Druhý diel seriálu Moja olympiáda o autentických pjongčanských zážitkoch Slovákov: hokejová rozhodkyňa Nikoleta Celarová
BRATISLAVA (SOV) - V pondelok 11. júna SOV vydá svoj časopisecký magazín OLYMPIC.sk jar/leto 2018. Jeho obsah sa už pripravuje, okrem iného aj viaceré návraty k ZOH v Pjongčangu. V tejto suvislosti časopis ponúkne čitateľom niečo iné, než čo mohli čítať v novinách počas hier - autentické vlastné zážitky tucta Slovákov, ktorí na ZOH 2018 pôsobili v rôznych pozíciách. V druhom dieli ponúkame zážitky hokejovej rozhodkyne Nikolety Celarovej:
„Je rozdiel byť na olympiáde ako hráčka či rozhodkyňa. Mne sa podarilo byť pod piatimi kruhmi v oboch pozíciách. Pjongčanskú olympiádu som si užila viac ako vancouverskú. Ako hráčka som totiž mala presne stanovený rozpis tréningov, rozkorčuľovaní, zápasov, spoločných mítingov. Hrať vo Vancouvri bol pre mňa veľký zážitok, oveľa silnejšie emócie som však pred rokmi zažila na kvalifikačnom turnaji v Nemecku, na ktorom sme si účasť v Kanade vybojovali v záverečnom zápase. Hry už boli len odmena.
Prvé štyri dni po prílete do Pjongčangu boli pre mňa skutočne náročné. Mali sme program poriadne nalinajkovaný. Pred mojím prvým vystúpením som sa najviac bála mikrofónu a hovorenia doň pred davom v angličtine. U nás mikrofón nepoužívame, na olympiáde sme vďaka nemu oznamovali divákom v hale tresty. Po prvom stretnutí som si zvykla a v ďalších to už bolo automatické.
Prvým písknutím zo mňa všetko opadlo, aj rozhodca sa potrebuje ,chytiť´úvodným verdiktom. Po mojich zápasoch v skupine medzi Kanadou a olympijskými športovkyňami z Ruska i Švédskom a Švajčiarskom som mala veľmi dobré hodnotenie. Nominovali ma aj na štvrťfinále medzi Ruskami a Švajčiarkami a potom aj na semifinále medzi Američankami a Fínkami. Po ňom sme mali opäť výborné hodnotenie. Mojej nemeckej kolegyni síce ušiel jeden faul kolenom, ale veľmi nám ho nevyčítali. Na ľade sme boli štyri, pôsobili sme ako jeden tím a zodpovednosť bola na všetkých štyroch.
Musím priznať, že na hokejistky nie je až taký veľký tlak ako na rozhodkyne, aj keď chcú vyhrávať zápasy a dosiahnuť čo najlepší výsledok. Rozhodkyňa je pod veľkým drobnohľadom. Veď v semifinále moje rozhodnutia sledovalo šesťtisíc párov očí divákov na tribúnach a 36 kamier, ktoré potom obrázky poslali do celého sveta i na hodnotenie našim supervizorom. Kamery odhalili každú chybu, prakticky žiadnu sme si nemohli dovoliť. Videli aj to, ktorá z nás odniesla po stretnutí puk z ľadu.
Samotná kvalita zápasov ženských družstiev na Slovensku sa s tými olympijskými nedá porovnať. Keď však do toho poriadne dupli Američanky či Kanaďanky, potom by som prirovnala úroveň ich súbojov k stretnutiam našich kadetov či mladších dorastencov.
Všetky rozhodkyne mali v Pjongčangu program o čosi voľnejší ako hráčky, ale na druhej strane musím priznať, že v čisto ,babskom´ slovenskom kolektíve na vancouverskej olympiáde bola väčšia zábava. V Kórei som strávila voľný čas najmä so slovenskými a českými kolegami, utvorili sme dobrú partiu. Okrem sledovania mužských i ženských hokejových zápasov som stihla aj návštevu snoubordkrosu či súťaže v skokoch na lyžiach.“
