Hokejista Boris Valábik mladým účastníkom JOT Games o období pôsobenia v NHL: Najviac peňazí som míňal na nezmysly
Medzi športovcami, so skúsenosťami ktorých sa mohli zoznámiť účastníci tohtotýždňového prvého ročníka team buildingu JOT Games, ktorý pre členov Juniorského olympijského tímu, účastníkov grantového projektu „Ukáž sa“ a ďalších mladých slovenských športovcov v juniorskom veku v Olympijskom tréningovom centre X-Bionic Sphere v Šamoríne zorganizoval Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV), bol aj bývalý hokejista NHL, dnes policajt a televízny komentátor Boris Valábik. Zameral sa hlavne na problém finančnej (ne)gramotnosti športovcov. Na vlastnom príklade zo svojich mladých liet ilustroval, akých chýb sa dopúšťajú mnohí mladí športovci – a obzvlášť tí, ktorí zrazu začnú zarábať veľké peniaze. „Žiaľ, finančnej gramotnosti a s ňou súvisiacim problémom športovcov sa venuje malá pozornosť. Som tu pre to, aby ste vy mladí nerobili tie isté chyby, ako kedysi ja,“ predoslal.
Boris Valábik odišiel do zámoria odišiel už ako 17-ročný. Zmaturoval až vo veku 22 rokov – a len pod veľkým tlakom svojej mamy. Keď sa chcel nedávno zamestnať na polícii, zistil, že maturitu potrebuje aj tam... „Myslel som si, že ju nikdy nebudem potrebovať, pretože hokejom sa v pohode uživím. Ale napokon som si predsa len maturitu spravil. Ale keď mi mama hovorila, že musím aj šetriť, neveril som jej. Pre mladého človeka je svet gombička a špičkový športovec je na tom o to horšie, že žije takpovediac v bubline,“ priznal.
„Nikdy som v prvom rade nemyslel na peniaze. Ako zrejme každý športovec som chcel predovšetkým dosiahnuť úspech. Pre mňa to znamenalo dostať sa do NHL – najlepšej ligy na svete. Ale keď ten úspech dosiahnete, peniaze zrazu prídu. Ja som v NHL dostal plat 800-tisíc dolárov na sezónu a myslel som si, že takto a ešte lepšie to bude dlho. Napokon som však v NHL vydržal len tri roky, čo je presne priemer dĺžky pôsobenia hráča v tejto súťaži. Podstúpil som veľa operácií a ako 27-ročný som skončil v Piešťanoch. Mal som síce úspory, z ktorých som po sérii zranení mohol a musel žiť, ale namiesto investovania som ich držal na bežnom účte. S dnešným rozumom by som si určite v čase pôsobenia v NHL našiel finančného poradcu a spravil by som si nejaký investičný plán,“ vysvetľoval Valábik.
„Najviac som míňal na nezmysly. Po podpise nováčikovského kontraktu v NHL som si za podpisový bonus hneď kúpil auto. Našťastie nie Cadillac Escalade za 80 - 90-tisíc dolárov, aký si v podobnej situácii kúpilo mnoho iných mladých hráčov, ale výrazne lacnejší, ale aj tak drahý Jeep. Pritom auto je len úžitkový predmet, ktorý má slúžiť na bezpečný presun z jedného miesta na druhé.
V Amerike som mal štyri či päť áut, ale dnes chápem, že to boli veľmi zlé investície. To vlastne ani neboli investície. Takisto ako nákladný spôsob života, ktorý som viedol. Snažil som sa napríklad chodiť do reštaurácií, kde večera stála 150 dolárov, len preto, lebo tam chodili tímové hviezdy. Lenže oni boli v NHL oveľa dlhšie ako ja a zarábali desaťkrát viac... Nebol som schopný povedať, že ja na takýto nákladný spôsob života nemám. Bol som hlúpy. Jediné moje rozumné rozhodnutie bolo, že som začal stavať dom,“ hovoril otvorene a povzdychol si: „Perfektná kombinácia by bol môj dnešný rozum a vtedajší vek...“
Valábik považuje za veľké šťastie, že napriek nerozumnému míňaniu peňazí mal predsa len úspory, takže keď pre časté zranenia musel skončiť s hokejom len vo veku 31 rokov, jeho rozbeh do „civilného“ života bol dosť plynulý. „Obrovský problém mnohých hráčov je, že po športovej kariére sa pokúšajú žiť takým nákladným spôsobom života, ako predtým. Lenže po výraznom poklese príjmov je to neudržateľné. Preto toľkí zakrátko zbankrotujú,“ uzavrel.
