Šport a olympizmus
13 min. čítania

Futbal pod hákovým krížom: Príbeh Leopolda „Jima" Šťastného

Zdenka LETENAYOVÁ
Foto
SOŠM

Deviateho septembra si na Slovensku pripomíname pamätný Deň obetí holokaustu a rasového násilia, ktorý odkazuje na konkrétnu udalosť -  prijatie tzv. Židovského kódexu. SOŠV – Slovenské olympijské a športové múzeum si túto udalosť pripomína výstavou „Futbal pod hákovým krížom: Príbeh Leopolda „Jima“ Šťastného, ktoré je sprístupnená oddnes v priestoroch SOŠM – Stálej expozície dejín lyžovania na Slovensku umiestnenej v Bellovom dome v Kremnici.

Vláda ľudáckej Slovenskej republiky prijala 9. septembra 1941 tzv. Židovský kódex (Nariadenie o právnom postavení Židov č.198/1941 Sl. z.). Kódex bol najrozsiahlejšou právnou normou vojnového slovenského štátu. Obsahoval celkovo 270 paragrafov. V nich prevažne zhrnul dovtedajšiu protižidovskú legislatívu na Slovensku. Obsahoval však aj viaceré nové prvky. Kódex sa dotkol aj mnohých slovenských športovcov. Jedným z nich bol aj belasá legenda, futbalista Leopold Šťastný.

Aktuálna výstava v Kremnici je repríza putovnej výstavy, ktorú pripravilo SNM - Múzeum židovskej kultúry v roku 2020. Kurátorom výstavy je Michal Vaněk, riaditeľ SNM – Múzea židovskej kultúry.

O Leopoldovi „Jimovi“ Šťastnom

Šťastný sa narodil 23. mája 1911 Jakubovi Šťastnému a Terézii, rodenej Schlesingerovej, v Rarboku, dnešnom Rohožníku, kde strávil prvých sedem rokov života. Mal o dva roky staršieho brata Ernesta. Otec Jakub bol správcom liehovaru a matka v domácnosti s deťmi. Koncom roka 1918 sa zo Záhoria presťahovali do Bratislavy, kde otec najprv nastúpil ako úradník v drevárskej firme a neskôr si založil firmu vlastnú, ktorá úspešne fungovala až do roku 1939. Úspech v podnikaní rodine umožnil vtedy nie celkom bežné dovolenky pri mori, z ktorých sa zachovali fotografie. Okrem iného už na nich vidno, že sa Leopold aktívne venoval športu.

Bratislava v porovnaní s Rohožníkom ponúkala široké možnosti na prácu, vzdelanie, kultúru či šport a Leopoldova rodina sa sem prisťahovala v čase, keď vznikal aj klub, ktorý sa mu stal doslova osudným – 1. ČS ŠK Bratislava, teda neskorší Slovan. 
Šťastný v roku 1923, ako dvanásťročný, vstúpil do telovýchovnej organizácie Sokol a zároveň bol zaradený do žiackeho družstva 1. ČS ŠK. Postupne sa prepracoval do dorastu, kde ako pätnásťročný, v roku 1926, nastúpil za reprezentačný výber Slovenska. 
Práca s mládežou bola v 1. ČS ŠK Bratislava jednou z najlepších na Slovensku, a to aj vďaka možnosti stretávania sa so súpermi zo zahraničia. Chlapci z 1. ČS ŠK Bratislava boli zaraďovaní aj do výberu Bratislavy. Ten sa v roku 1929 stretol s výberom Viedne a keď zoberieme do úvahy kvalitu viedenského tímu, ktorý reprezentovali chlapci z prestížnych profesionálnych klubov Rapidu, Austrie či Admiry, 1. ČS ŠK Bratislava uhral výbornú remízu 3:3. Vo výbere najviac zaujali Dezider Kostka a Leopold Šťastný.

Premiéru v seniorskom mužstve 1. Čs. ŠK mal Šťastný 8. decembra 1929 v priateľskom zápase proti Hainburger S.C. pod vedením trénera Štefana Príboja. Hral však len sporadicky, keďže káder bol nabitý staršími a skúsenejšími hráčmi. Po ukončení štúdia si našiel prácu, ale služobne ho v októbri 1931 zaradili do Ružomberka, kde začal hrať za miestny športový klub a vyhral s ním 1. B triedu stredoslovenskej župy. Od nového roka bol Šťastný preložený na Berný úrad v Žiline a tu začal hrať za ŠK Žilina. Ale to už sa o ňom dozvedel i tréner 1. Čs. ŠK a stiahol ho späť do Bratislavy.

Futbalista i hokejista Leopold „Jim“ Šťastný

Výstava o Leopoldovi Jimovi Šťastnom.
Foto
SOŠM

Zaujímavosťou je, že za 1. Čs. ŠK Bratislava a ŠK Žilina Leopold „Jim“ Šťastný nehral len futbal, ale aj hokej. Zahral si napríklad proti Vítkoviciam, Slávii Banská Bystrica, či finále majstrovstiev Slovenska proti Ski klubu Bratislava. Na zozname hokejových úspechov svieti napríklad aj titul majstra Stredoslovenskej župy hokejovej. Vo futbale aj na ľade hrával v obrane, ale vedel sa presunúť aj do útoku a strieľať góly. Na hokej nahovoril aj neskôr známeho slovenského herca Františka Dibarboru.

K Leopoldovi Šťastnému patrila neodmysliteľná polovičná cigaretka, ale aj rôzne prezývky. Bratislavskí diváci ho dobre poznali už ako mladého hráča, keďže sa dorastenecké zápasy hrávali ako predzápasy dospelých. Mladík s hrdzavo-blond vlasmi sa postupne stal ich miláčikom. Dostal dokonca prezývku „Káďa“ podľa v tom čase asi najpopulárnejšieho hráča Sparty Praha v ČSR Karla Peška – Káďu.

Neskôr mu ľudia nehovorili inak ako „Jim“. Prezývku získal po svojej obľúbenej rodokapsovej (dnes by sme povedali komiksovej) postave. Jim nielenže prezývku mal, ale bol známy aj tým, že prezývky veľmi rád vymýšľal a hráčom ich prideľoval ako na bežiacom páse. Vičana volal Kominár, Vengloša Lolo, Tegelhoffa Človeče a Popluhára Bimbo, vraj preto, „lebo na ihrisku bol dobrák ako slon“. 
Nekompromisný obranca

Jim Šťastný sa postupne vypracoval na nekompromisného obrancu s tvrdou strelou a stálicu obrany 1. Čs. ŠK (za Slovenského štátu ho premenovali na ŠK Bratislava), s ktorým sa stal v roku 1930 a v sezónach 1939/40 a 1940/41 majstrom Slovenska. Od sezóny 1935/36 hrával aj v celoštátnej Československej lige, kde bol 1. ČS ŠK jediným slovenským zástupcom. Na prvý zápas proti ŠK Židenice, kde Jim Šťastný viedol mužstvo ako kapitán, sa do Petržalky prišlo pozrieť 8 000 divákov. V jarnej časti bol dokonca vytvorený divácky rekord, keď sa pri víťaznom zápase 1:0 so Spartou Praha v Petržalke tiesnilo až 14 000 divákov. Jim nakoniec odohral v oboch ligách spolu 101 zápasov. 
Kvalitné výkony v lige a medzinárodných zápasoch mu vyniesli miesto v reprezentácii ČSR, za ktorú v roku 1937 odohral zápas proti Lotyšsku a pred tridsaťtisícovým publikom na pražskej Letnej aj proti Rakúsku, ako jediný zástupca zo Slovenska. To, že ho pozvali do reprezentácie medzi hviezdy Sparty a Slavie Praha, bolo považované za obrovský úspech. 
Šťastní bývali v Bratislave najprv pri Národnom divadle, neskôr na Štefánikovej ulici a nakoniec si postavili domček na Vlčkovej, kde bývali od roku 1929. Leopold vychodil prvú triedu ľudovej školy ešte v Rohožníku a ďalšie štyri už absolvoval v Bratislave. Po skončení ľudovej školy nastúpil na štátne reálne gymnázium, odkiaľ v roku 1926 prestúpil na obchodnú akadémiu.

Obeť rozhodnutia Slovenskej ústrednej športovej rady

V sezóne 1939/40 bol Jim ešte pevnou súčasťou kádra ŠK Bratislava. Chýbal iba v dvoch zápasoch a výrazne sa pričinil o jeho titul majstra Slovenska. 6. júna 1940 ešte nastúpil za reprezentáciu Slovenska v Sofii proti Bulharsku a podieľal sa na víťazstve 4:1. Po anexii Petržalky nemeckou ríšou stratil ŠK Bratislava štadión. Ale vďaka iniciatíve ľudí okolo Jána Ďurčanského (brata ministra vnútra a zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského) sa za necelých 11 mesiacov otvoril štadión nový na Tehelnom poli. V otváracom zápase ŠK Bratislava proti Herthe Berlín už Jim Šťastný ale nastúpiť nemohol. Aj on sa stal obeťou rozhodnutia Slovenskej ústrednej športovej rady o povinnom odstránení židovských hráčov a funkcionárov zo slovenského futbalu. Židia mali zakázanú športovú činnosť už od 1. mája 1940. Šťastný však dostal hráčsku výnimku, ale aj tá prestala platiť od augusta 1940, čím sa ukončila jeho hráčska kariéra. Paradoxne sa však naštartovala jeho štyridsaťročná trénerská dráha. 
Začal sa venovať trénerskej práci s dorastom ŠK Bratislava. Viedol ho až do roku 1943, keď získal titul majstra Slovenska. Na základe prezidentskej výnimky a prijatia u ministra obrany Ferdinanda Čatloša, sa ako občiansky zamestnanec a neskôr gážista v hodnosti poručíka, zamestnal na ministerstve národnej obrany, kde pôsobil neoficiálne ako tréner Oddielu armádnych pretekárov (OAP).

Hráči museli byť len vojaci prezenčnej služby a nesmeli hrať za civilné oddiely, čo spôsobilo zvýšenie kvality kádra. V armádnej jedenástke Šťastný zaviedol moderný systém tréningu, zloženého z atletickej prípravy, nácviku streľby, herných kombinácií, prihrávok a taktiky. Jeho systém slávil úspech a v sezóne 1942/43 a OAP sa stal majstrom Slovenska.

„Bratia Šťastní boli známi športovci, ktorých na ulici ľudia bežne spoznávali. Napriek tomu, že ich rodina nepraktizovala židovskú vieru, v Bratislave aj na Slovensku nebolo žiadnym tajomstvom, že sú židovského pôvodu. Pre vzrastajúcu diskrimináciu v roku 1938 sa členovia rodiny Šťastných nechali pokrstiť, čím sa stali členmi rímskokatolíckej cirkvi. Napriek tomu, po strate drevárskej firmy a príjmu otca Jakuba Šťastného, prechádzala rodina veľmi ťažkým obdobím. V roku 1941 vyšlo vládne nariadenie známe ako Židovský kódex, podľa ktorého boli aj členovia rodiny Šťastných identifikovaní ako Židia. Zo dňa na deň sa stali nepriateľmi štátu, určenými na vylúčenie zo spoločnosti a neskoršiu likvidáciu. Začiatkom roka 1942 sa chystala prvá vlna deportácií Židov do koncentračných táborov a Jim robil všetko pre to, aby získal pre rodinu prezidentskú výnimku. Zásluhou funkcionárov ŠK Bratislava, ktorí mali konexie vo sférach vysokej politiky, sa mu to podarilo. Zdá sa to pochopiteľné, veď protektormi klubu boli najvyššie postavení politici štátu,“ hovorí kurátor výstavy o Leopoldovi Šťastnom Michal Vaněk, riaditeľ SNM – Múzea židovskej kultúry.

Svadba i strata rodičov

Napriek zložitej situácii sa 28. júna 1944 populárny Jim oženil so Zdenkou Štifterovou. Neskôr sa im narodila dcéra Helena a potom syn Michal. Veľmi prekvapivou, ba až paradoxnou bola reakcia denníka Gardista, známeho radikálnymi článkami a protižidovskými výpadmi. Športovcovi, ktorý mal pre židovský pôvod takmer dva roky zakázanú činnosť, blahoželal v článku zo 4. júla 1944 k svadbe. Ďalším paradoxom bolo pôsobenie Šťastného v armádnom klube OAP, kde chodieval v uniforme s hodnosťou poručíka. Nižšie postavení nemeckí vojaci ho tak museli zdraviť, na čom sa celkom zabával.

Jimova prezidentská výnimka platila len do začiatku septembra 1944. Na Slovensko totiž prišli nemecké vojská s cieľom potlačiť povstanie a Nemci tak v krajine reálne prevzali moc. Tým sa opäť obnovili „chytačky“ a zatýkanie Židov. Rodičov Jima Šťastného, ktorý nebol práve doma, zatkli 27. novembra 1944. Deň po zatknutí sa už nachádzali v tábore v Seredi a na ďalší deň ich transportovali. Teréziu Šťastnú zavraždili v Ravensbrücku a Jakuba Šťastného v tábore Bergen-Belsen.

Jim sa potom niekoľko mesiacov ukrýval v Bratislave u pánov Lichnera a Vaculíka na dnešnej Šancovej ulici. Raz ho zachránila pani, ktorá pre ŠK Bratislava prala dresy. Upozornila ho, že poňho ide gestapo. Musel vyskočiť z okna a ujsť. Napriek hrozbe zatknutia sa Šťastný z času na čas objavil na Tehelnom poli. Ak nejaký hráč videl, že prichádza gestapo, hneď ho upozornil, a tak mohol utiecť bočným vchodom. Takýchto prípadov pomoci od hráčov, funkcionárov a fanúšikov zažil Jim niekoľko. Aj preto mal šťastie, že vojnu na rozdiel od svojich rodičov prežil a vrátil sa k rodine.

Nový začiatok v roku 1945
Po strate rodičov, ku ktorým mal Šťastný silný citový vzťah, znamenal pre neho rok 1945 úplne nový začiatok. O minulosti pred týmto obdobím potom až do konca života veľmi nerád rozprával.

Tesne po vojne vytvoril Jim Šťastný v ŠK Bratislava hviezdnu trénerskú dvojicu s Ferdinandom Daučíkom. Bol to jeho bývalý kolega z obrany, následne hráč Slavie Praha či československej reprezentácie a po emigrácii tréner FC Barcelona. Tento stav trval do príchodu škótskeho trénera Toma Sneddona v apríli 1947. Keď v roku 1948 prevzali moc komunisti, Sneddon opustil Bratislavu a ŠK Bratislava sa musel premenovať na Národný výbor Bratislava (NV).

Daučíka po prevrate zatkla Štátna bezpečnosť (Štb) a väčšinu roka 1949 strávil vo väzbe a v pracovnom tábore v Novákoch. Výborne kondične pripravené družstvo po Sneddonovi prevzal Jim, ktorý nadviazal na prácu kolegu vynikajúcou technicko-taktickou prípravou a do detailov prepracovanými tréningami. Výsledkom bol senzačný a dovtedy nevídaný úspech. Bolo ním prvé víťazstvo klubu zo Slovenska v československej lige, ktoré zopakoval aj v nasledujúcich dvoch sezónach.

Medzitým si prešiel ďalšou skúškou, keď ho 7. apríla 1953 uväznila a tri mesiace tvrdo vypočúvala Štb na základe vykonštruovaného obvinenia z protištátnej činnosti. Po prepustení začal zase trénovať a pridal ešte jeden československý titul v roku 1955. V roku 1957 ho ako trénera A-mužstva, vtedy už Slovana Bratislava, odvolali. Prevzal trénerskú lavičku Kabla Topoľčany, aj keď neoficiálne mal v Slovane vždy pod dohľadom áčko, béčko, dorast aj žiakov.

Oficiálne sa na lavičku A-mužstva Slovana dostal až v roku 1963. Jim mal ako tréner čuch na mladé talenty, ktoré sledoval pri mládežníckych družstvách, no vyhľadával talenty aj v menších kluboch. Takto priviedol do Slovana Ivana Hrdličku, Alexandra Vencela, Karola Jokla a ďalších. Tí neskôr tvorili kostru úspešného družstva, ktoré v roku 1969 vo finále Pohára víťazov pohárov zdolalo FC Barcelona.

Angažmán v Rakúsku

Jim nemohol celé roky vycestovať do zahraničia a závislosť od vôle komunistického režimu ho ubíjala. Keď sa situácia od polovice 60. rokov začala uvoľňovať, rástol aj jeho záujem zmeniť prostredie. Keď sa naskytla príležitosť, využil ju a prijal ponuku klubu FC Wacker Innsbruck. Prevzal ho koncom roka 1965. Ešte rok predtým hrali druhú ligu, no už počas prvej sezóny v prvej lige sa umiestnili v strede tabuľky. Jim dokázal pripraviť mužstvo tak, že sa rok po prevzatí mužstva umiestnili dvakrát za sebou na druhom mieste za hviezdnym Rapidom Viedeň. Úspech si všimol Rakúsky futbalový zväz, ktorý mu ponúkol post hlavného trénera rakúskej reprezentácie, kde pôsobil v rokoch 1968 – 1975. Pri úspechu, ktorý vo FC Wacker Innsbruck pomáhal budovať, tak nakoniec nebol. V rokoch 1971 – 1973, 1975 a 1977 sa totiž stali majstrami Rakúska a päťnásobnými víťazmi Rakúskeho pohára.

S reprezentáciou absolvoval dve kvalifikácie na majstrovstvá sveta a dve na majstrovstvá Európy, ktoré im tesne unikli. Do reprezentácie ale zapracoval neskoršie legendy rakúskeho futbalu, akými boli Hans Krankl, Herbert Prohaska, Fridrich Koncilia či Bruno Penzzey. Títo hráči dostali Rakúsko na majstrovstvá sveta v rokoch 1978 a 1982.

Po skončení reprezentačnej kariéry bol autorom a organizátorom výnimočného mládežníckeho projektu Schulerliga, ktorý mal za cieľ podchytiť a rozvíjať mladé futbalové talenty. V prvom roku bolo do neho zapojených 463 škôl a finále sa hralo na štadióne Gerhardta Hanappiho pred 6000 divákmi. Rekordnú návštevnosť zaznamenali v roku 1978, keď sa finále hralo pred kulisou 15 000 divákov. Projekt funguje dodnes. Na počesť tejto výnimočnej trénerskej osobnosti pomenovali ulicu vo viedenskom Donaustatdte.
Leopold „Jim“ Šťastný sa začiatkom osemdesiatych rokov presťahoval za deťmi do Kanady, kde zomrel 14. mája 1996 v Toronte. Pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Projekt
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
Mediálni partneri
Dodávatelia
Partneri Maison Slovaque