SOŠV
Bratislava
8 min. čítania

Kedysi najlepší čs. gymnasta Martin Modlitba oslavuje v nedeľu 50 rokov a hovorí: Hlavné je dať do športu srdce

Martin Horváth + sou
Martin Modlitba v časoch vrcholnej gymnastickej kariéry.
Foto
Dušan Koutný

Martin Modlitba v období, keď bol najlepší gymnasta v ČSFR.
Foto
Dušan Koutný

Gymnastický účastník olympijských hier 1992 v Barcelone Martin Modlitba v týchto dňoch oslavuje okrúhlu päťdesiatku. Narodil sa 12. januára 1970 v Banskej Štiavnici, počas celej kariéry však súťažil za Sláviu UK Bratislava – a jej gymnastický oddiel neskôr aj viedol. V rokoch 1990 – 1992 bol česko-slovenskou mužskou gymnastickou jednotkou. Získal tucet majstrovských titulov v rámci ČSFR, vrátane troch vo viacboji. Na vrcholných svetových ani európskych podujatiach sa do finále nepresadil, ale na ME 1992 v Budapešti bol k tomu dvakrát veľmi blízko – v preskoku mu na finále chýbalo len 5 stotín bodu, na hrazde ho oň pri rovnosti bodov pripravilo len horšie umiestenie vo viacboji v porovnaní s pretekármi s rovnakým bodovým ziskom. V roku 1991 sa však prebojoval na finálové preteky Európskeho pohára (EP), keď predtým v pretekoch EP v Košiciach vyhral na bradlách. Mimochodom, pod trénerským vedením Jozefa Konečného dlho trénoval spoločne so svojím rovesníkom Martinom Zvalom, ktorý neskôr ako tréner priviedol na OH Samuela Piaseckého aj Barboru Mokošovú.

V rozhovore nám Martin Modlitba povedal o svojom názore na šport i ďalšie oblasti.

Aká bola vaša cesta ku gymnastike?

Chodil som na základnú školu v Bratislave. Aj môj brat sa venoval gymnastike a chcel som robiť to, čo robil on. Začal som chodiť do Slávie UK, čo bol môj materský klub. Robili výber z prvých tried v rámci základnej školy. Prišlo tam asi dvesto detí, pričom vyberali nielen z našej školy. Takže som sa k tomu dostal náhodným výberom. Mám však pocit, že vybrali všetkých chlapcov z mojej triedy, keďže boli talentovaní.

Začiatkom 90. rokov ste boli najlepší mužský gymnasta v Československu. Ako ste to vnímali?

Viem, že aj predo mnou sa niekoľkí Slovácí stali majstrami Česko-Slovenska vo viacboji. Môj tréner Jozef Konečný bol jeden z nich. Bol aj strieborný medailista z majstrovstiev Európy. Ku koncu existencie spoločného štátu som bol asi najlepší ja. Bolo to jedno z mojich najlepších športových období. 

Martin Modlitba so svojím dlhoročným trénerom Jozefom Konečným.
Foto
TASR

Trénovali ste práve pod vedením Jozefa Konečného. Viackrát ste sa vyjadrili, že ste mali ideálny vzťah. Vnímali ste ho ako svoj vzor?

Ja si ho pamätám ešte z čias, keď bol aktívny gymnasta. Trénovali sme v telocvični Vinohradov BSP pri hale Mladosť. Tam som ho prvýkrát zaregistroval. Pre nás to bol zjav. Vždy som ho vnímal ako osobnosť. Nenazval by som to však vzor, keďže som nemal žiadny idol. Boli športovci, ktorých som obdivoval, ale priamo ako vzory by som ich nenazval. 

Ktorý úspech si vážite najviac?

Seniorských titulov som získal, ak sa nemýlim, dvanásť. Trikrát som vyhral viacboj. To si najviac cením. V tom čase majstrovstvá Slovenska neexistovali, neboli v podstate ani potrebné. Po rozdelení ČSFR som majstrovstvá Slovenska ku koncu kariéry vyhral raz alebo dvakrát. Pre mňa to však nemalo vnútornú hodnotu. 

Martin Modlitba reprezentoval nielen Česko-Slovensko, ale aj samostatné Slovensko.
Foto
Ľubomír Souček, SOŠV

Na OH v Barcelone ste boli spolu s Arnoldom Bugárom ako jediní mužskí zástupcovia československej gymnastiky. Ako ste to vtedy brali?

Účasť dvojice Slovákov bola výsledkom intenzívnej práce trénera Konečného, ktorý nás včas podchytil. Ja som súťažil za Sláviu UK a Arnold za Vinohrady BSP. Bol o necelé dva roky odo mňa mladší, trénoval ho ďalší olympionik František Bočko. Jožko pochopil, že by bolo skvelé spojiť naše sily. To sa mu podarilo napriek nevôli mnohých trénerov. Pre mňa nebyť Arnolda, tak neviem, či by som sa dostal na olympiádu. Beriem ho ako ,parťáka´, s ktorým sme to dotiahli ďaleko. Boli sme skvelá partia. Postup na OH sme si vybojovali vďaka umiesteniu družstva ČSFR na majstrovstvách sveta 1991 v Indianapolise.

Čo sa vám vybaví pod pojmom olympiáda?

Pre mňa je to absolútno. Možno som trošku konzervatívny, ale ja to stále ešte vnímam ako vrchol snaženia. Ja sa vždy vraciam do časov 20 - 30 rokov dozadu, keď bol šport amatérsky. Ale neboli sme doslova amatéri. Nemal som profesionálnu zmluvu, ale zamestnávalo ma Centrum akademického športu. Dostával som odtiaľ peniaze. Podobní to bolo aj s Duklou. Coubertinovská olympiáda bol taký trocha môj naivizmus. Ľudia to berú rôzne, ale ja olympijské hry považujem za najviac. Z ľudského aj športového hľadiska je to pre mňa maximum.

Vyštudovali ste Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, avšak neskôr ste sa stali advokátom. Čo vás viedlo k tomuto kroku?

Už keď som mal končiť štvorročné štúdium trénerstva, tak v treťom ročníku som si uvedomil, že sa v budúcnosti asi nevidím ako tréner. Gymnastika ma bavila, ale mal som obavy. Namotivovať zverenca, aby zdieľal vaše ambície, je ťažké. Pokiaľ to zverenec nechce, tak je to zbytočné. Cítil som to na sebe. Pokiaľ by som trénerovi zo dňa na deň povedal, že končím, tak jeho snaženie je zmarené. Tomu som sa chcel vyhnúť. V treťom ročníku zo štyroch sa však nekončí.

Modlitba bol predovšetkým viacbojár, ale cvičenie na bradlách patrilo k jeho silným stránkam.
Foto
Dušan Koutný

Dokončili ste FTVŠ. Ako ste sa teda dostali k právu?

Na spomínaných majstrovstvách sveta 1991 som ocenil prístup môj trénera Jozefa Konečného. Bolo to v USA a dal mi kontakty na univerzity, kde bola kvalitná športová gymnastika. On sám mi hľadal priestor, ako sa realizovať. To potom z nejakých dôvodov nevyšlo. Keď som skončil FTVŠ, tak som sa rozhodol skúsiť niečo iné. S Amerikou to nevyšlo a napadlo mi právo. Nebolo to tak, že by som k nemu smeroval pri predošlom štúdiu. Nastal ten čas a povedal som si, že toto by som chcel robiť. Nemal som však konkrétnu predstavu, keďže som nemal ani poňatie, čo to obnáša. Nakoniec som vyštudoval právo a bol som spokojný.

Okrem iného ste boli aj predsedom gymnastického oddielu Slávie UK. Čo Vám prinieslo toto obdobie?

Moja cesta k pozícii predsedu bola trošku bizarná. Viacmenej ma do tej funkcie dosadili kamaráti. Vytypovali si ma. Dá sa povedať, že mi to prischlo. Keď sa ma pýtali, či by som to zobral, tak som nikdy nepovedal áno. Stále som hovoril, že neviem. Napokon som sa dozvedel, že si ma vybrali. Bol som postavený pred hotovú vec. Nepovažujem to za ideálne obdobie môjho pôsobenia v gymnastike. Bol som na začiatku novej prácovnej kariéry, kde som sa hľadal. Nemyslím si, že som gymnastike uškodil, avšak nebol som ani prínosom. Nemal som na ďalší rozvoj čas ani priestor.

V minulosti v gymnastike boli klasickí viacbojári, čo bol aj váš prípad. Viacboj sa jednoznačne najviac cenil, pretože si vyžadoval veľkú všestrannosť. Po roku 1992, keď mali premiéru majstrovstvá sveta na jednotlivých náradiach, však išiel trend smerom k špecializácii na jedntlivé náradia. Ako vidíte súčasnú gymnastiku?

Ja ju vidím dosť negatívne. Stále je to môj konzervatívny názor z 90. rokov. Myslím si, že ďalšia olympiáda po Barcelone – v Atlante 1996 - ešte bola podmienená viacbojom. Také boli pravidlá. Ani sme neuvažovali, že by sme sa špecializovali. V tom čase by sa špecialista ani nepresadil. Prirovnal by som to k tomu, keby sa atlét prihlásil na štyristovku a odbehol by len dvesto metrov. Súčasná gymnastika je niečo úplne iné. To by som prirovnal k ľadovému hokeju zo 60. rokov k dnešnému. Podobne to vidia aj moji rovesníci. Pričom sa nám viac páčilo, keď sa okrem voľných cvičili aj povinné zostavy.

Po vás sa na olympiáde z našich mužských gymnastov znovu predstavil Slovák až po 20 rokoch - Samuel Piasecký v Londýne 2012. Nachádzate aktuálne nejakých svojich nástupcov?

Úprimne povedané, čo sa týka mužskej gymnastiky, nevidím žiadneho ani v horizonte desiatich rokov. Problém je zrejme v tom, že rodičia to vzhľadom na náročnosť športu nechcú nechať deti robiť. Nie je záujem robiť gymnastiku vrcholovo. Z akademického pohľadu je gymnastika jeden pohybovo jeden z najkomplikovanejších športov, keďže potrebujete mať dynamiku, silu i vytrvalosť. Aj preto by som odpovedal na túto otázku, že nevidím nikoho, kto by mal šancu si vybojovať olympiádu.

Čelili ste náročnej chorobe. Zocelil vás pre boi s nádorovým ochorením náročný šport, ktorý veľakrát bolel a ktorý vám priniesol mnoho zranení?

Skôr som to počul od druhých. Netvrdím, že to nie je pravda. Nemám však pocit, že by som videl priamu súvislosť v tom, že nebyť gymnastiky, nezvládol by som to. Mával som veľa zranení a zdravotných problémov, ale to viete prekonať. Tie moje aktuálne zdravotné problémy však nemá človek pod kontrolou. Je možné, že ma gymnastika na to psychicky pripravila, ale ani som to nejako neanalyzoval. Určite mi to neublížilo, ale mali by to asi posúdiť druhí.

Čo by ste odkázali nádejným gymnastom?

Myslím si, že nádejný gymnasta nepotrebuje žiadny odkaz. Buď gymnastiku máte rád celým srdcom a ste ochotný obetovať jej celý čas alebo nie. Obdivujem každého, kto sa na to dá. Zaslúžia si podporu. Necítim sa byť ani autoritou, hoci som mal úspechy. Hlavne ide o to, aby ľudia dali do športu srdce.

Podujatia a športovci
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri