Športové aktuality
Rozhovor
12 min. čítania

Je ich 15-tisíc kilometrov a závidia nám ich aj v zahraničí: Všetko, čo ste chceli vedieť o turistických značkách a chodníkoch

Profile picture for user Krsko
Stanislav
Krško
Foto
SOŠV - Andrej Galica

Závidia nám ich krajiny po celom svete. Značenie turistických chodníkov na Slovensku patrí medzi svetovú špičku. Našich odborníkov si nedávno zavolali aj do Rakúska, aby im poradili, ako značenie zjednotiť. Klub slovenských turistov sa stará takmer o 15-tisíc kilometrov turistických trás.

S predsedníčkou sekcie značenia Evou Škutovou sme sa rozprávali o turistických značkách a značkároch. V rozhovore nám prezradila, prečo sú farby značiek práve také, aké sú, prečo sú najlepší značkári čerství dôchodcovia a či sa v lese dokáže stratiť aj skúsený značkár.

Na úvod začneme otázkou, ktorú asi dostávate často. Prečo majú turistické značky práve tie farby, ktoré majú? Čo znamenajú?

Turistická trasa je určitou farbou vždy vyznačená v teréne a v takej istej farbe je vyznačená aj na mape, aby sa turista vedel orientovať. Farby máme štyri - červenú, modrú, zelenú a žltú. Dokonca som ich povedala aj hierarchicky.

Sú zoradené podľa obťažnosti?

Túto otázku často dostávam aj od lyžiarov, tam je totiž značenie podľa obťažnosti. Nie je to obťažnosť, je to dôležitosť. Červená je najdôležitejšia. To sú dlhé trasy, ktoré idú viacerými okresmi, hlavné hrebene pohorí. Najdlhšia trasa ide z Bratislavy – z Devína až na Duklu je vyznačených 760 km. To je trasa známa ako Cesta hrdinov SNP.

Je pravda, že táto cesta má aj medzinárodný význam? Vraj ide až do Írska.

Je to cesta cez celú Európu. Ide cez západnú Európu, cez naše územie a končí v Poľsku. Teraz je snaha pokračovať na Balkán, možno až do Turecka.

Zelená značka je určená pre kratšie trasy miestneho významu.
Foto
Archív KST

Vráťme sa späť k farbám. Nemajú teda konkrétny význam? Prečo je červená práve červená? Je ich len dobre vidieť v lese?

Ešte pre doplnenie. Modrou sú značené stredne dlhé trasy, dlhé doliny, bočné hrebene. Zelená je určená pre kratšie trasy miestneho významu a žltou sa značia najkratšie úseky, spojky alebo skratky.

Áno, farby sú také preto, že je ich dobre vidieť. Keď vznikala norma, dohodlo sa, že to budú tieto štyri výrazné farby. No a, samozrejme, keďže to je farebný pásik, okolo neho sú ešte vždy dva biele pásiky. To je len upozorňovacia farba, aby boli nápadnejšie. Lebo najmä zelená značka by mohla v prírode zaniknúť.

Odkedy sa na Slovensku značkujú turistické trasy?

Prvý turistický chodník bol vyznačený v roku 1874. Vznikol pri Banskej Štiavnici. Bola tam štôlňa Gedeon. Baníci tam mali sklad. Keď ukončili ťažbu, sklad darovali banskoštiavnickým turistom, aby si ho prerobili na útulňu. Aby tam trafili, vyznačili im chodník bielymi značkami. Neskôr sa začalo značiť Záhorie, chodníky okolo Modry, Vysoké Tatry. Každý si to značil, akou farbou chcel a akými značkami ich napadlo. 

Kedy sa forma ustálila?

Keď sme sa spojili s Českom. Boli trošku pred nami… V čase, keď vznikol Klub československých turistov, sme sa začali zjednocovať a dohodlo sa, že to budú pásiky a konkrétne farby. Postupne vznikla aj norma. Musím sa pochváliť, že sme jediné dve krajiny na svete, ktoré majú technickú normu pre značenie. 

Hovorí sa, že práve my a Česi sme v turistickom značení najlepší. Určite máte pochodené aj mnohé zahraničné štáty. Je to naozaj tak? Aké problémy majú iné krajiny?

Áno, v tejto oblasti sme naozaj špička. Vyspelé krajiny, kde cestovný ruch beží naplno - Rakúsko, Francúzsko, Švajčiarsko - začínajú na tom byť o niečo lepšie, my sme však stále ďaleko pred nimi. V Rakúsku značkujú tri rôzne inštitúcie a každá inak. Ich značenie je len biely a červený pásik a na bielom je napísané číslo trasy. Človek musí mať mapu a loviť, kde to číslo je.

Čo robia, keď sa objaví nejaká križovatka, kde sa takéto značky stretnú?

Na jednej je číslo 658 a na druhej taký istý červený a biely pásik, ale je tam iné číslo. Bez mapy sa tam človek nepohne.

Pýtajú sa zahraničné organizácie na naše „know-how"?

Vlani som bola v Rakúsku. Pozvali ma tamojší značkári, ktorí nám naše značenie v tichosti závidia. Chceli by to svoje zjednotiť. Náš systém sa im veľmi páči. Robila som im prednášku o tom, akým spôsobom značíme turistické chodníky. 

Koľko kilometrov značenia máme na Slovensku?

Viac ako 15-tisíc vyznačených trás. Ono sa to mení. Niečo pribudne, niekedy značenie zrušíme. Každý rok sú tam nejaké posuny. Viac trás však pribúda.

Na Slovensku máme vyznačených približne 15-tisíc km turistických chodníkov.
Foto
Archív KST

Prečo sa značky rušia? 

Napríklad, ak značka vychádza v obci zo železničnej stanice, no teraz tam už vlak nechodí. Tak zrušíme kilometer trasy až po námestie v dedine, kde stoja autobusy. 

Objavila sa správa, že ste zrušili nejakú trasu kvôli športu. Myslím, že išlo o cyklotrial...

Stáva sa to ojedinele. Mesto Banská Bystrica chcelo pred pár rokmi spraviť mestské okruhy, čo nie je príliš dobré. Viem, že to nemá veľkú životnosť. Obyvateľ mesta ho prejde možno raz a viac tam nepôjde. Cudzí zas majú skôr snahu prejsť z bodu A do bodu B a nie robiť okruh. Nakoniec sme však na žiadosť mesta okruh vyznačili. Nejako veľmi tam však turisti nechodili. Potom sa tam nasťahovali cyklisti a jazdili cyklotrial. Začalo to tam byť nebezpečné, pretože sa dole kopcom spúšťali veľkou rýchlosťou. Báli sme sa zrážok s turistami. Tak sme ustúpili, zrušili sme naše značenie a trasu prenechali športovcom. 

Ako sa vytvárajú nové trasy?

Vždy tvrdím, že sa vytvárajú dva druhy značiek. Zmysluplné a nezmysluplné. Tie zmysluplné sú, keď sa postaví nová vyhliadková veža alebo sa objaví nejaká prírodná či technická zaujímavosť. Napríklad pri Jelšave zrekonštruovali technické pamiatky, nejaké ťažobné zariadenia. Chceli chodník, ktoré by tieto technické pamiatky pospájal. 

A tie značky, ktoré nedávajú zmysel?

Starosta nám zavolá a povie, že chce značku. Na kopec nad jeho dedinou. Keď sa ho spýtam, prečo, povie, že je tam dobrý výhľad. A neviem ho presvedčiť, že tam nebude nikto chodiť. Lebo domáci značky nepotrebujú a turisti neprídu autom do ich dediny kvôli tomu, aby spravili dva kilometre na kopec a vrátil sa dole. 

Máme licenciu od EÚ, že sme jediná oprávnená organizácia. Spomínaný starosta si povedal, že značku nad dedinou predsa len chce. Tak si niekoho najal a dal mu farbu do ruky. Robilo nám to problémy, pretože sa nám križovali rovnaké farby. Práve kvôli tomu máme licenciu. Každej trase prideľujeme evidenčné číslo. Jedine LESY SR sú organizácia, ktorej školíme terénnych pracovníkov ako značkárov a oni v rámci pracovnej doby vo Vysokých Tatrách, v Západných Tatrách a PIENAP-e trasy značkujú.

S akými problémami sa značkári ešte stretávajú?

Máme dva hlavné problémy. Majiteľov pozemkov a Odbor starostlivosti o životné prostredie. Ten musí dať súhlas, že môžeme značiť. Problém je, keď v nejakom období v blízkosti trasy hniezdi vzácny vták. Turisti by ho vyrušovali. Potom sa dohadujeme na možnostiach, napríklad chodník na mesiac uzavrieme.

Väčší problém sú však majitelia pozemkov. Máme zmluvu s LESMI Slovenskej republiky. Tá je dobrá, štátne lesy sú dobrým partnerom a nevyháňajú nás z lesa. Naopak, keď robia holorub a máme na strome značku, sú ochotní ho odpíliť tak, aby značka ostala. So súkromnými majiteľmi a s urbármi máme väčšie konflikty. Tí nás chcú tvrdo vyhodiť. Problémy sú aj s poľovníkmi. Nemajú nás radi, lebo sa boja, že keď strelia po niečom, čo sa v lese hýbe, nebude to diviak, ale turista.

Ako si máme predstaviť značkára? Kto robí takúto prácu? Sú to mladí alebo starší ľudia? 

Máme aj mladých, aj starších značkárov. Najlepší značkár je podľa mňa čerstvý dôchodca. Zrazu nechodí do práce, má veľa času a keď nechce sedieť doma s manželkou, ide značiť. Máme aj mladých značkárov, s nimi je však problém, že môžu len cez víkend, pretože pracujú. Nových značkárov školíme každý rok. Mladí však často odchádzajú za prácou do zahraničia alebo sa oženia a manželka im zakáže behať po lesoch (smiech). 

Sú nejaké pravidlá, ako správne značiť terén? Vedia, kde môžu dať značku a ako má byť vysoko?

Máme metodiku značenia. Sú to 200-stranové skriptá, na základe ktorých vedia, kde značku umiestniť. Značkár však skôr obnovuje ustálené značky, robí sa to raz za tri roky. Keď napríklad značka chýba, lebo zoťali strom, musí nájsť vhodné miesto, kde ju umiestniť.

Značkár obnovuje turistické značenie raz za tri roky.
Foto
Archív KST

Prečo sa obnovujú práve raz za tri roky?

Značkujeme ekologickými, vodou riediteľnými farbami. Majú životnosť tri roky roky, potom farba bledne. Predtým sme značili olejovými alebo syntetickými farbami. To už bola horšia robota, museli sme so sebou nosiť riedidlo, protestovali aj ochranári. V lese sa za tri roky toho veľa zmení. Narastú napríklad nové stromy. Treba upraviť zarastajúcu vegetáciu, aby bol chodník priechodný. 

Okrem značiek sú v lese aj smerovníky, ktoré oznamujú vzdialenosť do daného cieľa. Prečo je na nich vzdialenosť udávaná v minútach a nie v kilometroch, ako to majú v Česku?

Reliéf krajiny v Česku je mierny, nanajvýš zvlnený. Kilometer tam je takmer všade možné prejsť za rovnaký čas. U nás je to inak. Kilometer popri Dunaji je niečo iné ako kilometer vo Vysokých Tatrách. Pri Dunaji to teda môže byť 15 minút, vo vysokohorskom teréne môže kilometer trvať dve a pol hodiny. 

Akým spôsobom sa ráta, koľko minút trvá trasa? Zoberie si značkár stopky a prejde si trasu? 

V minulosti to bolo naozaj tak. Predseda trasu niekoľkokrát prešiel a spriemeroval výsledné časy. Bolo to subjektívne, záležalo na tom, či mal 25 rokov, či 70 rokov. Švajčiari vymysleli systém, kde sa podľa priemernej vzdialenosti a prevýšenia udával čas. Fungovalo to celkom dobre. Pred 15 rokmi sme tento spôsob posunuli našim matematikom, ktorí vymysleli vzorec. Keď nasadíme hodnoty do vzorca, vyráta to čas. Možno sú tie časy tvrdšie a nie pre každého, sú však rovnaké na celom Slovensku. 

Môžeme to teda brať ako čas priemerne zdatného turistu...

Áno, ale je to len čas chôdze. Vždy pripomínam, aby si ľudia k tomu prirátali čas na prestávky a podobne. 

Koľko metrov majú byť od seba vzdialené dve značky? 

Nie to stanovené. Metodika hovorí, že značka musí turistu spoľahlivo viesť. Keď trasa vedie po nejakej dobrej a veľkej lesnej ceste, nemá kde zablúdiť. V takýchto prípadoch sa značka dáva po 150 metroch. Pokiaľ ide trasa po asfaltovej ceste, značku voláme „značka útechy”. Môže sa objaviť až po 250 metroch. Je tam preto, aby sa turista potešil, že stále ide dobre (smiech). Keď však ide o pomerne málo znateľný chodník v lese a ešte napríklad spadne jesenné lístie, musí byť od jednej značky vidieť na tú druhú.

Osádzanie nového smerovníka.
Foto
Archív KST

Ozývajú sa vám ľudia, keď majú nejaké pripomienky k značeniu?

Na stránke Klubu slovenských turistov máme kontaktné údaje. Môžu nám napísať alebo zavolať a nahlásiť nedostatky. Nemôžeme vedieť o všetkom, čo sa stane. Niekedy však ľudia túto možnosť aj zneužívajú a píšu nám sťažnosti, že sa stratili. Pritom sa len zarozprávali a zabudli odbočiť. 

Stratili ste sa niekedy pri značení? 

Áno (smiech). Keď vidím, že dlhšie nebola značka, vrátim sa. Aj turistom vždy vravím, že keď nevidia značku, mali by sa vrátiť k tej poslednej a dávať pozor.

Máte dostatok finančných prostriedkov?

Mali sme veľmi zlé roky. Každý tvrdil, že turistické značenie je súčasťou cestovného ruchu. Po rokoch sa nám podarilo presvedčiť Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, že ak padne turistické značenie, ohrozí sa i cestovný ruch. Teraz nás podporujú veľmi seriózne. Financií máme konečne dostatok. Spamätali sa aj vyššie územné celky a podporujú nás aj oni. 

Na záver veľmi aktuálna otázka. Chodí po slovenských horách viac turistov, odkedy vypukla koronakríza?

Výrazne viac. Nie sú totiž na dovolenkách v zahraničí. Keď tu bolo v súvislosti s novým koronavírusom doposiaľ najkritickejšie obdobie, nemohli chodiť ani do nákupných stredísk. Všetci sa preto vybrali na turistiku. Aj na menej frekventovaných trasách bolo veľké množstvo ľudí. Myslím, že niektorí konečne objavili slovenskú turistiku. Som milo prekvapená, že na turistiku chodia všetky vekové kategórie.

Eva Škutová 

V Klube slovenských turistov je od roku 1996. Bola podpredsedníčka pre ekonomiku, od roku 2006 pracuje ako predsedníčka sekcie značenia. Pracuje aj ako radová značkárka vo Zvolene.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri