
Pre mňa ako človeka desaťročia úzko spätého s olympijským hnutím to bola ilustrácia, akú veľkú moc má olympiáda v povedomí novinárov aj vo verejnosti. Úspech na OH hlasujúci celkove postavili vyššie ako výsledky Sagana, ktoré oslnili Slovensko. Kritikom poradia na prvých dvoch miestach som vtedy hovoril, nech si pozrú výsledky Športovca roka v Argentíne. Futbalista Lionel Messi bol v tom čase podstatne väčšia hviezda ako Sagan, ale doma skončil druhý za zlatým taekwondistom z olympiády v Londýne. Porovnajte si pritom, čo znamená futbal v porovnaní s taekwondom a ešte k tomu, keď hovoríme o Messim a ešte k tomu o Argentíne. Rovnako si porovnajte, čo je v povedomí ľudí streľba v porovnaní s cestnou cyklistikou. Pritom musím povedať, že streľba vôbec nie je malý šport. Je v nej obrovská konkurencia.
Erik Varga bol dvakrát za sebou majstrom sveta v trape, ale jeho úspechy boli v ankete nedocenené. Pritom v trape na MS 2014 súťažilo 164 pretekárov, čo sa dá plne porovnať s cestnou cyklistikou na MS. Navyše tí strelci boli z väčšieho počtu krajín. Zo Sagana každý „padol na zadok”, ale zlato Erika Vargu v porovnateľnej konkurencii s ľuďmi nezamávalo. Erik sa ocitol v ankete nižšie, ako sa podľa mňa mal umiestiť.
V roku 2016 nastal veľký rozruch, keď olympijský víťaz v atletike Matej Tóth zdolal svetovú cyklistickú jednotku Petra Sagana. Výsledok vzbudil vášne…
Áno, boli okolo toho búrlivé diskusie na tému, ako je možné, že Sagan nevyhral. Zase sa však ukázalo, že olympijské víťazstvo sa zrejme počíta viac. Ja sám som vtedy dal na prvé miesto Sagana a na druhé Tótha. Rád to zdôvodním. Áno, Matej Tóth dosiahol olympijským víťazstvom v chôdzi na 50 km fantastickú vec. Ale bola to jediná súťaž na 50 km, ktorú si v tom roku absolvoval. Sagan však bol nespochybniteľná svetová jednotka za celý rok vo veľkom celosvetovom profesionálnom športe. Bol majster sveta a Európy, mal na konte množstvo víťazstiev, aj zelený dres na Tour de France. Bol prvý v obidvoch najväčších svetových rebríčkoch. Uprednostnil som jeho, pretože ako prvý slovenský športovec vôbec sa v tom roku stal svetovou jednotkou vo veľkom celosvetovom športe. Najbližšie k tejto pozícii vo významnom glóbalnom športe bola Martina Moravcová v roku 2002.
Ale na druhej strane – kto by mohol ako víťaza ankety spochybniť olympijského víťaza v atletike? Nemal som žiadny problém s tým, že vyhral Tóth. Mrzelo ma však, že niektorí hlasujúci dali Sagana až na ôsme miesto.
Slávnostné vyhlasovanie výsledkov bývalo v minulosti vždy v Slovenskom národnom divadle v Bratislave a v priamom televíznom prenose?
Nebolo vždy v SND a dokonca ani nie vždy v hlavnom meste. Dva razy sa konalo inde. Prvé vyhlasovanie Športovca roka za rok 1993 sa uskutočnilo v bratislavskom Dome športu – a bez televízneho prenosu. Až niekedy v druhej polovici 90. rokov sa podarilo dostať Športovca roka na televízne obrazovky. Najprv do Slovenskej televízie a neskôr do Markízy. V posledných rokoch sa slávnosť znovu vrátila na obrazovky verejnoprávnej televízie, kam takáto akcia jednoznačne patrí.
Od roku 2010 vyhlasuje Klub športových redaktorov aj Športovú legendu. S akým ohlasom sa stretlo pridanie tejto kategórie?
My sme už dlhšie v Klube športových redaktorov debatovali, či nepridať nejaké ďalšie kategórie. Vychádzalo nám, že ak nejakú, tak Športovú legendu. Stretlo sa to s veľkým úspechom. Vyhlasovanie tejto kategórie je na slávnosti vždy vrcholom večera. V roku 2010 bol ako prvý vyhlásený za Športovú legendu boxer Janko Zachara, náš najstarší žijúci olympijský víťaz. Vtedy bolo v sále hádam päťminútové standing ovations.
Podobné reakcie publika sa objavovali aj pri iných športovcoch. Už, žiaľ, zosnulá atlétka Eva Šuranová, ktorá bola za legendu vyhlásená v roku 2015, neskrývala dojatie a slzy. Bola sa potom poďakovať mne aj Tomášovi Grosmannovi ako predsedovi KŠR. Povedala, že pri vyhlásení za legendu cítila ešte väčšie emócie ako pri zisku olympijskej medaily.
Čo by ste zaželali ankete Športovec roka do nasledujúcich rokov?
Ankete by som zaželal to, aby novinári hlasovali čo najzodpovednejšie. V posledných štyroch rokoch už zverejňujeme výsledky hlasovania. Ide práve o to, aby si každý hlasujúci novinár uvedomil, že bude musieť zodpovedať za svoje hlasovanie a obhajovať si ho. Ale mám želanie aj pre športovcov.
Aké?
Aby nebrali anketu príliš vážne. Aby ju vnímali tak, že je to hra s cieľom propagovať šport a športovcov. To je alfa a omega. Aj v zahraničí založili takéto ankety zvyčajne športoví novinári, alebo konkrétne médium. Médiá robia zo športovcov tých veľkých. Bez nich by športovci v povedomí verejnosti neboli ničím. Keby médiá šport nespravili atraktívnym, ľudia by sa naň nechceli pozerať. Boli by prázdne hľadiská a športovci by nezarábali zďaleka toľko peňazí, ako dnes mnohí berú. Médiá tvoria imidž športovcov. Preto by si športovci mali uvedomiť, že anketa je hra. A opakujem – v princípe sa v nej porovnáva neporovnateľné. Ale priťahuje to pozornosť verejnosti, čo je podstata veci. Veľmi dobrú myšlienku vyjadril česko-slovenský Športovec roka 1989 Attila Szabó. Pokúsim sa ju parafrázovať: “To, či nejakú anketu vyhrám, alebo skončím v nej desiaty, reálnu hodnotu môjho športového úspechu ani nezväčší, ani nezmenší. Je to len odraz môjho úspechu vo vedomí hlasujúcich." Ľudia v danom športe najlepšie vedia, akú reálnu hodnotu ich úspech má. Anketa je len odrazom vnímania tohto úspechu v radoch hlasujúcich. A na ten odraz vplýva mnoho objektívnych, ale aj subjektívnych faktorov.
