Športové
Rozhovor
11 min. čítania

Hokejová legenda Igor Liba: „Do zámoria som mohol odísť cez každé MS, človek to však musí mať v sebe”

Stanislav Krško
Igor Liba v drese ČSSR v zápase proti ZSSR.
Foto
Foto archív SOŠV - Slovenské olympijské a športové múzeum

Igor Liba sa výraznou mierou zapísal do histórie československého hokeja. Svoju športovú kariéru začal v Prešove, neskôr sa presunul do Košíc. Ako jeden z mála československých hokejistov si zahral pred rokom 1989 v najprestížnejšej hokejovej lige sveta v NHL bez toho, aby musel emigrovať. V rozhovore si zaspomínal na svoje športové začiatky, opísal svoje zámorské skúsenosti, ale prehovoril aj o motivácii založiť akadémiu pre talentovanú mládež.

Kto je Igor Liba? 

Len traja slovenskí hokejisti z veľkej plejády osobností v našom najpopulárnejšom zimnom športe získali viac ako jednu olympijskú medailu – Vladimír Dzurilla, Jozef Golonka a Igor Liba. Posledný menovaný, jeden z najkomplexnejších svetových hráčov svojej doby, bol v striebornom kvartete slovenských hokejistov na ZOH 1984 v Sarajeve i v bronzovom kvartete o osem rokov neskôr v Albertville. Mohol sa pochváliť aj titulom majstra sveta 1985 a dodnes spomedzi všetkých Slovákov odohral najviac zápasov v reprezentačnom drese – 212. Igor Liba.

Ľubomír Souček

Ako si spomínate na svoje detstvo a na to, keď ste sa po prvý raz stretli s hokejom?

V čase môjho detstva bol hokej všade. Na ulici, na rybníkoch. Všetci sme boli samoukovia, aj štadióny boli otvorené pre mládež. Tam sme mali ľadu, koľko sme chceli... Dnešné deti to majú ťažšie. Zimné štadióny si na seba musia zarobiť a na mládež ostáva minimum času. Tréning, ktorý majú, trvá možno hodinu.

Mnohí zastávajú názor, že dnešná mládež sa vo všeobecnosti venuje pohybovým aktivitám oveľa menej ako predošlé generácie...

Áno, ono je to spôsobené dobou. Keby sme vtedy mali mobily a počítače, možno by sme boli takí istí. Chvalabohu, mali sme nádherné športové detstvo.

V akom klube ste odštartovali svoju hokejovú kariéru?

Začínal som v Prešove, kde som hral do devätnástich rokov. Prešiel som tam všetkými kategóriami a až potom som prestúpil do Košíc. No úprimne, na svoj úplný začiatok si ledva spomínam. Myslím, že keď som mal desať, robil sa nejaký nábor, na ktorý som prišiel.

„Keď som prišiel do kabíny, nevedel som, či im mám tykať, alebo vykať.”

Do Košíc ste prišli ako mladík. Ako sa k vám správali starší hráči? 

Keď som prišiel do kabíny, nevedel som, či im mám tykať, alebo vykať. Na tých starých však bolo vidieť, že nám chcú pomôcť. V tej dobe sa každý rok do mužstva zapracovali  dvaja-traja mladí hráči. Medzi nami teda nebol žiadny problém, bolo to o pomoci. Ja som potom to isté robil, keď prišli do tímu noví mladíci.

Igor Liba v drese ČSSR v zápase proti ZSSR.
Foto
Foto archív SOŠV - Slovenské olympijské a športové múzeum

Po štyroch rokoch v Košiciach ste odišli na povinnú vojenčinu do českej Jihlavy...

Áno, na dva roky som sa stal súčasťou klubu Dukla Jihlava. Tam sa hral iba hokej, s vojenčinou to nemalo nič spoločné. Na vojakov sme sa iba hrali (smiech).

Vybrali si vás priamo z klubu, alebo ste mali aj iné možnosti? Čo napríklad taká Dukla Trenčín? 

Vybrali si ma priamo oni. Vtedy chodili reprezentanti väčšinou tam. Jihlava dovtedy stále mala pred Trenčínom prednosť, mohli si vyberať.

Môžeme teda povedať, že v klube hral výber toho najlepšieho z Československa. Ako vás účinkovanie v klube hokejovo obohatilo?

Niečo mi to určite dalo. Predsa len, človek tam okrem hokeja nerobil nič iné. O nič sa nestaral, len chodil na tréningy. Obidva roky, ktoré som strávil v Jihlave, sme získali majstrovský titul.

„Niekedy si hráči myslia, že majú talent, a to je všetko. Teraz majú deti cez letné prázdniny voľno, idú na dovolenky – ja som celé leto trénoval.”

Vedeli by ste sa zamyslieť, v čom ste boli iný, odlišný od vtedajších hokejistov? Koluje legenda, že ste boli jeden z najkomplexnejších hráčov svojej doby. Robili ste niečo inak? Trénovali ste tvrdšie?

Musel som to mať v sebe. V každej dobe sú hráči, ktorí sú výnimoční. No to, čo som mal v sebe, som musel ďalej rozvíjať. Niekedy si hráči myslia, že majú talent, a to je všetko. Vtedy však treba trénovať a trénovať. Teraz majú deti cez letné prázdniny voľno, idú na dovolenky - ja som celé leto trénoval.

V roku 1983 vás v NHL draftoval klub NHL Calgary Flames. Kedy ste sa o tom dozvedeli, vzhľadom na to, že informácie zo zámoria sem pred rokom 1989 prenikali pomerne ťažko?

Ja som o tom ani nevedel. O drafte som sa dozvedel až v roku 1989, keď som prišiel do NHL. Po olympiáde v Calgary 1988 sme ja a Dušan Pašek mohli odísť. Za odmenu. Za to, že sme mali v reprezentácii odohraný nejaký počet zápasov. Rok predtým takto pustili aj českého hokejistu Jiřího Hrdinu.

Nikto vám o tom nepovedal ani počas nejakého svetového šampionátu? Predsa len, šesť rokov je dlhý čas...

Nie, vtedy sa také veci neriešili.

V ére emigrácie bratov Šťastných ste v reprezentácii ešte neboli. No zažili ste odchod Ihnačáka a ďalších. Ako si spomínate na jeho útek, na atmosféru v kabíne?

V jeden večer na majstrovstvách sveta vo Fínsku v roku 1982 sme večerali, keď trénerovi Luděkovi Bukačovi zvonil telefón. Bol to Peter Ihnačák. Volal mu už z lode, že emigroval a už nepríde. Jeho brat Miro Ihnačák – to bola len otázka času. Odišiel o dva roky neskôr Ušiel tak, že šiel na dovolenku do bývalej Juhoslávie a už sa nevrátil. Vtedy sa to tak robilo. V kabíne sme to však veľmi neriešili…

„Ja som však nebol taký typ, nelákalo ma to. Ostal som tu. Človek to musí mať v sebe. Doma som mal rodinu, brat hrával profesionálne futbal za Nitru.”

Vás to nelákalo? 

Ja som do zámoria mohol odísť cez každé majstrovstvá sveta, cez každé jedno sústredenie, čo sme mali. Skauti a agenti chodili a ponúkali mi rôzne možnosti. Vtedy emigroval aj František Musil, aj veľa iných hráčov. Ja som však nebol taký typ, nelákalo ma to. Ostal som tu. Človek to musí mať v sebe. Doma som mal rodinu, brat hrával profesionálne futbal za Nitru.

„Vy sa môžete ísť vyhrať na farmu, ja nie som žiadny chlapec.”

Nakoniec ste sa do NHL predsa len dostali. Začalo sa to zaujímavo, odmietli ste ponuku hrať na farme.

Mal som za sebou tituly majstra sveta, triumfy v Kanadskom pohári, bol som ostrieľaný hráč. Najskôr som prišiel do Minnesoty North Stars, kam ma „vytrejdovali” z Calgary. Tam mi povedali, že sa mám ísť vyhrať na farmu. Tak im hovorím, vy sa môžete ísť vyhrať na farmu, ja nie som žiadny chlapec. Kebyže mám teraz menej rokov, nebol by problém hrať v NHL. Vtedy tam však bolo 22 mužstiev, obrovská konkurencia a hral sa ešte starý kanadský štýl hokeja. Na červenú sa nastrelil puk a išlo sa po ňom. Dnes už je viac ako desať Európanov v mužstve, vtedy sme boli dvaja či traja.

Z Minnesoty ste sa teda rýchlo porúčali do New York Rangers, no ani tam ste neostali dlho a po desiatich zápasoch ste zakotvili v Los Angeles Kings, kde ste pôsobili vo formácii s legendárnym Waynom Gretzkym, dokonca ste boli spolu v izbe.

Gretzky bol so mnou. Tak to hovorím ja (smiech).

Aká bola jeho sláva v NHL s porovnaní s tým, čo ste vy ako hviezda ligy zažívali doma?

Gretzky je môj ročník a hrali sme aj podobný štýl hokeja. Všetko bolo len o reklame, v NHL bola obrovská. S Československom sa to, samozrejme, nedá porovnať. Bol jeden z prvých kanadských hokejistov, ktorí začali hrávať európsky štýl hokeja. Hokejovo mu tá sláva neublížila, príjemné to však pre neho nebolo.

Je pravda, že ste si s ním v útoku zahrali iba jediný zápas?

Mali sme rovnaký štýl, boli sme si podobní technikou. Na jeden zápas nás skúsili dať spolu do jedného útoku. Ďalší zápas sme však už spolu nehrali. My sme si stále len nahrávali, robili sme úplne to isté a bavili sme sa hokejom.

Ako si spomínate na prvé chvíle v zámorí? Ako na vás pôsobila tamojšia kultúra?

Nemal som tam nejaký problém, väčšinou som tam bol buď doma v hoteli, alebo na štadióne. Kultúru som však už poznal, pretože som ako reprezentant chodil na rôzne turnaje aj do zámoria. Takže som vedel, do čoho idem.

Vedeli ste v tom čase po anglicky?

Nie, nevedel. Začiatky boli ťažké. No mal som tam manželku, ktorá vedela po anglicky a pomáhala mi.

„Dostal som síce 100-tisíc, no Pragosport mi polovicu zobral. To bola československá agentúra, cez ktorú sme mohli do NHL ísť aj pred rokom 1989.”

V zámorí ste však vydržali len krátko. Znenazdajky ste sa presunuli späť do Európy. Prečo?

Podľahol som tlaku jedného človeka. Oblboval ma. Bol som zvyknutý hrať pravidelne hokej, no v NHL to bolo tak, že zrazu za mnou prišli a povedali, tu si sadni a dnes nehráš. Potom mal človek v hlave všeličo. Jeden človek mi v Nemecku nasľuboval hory-doly a ja som podľahol. To bolo ešte v dobe, keď platy neboli také vysoké. Otvorilo sa to až v 90. rokoch. Hral som za 50-tisíc dolárov ročne. Dostal som síce 100-tisíc, no Pragosport mi polovicu zobral. To bola československá agentúra, cez ktorú sme mohli do NHL ísť aj pred rokom 1989.

Ako ste sa pripravovali na koniec kariéry? Mali ste plán, čo ďalej?

Vedel som, že ostanem pri hokeji. Celý život som ho robil a chcel som v tom pokračovať.

Hneď po konci ste teda začali s funkciou trénera?

Áno, začínal som s mládežou v Košiciach. Potom som skúsil trénovať mužov v Bardejove aj v Prešove. Trénersky chlebíček na Slovensku je však ťažký. Mám pocit, že tu hráči niekedy diktujú, kto má byť tréner. Nemôže sa na nich kričať. Nakoniec som teda skončil v Čani. To je dedina asi osem kilometrov od Košíc. Už osem rokov vediem svoju akadémiu, kde sa snažím pripravovať a vychovávať deti.

Prečo ste sa ju rozhodli založiť?

Spomenul som si totiž, že najväčšie talenty vždy vyrastali na dedine. Či už išlo o futbal, alebo hokej. Čaňa je spádová oblasť, dookola je asi 19 dedín a teda aj veľký potenciál.

Čo je hlavnou myšlienkou vo vašej akadémii? Ako malých hráčov pripravujete na „veľký svet” hokeja?

U detí sa snažíme zlepšiť kreativitu, dôležitá je pre nás aj práca s pukom. Naša generácia robila na ulici to isté. Hneď od začiatku sme hrali s pukom. Potom sa, samozrejme, naučia aj korčuľovať. Snažím sa, aby moji zverenci boli z dedín, pretože najmä odtiaľ sa šport vytráca. Sú tam iba samé domy a výstavba. Je to však finančne veľmi náročné. Aj počas ôsmich rokov fungovania sú financie ten najväčší problém. Neustále zháňame veľkého sponzora. Náš najväčší problém spočíva v tom, že všetky mládežnícke kluby financujú mestá. Čaňa je obec, som mimo toho všetkého. Obec na to nemá peniaze. Pomáhajú nám, ako sa len dá. Ale to je nič. Ak by sa našiel nejaký sponzor, robilo by sa mi ľahšie.

Ako dlho ešte potrvá, kým vychováte dospelého hráča?

Teraz máme prvýkrát aj kadetov. To je najzlomovejší vek. Rozhoduje sa, kto ide ďalej a kto končí. Takže uvidíme.

„Šport je svetový fenomén. Aj teraz, keď som videl, čo s ľuďmi spravili majstrovstvá sveta na Slovensku... Bolo to skvelé.”

Čo vám dal šport do života? Aj keď odpoveď asi poznáme, keďže ste s ním spojený celý svoj život…

Dal mi radosť z toho všetkého. Človek sa vďaka nemu stane aj trochu známejší a precestuje celý svet. Kto to nevyskúšal, nevie si predstaviť, čo to je. Šport je svetový fenomén. Aj teraz, keď som videl, čo s ľuďmi spravili majstrovstvá sveta na Slovensku... Bolo to skvelé. Samozrejme, aj všetky tie úspechy, olympiády, majstrovstvá sveta, ale aj tituly majstrov republiky – to všetko je niečo neuveriteľné. Je to zážitok až do konca života.

Prečítajte si aj:

Jozef Lohyňa: „Na Západe ma vnímali ako protivníka, ktorý im môže uchmatnúť medailu. Ich obavy som naplnil”

Zjazdové lyžovanie nemalo v bývalom režime na ružiach ustlané, spomína Janka Gantnerová-Šoltýsová

Legenda v behu na lyžiach Alžbeta Havrančíková: „Sedemnásteho novembra sme sa vracali z prípravy vo Švédsku. Nevedeli sme, do čoho prídeme“

Bývalá hádzanárka Mária Ďurišinová: „Až v Soule sme pochopili, o čo sme boli ukrátené”

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri