Hokejový rekonvalescent Marián Hossa: Na olympiáde môžeme len prekvapiť

CHICAGO (Ľubomír Souček) - Autor týchto riadkov, odborný pracovník SOV pre styk s médiami a s verejnosťou, je momentálne na stáži v USA na mediálnom oddelení Olympijského výboru Spojených štátov (USOC). USOC tento týždeň organizuje v Chicagu veľký mediálny summit zameraný na prípravu amerických športovcov na ZOH vo Vancouvri s účasťou okolo 90 budúcich olympionikov a takmer 300 novinárov. Veľké podujatie je spojené aj s prezentáciou kandidatúry tohto veľkomesta štátu Illinois na usporiadanie olympijských hier v roku 2016.

Samozrejme, byť vo Chicagu a nevyužiť príležitosť na stretnutie s hviezdnym slovenským útočníkom vo farbách Black Hawks Mariánom Hossom by bolo hriechom. Marián síce už niekoľko týždňov nemôže na ľad, pretože 21. júla sa podrobil operácii natrhnutej manžety rotátora v pravom ramene a lekári predpokladajú jeho návrat až niekedy koncom novembra, ale o hokeji sa s ním vždy dobre debatuje. Prebrali sme s ním aj tému prípravy na olympiádu. Rozhovor s Mariánom Hossom v plnom znení vyšiel v dvoch častiach (túto stredu a vo štvrtok) v denníku Šport.

- Marián, v auguste ste sa vo Vysokých Tatrách – síce ako maród, ale predsa len – zúčastnili na Olympijskom hokejovom lete. Aký ste mali dojem z obnovenia tejto tradície, ktorú zhruba pred desaťročím zaviedol vtedy nový, teraz staronový tréner nášho reprezentačného tímu Ján Filc?

„Myslím si, že je to dobrá vec. Každý si nájde v lete čas, aby prišiel na niekoľko dní do takéhoto kempu. Povedali sa tam nejaké plány smerom k olympiáde, získali sme informácie z prvej ruky, ale dôležité bolo aj to, že sme boli pohromade. Nám starším vždy dobre padne takto sa zísť s dávnymi karamátmi, ale vítaná bola aj príležitosť zoznámiť sa s mladšími. Samozrejme, oni nás poznajú, ale my ich nie. Preto je do budúcna dobré takto sa spoločne stretnúť, podať si ruky a trochu sa spoznať. To je vždy prospešné, pretože to pomáha utvoriť duch tímu. Akcia bola vhodným spestrením leta, ktoré potom v Košiciach dobre vyvrcholilo Zlatým pukom.“

- Vás ešte pokojne čakať aj zimná olympiáda 2014 v Soči, ale pre veteránov, akými sú Žigmund Pálffy (samozrejme, ak sa rozhodne reprezentovať), Jozef Stümpel, Miroslav Šatan či Pavol Demitra ponúka Vancouver 2010 vzhľadom na ich vek zrejme poslednú šancu reprezentovať na olympiáde. Slovenský hokejový fanúšik môže logicky predpokladať, že smerom k tejto olympiáde budú naši starší hráči, ale nielen oni, maximálne motivovaní. Tým viac, že hry sa budú konať v najhokejovejšej krajine sveta – Kanade. Cítite to aj vy tak?

„Olympiáda sama osebe znamená veľkú prestíž. Oveľa väčšiu ako majstrovstvá sveta, pretože sa koná len raz za štyri roky a je veľmi sledovaná aj v zámorí. NHL v čase ZOH prerušia a všetci najlepší hráči sveta budú mať možnosť hrať pod piatimi kruhmi. Pozornosť hokejových fanúšikov z celého sveta sa vo februári 2010 určite uprie do Vancouvru. A áno – v našom prípade tam vstupuje do hry aj niečo iné. Je to predsa len zrejme posledná akcia, na ktorej bude pohromade veľká partia našich starších hráčov. Aj keď v roku 2011 budú majstrovstvá sveta na Slovensku, v čase play off Stanley Cupu na ne toľko hráčov zo zámoria určite nebude môcť prísť. Je to škoda, pretože pre našich ľudí sú majstrovstvá sveta to, čo play off Stanley Cupu v zámorí.“

- Takže čo môže náš fanúšik čakať od slovenských hokejistov vo Vancouvri?

„Pre nás je to veľká výzva – zmerať si v tejto obrovskej konkurencii sily s reprezentačnými tímami krajín, ktoré majú nepomerne početnejšiu hráčsku aj materiálnu základňu, ako my. Treba to pripomenúť, pretože slovenský hokejový fanúšik si neraz neuvedomuje, čo všetko majú za sebou tímy našich súperov a o čo sa v porovnaní s nami môžu v hokeji oprieť – predovšetkým Kanaďania a Rusi. Som presvedčený, že my utvoríme vo Vancouvri veľmi dobrý tím. Určite dáme do hry maximum a pokúsime uhrať čo najlepšie výsledky. Môžeme len prekvapiť.“

- Žiaľ, vyvŕbilo sa to tak, že naši hokejoví olympionici s výnimkou lillehamerských v roku 1994 boli ukrátení o to, čo robí olympiády olympiádami – o celkovú atmosféru, úvodný ceremoniál, spoločný život výpravy, fandenie reprezentantom v iných športoch Toto vašu generáciu akosi obišlo. V Nagane 1998 ani v Salt Lake City 2002 náš tím z dôvodov vyššej moci nemohol nastúpiť v plnej sile, hráči z NHL prichádzali aj odchádzali krížom-krážom, okrem zápasov nebol čas na nič. V Turíne 2006 síce už mali všetky tímy v olympijskom turnaji rovnaké podmienky, ale zase NHL prerušili len nakrátko. Väčšina našich hráčov NHL pricestovala len deň pred prvým zápasom a väčšina odchádzala hneď po štvrťfinálovej prehre v Čechmi. Okrem hokeja ste nevideli z olympiády nič, veď všetko ostatné sa dialo ďaleko. Nie je vám to ľúto?

„Určite sme boli o niečo ochudobnení, pretože okrem hokeja nebol na našich olympiádach doteraz čas na nič. Ja som hral v Salt Lake City, kam sme naozaj len odskakovali z klubov, aj v Turíne. Tam to bolo lepšie, ale aj tak nám na nič olympijské mimo hokeja nevystal čas. Aspoňže sa mi podarilo dohodnúť návštevu tréningu futbalistov Juventusu Turín a stretnutie s Pavlom Nedvědom. To bol naozaj cenný zážitok. Bola to moja iniciatíva, pretože ja som veľký fanúšik Juventusu. Chalani sa jej radi chytili, pretože inak tam nebolo vo voľnom čase čo robiť, keďže na korčuliarske súťaže v Turíne sme nedostali vstupenky. Napokon to bolo jediné spestrenie nášho olympijského pobytu. Všetky ostatné olympijské zážitky sme nabrali len pri sledovaní televízorov na izbách... Žiaľ, to je údel hokeja na olympiádach.“

- Dá sa aj tak intenzita olympijského zážitku vo vašom prípade porovnať s play off Stanley Cupu?

„Myslím si, že je to pokojne porovnateľné. Veď na olympiáde štartujú naozaj najlepší hráči na svete a napríklad zápasy v Turíne s Rusmi aj s Američanmi sme hrali v obrovskom tempe. Možno to celkove nebolo až tak fyzicky vypäté ako v zápasoch play off v zámorí, ale príprava pred zápasom bola vždy maximálna. Každý z nás bral olympijské zápasy s plnou vážnosťou a hral na doraz.“

- Vo Vancouvri vstúpime do olympijského turnaja zápasom proti Čechom, ktorí náš tím v Turíne vyprevadili domov v štvrťfinále po našom kŕčovitom výkone. Potom nás čakajú Rusi a Lotyši. Vedeli by ste si asi predstaviť aj lepšie vyžrebovanie základnej skupiny, nie...?

„Myslím si, že na olympiáde by sme si nevybrali. Je to úplne jedno. Všetci súperi tam budú kvalitní. Myslíte si, že skupina so Švédskom a Kanadou či USA by bola lepšia? Musíme dať do hry všetko, aby sme boli úspešní. A chceme vyhrať nad každým – nad Čechmi rovnako ako nad Kanaďanmi. Médiá stále hovoria o našom českom komplexe, ale ja to odmietam. V Turíne sme do zápasu s Čechmi hrali výborne. Vyhrali sme všetkých päť zápasov, zdolali sme Rusko, USA aj Švédsko. Súperi však hrali s nami otvorený hokej. Česi to zrazu stiahli. My sme snažili hrať ako v predošlých zápasoch, oni však len vyčkávali na naše chyby. Tie, žiaľ, prišli. Dvakrát ušli, dali dva góly a my sme začali byť nervózni. A potom sme už príliš chceli, čo ešte stupňovalo nervozitu. Vo Vancouvri rozhodne nemôžeme proti nim hrať hurá-hokej. Musíme hrať zo zabezpečenej obrany a čakať na vhodnú príležitosť na brejk. Otvorenú partiu si zrejme nemôžeme dovoliť. Bude to úvodný zápas, ktorý môže rozhodnúť o mnohom. Bude treba pred ním veľmi dobre premyslieť a rozobrať taktiku, aby sme všetci hrali to isté.“