Športové aktuality
Bratislava
24 min. čítania

Legendárny tréner rýchlostných kanoistov a jubilant Pavel Blaho: Pre mojich zverencov som chcel vždy to najlepšie

Profile picture for user soucek
Ľubomír
Souček
Pavel Blaho v čase, keď bol reprezentačný tréner slovenskej rýchlostnej kanoistiky.
Foto
TASR/Radovan Stoklasa

Neuveriteľné pracovné nasadenie a zanietenie pre rýchlostnú kanoistiku v spojení s množstvom vynikajúcich úspechov, na ktorých sa podieľal, spravili z Pavla Blaha legendu. Bratislavský rodák v stredu 17. mája príde na životnú kótu 70. Na piatkovej oslave v Šamoríne bude mať desiatky hostí, ktorí mu prídu zablahoželať k významnému jubileu.

Pavel Blaho na fotografii zo svojich mladých pretekárskych čias, keď bol v čs. reprezentácii.
Pavel Blaho na fotografii zo svojich mladých pretekárskych čias, keď bol v čs. reprezentácii.
Foto
Archív P. B.

Roky-rokúce bol Pavel Blaho neodmysliteľná postava slovenskej rýchlostnej kanoistiky. Po hokejovo-futbalových začiatkoch sa tomuto športu upísal ako 16-ročný a vydržal pri ňom viac než štyridsať rokov.

Sedemnásobný majster ČSSR sa najviac presadil ako tréner. Dlhé roky (1995 – 2011) viedol slovenskú reprezentáciu dospelých v tomto športe, ale trénerskú prácu pri reprezentácii už predtým okúsil ako tréner dorasteneckých výberov Slovensko (1978 – 1987), neskôr juniorský tréner v ČSSR a o čosi neskôr aj ako asistent pri reprezentácii ČSSR mužov (1989 – 1991) a ako seniorský dokonca v Mexiku (tam pôsobil 2,5 roka).

Na fotografii z OH 1996 v Atlante Pavel Blaho v olympijskej dedine v spoločnosti vedúcej výpravy Márie Mračnovej i pretekárov Slavomíra Kňazovického a Juraja Kandára, v pozadí Róbert Erban.
Na fotografii z OH 1996 v Atlante Pavel Blaho v olympijskej dedine v spoločnosti vedúcej výpravy Márie Mračnovej i pretekárov Slavomíra Kňazovického a Juraja Kandára, v pozadí Róbert Erban.
Foto
Archív P. B.

Ako šéftréner tímu dospelých reprezentantov pôsobil Pavel Blaho na piatich olympijských hrách - počnúc Barcelonou 1992 (ešte s Mexičanmi), cez Atlantu 1996, Sydney 2000 a Atény 2004 až po Peking 2008. Je teda podpísaný takmer pod všetkými medailovými úspechmi slovenskej rýchlostnej kanoistiky v jej historicky najúspešnejšom období – vrátane 11 titulov majstrov sveta a 3 olympijských medailí.

Odkedy sa k 30. aprílu 2011 vzdal funkcie reprezentačného trénera, pôsobil ako konzultant a manažér pre rôzne športové odvetvia. Osobitne sa realizoval v Olympijskom tréningovom centre X-bionic sphere v Šamoríne.

Pre svojich zverencov v kanoistike sa priam rozdával a neľutoval žiadnu námahu, aby pre nich vybojoval tie najkvalitnejšie lode a najlepšie podmienky na prípravu. Daň za jeho vysoké pracovné nasadenie však platila rodina – manželka Gitka, dcéra Gitka aj synovia Pavol a Peter – ktorá otca doma videla málo. „Našťastie, všetky sú v živote úspešné, na čom má hlavný podiel manželka. A vďaka deťom ma dnes tešia aj štyri vnúčatá,“ hovorí Pavel Blaho.

Vlani si prevzal čestný titul Zaslúžilý odborník v športe. V roku 2004 mu Slovenský olympijský výbor udelil Strieborné kruhy SOV a na budúci týždeň si na 64. valnom zhromaždení Slovenského olympijského a športového výboru prevezme Zlatý odznak SOŠV.

V rozhovore pre denník Pravda ešte v roku 1991 vyriekol nasledovné vety, ktoré ho ako trénera výborne charakterizujú: „Existujú tri kategórie športovcov – medailisti, ktorých nazývam gladiátori, talenty, ktoré majú na prvú šestku a takí, čo sa aspoň dohrabú do prvej pätnástky. Mňa baví pracovať iba s tými prvými, ktorí potrebujú deň a noc pracovať na sebe, vypiplať každý detail. Nebaví ma vo vrcholovom športe chodiť na výlety. Preto ma vždy inšpirovali takí tréneri – a na Slovensku máme v Jozefovi Venglošovi a v Jurajovi Benčíkovi krásne príklady – ktorí dokázali objektívne zhodnotiť situáciu a stanoviť si náročnú stratégiu. Na to treba poriadny kus trénerskej odvahy.“

Pri príležitosti životného jubilea sme sa s Pavlom Blahom obsiahlejšie pozhovárali. Nebolo to jednoduché, pretože vety z neho plynuli prudkým tokom a stále z nich bolo cítiť vášeň pre to, čomu zasvätil celé desaťročia života. Neraz od témy otázky odbočil k iným témam, ktoré sa mi napokon javili ako ešte zaujímavejšie. Ale v zverejnenom rozhovore sme jeho odpovede usporiadali.

Z PRETEKÁRA METODIKOM, SEKRETÁROM A HLAVNE TRÉNEROM

Pavel Blaho (vpredu) ako pretekár získal sedem titulov majstra ČSSR. V K2 sa sa z titulu tešil aj spolu so svojím o štyri roky mladším bratom Štefanom.
Pavel Blaho (vpredu) ako pretekár získal sedem titulov majstra ČSSR. V K2 sa sa z titulu tešil aj spolu so svojím o štyri roky mladším bratom Štefanom.
Foto
Archív P. B.

● Ako pretekár ste boli sedemnásobný majster ČSSR. Do akej miery to naplnilo vaše ambície?

„Nedostatočne. Bol som síce v čs. reprezentácii v K1 aj v K2, ba dokonca i v olympijskej príprave, ale keď išlo o účasť na vrcholných podujatiach, vždy bol niekto z ,profíkov´ z Dukly Praha o niečo lepší. Pre mňa však bolo prvoradé vysokoškolské štúdium. V dvojkajaku som sa stal majstrom ČSSR s mojím bratom Štefanom, Jiráskom, Veselým aj s ,Picim´ Szabóom, ktorí boli o dosť mladší odo mňa, ako junior v K4 so Štarkom, Bednárikom a Semanom, ale na postup na vrcholné súťaže naša výkonnosť nestačila. Ale aspoň v maratóne som sa toho dočkal. Keď boli v Nottinghame v roku 1988 prvé majstrovstvá sveta v maratóne, v K2 s Hugom Švábom sme obsadili 11. miesto. Mal som už 36 rokov.“

● Ku komu ste vzhliadali ako k svojmu pretekárskemu vzoru?

„Slávia UK Bratislava, za ktorú som jazdil, bola najúspešnejší oddiel na Slovensku. V našej lodenici v Karlovej Vsi sme boli prakticky samí majstri ČSSR. V kajaku tam bola veľmi silná konkurencia. Najviac som sa snažil zobrať si od Ľubomíra Kadnára, ktorý v štvorkajaku štartoval na OH 1972 v Mníchove. Samozrejme, najväčšou autoritou bol pre nás zakladateľ oddielu, náš tréner aj vysokoškolský učiteľ Ladislav Čepčiansky, ktorý ako vôbec prvý vodák z Česko-Slovenska získal medailu na majstrovstvách sveta.

Kadnár a Čepčiansky boli moje vzory. Ale snažil som sa doťahovať aj na môjho rovesníka Ľubora Štarka, ktorý sa k K1 na OH 1976 v Montreale prebojoval do finále. Potom som si veľmi všímal o dva roky mladšieho Felixa Masára, ktorý ako pretekár ŠKP Bratislava ako prvý reprezentant Česko-Slovenska od čias Čepčianskeho získal v K1 medailu z majstrovstiev sveta. V zahraničí som si najviac všímal Maďarov, predovšetkým kajakárov Mihálya Hesza a Zoltána Sztanityho, ale aj kanoistu Matiju Ljubeka a kajakára Milana Janiča z Juhoslávie.“

Pavel Blaho
Foto
Ján Súkup

● Súťažne ste sa venovali futbalu aj ľadovému hokeju. Ako ste sa dostali k rýchlostnej kanoistike?

„Havaroval som na motorke a dva roky som sa mohol hýbať len s obmedzeniami. Chodil som na strojnícku priemyslovku, kde bolo vtedy veľa budúcich špičkových športovcov – napríklad už spomínaný Ľubor Štark, ale aj hokejista Marián Šťastný. Ladislav Čepčiansky ma v 16 rokoch najprv do kanoistického oddielu nechcel, že už som pristarý, ale potom ho ďalší pedagógovia z FTVŠ Macák, Hrčka a Kilár presvedčili, aby takého slušného chlapca nevyhadzoval. Povedal mi teda, nech prídem o dva týždne aj s teplákmi. Myslel si, že ma odplaší, ale ja som prišiel – a už som zostal.“

● Snívali ste už vtedy, že raz budete trénerom?

„Vôbec. Hoci som chodil na priemyslovku, jeden učiteľ mi odporúčal ísť študovať medicínu. A to by ma aj celkom bavilo. Napokon sa to však zvrtlo tak, že som išiel na Fakultu telesnej výchovy a športu UK. A Ladislav Čepčiansky, ktorý nás v klube trénoval a na škole učil, ma postupne nasmeroval k trénerstvu. Trénersky mi práve on dal najviac. Vyštudoval som však učiteľský smer, kombináciu telesná a branná výchova.“

● Zužitkovali ste niekedy v kanoistike vedomosti z technickej priemyslovky?

„Veľakrát. Na škole som nadobudol rozmanité technické zručnosti, takže všetko možné som vedel buď opraviť, zmontovať, alebo aj skonštruovať. To som dlhodobo využíval pri konštrukcii či úprave pretekárskych lodí. Som pyšný na môj podiel na konštrukcii štvorkajaka, v ktorom bratia Riszdorferovci, Vlček a Bača získali olympijský bronz v Aténach 2004. V tej lodi bolo veľa detailov odo mňa. Za mesiac sme v nej napríklad trikrát vymenili posedy, uchytenie priečok, aj vzdialenosti ťažísk. Na tej lodi chlapci šesť rokov získavali obrovské úspechy.“

● Bola vaša cesta k trénerstvu priama?

V roku 1977 som skončil štúdium na FTVŠ UK, ale už v tom čase som robil trénera – tzv. staršieho demonštrátora. Vyberal som medzi školákmi z Karlovej Vsi adeptov do klubu, ktorých som naučil základom. Neskorší šéf Slovenského olympijského výboru František Chmelár, ktorý bol predtým na fakulte takpovediac môj radca, ma 10. augusta 1977 prijímal ako metodika na odbor talentovanej mládeže Slovenského ústredného výboru Čs. zväzu telesnej výchovy.

Potom som išiel aj s Ľubom Štarkom na vojenčinu do ASVŠ Dukla Trenčín. Počas nej mi dosluhujúci sekretár slovenského zväzu kanoistiky a veslovania Anton Daštinský dal vedieť, že som mnou na zväze počítajú ako so sekretárom kanoistiky, veslovania, a dokonca aj bobov a saní. Po vojenčine som nastúpil do tejto funkcie, pričom zároveň som bol ako pretekár aj v príprave na OH 1980 v Moskve. V tom čase slovenskému zväzu už šéfoval Ľubo Kadnár a Laco Čepčiansky z tej funkcie postúpil na šéfa federálneho zväzu.

Následne prišlo obdobie, keď som na zväze robil všetko – prácu generálneho sekretára, metodika, aj trénera, vydával som aj zväzového spravodaja. Ba dokonca som ešte poskytoval spravodajstvo zo súťaží novinám. Mal som na starosti aj vodný slalom. Vtedy v 21 vybraných športoch všetku odbornú prácu vykonávali profesionálni úradníci. V jednej kancelárii sme sedeli sekretári viacerých športov.

Od roku 1986 som sa za 11 rokov dovedna šesťkrát zúčastnil na medzinárodných kurzoch v Budapešti, Gente, Florencii, Tel Avive a v San Diegu. To mi veľmi pomohlo jednak z odbornému rastu, ale aj k získaniu cenných kontaktov, z ktorých som dlhodobo mohol profitovať pri neskoršom vybavovaní sústredení a špičkových sparingpartnerov pre našich pretekárov. Keď sme začali dosahovať veľké úspechy, v zahraničí o nás sami prejavovali záujem. A dokonca sa mi vďaka kontaktu z takéhoto kurzu podarilo na OH 1996 v Atlante k nášmu tímu vybaviť účasť špičkového talianskeho odborníka – športového lekára Augusta Brusominiho.“

UČIL SA OD SVETOVEJ ŠPIČKY ZO ZAHRANIČIA

● V posledných rokoch existencie Česko-Slovenska ste boli trénerom federálnej juniorskej reprezentácie. Ako na to spomínate?

„Krásne obdobie. Hoci na OH 1992 v Barcelone som bol ako tréner mexickej reprezentácie, v poslednej federálnej olympijskej výprave tvorili väčšinu pretekári, ktorých som predtým viedol v juniorskej. Bolo tam až desať mojich bývalých zverencov. A zvlášť som hrdý na to, že tri roky som prispieval aj k rastu českého kanoistu Martina Doktora, ktorý potom na OH 1996 v Atlante získal zlato v C1 na 500 (pred ďalším mojím bývalým zverencom Slovákom Kňazovickým) aj na 1000 metrov.“

Trénerský výkvet našej rýchlostnej kanoistiky a vodného slalomu - šesťlístok (zľava) Pavel Blaho, Tibor Soós, Peter Mráz, Peter Hochschorner st., Jozef Martikán, Juraj Minčík si vlani prevzal čestné štátne tituly Zaslúžilý odborník v športe.
Trénerský výkvet našej rýchlostnej kanoistiky a vodného slalomu - šesťlístok (zľava) Pavel Blaho, Tibor Soós, Peter Mráz, Peter Hochschorner st., Jozef Martikán, Juraj Minčík si vlani prevzal čestné štátne tituly Zaslúžilý odborník v športe.
Foto
TASR/Pavol Zachar

● Keď ste sa ocitli vo svete „veľkej“ kanoistiky, museli ste sa začať učiť od zahraničných odborníkov. Odkiaľ ste čerpali?

„Vždy som sa snažil učiť od najlepších. Najprv ešte ako aktívny pretekár od Maďarov, ktorí k nám boli najbližšie. Ešte v ére Attilu Szabóa sme sa zvykli pripravovať spolu s nimi – s esami ako Csipes, Gyulay, Abrahám a ďalší. Najprv sme chodili aj s Ľuborom Štarkom a s Mirom Haviarom do Győru, kde Lajos Vén viedol najsilnejšiu kajakársku skupinu na čele s olympionikmi. A oni na oplátku chodievali k nám do Tatier trénovať na bežkách, čo cez FTVŠ zabezpečoval Laco Čepčiansky. Potom sme spolupracovali s Honvédom Budapešť a potom aj s reprezentáciou, ktorú viedol János Parti. Ale potom, keď najprv Attila a po ňom aj Kadnár s Erbanom začali zdolávať najlepších Maďarov, už s nami trénovať nechceli.

Na ešte vyššiu úroveň ma potom posunuli poznatky od československého vysťahovalca Josefa Capouška, ktorý bol roky šéftrénerom mimoriadne úspešnej nemeckej reprezentácie. Ako priateľ Ľuba Kadnára, ktorý mu na vojenčine v Dukle Praha robil ,mazáka´, mal pre Slovákov slabosť. Veľmi nám pomohol a mne všeličo poprezrádzal. Nemcov sme na oplátku dotiahli na vysokohorské sústredenia vo Vysokých Tatrách. Prišla tam aj legendárna Birgit Fischerová.

Od zahraničnej špičky sme sa toľko naučili, že sme ju postupne začali zdolávať. Najprv Attila Szabó, potom Slavo Kňazovický, Robo Erban, Ďuro Kadnár a ďalší. A štvorkajak Komárňanov bratov Riszdorferovcov, Vlčeka a Baču na 500 i 1000 metrov v rokoch 2002 a 2003 jasne dominoval svetu. Na MS 2002 v Seville získali zlaté medaily dokonca všetky tri slovenské štvorkajaky – aj ten na 200 metrov v odlišnom zložení.“

● Čo kľúčové pre funkciu šéftrénera ste sa naučili od Nemcov?

Veľká väčšina našej špičky na hladkej vode pred OH 2000 v Sydney aj s predstaviteľmi väzu a SOV.
Veľká väčšina našej špičky na hladkej vode pred OH 2000 v Sydney aj s predstaviteľmi väzu a SOV.
Foto
Archív P. B.

„Že pretekári nikdy nemôžu určovať, čo a ako sa má robiť. Keď sa raz určila línia a pravidlá hry, museli platiť bez výnimky pre všetkých. Nemci mali množstvo hviezd a žiadna z nich nemala výsady, že by si mohla robiť podľa seba. O to som sa snažil aj na Slovensku. Od Nemcov som prevzal aj ich prepracované nominačné kritériá, ktoré mali dlhodobý základ. Schváleniu línie prípravy síce v našom zväze vždy predchádzali vyjadrenia rôznych názorov, ale keď sa napokon niečo schválilo, už sa to nemohlo meniť.

V tom našom najúspešnejšom období to dlho fungovalo takto. Keď však niektorí pretekári dosiahli vyššie medzinárodné méty, tak už chceli, aby sa im vychádzalo v ústrety – a niekedy aj na úkor osvedčenej ťažkej cesty a schválených nominačných kritérií. Ja som od svojej odskúšanej náročnej cesty prípravy nechcel ustúpiť. Keď nezhody vygradovali, povedal som, nech si skúsia ísť vlastnou cestou. A pri reprezentácii som na jar 2011 z vlastnej vôle skončil. Odišiel som v pravý čas, bol som zrejme vo funkcii už dlho.“

„DÁVAL SOM DO PRÁCE VŽDY VŠETKO, MUSELI SME BYŤ STÁLE ÚSPEŠNÍ“

● Pred OH 2000 v Sydney sa z vašej iniciatívy dal dohromady „mladý“ štvorkajak s mladíkmi R. Riszdorferom, Vlčekom, Tarrom a s jediným skúseným pretekárom Erbanom. Ten napokon v internej kvalifikácii vyradil predchádzajúci elitný „starý“ štvorkajak a na OH skončil štvrtý. Róbert Erban sa potom vyjadril, že taký fanatizmus a zanietenie pre prácu ako u vás nikdy predtým u nikoho nevidel. Čo vás poháňalo?

Pavel Blaho s dvojnásobnými majstrami sveta v K2 Michalom Riszdorferom a Jurajom Bačom.
Pavel Blaho s dvojnásobnými majstrami sveta v K2 Michalom Riszdorferom a Jurajom Bačom.
Foto
Archív P. B.

„Dával som do práce vždy všetko, čomu sa museli prispôsobiť aj moja rodina s tromi deťmi. Vždy som bol služobník pretekárov. Pre mojich zverencov som vždy chcel vybaviť a získať to najlepšie. Hnala ma túžba po najlepších výsledkoch. Musím povedať, že som dôveroval len sebe. Veci, na ktorých naozaj záležalo, som nebol ochotný zveriť nikomu. Napríklad starostlivosť o lode, alebo o to, aby sme vždy mali k dispozícii kvalitné auto vo výbornom technickom stave. Preto som po odjazdení stotisíc kilometrov, čiže zhruba raz za tri roky, auto pravidelne menil. Musel som sa naň vždy plne spoľahnúť.

Treba povedať, že po veľkých úspechoch v roku 2001, keď si k juniorským majstrom sveta v K2 R. Riszdorferovi a Vlčekovi do štvorkajaka prisadli dvojnásobní seniorskí majstri sveta z rokov 1998 a 1999 v K2 M. Riszdorfer a Bača, sme začali dostávať na prípravu dosť veľa peňazí. A vedel som, že ak majú plynúť vo veľkej miere aj ďalej, musíme byť stále úspešní. Takže som musel zo seba stále vydávať maximum. A preto som aj vymyslel zimnú prípravu v USA, aby sme po väčšinu roka mohli trénovať v dobrých klimatických podmienkach – tak ako napríklad Austrálčania či Novozélanďania.

Po zisku olympijského bronzu štvorkajaka v Aténach 2004 zľava čelní zväzoví predstavitelia Miroslav Haviar a Konštantín Alexejenko, Richard a Michal Riszdorferovci, Pavel Blaho, Erik Vlček, Tibor Soós a Juraj Bača.
Po zisku olympijského bronzu štvorkajaka v Aténach 2004 zľava čelní zväzoví predstavitelia Miroslav Haviar a Konštantín Alexejenko, Richard a Michal Riszdorferovci, Pavel Blaho, Erik Vlček, Tibor Soós a Juraj Bača.
Foto
Archív P. B.

Bol som vedomý, že ak máme často nosiť z veľkých súťaží domov medaily, musíme sa zamerať na štvorkajak. V singli by ako jediný z našich kajakárov mal reálny potenciál nadviazať na niekdajšie úspechy Attilu Szabóa len Erik Vlček. Po tom, čo si Juraj Bača pred OH v Sydney vážne zranil rameno, spolu s Riszdorferom aj s trénerom Soósom usúdili, že v štvorkajaku bude šanca na väčšie úspechy. Preto sme sa od roku 2001 zamerali hlavne na štvorkajak. Dlhodobo sme mali štyroch až šiestich kvalitných borcov, čo v zahraničí nebolo také časté. Táto stratégia sa nám vyplatila. Medaily sme roky nosili domov pravidelne.“

● Ako sa vám podarilo vybaviť prípravu našich kajakárov v USA, ale napríklad aj v Izraeli?

Pavel Blaho s Róbertom Erbanom a Jurajom kandárom po ich zisku medaily na MS 1991.
Pavel Blaho s Róbertom Erbanom a Jurajom kandárom po ich zisku medaily na MS 1991.
Foto
Archív P. B.

„V rokoch 1991 – 1993 som viedol reprezentáciu Mexika. Odtiaľ sme si raz odskočili na preteky do Indianapolisu. Pri tej príležitosti som sa zoznámil s výborným areálom v Newporte. Využil som tam moje kontakty s trénerom USA Paulom Podgorským a Jurekom Dziadkowieczom. Pre našich strieborných medailistov v K2 na 10 km z MS 1991 v Paríži Róberta Erbana a Juraja Kadnára, s ktorými som predtým pracoval, som tam pred OH 1992 v Barcelone vybavil trojmesačný tréningový pobyt. A doniesol som odtiaľ na Slovensko aj najkvalitnejšie lode na svet Van Dusen, ktorých konštrukciou sme sa potom inšpirovali pri konštrukcii novších modelov v Poľsku.

Keď neskôr v USA otvorili ešte kvalitnejšie stredisko Chula Vista v San Diegu, cez moje kontakty som tam vybavil sústredenie najprv pre kajakárov Kadnára s Erbanom aj pre kanoistov Kňazovického s Pálešom a neskôr aj pre členov štvorkajaka. Po dobrých skúsenostiach sme do USA začali chodiť pravidelne – a občas sme so sebou zobrali aj ďalších pretekárov z iných disciplín. V snahe získavať stále medaily som sa snažil ,zichrovať´ utváraním kvalitných podmienok nielen pre štvorkajak. Chodili s nami aj kajakárky a kanoisti.

Na kajakoch vedľa seba Róbert Erban a Pavel Blaho.
Na kajakoch vedľa seba Róbert Erban a Pavel Blaho.
Foto
Archív P. B.

Na izraelský športový inštitút Wingate v Tel Avive som získal kontakt počas účasti na seminári v tomto meste. To sme využili pred OH 2004 v Aténach, keď sme nemohli všetkých reprezentantov zobrať do USA. Vtedy sme tam na päť týždňov poslali skupinu so súrodencami Erbanovcami, Kadnárom a ďalšími pretekármi, ktorým robil sparinga najlepší izraelský kajakár Michael Kolganov. Nevýhoda bola v tom, že sa trénovalo na Galilejskom jazere, ktoré leží zhruba 240 metrov pod úrovňou mora. V prípade veľkých vĺn bola zase výhoda, že sme sa ,schovali´na rieku Jordán, ktorá ústila do jazera.

Veľký problém však bol dopraviť tam naše lode. Povedal som si, že budem musieť spraviť križiacku výpravu. Naložil som na mikrobus kajaky, vyrazil som do Talianska, odtiaľ trajektom do gréckeho Patrasu, potom autom do Pirea, potom loďou cez Rhodos na Cyprus a vylodil som sa v izraelskej Haife, odkiaľ som pokračoval ku Galilejskému jazeru. Celá táto cestovná anabáza trvala týždeň – a zase som tou istou cestoval domov. Našťastie, bez ujmy na zdraví.

Toto všetko malo veľký efekt. Veď v Aténach sa Marcela Erbanová piatym miestom v K1 na 500 m postarala o dodnes historický najlepší slovenský  ženský výsledok na hladkej vode pod piatimi kruhmi. Podľa to malo rovnakú športovú hodnotu, ako bronz štvorkajaka.“

SO SOÓSOM SA DOPĹŇALI, NEBOLA MEDZI NIMI RIVALITA

● Náš „olympijský“ štvorkajak, v ktorom za vašej éry reprezentačného trénera sedeli Erik Vlček, Michal aj Richard Riszdoferovci, Juraj Bača, Juraj Tarr aj Róbert Erban, sa stal slovenskou vlajkovou loďou. Prví piati z menovanej šestice sú z Komárna, kde ako mladíci rástli pod vedením najprv Ladislava Polhammera a neskôr Tibora Soósa. So Soósom ste postupne utvorili dvojicu, ktorá sa pri pohľade zvonku vynikajúco dopĺňala. Bolo to naozaj tak?

Tibor Soós a Pavel Blaho na záverečnom ceremoniáli OH 2000 v Sydney.
Tibor Soós a Pavel Blaho na záverečnom ceremoniáli OH 2000 v Sydney.
Foto
Archív P. B.

„Bolo. S Tiborom, ktorý je o tri roky starší, sme vyrastali v Slávii UK a dobre sme vychádzali. Všetci ostatní v klube boli kajakári, len on kanoista. Paradoxne, trénersky sa potom zameral na kajakárov... Obaja sme vyrastali pod veľkým vplyvom Laca Čepčianskeho ako pedagóga a Ľuba Kadnára ako najlepšieho pretekára v klube. Osobnostne sme rozdielni, čiže každý máme iné prednosti. Ja som hyperaktívny, akčný a všetko okolo chalanov som ,oblietaval´. Tibor je zase ,kluďas´ a veľmi sčítaný výborný psychológ. Keď si zapáli tradičnú cigaru, premýšľa. Vďaka povahe vedel dobre ,ukormidlovať´ týchto nadmieru ambicióznych a pracovitých pretekárov - aj takých, s ktorých zložitými povahami to naozaj nebolo ľahké.

Dobre nám to klapalo. Ja som nemal problém cestovať krížom-krážom, jemu sa zase veľmi cestovať nechcelo. V Komárne s nimi robil dominantne on, na sústredeniach v zahraničí zase ja – a na súťažiach spoločne. Nebola medzi nami rivalita, ako je medzi aktuálnymi trénermi chalanov zo štvorkajaka. V tých časoch na sústredeniach všetci z K4 trénovali vedľa seba, s nimi aj náhradník – a pri nás trénovali špičkoví pretekári zo zahraničia. Vďaka tomu naši pretekári po zime rýchlejšie nabehli do špeciálnej prípravy. Neviem si predstaviť, že by sa cez zimu časť ,štyráku´ pripravovala v USA a časť v Južnej Afrike, ako sa to deje teraz.“

PREČO V KAJAKU VIAC ÚSPECHOV AKO V KANOE

● Podpísali ste sa pod obrovské úspechy viacerých slovenských kajakárov. Čím boli výnimoční?

Pavel Blaho s jediným doterajším slovenským majstrom sveta v K1 Attilom Szabóom.
Pavel Blaho s jediným doterajším slovenským majstrom sveta v K1 Attilom Szabóom.
Foto
Ján Súkup

„Každý niečím iným. Základ postavil a motiváciu všetkým následníkom vdýchol Attila Szabó. Mal výborné predpoklady – bol vysoký, technicky zdatný, pohybovo a športovo všestranne talentovaný, pritom pokorný a pracovitý. Hoci najväčšie úspechy dosiahol ako pretekár Dukly Praha, bolo to prvé svetové eso, ktoré vzišlo k komárňanskej liahne. V K1 bol hviezda, akú sme už potom nemali. U Attilu bolo výnimočné, že dokázal na svetovej úrovni zajazdiť v K1 na 500, 1000 aj 10-tisíc metrov, pričom na 10 km bol majster sveta. Veď príprava na každú trať mala odlišnú metodiku. Na druhej strane treba povedať, že vtedy prakticky všetky kajakári jazdili všetky tri disciplíny.

Vždy som si všímal aj genetiku. Z ďalšej generácie či generácií podľa mňa jedine Erik Vlček mohol ísť v jeho stopách, ale ten na vrcholných súťažiach v K1 neštartoval, lebo sme mu to v záujme úspechu K4 neodporúčali. Väčšinu úspechov dosiahol s K4, ale trikrát bol majster sveta aj v K2 – raz s Gellem a dvakrát s Tarrom.

Attila mal smolu, že v jeho ére neboli u nás k dispozícii ďalší aspoň traja kvalitní kajakári, takže nemal žiadnu medailu zo štvorkajaka. Na OH 1992 v Barcelone k nej čisto slovenský štvorkajak Kadnár, Erban, Szabó, Turza mal síce veľmi blízko, ale tesne mu ušla. Neskôr, keď dorástli Riszdorferovci, Bača, Vlček a Tarr, sme sa aj s Tiborom Soósom dohodli, že užitočnejšie bude zamerať sa dominantne na štvorkajak. Tam zisk medaily vyzeral podstatne reálnejšie, ako v K1. A je lepšie mať medailu v K4, než ,len´ finále v K1. Treba si uvedomiť, že naši tradiční rivali Maďari mali v kajaku okolo päťtisíc aktívnych pretekárov a my maximálne okolo päťsto...“

● Aj v kanoistických disciplínach malo Slovensko v ére samostatnosti výborných pretekárov – Slavomíra Kňazovického, Petra Páleša, Mariána Ostrčila, ale aj Csabu Orosza či Ľubomíra Hagaru. Na MS 1994 v Mexiku dokonca slovenské štvorkanoe na 500 m v zložení Kňazovický, Filip, Orosz, Páleš získalo medailu už sedem rokov pred prvým kovom štvorkajaka z MS. Prečo sú však naši kanoisti dlhodobo zvyčajne v tieni kajakárov?

„Singlkanoe je veľmi ťažká disciplína, preto sa na ňu málokto dá. Musíte totiž nielen vedieť pádlovať, ale aj riadiť - kontrovať loď. V kajaku, ktorý má kormidlo, je riadenie jednoduchšie. Napriek tomu sme v C1 mali výrazné individuality.

Pavel Blaho vedľa Slavomíra Kňazovického počas jeho debaty so slovenskými novinármi po zisku striebra v C1 na 500 m na OH 1996 v Atlante.
Pavel Blaho vedľa Slavomíra Kňazovického počas jeho debaty so slovenskými novinármi po zisku striebra v C1 na 500 m na OH 1996 v Atlante.
Foto
Ján Súkup

Najväčší potenciál mal strieborný na 500 m z OH 1996 v Atlante Slavomír Kňazovický, ktorý mal skvelý fyzický fond. Pritom s kanoistikou začal veľmi neskoro, až v 17 rokoch. Na Športovej škole v Trenčíne sa venoval atletike, behal 110 m cez prekážky. K hladkej vode ho odtiaľ stiahol tréner Jaroslav Zigo, čo bola zase zásluha Čepčianskeho. Slávo mal výborné silové parametre. Štvornásobný olympionik Peter Páleš síce zďaleka nebol taký silák, ale zase mal výbornú techniku. Kňazovický bol na OH v singlkanoe na 500 m druhý, štvrtý aj piaty, Páleš zase už v Soule 1988 siedmy v C1 na 1000 m a v Sydney 2000 deviaty, plus v C2 s Oroszom mal v Atlante 1996 dve A-finále.

Nadviazať na takéto dve individuality bolo veľmi ťažké. Marián Ostrčil aj vďaka spoločnej príprave s Maďarmi neskôr síce získal striebro na MS, ale k tomuto obrovskému úspechu sa vo veľmi silnej konkurencii najmä z Východnej Európy už nepriblížil. Na OH 2004 v Aténach však bol siedmy, Ľubomír Hagara na OH 2012 v Londýne dokonca piaty. Ale výrazné výsledky nedosahovali pravidelne.

Ku Kňazovickému, ktorý bol tiež technický typ, sa viaže zaujímavá skutočnosť. Dohodol sa so slovenským výrobcom lodí Vajdom, že predelí existujúcu kanojku tak, aby sa rozložená dala bezproblémovo pretransportovať do tréningovej bázy v Južnej Afrike, kde sa zvykol pripravovať. Bolo veľmi dôležité, že tam mohol trénovať na rovnakom type lode, na akom štartoval na vrcholných podujatiach. Potom som to využil aj ja, keď som takto preniesol loď Vincentovi Farkasovi do USA. A on sa v C1 neskôr kvalifikoval na OH 2016 v Riu de Janeiro.“

Pavel Blaho s najbližšou rodinou - zľava syn Pavol, manželka Margita,, ďalší syn Peter a dcéra Margita.
Pavel Blaho s najbližšou rodinou - zľava syn Pavol, manželka Margita,, ďalší syn Peter a dcéra Margita.
Foto
Archív P. B.

AREÁL NA ZEMNÍKU JE VYNIKAJÚCI, ALE TREBA HO DOBUDOVAŤ

● Dnes ste už mimo rýchlostnej kanoistiky, ale svoj milovaný šport stále sledujete. Čo preň znamená existencia areálu Zemník v Bratislave, vďaka čomu na Slovensku konečne máme regulárnu pretekársku dráhu?

„Zemník je vynikajúci. Treba povedať, že za vyhĺbenie rovného koryta pre trať, na ktorej sa dnes trénuje aj súťaží, môžeme vďačiť bývalému šéfovi Vodohospodárskej výstavby Júliusovi Binderovi. Dráha na Zemníku totiž takisto ako areál divokej vody v Čunove vznikla v súvislosti s prácami na vodnom diele Gabčíkovo-Nagymaros.

Žiaľ, vodní slalomári z ponúknutej šance vďaka veľkému zaangažovaniu šéfa zväzu vodného slalomu a projektanta Čunova Ondreja Cibáka vyťažili podstatne viac ako ,štrekári´. Dlhoročný šéf Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky Ľubomír Kadnár, ktorý bol aj riaditeľ Správy telovýchovných a rekreačných zariadení (STaRZ) mesta Bratislava, totiž namiesto Zemníka presadzoval vybudovanie dráhy na Zlatých Pieskoch, ktorá bola bližšie k centru mesta a patrila pod správu STaRZ. Lenže tam sa dala postaviť maximálne 900-metrová trať, čo je málo, a navyše tam silno fúka bočný vietor.

Zemník sa tak na dlhý čas ocitol stranou, čo bola chyba. Až v posledných rokoch sa začalo pracovať na jeho vybudovaní ako tréningového strediska pre rýchlostnú kanoistiku aj veslovanie. Vďaka za to, že ho dnes máme, aj za to, že nedávno vyasfaltovali prístupovú cestu k areálu až po jeho cieľový priestor. Zatiaľ je to však stále tréningový areál, ku ktorému je potrebné dobudovať patričnú infraštruktúru. A ak by mal výhľadovo slúžiť na medzinárodné súťaže a byť naozaj svetový, mal by mať vybudovaný aj vratný kanál.“

Jubilant Pavel Blaho vo vinohrade. Ale je aj vášnivý včelár.
Jubilant Pavel Blaho vo vinohrade. Ale je aj vášnivý včelár.
Foto
Archív P. B.

Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Pavlovi Blahovi k 70. narodeninám srdečne blahoželá!

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
Mediálni partneri
Dodávatelia
Partneri Maison Slovaque