Historicky prvá slovenská lyžiarka s olympijskou medailou Gabriela Soukalová-Sekajová má v pondelok 70
V súčasnosti Gabriela Soukalová, za slobodna Sekajová a v čase zisku olympijskej medaily v Sarajeve 1984 Svobodová – to bola prvá a až do vlaňajšieho triumfu zjazdárky Petry Vlhovej v slalome na ZOH v Pekingu jediná slovenská lyžiarka v histórii, ktorej sa podarilo dosiahnuť na olympijský kov. Ako prvá lyžiarka zo Slovenska získala aj medailu z majstrovstiev sveta.
Nič na týchto pre nás jedinečných faktoch nemení ani skutočnosť, že oba cenné kovy získala „len“ ako členka štafety ČSSR, a nie v individuálnych súťažiach. Rodáčka z Kremnice, ktorá už bezmála polstoročie žije v Čechách, oslávi v pondelok 27. februára sedemdesiatku.
Gabriela Soukalová-Sekajová má okrem dvoch uvedených ešte jeden historický primát. Z celej plejády našich olympijských medailistov je dodnes jediná, ktorá sa môže pochváliť, že medailu pod piatimi kruhmi získalo aj jej dieťa. Nie však v slovenských, ale v českých farbách.
Jej dcéra Gabriela Soukalová (počas pomerne krátkeho manželstva mala priezvisko Koukalová) bola veľkou hviezdou svetového biatlonu. Držiteľka veľkého glóbusu (so sezóny 2O15/16) a ôsmich malých glóbusov získala na ZOH 2014 v Soči striebro v pretekoch na 12,5 km s hromadným štartom aj v miešanej štafete. A najnovšie jej pririekli aj ďalšiu medailu – bronzovú zo ženskej štafety na ZOH 2018 v Pjongčangu, pretože s odstupom niekoľkých rokov za doping nedávno diskvalifikovali pôvodne medailovú ruskú štafetu.
Gabriela Sekajová behala na lyžiach v okolí rodnej Kremnice od svojich štyroch rokov. Jej trénerom v detstve bol olympionik zo Squaw Valley 1960 Rudolf Čillík. Venovala sa však zároveň viacerým ďalším športom. Špecializovať na beh na lyžiach sa začala až po odchode na strednú školu v Liptovskom Hrádku.
V Liptovskom Hrádku mali silný oddiel Tesly s trénermi Miloslavom Húskom a Ľudovítom Hrnčiarom. V ňom vyrástla až do československej reprezentácie. Od roku 1973, keď mala dvadsať, v nej zotrvala tucet rokov. Na jej raste sa v reprezentácii trénersky podieľal aj ďalší Slovák Stanislav Baluch, ktorý asistoval reprezentačným trénerom – najprv Bohuslavovi Rázlovi a potom Zdeňkovi Cillerovi.
Prvý veľký úspech získala Sekajová rýchlo – na majstrovstvách sveta 1974 vo Falune bola členkou štafety na 4x5 km, ktorá získala nečakane bronzovú medailu. S odstupom času priznala, že táto medaila pre ňu prišla nielen rýchlo, ale aj ľahko. Nemala vtedy ešte veľa natrénované a myslela si, že aj ďalej to pôjde podobne ľahko.
Prestúpila do Červenej hviezdy Štrbské Pleso, kde mala lepšie podmienky na prípravu. Roky však plynuli a Gabriela na podobný úspech čakala márne. A to aj po tom, čo odišla do Čiech, vydala sa a v RH Jablonec trénovala pod vedením reprezentačného trénera Cillera.
Najväčším individuálnym úspechom Gabriely už ako Svobodovej bolo druhé miesto v jedných pretekoch Svetového pohára. Dvakrát sa stala majsterkou ČSSR a štartovala na ZOH 1976 v Innsbrucku (prispela k šiestemu miestu štafety, na 5 km bola trinásta, na 10 km devätnásta) i 1980 v Lake Placide (štafete na 4x5 km výdatne pomohla k štvrtému miestu, na 10 km dobehla devätnásta a na 5 km dvadsiata), ale to sa jej málilo. Ani na svetovom šampionáte 1982 sa v štafete medaily nedočkala. V tréningoch ju držala už len vidina olympiády v Sarajeve.
Na ZOH 1984 v Sarajeve sa štafeta bežkýň ČSSR, v ktorej boli dve hviezdy – dávnejšie eso Blanka Paulů a jedna z najlepších svetových bežkýň posledných sezón Květa Jeriová - plus so Svobodovou-Sekajovou ešte Švubová, po výborných výsledkoch v priebehu sezóny cítila na medailu. „Vtedy sme mali veľmi silný tím. Boli sme naozaj dobrá generácia, tréneri mali z čoho vyberať,“ spomína.
Gabriela Svobodová preberala štafetu na treťom úseku od Paulů na vynikajúcom druhom mieste. Klesla síce na štvrté, ale s minimálnym odstupom od striebornej pozície. Finišmanka Jeriová však skvelým záverom v boji o striebro za nedostižnými Nórkami o dve sekundy senzačne predstihla aj najväčšiu hviezdu týchto hier, ich trojnásobnú šampiónku Fínku Hämäläinenovú. Gabriela sa s olympiádami rozlúčila aj štrnástym miestom na 10 km a pätnástym na 5 km.
„Môj ocko chodil po Kremnici v klobúku s odznakmi, ktoré som mu nosila z jednotlivých podujatí. V rukách mal noviny Štart, ktoré rozdával po celom meste a každému oznamoval olympijské striebro,“ vrátila sa v jednom rozhovore k času svojej medailovej slávy a prezradila, že veľa Kremničanov neskôr fandilo aj jej dcére, ktorá žala mimoriadne úspechy v českých farbách.
Bežeckú kariéru Gabriela Svobodová definitívne ukončila na svetovom šampionáte 1985, kde štafeta ČSSR skončila piata. Neskôr sa druhý raz vydala a dnes sa volá Gabriela Soukalová. Na športovom gymnázium v Jablonci nad Nisou sa roky starala o prípravu mladých adeptov biatlonu – nielen bežeckú, ale aj streleckú.
„Do dôchodku som odišla pred piatimi rokmi. Pred tromi rokmi sme sa s manželom presťahovali do Bedřichova, pri ktorom sa behá Jizerská päťdesiatka. Na trate to mám kúsok, tak cez zimu si zhruba dvakrát do týždňa idem zabehnúť,“ prezradila nám, keď sme sa jej telefonicky v predstihu ozvali s gratuláciou. Zároveň sa pochválila, že dôchodkový vek jej spríjemňujú krásne chvíle s poldruharočnou vnučkou Gábinou.
„Pred dvoma týždňami som dokonca na Jizerskej päťdesiatke aj súťažila. Česká mincovňa oslavovala 30. výročie a oslovila členky našej striebornej sarajevskej štafety, aby sme nastúpili v jej tíme. Bola to našťastie štafeta len na 4x3 km. A aj keď sme na rozdiel od súperiek išli klasickou technikou – korčuľovanie z nás dobre ovláda len Blanka Paulů, ktorá stále súťaží – vyhrali sme,“ pochválila sa.
Nadchádzajúca jubilantka žije v Čechách už od roku 1975, ale stále má krásnu slovenčinu. A stále si udržiava aj kontakty so Slovenskom. „Žiaľ, odkedy prišlo ,covidové´ obdobie, na Slovensko som sa nedostala. Len som si telefonovala s bývalými bežeckými kolegyňami Vierkou Klimkovou či Hankou Pasiarovou. Rada by som sa však na Slovensko a najmä do rodnej Kremnice čoskoro zase pozrela. Na jar to vyzerá reálne,“ povedala nám.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantke srdečne blahoželá!
