Športové aktuality
Rozhovor
Bratislava
24 min. čítania

Jubilujúca legendárna hádzanárka Mária Ďurišinová nežije slávou z minulosti, ale je rada za každý deň v prítomnosti

Ľuboš Bogdányi
Ľavačka Márie Ďurišinovej patrila veľa rokov k najobávanejším zbraniam vo svetovej ženskej hádzanej.
Foto
Štartfoto

Veľmi málo slovenských hádzanárok malo vo svete také zvučné meno ako Mária Ďurišinová. Košická rodáčka pochádzajúca z Trebišova sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea - 17. júla oslavuje šesťdesiatku.

Ako sama tvrdí, ani pred desaťročiami, keď bola na vrchole svojej hádzanárskej slávy a rešpektovaná vo svete hádzanej, si o sebe nemyslela, že je výnimočná hráčka.

"Nikdy som nemala pocit a ani som si neuvedomovala, že nie som bežná hráčka. Skôr ma to viackrát prekvapilo, keď sa o mne takto vyjadrovali iní. Nežijem však minulosťou, ale snažím sa naplno vychutnávať život v prítomnosti," rozhovorila sa jubilantka a vrátila sa k svojim hádzanárskym začiatkom. "Ešte ako dieťa sme išli do Prešova, kde som spoza mantinelu videla strieľať Janu Kernerovú z deviatich metrov do šibenice. Povedala som si, že by bolo úžasné niekedy vedieť takto zakončovať. Vtedy mi ani nenapadlo, že raz budem reprezentantka. Chcela som len hrať hádzanú, čo ma veľmi bavilo. Každý šport som však mala rada. V Trebišove som sa venovala aj tenisu, večer sme si ako deti zvykli zahrať aj futbal. Mamka bola rada, že sme takto vypĺňali voľný čas."

Z brankárky renomovaná kanonierka

K hádzanej sa dostala ešte na základnej škole. "V každom malom mestečku má nejaký šport tradíciu. Trebišov nebol výnimkou. U nás bol riaditeľ školy hádzanársky fanatik. Hádzanej sa venovala moja sestra, ja som najskôr chodila len zbierať lopty. Až mi raz povedali, aby som to skúsila."

Najskôr však bolo jej miesto v bránke. "Keď som už hrávala za žiačky, tak dorastenky mali ísť do Púchova, ale pre cirkevný sviatok ich viacero nemohlo prísť. Tak mi povedali, aby som si zobrala dres a išla s nimi. Mala som trinásť rokov a hneď v prvom dueli v dorasteneckej ligy som strelila 9 z našich 11 gólov a hoci sme prehrali, viac ma už do bránky nedali."

Aj vďaka ostaršeniu, keď mohla nastupovať aj za staršie vekové kategórie, sa zrodila renomovaná kanonierka. "Hrávala som takpovediac na všetkých frontoch, teda potom už aj za ženy. Bola to veľká výhoda. V mladom veku som mohla toho veľa odohrať, čo mi pomohlo výkonnostne vyrásť. Dennodenne som bola na ihrisku a práve tým som herne dozrievala a zároveň to prispelo k tomu, že som sa ľahšie vedela prispôsobiť počas pôsobenia v rôznych družstvách. Talentov je vždy dosť, ale v zápase sa k slovu dostane len sedem - osem hráčok. Aj talent potrebuje predovšetkým hrať, na lavičke žiaden hráč nevyrastie."

Vraj najnepríjemnejšia strelkyňa

Počas kariéry na rôznych úrovniach a súťažiach potvrdzovala kanonierske schopnosti a atakovala najvyššie priečky v poradí strelkýň. "Brankárka som bola pôvodne len preto, lebo som sa silou-mocou chcela dostať medzi hádzanárky. Všade som mala šťastie, dostala som sa do takých kolektívov, ktoré mi sadli. Rusky mali vysoký spojkový rad, poľská hádzaná bola známa svojou ,lajnou´, keď krídla zakončovali skoro zo spojkového uhla. My sme boli povestné dobrou prvou, druhou i treťou vlnou, čo sme v reprezentácii za trénera Jiřího Zerzáňa i v Štarte Bratislava dosť nacvičovali. Snažili sme sa o rýchlu hádzanú do nekonsolidovanej obrany. Keď sme museli hrať na postavenú obranu, využívala som svoju rýchlu ľavačku. Bola som si vedomá menšieho vzrastu, preto som sa skôr schovávala za hráčku a potom obstreľovala. Brankárka Marika Končeková ma všade označovala za najnepríjemnejšiu strelkyňu, vraj ma ani nie je vidieť a lopta aj tak skončí v bránke. Nedá sa povedať, že som streľbu špeciálne cibrila, v mojom podaní to bola taká všehochuť vynútená somatotypom. Mala som dobrý švih, vedela som loptu zatočiť, ale bola to z núdze cnosť."

Gólová potencia neunikla tímom súperov, ktorých obrany si ju začali čoraz viac všímať. "Hneď v prvom ročníku v drese Štartu som bola najlepšia strelkyňa ligy. Samozrejme, v ďalších rokoch bolo čoraz ťažšie sa presadzovať. Súperky ma bránili aj osobne, potom bol problém dostať sa k lopte, nieto ešte k streľbe," priznáva Ďurišinová.

Od nej sa očakávalo, že bude gólmi ťahať družstvo. "Hnevalo ma to a čím som bola staršia, tým som to vnímala intenzívnejšie. Čoraz častejšie som bola radšej, keď som dala napríklad len 5 gólov, ale veľa gólových akcií som vypracovala aj tým, že som stiahla na seba viac brániacich hráčok a potom uvoľnila spoluhráčku. Mala som z toho fantastický pocit. Keď som prišla domov, mamka sa ma vždy ako prvé spýtala, koľko som dala gólov. Pre mňa to však nebolo podstatné. Keby som ich dala aj dvanásť a prehrali by sme, to by ma netešilo. Pre mňa bol vždy podstatný kolektív, kde sa víťazstvo i smútok z prehry delí s ostatnými."

MÁRIA ĎURIŠINOVÁ
Narodila sa 17. júla 1960 v Košiciach, ale vyrastala v Trebišove. Začínala ako brankárka, ale potom sa z nej vďaka šikovnej a nebezpečnej ľavačke stala obávaná pravá spojka. Bývalá československá hádzanárska reprezentantka odohrala za reprezentačný tím ČSSR/ČSFR 285 zápasov a dosiahla 1557 gólov. Patrila k najlepším kanonierkam v histórii svetovej hádzanej, do povedomia sa zapísala aj úspešným premieňaním pokutových hodov. Bola najlepšia strelkyňa československej, juhoslovanskej ligy i rakúskej ligy.

S československou reprezentáciou, v ktorej debutovala v roku 1978 na turnaji v Chebe, bola piata na majstrovstvách sveta 1982 v Maďarsku, v roku 1984 si vybojovala v Trenčíne striebro na turnaji Družba, ktorý bol pre krajiny zo socialistického bloku náhradou za bojkotované olympijské hry v Los Angeles. Je vicemajsterka sveta z roku 1986, keď na MS v Holandsku pomohla ako jedna z kľúčových hráčok a najlepšia strelkyňa tímu ČSSR k zisku striebornej medaily. V oboch prípadoch stroskotali so spoluhráčkami vo finále na súperkách zo Sovietskeho zväzu. Štartovala aj na OH 1988 v Soule, kde československé hádzanárky obsadili 5. miesto. Spolu s legendárnym oštepárom Janom Železným skladali olympijský sľub pred odchodom čs. výpravy.

Na klubovej úrovni hrávala za Trebišov, Štart Bratislava, Belinku Olimpija Ľubľana, Slovan Duslo Šaľa, Hollabrunn, Austriu a WAT Fünfhaus Viedeň. Ligové tituly získala dvakrát so Štartom (1982, 1983) a raz so Šaľou (1992). V Pohári IHF sa s bratislavským Štartom prebojovala v sezóne 1986/1987 až do finále, v ktorom nestačili na Budučnost Titograd.

Päťkrát ju vyhlásili za najlepšiu hádzanárku Slovenska (1981, 1984, 1985, 1986, 1987), trikrát uspela v ankete o najlepšiu československú hádzanárku. V ankete o najlepšiu hádzanárku SR 20. storočia skončila druhá. V roku 2011 bola medzi prvými laureátmi, ktorí sa stali členmi Siene slávy slovenskej hádzanej.

Najskôr útek a potom 12 rokov v Štarte

So životom Márie Ďurišinovej je späté cestovanie. Počas MS junioriek ju tréner Ján Kecskeméthy zlákal do bratislavského Štartu, ale štúdium na gymnáziu v Bratislave nemalo dlhé trvanie. A tak zdupkala späť do Trebišova a do slovenskej metropoly sa vracala len na zápasy. Takto bez pravidelných spoločných tréningov vydržala dva roky. Aj teraz tvrdí, že presuny po koľajniciach či občas vzduchom jej dali zabrať.

"Po strednej škole ma veľmi lákala medicína, ale v Košiciach nebola ženská hádzaná na najvyššej úrovni. Navyše, zo Štartu ma v tom čase už nechceli pustiť, a tak som si vybrala právo. Vďaka hádzanej som mala asi najscestovanejšie skriptá, ktoré som si brávala všade so sebou," zaspomínala si.

V Štarte strávila napokon tucet rokov svojej kariéry, počas ktorých získala dva československé ligové tituly a dosiahla aj účasť vo finále Pohára IHF v roku 1987. "Vtedy sme mali sedem - osem kvalitných hráčok, ale pri náročnom programe zápasov na nás doľahla únava. Vtedy urobil tréner Tomáš Kuťka z môjho pohľadu veľkú chybu. Chceli sme, aby nám dal aspoň jeden deň voľno. Doplatili sme na to potom vo finále ligy s Prešovom i vo finále Pohára IHF proti Budučnosti Titograd. Pre mňa to bol smutný rok, ale čo by za to iní dali..."

Jeden gól zmenil životný úspech na športovú tragédiu

Dodnes sa jej tisnú slzy do očí. Pre drvivú väčšinu športovcov je vrchol kariéry účasť a prípadne aj úspech na olympijských hrách. Maja o účasť na OH 1980 v Moskve prišla pre podvrtnutý členok, ale bola mladá a vedela, že jej chvíľa ešte raz príde. Stalo sa to o osem rokov. Pre Ďurišinovú a spoluhráčky, ktoré štartovali pod piatimi kruhmi v Soule 1988, kde si československé družstvo vybojovalo 5. miesto, však olympijské hry priniesli najväčšie športové sklamanie. Dva roky predtým boli vicemajsterky sveta...

"Aj teraz tvrdím, že v najhoršom prípade sme mali na striebro, tak sme boli skvele zohraté. Mali sme lepší tím ako Rusko, vo väčšine štatistík sme boli prvé či druhé, len v jednom ukazovateli tretie, ale skončili sme piate. Nad Juhosláviou sme potrebovali vyhrať o 7 gólov, aby sme postúpili do finálovej skupiny. Necelú minútu pred koncom sme viedli potrebným rozdielom, ale potom Nataša Kolegová vystrelila a hoci brankárka Anna Hradská vedela, že to pôjde vpravo dole, lopta aj tak skončila v sieti. Na všetky nás to neskutočne doľahlo. Ja som v šatni vracala krv. Roky našej snahy vyšli navnivoč. Je to najväčšia športová tragédia pre našu generáciu. Ešte aj teraz, keď počujem oficiálnu pieseň OH 1988 Hand in hand, tak je mi do plaču. Pol roka po hrách som nevedela normálne fungovať," prezrádza.

Faktorov, prečo účinkovanie nemalo pokračovanie v bojoch o medaily, bolo podľa Ďurišinovej viac. "Žiaľ, nikto nás pred prvým duelom neupozornil na detaily v hracom systéme, najmä na to, že ak posledný tím tabuľky nezíska aspoň 25 percent zo všetkých možných bodov, výsledok s ním sa nebude rátať. História sa však na toto už pýtať nebude. Boli sme deprimované, sklamané, ale zvyšné duely sme vyhrali s ľahkosťou, hoci nám už chýbala motivácia," priznala po vyše troch desaťročiach

Upozornila na ďalší kľúčový moment: "V prvom dueli proti domácim Kórejčankám vynechal tréner Zerzáň zo základnej zostavy tri hráčky vrátane mňa. V krátkom čase sme prehrávali vysoko, pričom akoby sme si neuvedomovali, že je dôležité vyhrať čo najvyšším rozdielom, alebo prehrať čo najmenej. Išlo o každý gól. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale išla som sa za ním zo slovami, že chcem ísť na ihrisko. Napokon sa už rozdiel nezvýšil, ale v konečnom dôsledku sme na to doplatili. Keď som sa ho na to po rokoch pýtala, prečo to urobil, tak povedal, že nás mali naštudované a chcel ich zaskočiť. Žiaľ, zaskočil viac nás."

Napriek tomu práve reprezentácia ČSSR z OH 1988 bola najlepší tím, v akom kedy Ďurišinová hrala. "Áno, tak veľa o sebe vedeli. Z roka sme strávili 10 mesiacov na sústredeniach. Niektoré spoluhráčky mali mladé rodiny a našli sa aj takí manželia, ktorí to neustáli a prišli rozvody. Hovorí sa, že najlepšie hádzanárske roky sú od 23 do 28 rokov. My sme boli v tomto veku. Aj v Štarte bolo vynikajúce družstvo, ale tento reprezentačný tím bol najlepší. V národnom tíme hrali tie najlepšie hráčky, mal najlepšiu skladbu a boli to priateľstvá na celý život."

"Ja som nedeľné dieťa, o ktorých sa hovorí, že ide o šťastné deti. Mala som fantastické šťastie na ľudí okolo seba, čo platí aj o hádzanárske kolektívy. Hádzaná mi priniesla skvelé spoluhráčky, parťáčky, kamarátky, veľa z tých priateľstiev pretrváva až dodnes."

V Slovinsku mohla mať hádzanársku školu, namiesto toho utekala pred občianskou vojnou

Svoje budúce pôsobisko si Mária Ďurišinová vyberala podľa toho, ako ďaleko bolo od Bratislavy. Mohla ísť napríklad aj do Japonska, ale napokon bola z toho Juhoslávia, kde zamierila do slovinského klubu Belinka Olimpija Ľubľana.

"Doma sa ma postupne zmocnil pocit, že sa na ligu už neteším. Angažmán v Belinke sa mi zdal sympatický. Ľubľana bola vzdialená len 450 km, čo bola autom takpovediac malina. To rozhodlo. Aj tam som mala mimoriadne šťastie na spoluhráčky. Boli sme tam len dve staršie, inak bol vekový priemer len 16,5 roka. Mladé dievčatá sa veľmi chceli učiť a napredovať. V prvej sezóne nám o jediný bod ušla účasť medzi prvou štvorkou, pričom nám predpovedali vypadnutie. Ja som sa stala navyše najlepšou strelkyňou. Potom odvolali trénera Zerzáňa. Chcela som odísť aj ja, ale napokon ma prehovorili. Ligu sme opäť udržali, znovu som ovládla poradie kanonierok. Chceli tam založiť Hádzanársku školu Márie Ďurišinovej, mala byť v Ľubľane, Maribore a ešte na jednom mieste. Bola to finančne zaujímavá ponuka, ale ja som už vedela, že nie. Chcela som sa vrátiť a navyše vzápätí v Juhoslávii vypukla vojna..."

Šlapku odmietla, Weiss ju presvedčil

Z Juhoslávie sa za dramatických okolností vrátila na Slovensko, stala sa hráčkou Slovana Duslo Šaľa, s ktorým si vybojovala federálny majstrovský titul. Zároveň to bola bodka za vrcholovou hádzanárskou kariérou a nasledoval vstup do politiky.

"Chcela som sa venovať už právnickej činnosti. Boli sme práve na kolotočoch, keď mi sestra povedala, že sa chce so mnou rozprávať Peter Weiss zo Strany demokratickej ľavice. Aj on v minulosti hrával hádzanú. Kým ja som ho chcela presvedčiť, že nemám v politike čo robiť, jeho cieľom bol presný opak. Moja mamka bola členka komunistickej stranky, ale zároveň aj slušný človek. V minulosti aj mne prostredníctvom šéfa mestského výboru strany v Bratislave Gejzu Šlapku ponúkali členstvo v KSČ, ale je som to odmietla. Nikdy som nemala vnútornú potrebu mať takýto papier, hoci som ľavicovo orientovaný človek. Keď sa to dozvedela moja mama, skoro skolabovala. Paradoxne, Šlapka moje rozhodnutie prijal. Ja som si potom povedala, že aspoň pomôžem vtedajšej SDĽ naťahať hlasy."

Ďurišinová sa tešila z titulu, pričom netušila, že sa začína nová kapitola jej života. "Mne sa už začala predvolebná kampaň, s Petrom Weissom a Robom Ficom sme tvorili takú trojčlennú úderku. Finále ligy sa hralo v Prahe, takže to bolo mimoriadne náročné obdobie. Za odmenu sme potom išli so Šaľou na mesiac do Kanady a ja som ani nevedela, či ma zvolili. Až po návrate som zbadala plnú poštovú schránku s rôznymi pozvánkami vrátane tej na ustanovujúcu schôdzu v parlamente," prezradila hráčka v hádzanárskych kruhoch oslovovaná ako Maja.

Dostala do zákonodarného zboru, hoci nebola členkou SDĽ, za ktorú kandidovala. "Až po troch či štyroch rokoch som sa na jednom mítingu spýtala jednej staršej pani, že prečo vstúpila do strany ona. Odvetila mi, že má strach, že keď umrie, nebude mať ju kto pochovať... Ona bola presvedčená, že ju dôstojne pochováme. Pre mňa to bol silný motív a na druhý deň ráno som si v centrále vypýtala členský preukaz. Potom ma prehovárali aj na vstup do Smeru, ale som hrdá, že som tam nikdy nevstúpila."

Rakúska bodka za aktívnou činnosťou

Na úplnom sklonku aktívnej hádzanárskej kariéry si ešte vyskúšala pôsobenie v rakúskych kluboch Hollabrunn, Austria a WAT Fünfhaus Viedeň.

"Do Hollabrunnu som chodila na jeden - dva tréningy týždenne a odohrala som zápas. Postupne však pribúdali povinnosti, nočné zasadnutia parlamentu, tak som si po dvoch rokoch povedala, že stačilo. Následne som sa náhodou stretla s bývalými spoluhráčkami, ktoré ma ešte na rok presvedčili obliecť si dres Austrie. Ďalšia sezóna už bola v plnom prúde, keď mi zavolala moja kamarátka Janka Stašová. Ani neviem ako, ale tušila som, že sa ma spýta, či si ešte spolu nezahráme. Po niekoľkých kolách bol WAT Fünfhaus posledný bez bodu, tak vraj nech pomôžem. V tíme bola aj Evka Škvareninová. My sme hrali tie naše signály a predvádzali také akcie, že sme boli akoby utrhnuté z reťaže. Je pravda, že potom som mávala týždeň svalovicu, ale ligu sme zachránili. Na posezónnom posedení mi odovzdali pohár pre najlepšiu strelkyňu ligy, hoci som neodohrala celý ročník. To bol definitívny koniec aktívnej kariéry. Potom som si už len zopárkrát zahrala za staré dámy."

Politika jej dávala zabrať viac ako hádzaná

Najskôr bola poslankyňou za SDĽ (1992 - 1994) a následne za Spoločnú voľbu (1994 - 1998). "Nepísaným životným krédom je, že nič neľutujem. Takže ani toto obdobie. Som rada, že som mohla byť pri tom, keď sme napríklad odhlasovali slovenskú ústavu. Práve môj hlas bol ten potrebný 90., aby to prešlo. To sú historické momenty, ktoré mi zostanú v pamäti. Po prvom funkčnom období som bola presvedčená, že končím. Hoci som chcela skončiť, prehovárali ma Fico, Fogaš či Kanis. Áno, bol to krásny príjem, ale na druhej strane boli aj intrigánske veci, na ktoré som nebola stavaná. Chodila som domov úplne vyčerpaná. Polhodinu po príchode som len sedela a nebola som schopná fungovať. Psychická vyčerpanosť bola oveľa intenzívnejšia. Ani zopár hádzanárskych tréningov a nevedelo tak vyšťaviť ako boj o moc."

Nasledovalo štvorročné pôsobenie na ministerstve školstva vo funkcii generálnej riaditeľky sekcie športu detí a mládeže. "Áno, za čias ministra Milana Ftáčnika som prešla od legislatívy k exekutíve. Vnímam to ako mimoriadne zaujímavú skúsenosť. Spomeniem Štátny fond telesnej kultúry, cez ktorý tieklo veľa peňazí, ale Brigita Schmögnerová ho zrušila. Na ministerstvo školstva som išla s veľkou dávkou optimizmu, chceli sme prijať zákon o športe a urobiť poriadok vo financovaní, ale my ako štátni úradníci sme ťahali za kratší koniec. Vytvorili sa rôzne podskupiny. Mimoriadne ma to rozladilo."

Zákulisné ťahy existujú aj v športe i v politike. "V politike to nie je len určitý počet ľudí, ale je to zrkadlo Slovenska ako takého. V športe je menšia skupina, ale rovnako vytvárajúca náš obraz. Vždy som hovorila, že dokážme, že sa vieme spojiť a nemajme do poslednej chvíle len klapky na očiach."

Postupne sa stiahla aj zo športového diania. "Keď som skončila na ministerstve školstva, išla som pracovať do Sociálnej poisťovne, vtedy som odišla aj z SOV. Pôsobila som aj v Slovenskej asociácii olympionikov, ale nikam to neviedlo. Potom som už nemala ambíciu ani chuť narážať na niektorých ľudí," skonštatovala Ďurišinová, ktorá nemala ambície uchádzať sa o najvyššie pozície vo vtedajšom Slovenskom olympijskom výbore. "Nie, nikdy som o tom nepremýšľala. Aj individuálneho členstva v SOV som sa vzdala."

Čo na srdci, to na jazyku

Jej kariéru ovplyvnili a formovali viacerí tréneri. "Nechcem na nikoho zabudnúť, tých trénerov sa premlelo skutočne dosť. V Trebišove to bol Mikuláš Balla, v dorasteneckom veku Ján Kecskeméthy, ktorý mi v Štarte otvoril dvere do veľkej hádzanej a potom Jiří Zerzáň, ktorý ma viedol v reprezentácii i v Ľubľane."

Ju trénerské remeslo nezlákalo, hoci všetko mohlo byť inak. "Myslela som si, že sa budem venovať trénerskej činnosti, ale len pri deťoch, práca s dospelými ma nelákala. Mala som za sebou už nejaké trénerské skúšky, ale vtedy som odchádzala do Juhoslávie. Keď Janka Stašová pôsobila v Spojoch, tak som niekedy za ňu zaskočila."

Na hádzanárskom ani na politickom poli nemala strach povedať svoj názor. "V živote som sa snažila hovoriť pravdu a nebála som sa zastať ani spoluhráčok, lebo aj ony sú súčasťou nášho kolektívu. Myslím si, že to nebolo príjemné, ale viacero trénerov si to aj spätne cenilo. Neboli sme predsa stádo baranov."

Na ankety si nepotrpí, bez kolektívu by nič nedosiahla

V ankete o najlepšiu hádzanárku SR v 20. storočí skončila druhá za Annou Čápovou-Ríšovou. Pre mnohých však práve Ďurišinová bola najlepšou Slovenkou. "Človeka poteší, že si na vás spomenú, ale ankety neprežívam. Nechcem, aby to znelo ako falošná skromnosť. Raz sa mi stalo, tuším pred 13-14 rokmi, že som išla do mesta. Otecko viedol asi päťročného chlapčeka. Bola som zamyslená, keď sa na mňa pozrel a povedal, že oci to je teta Ďurišinová. Netuším odkiaľ ma spoznal, ale bolo to veľmi milé. Nesnažím sa žiť v minulosti, ani netrpím nejakou traumou z toho, že ma niekto už nepozná."

Dosiahla pozoruhodné tímové výsledky aj na reprezentačnej úrovni - striebro na turnaji Družba 1984 (čo bola socialistická „náhrada“ za bojkotované OH v Los Angeles) a najmä striebro na majstrovstvách sveta 1986 v Holandsku aj vďaka jej streleckému príspevku, kde bola najlepšou kanonierkou československého tímu. Hoci si nesiahla na významnú trofej, ani s odstupom času neberie 2. miesta ako nevyužitú šancu.

"Nie, nevnímam to tak. Na MS v Holandsku sme získali striebro. Nad Ruskami sa dalo vyhrať, ale nie vyhrávať. Z desiatich duelov by sme pri určitej priaznivej konštelácii mohli uspieť tak dvakrát. My sme však mali už istotu striebra, s ktorým sme boli spokojné. Janke Stašovej vyšiel duel s Ruskami super, ale my ostatné sme boli už tak šťastné, že sme nepociťovali, že nám ušlo zlato."

Okrem 2. miesta v ankete o najlepšiu hádzanárku SR uplynulého storočia, členstva v Sieni slávy slovenskej hádzanej ju aj trikrát vyhlásili za najlepšiu československú hádzanárku. Na Slovensku jej toto ocenenie patrilo dokonca päťkrát. "Venovala som sa kolektívnemu športu a nebyť spoluhráčok, nikdy žiadny individuálny úspech nedosiahnem. Vždy som to brala ako ocenenie kolektívu."

Ľavačka bola jej výhodou

Ľavákov nie je nikdy dosť a v každom športe sú žiadaní. Hádzaná nie je výnimkou. Práve skvelá ľavá ruka bola výhodou aj pre vzrastom skôr útlu Ďurišinovú. "V Štarte som mala šťastie, že som bola ľaváčka. Na pravej spojke hrávala Alena Horalová, ale ju presunul tréner na strednú spojku, čo malo byť pre ňu vyznamenanie, ale ona to skôr brala ako urážku. Priznávam, bývalo mi ťažko, že som ju takto vytlačila. V reprezentácii už  bolo viac ľaváok. Doteraz, keď pozerám napríklad tenis, ľavák mi hneď udrie do očí. Byť ľaváčkou bolo vzácnejšie, preto som mala aj viac otvorené dvere."

Hráčku jej kvalít by určite privítal aj súčasný kouč reprezentácie žien SR Pavol Streicher. Ten sa rozhodol dať príležitosť na pravej spojke mladej talentovanej ľaváčke Barbore Lancz. Ďurišinová je však len jedna. "Na Slovensku nevidím svoju nasledovníčku a ani nechcem vidieť, pretože to bude niekto iný a nie Maja Ďurišinová. Šport vážne nesledujem, ale z času na čas si niečo pozriem a držím športovcom palce. Nerada však zažívam chvíle ako prednedávnom v kvalifikácii hádzanárok, keď som sa v Šali počas duelu so Švédkami hanbila..."

Najťažší boj na päťdesiatku

Pred desiatimi rokmi dostala nečakaný a najmä neželaný darček. Krátko pred päťdesiatkou ju zastihla šokujúca správa o vážnej chorobe. Najťažší "zápas" v živote však, našťastie, zvládla.

"Išla som z práce na obyčajnú kontrolu. Už som však tušila, že sa niečo deje. Zrazu som stála pred hotovou vecou, ale aj o tom je rakovina. Netreba to tabuizovať, netreba sa báť o tom hovoriť. Možno to teraz vyznieva, že som hrdinka, mala som však najagresívnejšiu formu rakoviny, našťastie, len v druhom štádiu. Bola som rozhodnutá čím skôr sa podrobiť chirurgickému zákroku, ale nemala som dobré výsledky predoperačných vyšetrení. Bola som však presvedčená, že to zvládneme. Vďaka kolektívnemu športu som sa naučila, že keď sa niekomu v ňom nedarí, tak to neznamená, že sa už nedá uspieť. Ja som sa spoliehala na onkológov. Verila som však špecialistom, ktorí ma operovali, že to dobre dopadne. Celá onkológia v nemocnici na Heydukovej sa bavila na mojej hláške, že nejaká rakovina ma nemôže poraziť. Odvtedy som však prežila desať krásnych rokov. Samozrejme, mala som veľké šťastie a to stále aj mám. Priznávam, že teraz sa mi dosť ťažko chodí na pravidelné vyšetrenia, keď sa tam ako zdravá ocitnem a vidím tých chorých ľudí."

Ako vrcholová športovkyňa bola zvyknutá na boj. "Určite mi aj šport pomohol prekonať nástrahy tejto vážnej choroby. Snažila som sa k tomu pristupovať optimisticky, nepripúšťať si závažnosť situácie, ale internet je sviňa. Nikomu neodporúčam si čítať o tom a robiť si takto sám diagnostiku. Vypadávali mi vlasy. Snažila som sa to tajiť pred vlastnou mamou, ale zatajte holú hlavu..."

Ďurišinová nepozná odpoveď na otázku, prečo práve ju postihla zákerná choroba. "Keby lekári vedeli, čo bolo spúšťačom, tak už problém s rakovinou dávno vyriešený. Som ľaváčka a spätne mi napadlo, že som dostala množstvo tvrdých úderov do pŕs, ale neviem povedať, že toto prispelo k prepuknutiu rakoviny," zamyslela sa niekdajšia skvelá kanonierka, ktorá si musí odvtedy šetriť svoju povestnú streleckú ruku. "Nikto mi nepovedal, že nemôžem zaťažovať ľavú ruku. Prišlo vianočné upratovanie a zrazu som mala ruku dvakrát takú ako bežne. Netušila som, že si ju musím šetriť. Akonáhle ju viac namáham, dosť napuchne. Učím sa veľa vecí robiť pravou rukou, ale cibuľu si s ňou nikdy nepokrájam. Vravím, že Boh stvoril zopár šikovných ľudí, ale ostatní sú ľaváci."

Mrzí ju súčasné postavenie športu

Na športoviská chodí len minimálne, rada sa však prevezie na bicykli. "To je jeden z mála športov, ktorým sa môžem venovať. Zo Slovenského zväzu hádzanej dostávam pozvánky na významné zápasy. Na tie sa zvyknem vybrať s kamarátkami, s ktorými si urobíme výlet. Dobrú hádzanú si totiž rada pozriem. Netúžim po spoločenských akciách, nimi som presýtená. Necítim potrebu sa prezentovať a ani slovenský šport nepotrebuje, aby som sa tam motala. Mnohým ľuďom som stúpila na otlak. Je mi smutno z toho, kam sa dostal šport teraz. Nielen hádzanárske kluby zápasia s nedostatkom financií. Keď sa podhubie oživí, môže vzniknúť aj dobrý kolektív a prísť aj úspechy."

Radosť zo života

Šesťdesiatka je životné jubileum, pri ktorom zvyknú ľudia bilancovať. "Ja na to príliš nie som, ale keďže mám šesťdesiatku, budem musieť k tomu niečo povedať, či už na oslave v práci alebo v rodinnom kruhu. Som totiž rada, že ma obklopujú títo ľudia. Chcem im za to poďakovať."

Po prekonaní zákernej choroby si užíva život a radosť jej robia aj bežné veci. "Teším sa, že žijem, mám pekný deň a napríklad aj dobrý kolektív v práci. Mám radosť z každého jedného dňa a bežných maličkostí. Snažím sa užívať si život a vychutávať si ho. To by sme mali robiť všetci a nielen počas koronavírusu. Chodiť čo najviac do prírody, nie do obchodných centier. Deti správne formovať, nech nesedia doma pri počítačoch, ale sú na športoviskách. Aj sedliacky rozum vraví, že prevencia je najlepšia prevencia," povedala Ďurišinová.

Na otázku pri príležitosti životného jubilea, či má ešte nejaký nesplnený sen, odvetila: "Nemám nijaký sen, nesnívam, ale prezradím jedno svoje želanie. Nechystám sa ešte umrieť, to rozhodne nie, ale z tohto sveta by som chcela raz odísť pokojne v spánku. Ľahnúť si a už sa nezobudiť."

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri