Šport a olympizmus
Reportáž
Bratislava
19 min. čítania

Dnes je 40 rokov od jediného olympijského víťazstva Československa v kolektívnom športe, k triumfu futbalistov na OH v Moskve prispeli aj Slováci Stanislav Seman a František Kunzo

Profile picture for user soucek
Ľubomír
Souček
Zlatý futbalový tím ČSSR z OH 1980 v Moskve. Z dvojice Slovákov Stanislav Seman v pokľadu druhý zľava a František Kunzo v druhom rade štvrtý zľava.
Foto
Peter Pospíšil, Štartfoto

Len jediný raz v histórii sa stalo, že výprava olympionikov reprezentujúcich bývalé Československo sa pod piatimi kruhmi tešila zo zlata v kolektívnom športe. Na Hrách XXII. olympiády v Moskve sa o to 2. augusta 1980, teda presne pred 40 rokmi, na štadióne v Lužnikách postarali futbalisti ČSSR. Podieľali sa na tom aj dvaja Slováci. K historickému triumfu veľmi výrazne prispel brankár Stanislav Seman a poctivo obranca František Kunzo.

Športovú hodnotu moskovského turnaja síce znižuje fakt, že tieto olympijské hry zažili výrazný bojkot zo strany Západu, ako aj notoricky známa futbalová realita, podľa ktorej je kvalita družstiev na OH vo všeobecnosti nižšia ako na majstrovstvách sveta či Európy, kde hrajú tie najväčšie hviezdy, ale aj tak – olympijské víťazstvo je raz a navždy olympijské víťazstvo...

Treba povedať aj to, na OH 1980 hrali viacerí skvelí futbalisti medzinárodného mena – za ČSSR napríklad Vízek, Berger, Lička, Radimec, Štambacher, za NDR Rudwaleit, Terletzki, za ZSSR Dasajev, Čivadze, Chidiatulin, Bessonov, Čerenkov, Baltača, Oganesian, za Juhosláviu zase Pantelič, Gudelj, Ivkovič, Primorac, či bratia Vujovičovci. Tieto štyri tímy sa výkonnostne výrazne oddelili od ostatných. Medzi 16 účastníckymi krajinami bolo z vtedajších futbalovo silných krajín už len Španielsko.

Futbalový turnaj moskovských hier sa začal 20. júla, teda deň po slávnostnom otvorení hier, a vyvrcholil 2. júla. Základné skupiny sa hrali v Moskve, Leningrade, Kyjeve a v Minsku, záverečné súboje hostila už len Moskva.

Pri spomienke na historické olympijské zlato zaostríme na to, ako k nemu prispeli dvaja Slováci (tretím v družstve bol lekár MUDr. Ján Michalko). Dá sa obrazne povedať, že na moskovskom olympijskom zlate je výrazná pečať Stanislava Semana, ktorý bol najlepším brankárom turnaja, a zreteľný podpis Františka Kunza, ktorý nastúpil v štyroch zo šiestich zápasov.

Semanove životné výkony

Brankár Lokomotívy Košice Stanislav Seman (nar. 8. augusta 1952 v Košiciach) patril k najväčším oporám nášho zlatého tímu. Mal veľkú formu, všetkých šesť zápasoch odchytal bez striedania a druhého brankára tímu Netoličku odsúdil na večné zahrievanie lavičky. Nečudo, veď Košičan v bránke exceloval. Počas 540 minút inkasoval len jeden gól – od Nigérijčana Nwesu, potom si 366 minút uchoval čisté konto! Moskovské účinkovanie možno označiť za jeho životné výkony.

Stanislav Seman so zlatou olympijskou medailou. Z kolektívnych športov sa na Slovensku takouto trofejou pochváliť môžu pochváliť len on a František Kunzo.
Foto
Peter Pospíšil, Štartfoto

„Išiel som na olympiádu s radosťou. Bolo to po majstrovstvách Európy v Taliansku, kde sme získali bronz. Na ME som odchytal len zápas proti Grékom. V ňom som sa zranil a už som si ďalej nezahral. Mal som síce medailu, ale tešil som sa, že na olympiáde si vynahradím to, čo som nemohol absolvovať na ME. Lekár MUDr. Ján Michalko ma pred Moskvou dal perfektne dohromady. Na olympiáde som sa už cítil dobre, v pohode. A forma mi tam gradovala. Keďže sme získali zlato, je to mňa krásna spomienka,“ vrátil sa Stanislav Seman v telefonáte bezmála 40 rokov dozadu.

Pripomeňme výsledky tímu ČSSR v moskovskom turnaji – v Leningrade v základnej skupine s Kolumbiou 3:0, s Nigériou 1:1 a s Kuvajtom 0:0 a potom vo štvrťfinále s Kubou 3:0. V semifinále na štadióne moskovského Dinama naši zdolali silnú Juhosláviu 2:0, keď Seman zlikvidoval štyri gólové šance. Vo finále už na štadióne Lužniki tím ČSSR zdolal obhajcov zlata z NDR 1:0, jediný gól dal v 77. minúte Jindřich Svoboda.

„Každý zápas bol ťažký, ale najviac mi dalo zabrať semifinále proti Juhoslávii. Hrali za ňu skvelí hráči, viacerí si tiež zahrali na ME v Taliansku. Vo finále to nebolo až také ťažké, pretože sme už mali istotu minimálne striebra. Hrať finále na olympiáde síce určite nebolo psychicky ľahké, ale už som bol pokojnejší,“ zalovil Seman v spomienkach.

Takmer všetko, čo si z olympiády naživo pamätá, sa spája s futbalom. V Leningrade, kde náš tím odohral štyri zápasy, bývali totiž len štyri futbalové mančafty, žiadni ďalší olympionici. A v Moskve našich čakali už len dva kľúčové zápasy, na ktoré bolo treba sa plne skoncentrovať. Pritom finále sa hralo až v predposledný deň OH.

V dedine sme si trochu užili olympijskú atmosféru, ale na žiadnu súťaž sme sa nedostali. Všetko sme sledovali len v televízii. Ale aspoň sme si vychutnali záverečný ceremoniál. Bol to jedinečný zážitok, spojený so silnými emóciami. Pochopiteľne, na olympiáde to bolo výrazne odlišné, než som zažil na majstrovstvách sveta aj Európy, kde náš tím mimo zápasov a tréningov bol v hotelovej izolácii. Celá olympiáda bola na tú dobu veľkolepá a pre nás futbalistov niečo extra,“ hovorí Stanislav Seman.

Mal bohatú kariéru

V A-tíme ČSSR, vedenom slovenským trénerom Jozefom Venglošom, Seman odchytal pätnásť medzištátnych zápasov (v olympijskom výbere trinásť). Okrem bronzových ME 1980 v Taliansku, na ktorých si z moskovského výberu trénera Františka Havránka zahrali ešte Netolička, Štambacher, Vízek, Berger a Lička, štartoval aj na majstrovstvách sveta 1982 v Španielsku. Tie sa však skončili pre nás neslávne a po nich ako tridsiatnik z reprezentácie vypadol. Je však jediný slovenský futbalista vôbec, ktorý si zahral na majstrovstvách sveta, Európy i na olympijských hrách, a jediný, ktorý má medailu ME aj z OH.

Vo federálnej lige Seman odchytal za Lokomotívu Košice a Dukla Banská Bystrica 241 zápasov, s „Loky“ dvakrát získal Československý pohár. Ako 32-ročný odišiel na tri roky pôsobiť do cyperského klubu Nea Salamina Ammochostu. Po skončení kariéry sa venoval trénovaniu brankárov v rôznych slovenských, ale aj zahraničných kluboch, i pri reprezentačnom tíme Slovenska do 21 rokov. Trénersky sa podpísal na raste takých brankárov, ako napríklad Ladislav Molnár, Kamil Čontofalský, či Dušan Kuciak.

Kunzo o olympiádu takmer prišiel pre „fotbálek“

Moskovská zlatá radosť dvojice Slovákov - František Kunzo (vľavo) a Stanislav Seman v opojnej chvíli.
Foto
Peter Pospíšil, Štartfoto

V tom čase obranca banskobystrickej Dukly František Kunzo (nar. 17. septembra 1954 v Spišskom Hrušove) v detstve začínal ako útočník, ale na vojenčine v Dukle Banská Bystrica z neho spravili ofenzívneho pravého obrancu. Ako 19-ročný družstvu pomohol k postupu do I. ligy a zahral si v dorasteneckej reprezentácii aj v tíme ČSSR do 21 rokov. Nepatril medzi hviezdy, ale nedal sa zastrašiť a vynikal spoľahlivosťou, rýchlosťou, tvrdosťou i bojovnosťou.

Od roku 1978 v olympijskom výbere ČSSR nastúpil pred OH dovedna na sedem zápasov. „V januári 1979 ma na zájazde v Brazílii vyhlásili za najlepšieho hráča nášho tímu. Už tam sa začala tvoriť skvelá partia, ktorá to spolu dotiahla až do Moskvy. Medzi Čechmi a Slovákmi neboli žiadne konflikty, v Brazílii som býval v izbe s Honzom Bergerom,“ spomína Kunzo.

Od jesene 1979 laboroval so zranenou ľavou nohou. Pri „fotbálku“ s kamarátmi len tak naboso v telocvični tesne pred zrazom olympijského výberu v Banskej Bystrici si zlomil dva prsty. Šesť týždňov mal nohu v sadre a tri mesiace si nezahral. „Bolo ťažké dostať sa po zranení znovu do tímu, pretože na OH mohlo ísť len 17 hráčov a vtedy ešte nebolo vekové obmedzenie do 23 rokov ako dnes, takže sa vyberalo zo širšieho okruhu. Ale napokon ma nominovali.“

Hral v štyroch zápasoch, ale vo finále nie

V prvom zápase proti Kolumbii v Leningrade Kunzo nenastúpil, ale potom mu tréner Havránek dal dôveru. V obrane nahradil Rygela, ktorý sa v úvodnom dueli zranil. V ďalšom leningradskom zápase proti Nigérii (1:1) už Kunzo hral, rovnako ako proti Kuvajtu (0:0), i vo štvrťfinále proti Kube (3:0). Nastúpil aj v moskovskom semifinále proti Juhoslávii (2:0).

V každom zápase podal spoľahlivý výkon – ten najlepší podľa vlastných slov práve v semifinále, v ktorom dostal žltú kartu. Na moskovské finále proti obhajcom zlata z NDR (1:0) ho však tréner už nepostavil. Prednosť dostal uzdravený Rygel. A Kunzo sa nedostal ani do štvorice, ktorá v zápase striedala.

„Na olympiáde sa mi hralo výborne. Na zápasy chodilo veľa divákov, čo ma veľmi motivovalo. Prvý zápas som odohral proti Nigérii. Boli to poriadne chlapiny, ktoré hrali veľmi tvrdo. Láďa Vízek sa zakrátko už bál ísť do súbojov. Mne to bolo jedno, nedal som sa. Proti Kuvajtu to bol pohodový bezgólový zápas. Tréner bol so mnou veľmi spokojný. Vedel som zahrať tvrdo, aj technicky obísť hráča a hrať na ľavej aj na pravej strane. Štvrťfinále proti Kube vyznelo jednoznačne pre nás. Semifinále proti Juhoslávii však bolo veľmi ťažké. Hralo sa hore-dole, veľmi sa nebránilo. Dobré bolo, že sme hneď na začiatku dali gól. Ja som ustrážil, koho som mal na starosti a aj som vykopol loptu z prázdnej brány. Pred koncom polčasu sme dali druhý gól, ale oni stále išli do nás. Mali prevahu, ale my sme zo zodpovednej obrany vyrážali do protiútokov. Bol to náš asi najlepší zápas,“ sumarizuje František Kunzo duely, v ktorých hral.

Na finále ho však tréner Havránek nepostavil. „Bol som z toho veľmi prekvapený, aj viacerí spoluhráči. Mám pocit, že sa rozhodol na poslednú chvíľu. Na lavičke som bol nervózny ako pes, oveľa viac, než keby som hral. Ale dobre to dopadlo. Inak, Havránek bol dobrý tréner. Nesekíroval nás, skôr motivoval. Vedel mužstvo mentálne pripraviť na zápas. Dobre mu asistoval František Cerman. Porady pred zápasmi nikdy netrvali viac než hodinu, za ten čas nám stihli povedať všetko dôležité,“ dopĺňa svoje spomienky na OH 1980 Kunzo.

V I. čs. lige odohral za Duklu a „Loky“ dovedna 191 zápasov, v rokoch 1981 a 1985 prispel k zisku Slovenského pohára. Na rozdiel od Semana si však za A-tím ČSSR nikdy nezahral. Po našich ligových trávnikoch v jeho stopách behali synovia František aj Radoslav Kunzovci.

Ešte jedna fotografia družstva olympijských víťazov vo futbale spred 40 rokov. Stanislav Seman v druhom rade celkom vľavo, František Kunzo štvrtý zľava.
Foto
Peter Pospíšil, Štartfoto

 

Medailové tímy z OH v Moskve

1. ČSSR (Seman, Netolička Václavíček, Macela, Mazura, Rygel, Kunzo, Radimec, Rott, Štambacher, Němec, Berger, Svoboda, Šreiner, Vízek, Pokluda, Lička), 2. NDR, 3. ZSSR.

 

Cesta tímu ČSSR k olympijskému zlatu

Základná B-skupina na Kirovovom štadióne v Leningrade:

21. júl 1980: ČSSR -Kolumbia 3:0 (2:0), góly: 14. Pokluda, 18. Berger, 85. Vízek.

23. júl 1980: Nigéria – ČSSR 1:1 (0:1), góly: 84. Nwosu – 25. Vízek.

25. júl 1980: Kuvajt – ČSSR 0:0.

Konečné poradie v skupine: 1. ČSSR 4 body (skóre 4:1), 2. Kuvajt 4 (4:2), 3. Kolumbia 3 (2:4), 4. Nigéria 1 (2:5).

Štvrťfinále na Kirovovom štadióne v Leningrade:

27. júl 1980: ČSSR – Kuba 3:0 (1:0), góly: 29. a 59. Vízek, 90. Pokluda.

Semifinále na štadióne Dinama v Moskve:

29. júl 1980: ČSSR – Juhoslávia 2:0 (2:0), góly: 4. Lička, 18. Šreiner.

Finále na štadióne Lužniki v Moskve:

2. august 1980: ČSSR – NDR 1:0 (0:0), gól: 77. Svoboda.

 

Štrnásť olympijských medailí Československa v kolektívnych športoch, jediná zlatá

Bývalá Československá republika (1918 – 1938 a 1945 – 1960), neskôr Československá socialistická republika (1960 – 1990) a napokon Česká a Slovenská federatívna republika (1990 – 1992) patrila na olympijských hrách v kolektívnych športoch k naozaj úspešným krajinám. Jej reprezentanti si na OH, resp. ZOH vybojovali spolu 14 medailí, z toho až osem hokejisti. Napriek tomu futbalové zlato z Moskvy 1980 bolo v celej dlhoročnej spoločnej histórii Čechov a Slovákov pod piatimi kruhmi ojedinelé.

Pri príležitosti okrúhleho jubileá tohto pamätného úspechu si pripomeňme všetky olympijské medaily československých tímov v kolektívnych športoch a aj podiel Slovákov na nich.

FUTBAL (1 zlato, 1 striebro)

Antverpy 1920: Vo finále, ale bez medaily

Tím ČSR mal šancu na zisk zlata hneď pri premiére nového štátu v Antverpách 1920. Prebojoval sa až do finále, čiže mal by mať minimálne striebro, ale v historických análoch je bez cenného kovu. Na protest proti neobjektívnemu rozhodovaniu v zápase s domácim Belgickom za stavu 0:2 v prospech súpera totiž družstvo ČSR šesť minút pred koncom prvého polčasu demonštratívne opustilo ihrisko. Znamenalo to jeho diskvalifikáciu. Zlato získalo Belgicko, o striebro sa dodatočne „pobili“ Španieli s Holanďanmi. V tíme ČSR nebol ani jeden Slovák.

Strieborná futbalová jedenástka ČSSR z OH 1964 v Tokiu. Spomedzi všetkých 14 medailových tímov Československa v kolektívnych športoch na OH či ZOH toto bol jediný v histórii, v ktorom boli Slováci vo väčšine.
Foto
Pavol Handzo

Tokio 1964: Striebro s príspevkom deviatich Slovákov

V 17-člennom družstve ČSSR boli Slováci vo väčšine. Do finále tím postúpil po sérii piatich víťazstiev. V boji o zlato podľahol 1:2 Maďarsku, za ktoré hral aj košický rodák Ferenc Nógrádí-Neuvirth. V zápase o zlato zo Slovákov hrali František Schmucker, Anton Urban, Vladimír Weiss I., Ján Geleta, Ivan Mráz Vojtech Masný, v predchádzajúcich zápasoch nastúpili aj Anton Švajlen, Ľudovít CvetlerŠtefan Matlák. Na Slovensku sa narodil aj ďalší člen strieborného družstva Jan Brumovský. Olympijské medaily dostali len tí hráči, ktorí nastúpili vo finále. Najlepším strelcom tímu bol s 5 gólmi Mráz. Urban, Weiss a Masný nastúpili na všetkých šesť zápasov.

Moskva 1980: K zlatu prispeli dvaja Slováci

Družstvo ČSSR prešlo do finále po troch víťazstvách a dvoch remízach. Vo finále proti NDR zvíťazilo 1:0. V tíme boli len dvaja Slováci, ale ich podiel na historickom úspechu bol značný. Brankár Stanislav Seman odchytal všetkých šesť zápasov a inkasoval jediný gól. František Kunzo odohral štyri zápasy. Kvalitu turnaja poznačila absencia viacerých silných tímov zo západných krajín, ktoré OH v Moskve bojkotovali.

VOLEJBAL (0 – 1 – 1)

Legendárny volejbalista Bohumil Golian, ktorý mal z OH striebro aj bronz, ako vlajkonosič československej výpravy na slávnostnom otvorení OH 1968 v Mexico City.
Foto
archív SOŠV - SOŠM

Tokio 1964: Striebro aj s Golianom, Labuda v nemocnici

Na OH 1964 mal volejbal premiéru pod piatimi kruhmi. Československý volejbal v tom období dlhodobo predstavoval svetovú extratriedu. Družstvo ČSR vyhralo osem z deviatich zápasov, takisto ako tím Sovietskeho zväzu. O zlate rozhodlo víťazstvo ZSSR 3:2 v dramatickom vzájomnom dueli. V nominácii boli dvaja Slováci, z ktorých Bohumil Golian patril k hlavným postavám strieborného tímu. Druhý Slovák, Jozef Labuda, ešte pred úvodným zápasom ochorel na žltačku a celé OH preležal v nemocnici. Medailu však dostal.

Mexico City 1968: Vlajkonosič výpravy Golian s bronzom

Veterán Bohumil Golian sa po tom, čo ako kapitán priviedol tím ČSSR k titulu majstra sveta 1966, síce s reprezentáciou rozlúčil, ale pred OH 1968 ho presvedčili, aby sa vrátil. Vo veku 37 rokov bol znovu kapitán tímu a ako najstarší člen výpravy niesol vlajku ČSSR na otváracom ceremoniáli OH. V bronzovom tíme znovu patril ku kľúčovým hráčom. Družstvo síce zdolalo napokon strieborných Japoncov, ale podľahlo nielen víťaznému družstvu ZSSR, ale aj Poľsku.

HÁDZANÁ (0 – 1 – 0)

Mníchov 1972: So striebrom aj trojica Slovákov

Pred OH v Mníchove bola hádzaná v programe OH len v Berlíne 1936. V ČSSR mal tento šport veľkú tradíciu. Reprezentačné družstvo ČSSR na viacerých MS získalo medailu, v roku 1967 dokonca zlatú. Do Mníchova však už išla nová generácia hráčov. Boli v nej aj traja Slováci – Peter Pospíšil, Vincent LafkoAndrej Lukošík, asistentom trénera Víchu bol Ladislav Šesták. Zo základnej skupiny tím ČSSR postúpil s "odretými ušami", po víťazstvách nad Švédskom a ZSSR však postúpil až do finále. V ňom podľahol Juhoslávii 16:21.

POZEMNÝ HOKEJ (0 – 1 – 0)

Moskva 1980: Náhradníčky so striebrom, aj tri Slovenky

Historicky jedinú československú olympijskú účasť v pozemnom hokeji ozdobili hráčky nečakaným ziskom striebra. Pritom v Moskve pôvodne nemali štartovať, boli len v pozícii náhradníčok. Pozvánku dostali až v dôsledku bojkotu OH v Moskve zo strany viacerých západných krajín. Na zisku striebra sa podieľali tri slovenské hráčky – Alena Kyselicová, Viera PodhányiováIveta Šranková, asistentom trénerky Maříkovej bol Pavol Rosa. V turnaji hralo len šesť tímov. S víťazným Zimbabwe družstvo ČSSR remizovalo, zo zvyšných zápasov vyhralo tri a prehralo len s domácim ZSSR.

ĽADOVÝ HOKEJ (0 – 4 – 4)

Antverpy 1920: Premiéra s bronzom na letných hrách

Olympijská premiéra ľadového hokeja sa v Antverpách 1920 odohrala nie na ZOH, ale na OH – v tom čase totiž ešte ZOH neexistovali... V turnaji so siedmimi účastníkmi tím ČSR bez slovenského hráča obsadil tretie miesto. A to aj napriek tomu, že jednoznačne suverénnej Kanade podľahol 0:15 a striebornému tímu USA 0:16...

St. Moritz 1948: Trojákovci prišli o zlato len o skóre

Na prvých povojnových ZOH v St. Moritzi malo družstvo ČSR, v ktorom bol aj slovenský veterán Ladislav Troják, reálne na dosah zisk zlata. Naši úradujúci majstri sveta z Prahy 1947 stratili v tabuľke turnaja s 9 tímami jediný bod za remízu 0:0 s Kanadou, lenže pri rovnosti bodov s tímom z kolísky hokeja prišli o zlato vinou horšieho celkového skóre (Kanada 69:5, ČSR 80:18)...

Jozef Golonka (vľavo) ako kapitán strieborného tímu hokejistov ČSSR na ZOH 1968 v Grenobli.
Foto
archív SOŠV

Innsbruck 1964: Bronz s trojitým slovenským podielom

V Innsbrucku 1964 sa začala 12 rokov trvajúca séria medailových ziskov družstva ČSSR pod piatimi kruhmi. K bronzu prispela aj trojica Slovákov – Vladimír Dzurilla, František Gregor Jozef Golonka. Triumf získal neohrozene bez straty bodu tím ZSSR. Tímy na druhom až štvrtom mieste mali zo siedmich zápasov (vo finálovej skupine dohromady hralo osem tímov systémom každý s každým) po päť víťazstiev a po dve prehry. Pri rovnosti bodov medzi nimi striebro získali Švédi, ktorí v zápase s ČSSR vyhrali 8:3, o našom bronze rozhodlo víťazstvo 3:1 nad Kanadou.

Grenoble 1968: Ďalší nádejný útok na zlato s hviezdami Dzurillom a Golonkom

ZOH 1968 v Grenobli priniesli tímu ČSSR ďalšiu veľkú šancu na zlato. O medaily znovu hralo osem tímov každý s každým. Tím ČSSR, v ktorom k dominantným postavám patrili obaja Slováci - brankár Vladimír Dzurilla a kapitán tímu, útočník Jozef Golonka, ako aj moravský útočník Slovana Bratislava Václav Nedomanský, vyhral štyri zápasy za sebou. Napriek prehre 2:3 s Kanadou jeho nádej na zlato oživilo víťazstvo 5:4 nad tímom ZSSR, ktorý predtým päť rokov na svetovom turnaji neprehral. Pri konečnej rovnosti bodov by tento vzájomný zápas hral v prospech golonkovcov, všetko však našim zmarila záverečná remíza 2:2 so Švédskom...

Nezabudnuteľný brankár Vladimír Dzurilla. Žiadny iný Slovák z kolektívnych športov sa až dodnes nemohol pochváliť ziskom troch olympijských medailí.
Foto
Archív SOŠV

Sapporo 1972: Bronzové sklamanie, Dzurilla s treťou medailou

ZOH v japonskom Sappore, vôbec prvé na ázijskom kontinente, boli napriek zisku bronzu pre tím ČSSR sklamaním. Vo finálovom turnaji už hralo len šesť tímov. V našom družstve boli len dvaja Slováci – Vladimír Dzurilla (na dlhý čas sa stal jediným Slovákom so ziskom až troch olympijských medailí, čo oveľa neskôr prekonali až vodní slalomári Martikán, bratia Hochschornerovci a biatlonistka Kuzminová) a Rudolf Tajcnár. K medaile znovu prispel aj slovanista Nedomanský, prvým brankárom bol Jiří Holeček z VSŽ Košice. Naši prehrali nielen so suverénnym tímom ZSSR, ale aj s Američanmi (nečakane vysoko 1:5), ktorí ich vďaka tomu pri rovnosti bodov obrali o striebro.

Innsbruck 1976: Striebro bez Slovákov, Svitana medailu nedostal

Po tucte rokov sa ZOH znovu konali v Innsbrucku, ktorý núdzovo zaskočil za americký Denver. O medaily hralo šesť tímov. Hoci druhým trénerom tímu ČSSR bol Slovák Ján Starší, v nominácii nebol ani jeden Slovák! Až keď v družstve prepukla chrípková epidémia a zranil sa druhý brankár Crha, z domova povolili dodatočne povolať pôvodne necestujúceho tretieho brankára Pavla Svitanu. Ale napriek tomu, že dva zápasy presedel pripravený nastúpiť na striedačke, striebornú medailu nedostal... Víťazovi turnaja tímu ZSSR podľahli naši 3:4.

Igor Liba sa rovnako ako Jozef Golonka môže honosiť olympijským striebrom i bronzom.
Foto
Ján Súkup, Štartfoto

Sarajevo 1984: Znovu zlato na dosah, štyria Slováci žiarili

Ďalšiu veľkú šancu na zisk vytúženého zlata ponúkli našim hokejistom po sklamaní na ZOH 1980 v Lake Placide (piate miesto) prvé ZOH vo Východnej Európe – v Sarajeve 1984. Hralo sa v dvoch základných šesťčlenných skupinách, po dva najlepšie tímy postúpili do finálovej. Družstvo ČSSR z ôsmich zápasov vyhralo sedem a prehralo jediný – o zlatú medailu so ZSSR 0:2. Vo výbornej útočnej forme sa v Sarajeve predviedlo kvarteto Slovákov: Dušan Pašek a v tom čase jedna z najlepších formácií na svete Vincent Lukáč - Dárius Rusnák – Igor Liba.

Albertville 1992: Bronzová rozlúčka aj so slovenským kvartetom

Posledná účasť československého hokejového tímu na ZOH sa odohrala v Albertville 1992 – koncom toho istého roka sa dlhoročný spoločný štát rozpadol na dva samostatné... Znovu sa hralo v dvoch základných šesťčlenných skupinách. Oveľa silnejšia bola tá druhá, z ktorej vzišli všetci neskorší medailisti - zlaté Rusko (vtedy súťažiace pod hlavičkou Zjednoteného tímu), strieborná Kanada i bronzová ČSFR. V skupine naši ako jediní na týchto hrách zdolali Rusov (4:3), ale prehrali s Kanadou, ktorá ich zdolala aj v semifinále. Na zisku „rozlúčkového“ bronzu sa podieľala štvorica Slovákov – Robert Švehla, Igor Liba, Peter Veselovský a ako tretí brankár Jaromír Dragan.

Juniorský olympijský tím 2024
2 percent nadacia

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri MOV