Športové aktuality
10 min. čítania

Majster sveta v sánkovaní 1983 Miroslav Zajonc oslavuje 60. narodeniny a hovorí: Srdcom som stále Slovák

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Miroslav Zajonc s Erin Hamlinovou, bronzovou zo ZOH v Soči 2014
Foto
Archív - Miroslav Zajonc

Úspešný sánkar Miroslav Zajonc má unikátnu športovú i životnú cestu, keďže reprezentoval až tri krajiny – Československo, Kanadu i USA. Pod hlavičkou krajiny javorových listov sa stal v roku 1983 ako prvý slovenský pretekár majstrom sveta v sánkovaní. Následne štartoval v roku 1988 na ZOH v Calgary vo farbách USA. Od ZOH 1992 v Albertville sedemkrát viedol amerických sánkarov na zimných olympijských hrách. Pri príležitosti jeho 60. narodenín sme Miroslava Zajonca (po emigrácii si zmenil priezvisko na Zayonc) vyspovedali.

Miroslav Zajonc sa narodil 10. júna 1960 v Spišskej Starej Vsi a k sánkovaniu pričuchol v roku 1971. Následne reprezentoval Československo a v roku 1981 sa rozhodol emigrovať do USA. Vo svojej novej domovine však ďalších päť rokov musel čakať na právo štartu na vrcholnom podujatí, pretože nemal americké občianstvo. Počas tohto obdobia ho športovo prichýlila Kanada, za ktorú v roku 1983 v Lake Placid vybojoval ako prvý Slovák v histórii zlato z majstrovstiev sveta v sánkovaní. V roku 1988 už vo farbách USA štartoval napriek zlomenine nohy na zimných olympijských hrách v Calgary a skončil na 11. priečke v dvojsedadlových saniach s Timom Nardiellom. Od roku 1990 dvanásť sezón pôsobil ako šéftréner americkej juniorskej sánkarskej reprezentácie. Následne bol až do roku 2017 hlavným trénerom sánkarov USA. Momentálne žije v dejisku ZOH 1932 aj 1980 Lake Placid a venuje sa rodine.

Ako ste sa dostali k sánkovaniu, kto vás k nemu priviedol?

K sánkovaniu som sa dostal vďaka mojim spolužiakom v roku 1971. Spomínam si, že môj prvý tréning bol na prírodnej sánkarskej dráhe, ktorá viedla z Hrebienka do Starého Smokovca.

Aké máte spomienky na začiatky a juniorské časy?

Približne po dvoch týždňoch tréningu sme mali prvé preteky. Odjazdil som ich a išiel som domov. Ani mi nezišlo na um, že by som sa mohol umiestiť na stupňoch víťazov. V ten večer k nám prišiel jeden z organizátorov pretekov pán Ružička a priniesol mi medailu za prvé miesto. Bol to pre mňa dôležitý moment. Medailu som si uchoval až dodnes, pričom pre mňa má stále veľkú hodnotu. Ako pätnásťročný som vyhral majstrovstvá Československa žiakov v Tatranskej Lomnici. Reprezentoval som Československo na juniorských svetových šampionátoch.

Miroslav Zajonc so zlatom z MS 1983
Foto
Archív - Miroslav Zajonc

Následne ste v roku 1981 emigrovali. Čo vás viedlo k tomuto kroku?

Nechcel som žiť v komunizme, chcel som mať voľnosť. Tiež som citíl, že dozrievam ako športovec. Počas základnej vojenskej služby som bol členom Dukly Liberec, v ktorej sme mali dobré podmienky na tréning. Nemohli sme však cestovať a trénovať v zahraničí, čo bolo nutné pre úspech v sánkovaní. Uvedomil som si to v momente, keď som sledoval v televízii zimné olympijské hry 1980 v Lake Placid. Díval som sa na preteky a videl som, ako sa všetci pretekári tej dráhy báli a padali. Vedel som, že by som tú dráhu zvládol. Vtedy som začal rozmýšľať nad tým, prečo tam nie som. Bol som presvedčený, že sa nikam nedostanem a v tomto športe nič nedokážem, pokiaľ budem na niekom závislý. Na toto podujatie Československo neposlalo žiadneho mužského pretekára. To bol moment, keď som začal uvažovať o zmene.

Pre človeka z „východného bloku“ museli byť začiatky v novom prostredí náročné. Bolo to tak aj vo vašom prípade?

Povedal by som, že začiatky boli veľmi zaujímavé a dobré. Veľa som nepotreboval. Bol som mladý, skromný chlapec, ktorý počas detstva pásol kravy u deda v Spišskej Starej Vsi. Stále som sa usmieval a na všetko som odpovedal „no problem“. Stretol som v USA veľa zaujímavých a štedrých ľudí. Známosť s manželmi Dolores a Martinom Hughesovcami viedla k ich sponzorstvu a dlhoročnému priateľstvu. Prijali ma v ich dome v Annapolise v štáte Maryland. Veľmi mi pomohli a veľa naučili o živote v USA.

V roku 1983 ste sa vo farbách Kanady ako prvý sánkar pochádzajúci zo Slovenska stali majstrom sveta. Ako si spomínate na toto obdobie?

Som vďačný, že mi Kanada pomohla v období, keď som nemohol súťažiť za USA vzhľadom na pravidlá americkej sánkarskej federácie. Na štart pod americkou vlajkou som si musel počkať päť rokov, kým som sa stal občanom USA. Stať sa majstrom sveta považujem za obrovský úspech. V porovnaní s Nemcami, Rusmi, Talianmi či ďalšími elitnými pretekármi som nemal trénerov ani mechanikov, ktorí by mi pomohli so saňami. O to bolo toto víťazstvo sladšie. Vtedy som sa naučil trénovať sa sám. Mal som jedného videotechnika, ktorý mi nafilmoval prejazdy. Študoval som ich sám. Taktiež sa na mňa usmialo šťastie, keď sa mi podarilo kúpiť sane od Rusov, ktorí ma v tom čase nepoznali. Dokonca som nemal ani poriadnu kombinézu, ktorú mi napokon poskytol taliansky sánkar Hans-Joerg Raffl. S Talianmi sme si vždy rozumeli.

Následne ste mali štartovať na ZOH v Sarajeve, no vzhľadom na pravidlá amerického tímu ste do roku 1985 nemohli reprezentovať vašu novú vlasť. Na zimných olympijských hrách ste sa zúčastnili pod vlajkou USA napokon v roku 1988 v Calgary. Čo si vybavíte v pamäti zo svojho olympijského vystúpenia?

Na ZOH v Calgary mám krásne spomienky aj napriek tomu, že som bol na barlách. Mal som zlomenú nohu, takže som mohol štartovať len v dvojsedadlových saniach s partnerom Timom Nardiellom. Vážil som si, že som sa dostal na olympijské hry, hoci som nebol schopný bojovať o medailu. Skončili sme na jedenástom mieste, pričom som si odniesol krásne zážitky.

Miroslav Zajonc (celkom vľavo) s reprezetančnými kolegami na návšteve Bieleho domu v roku 1988, na fotografii je venovanie od vtedajšieho prezidenta USA Ronalda Reagana
Foto
Archív - Miroslav Zajonc

Dosiahli ste viacero úspešných výsledkov v pozícii pretekára. Ako celkovo hodnotíte svoju športovú kariéru?

Podľa mňa moja kariéra bola úspešná. Popretkávalo ju plno zážitkov, ktoré ma naučili nehľadať výhovorky. Vďaka tomu sa snažím vždy hľadať spôsob, ako prekonať každú prekážku, ktorá mi stojí v ceste.

Akú hodnotu má pre vás, že ste reprezentovali tri krajiny – Československo, Kanadu a USA?

Napriek tomu, že som v 80. rokoch stratil československé občianstvo a vlastním len americký pas, srdcom som stále Slovák. Zároveň som veľmi vďačný, že USA ma prijali v núdzi. Na základe toho sa mi otvorili možnosti, ktoré v Československu neexistovali. Vďaka Kanade som sa zase mohol stať majstrom sveta.

Po aktívnej činnosti ste sa vydali trénerskou cestou, ktorá priniesla aj olympijské medaily. Okrem iných ste spolupracovali aj s hviezdnou Erin Hamlinovou. Ako vnímate svoje trénerské úspechy?

V podstate som bol viac úspešný ako tréner. Snažil som sa športovcom poskytnúť maximum a naučiť ich, že si musia veriť. Vďaka tomu budú mať všetko, čo potrebujú k úspechu. Záleží len na nich, ako veľmi chcú niečo dosiahnuť. Musia prekonať prekážky a nie hľadať výhovorky, ktoré im bránia v ceste k úspechu.

Miroslav Zajonc s Erin Hamlinovou, bronzovou zo ZOH v Soči 2014
Foto
Archív - Miroslav Zajonc

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Terajší svet by si mohol brať príklad z olympijských hier. Ide o moment, ktorý sleduje celá planéta a športovci sa naň pripravujú celý život. Na tomto sviatku sa stretávajú športovci z rozličných krajín. Šport nás spája.

Sánkovanie zažilo svoju premiéru pod piatimi kruhmi v Innsbrucku 1964. Odvtedy je nepretržite súčasťou olympijského programu. Vidíte jeho budúcnosť vo svetlých farbách?

Sánkovanie sa vyvíja a posúva dopredu podobne, ako všetko ostatné na svete. Verím, že sánkovanie má svoje miesto na olympijských hrách. Zároveň prajem Slovensku, aby malo svojich reprezentatov na stupienku víťazov pod piatimi kruhmi.

Máte nejaký odkaz pre nádejných sánkarov?

Snívaj a ver tomu, že sa môžeš stať majstrom sveta alebo olympijským víťazom. Musíš to chcieť, veriť si a očakávať prekážky, ktoré sa však vždy dajú prekonať. Chcem sa však poďakovať trénerom Walterovi Marxovi, zosnulému Dušanovi Činčárovi a o niečo odo mňa staršej dlhoročnej reprezentantke Marienke Jasenčákovej, ktorí mali kľúčovú úlohu v mojom vývoji.

Prvá medaila Miroslava Zajonca z roku 1971
Foto
Archív - Miroslav Zajonc

Umeniu prípravy sklzníc sa postupne priúčal

„Už v mladosti som si uvedomil, že moji českí kamaráti vedeli o o saniach omnoho viac ako ja. Hlavne môj vtedajší najväčší konkurent Petr Urban, ktorému pripravoval sane jeho otec, desaťnásobný majster republiky. Keď som sa Petra pýtal, prečo má iný uhol na jeho sklzniciach, povedal mi, že ide o staré „šíny“ (sklznice). Je možné, že vtedy o tom sám nemal poňatia. V dnešnej dobe však človek nemá šancu sa presadiť v našom športe bez dobre nastavených saní a takých uhlov, ako mal vtedy Petr. V tom čase som však ešte nevedel nič o nastavení saní. Počas vojenčiny sme trénovali v Oberhofe, kde som si všimol ako Rusi brúsia sklznice brúsnymi kameňmi a vyrovnávajú rozchod. Zapadlo to do seba. Správne nastaviť sklznice na ľade som sa naučil časom experimentovaním.“

Mimochodom, od Zajonca o dva mesiace mladší Petr Urban sa stal známym autorom neraz drsných kreslených vtipov, pričom jeho postavička Rudu Pivrnca je v Česku priam kultová...

Miroslav Zajonc očami Márie Jasenčákovej

Zdobia ho charakterové vlastnosti

Miro Zajonc bol vždy veľmi ctižiadostivý. Vzhľadom na to, že sme si vekovo blízki, sme veľa spolupracovali. V mladosti sme si pripravovali spolu sane. Tým, že študoval za automechanika a mal kolegov lakovačov, tak sme sa veľa priučili. Zdobí ho inteligencia, serióznosť a slušnosť, vždy sa vedel poďakovať. Spolupráca s ním bola vždy veľmi dobrá. Keď odišiel do USA, tak nám bolo ľúto, že sa nebudeme toľko stretávať. Bolo to však jeho rozhodnutie a každý si žije v prvom rade svoj život. Musíte to rešpektovať.

K slovenským kolegom sa vždy hrdo hlási

Miro v USA okrem iného pracoval ako šéftréner družstva juniorov. Ja som podobne viedla našich juniorov a pôsobila som ako medzinárodná trénerka v rámci Medzinárodnej sánkarskej federácie. Vždy nás zdravil z diaľky. Mňa i Dušana Činčára, ktorý bol v tom čase šéftréner juniorov a trénoval nás oboch v reprezentácii. Svojim kolegom i zverencom v americkej reprezentácii nás hrdo predstavil. O Dušanovi Činčárovi vravel, že je to jeho bývalý tréner a vďaka nemu sa dostal k sánkovaniu. O mne hovoril, že som jeho kolegyňa z družstva. Každý rok to tak bolo, keď sme sa stretli. Veľmi radi sme sa vídavali. Dvakrát za zimu sme si spolu sadli a zaspomínali. Naposledy sme sa videli pred dvomi rokmi. Mira vždy veľmi rada vidím a verím, že ešte bude príležitosť sa stretnúť.

Narodeninové želanie

Hlavne mu želám zdravie, nech sa mu polepší. Aby mal možnosť ešte byť dlho na svete a užívať si radosti v zdraví. To je preňho najdôležitejšie.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri