Športové aktuality
Rozhovor
11 min. čítania

Milan Jančuška po 800 zápasoch v slovenskej extralige: Práca trénera ma stále baví, teším sa na každý tréning aj zápas

Profile picture for user Krsko
Stanislav
Krško
Milan Jančuška.
Foto
TASR - Oliver Ondráš

Tréner Milan Jančuška ako prvý pokoril 800 zápasovú hranicu na lavičkách najvyššej hokejovej súťaže. A mohlo ich byť aj oveľa viac. Viacero sezón koučoval vo francúzskej a poľskej lige. V rozhovore sa dozviete, ako si Jančuška spomína na svoje hráčske začiatky v kvalitou nabitej federálnej lige, kam zamieril po revolúcii, prečo sa musel naučiť po francúzsky a aj to, koho zo súčasných svetových trénerov najviac obdivuje.

Milan Jančuška (1959) je slovenský tréner a bývalý hokejový obranca. Rodák z Liptovského Mikuláša pôsobil ako tréner na lavičke Košíc, Žiliny, Liptovského Mikuláša, Nových Zámkov či Popradu. Trénoval aj v kluby v Poľsku a vo Francúzsku. V extralige získali pod jeho vedením tímy tri medaily (košické striebro 2003 a bronz 2002, bronz so Žilinou 2017). V sezóne 1998/99 bol v Košiciach ako asistent Jána Selveka pri zisku majstrovského titulu. Vyskúšal si aj pôsobenie v pozícii asistenta pri reprezentačnej dvadsiatke. V súčasnosti je Jančuška na lavičke Liptovského Mikuláša. 

Na úvod sa vás spýtam očakávanú otázku. Aké sú vaše pocity po 800 zápasoch ako tréner v najvyššej slovenskej súťaži?

Pocity sú veľmi príjemné. Keď sa človek obzrie dozadu, je to veľké množstvo zápasov. Prešlo to vo veľmi rýchlom tempe. Nedá sa z nich ani vybrať. Nie vždy mi ulahodili zápasy o medaily, niekedy ma hrou potešili aj nie až tak dôležité zápasy.

Úspešnej kariére trénera predchádzala tá hráčska. Začnime teda ňou. Na Slovensku ste ju, až na dva roky na vojenčine v Dukle Trenčín, strávili v Košiciach. Na čo z týchto rokov si najradšej spomínate?

Počas kariéry som na Slovensku hral len spoločnú československú federálnu ligu. Ani jeden zápas som neodohral v tej slovenskej. Ako „federalista" mám krásne spomienky. Nedá sa to ničím nahradiť. Vtedy bol hokej v Československu dominantný. Treba však povedať, že sa nemohlo odísť do zahraničia. Jediný spôsob, ako odísť, bola emigrácia. Koncentrácia tých najlepších hráčov teda zostala v Československu. V každom jednom mužstve boli vynikajúci hráči. Tí tvorili aj kostru vtedajšej reprezentácie. Bola to veľmi kvalitná liga. Keď som s hokejom začínal, boli v nej len dve slovenské mužstvá VSŽ Košice a Slovan Bratislava a desať českých mužstiev. Veľa sme preto cestovali.

V týchto dvoch slovenských mužstvách asi nebolo jednoduché presadiť sa...

Niekedy sa hralo len na tri útoky. Dostať sa medzi tých 15 hráčov bolo veľmi ťažké. Niektoré zostavy v Košiciach a Slovane boli stabilné, hrali niekoľko rokov spolu. Našťastie, Košice v tej dobe, keď som sa tam dostal, budovali mužstvo. Veľkú úlohu tam zohral Pavol Matis - šéf športovej časti klubu. Mal preskúmané celé Slovensko a vedel si vybrať typologicky aj herne tých najlepších hráčov.

Pri takej presile českých mužstiev bol zrejme problém dostať sa do československej reprezentácie...

Neskôr do federálnej ligy pribudla Dukla Trenčín. Dostať sa do reprezentácie bolo však veľmi náročné. Vždy sa tam ocitli dvaja-traja Slováci. Nás to však motivovalo, chceli sme sa dostať na špicu. Nakoniec sa nám to aj podarilo a dvakrát sme vyhrali ligu.

Do Košíc ste však prišli ako útočník, ako sa z vás napokon stal obranca?

V 18. rokoch, keď som do tímu prišiel, som bol útočník. Vtedy sa hokej hral s ľavým stiahnutým krídlom. Ľavý útočník teda pomáhal obrancom. Ja som sa na túto pozíciu dostal a moja doména bola teda bránenie. Raz prišiel za mnou vtedajší tréner Bedřich Brunclík, či by som to neskúsil v obrane. V tej dobe sme mali veľa zranených hráčov. Skúsil som to a zostal som obrancom. Paradoxne som sa potom dostal na zopár zápasov aj do československého mužstva. V tom roku som vyhral aj cenu najproduktívnejšieho obrancu v lige. Bol som veľmi blízko k nominácii na MS 1990 do Švajčiarska. Nakoniec to, bohužiaľ, nevyšlo.

Rok po revolúcii ste si vyskúšali aj prvé zahraničné pôsobisko.

Po revolučných rokoch sme sa väčšina hráčov rozpŕchli do sveta. Mal som od agentov ponuku do Fínska, kde som si mohol vybrať z troch mužstiev, a do Nemecka. Na výber som mal IFK Helsinki, KooKoo Kouvola, kam som napokon zamieril a ešte jedno fínske mužstvo, na ktoré si už nespomínam. V Nemecku ma lákal český tréner Florián Střída do ESV Kaufbeuren. Vybral som si nakoniec Kouvolu. Dnes je už ťažké povedať, či to bol dobrý krok. Po roku vo Fínsku som odišiel do francúzskeho HC Megève. Tam som bol prvú sezónu normálne iba ako hráč. Na druhý rok však skončil v tíme kanadský tréner a jeho miesto ponúkli mne. Stal sa zo mňa hrajúci tréner.

To dnes už zvykom rozhodne nebýva...

To veru nie. Z praktickej stránky je to veľmi náročné. Predstavte si, že som bol vo výstroji, v ruke som mal malú tabuľku a kreslil som na ňu cvičenie. Rukavice som si dal dole, hokejku oprel o mantinel. Nakreslil som svoje, zobral hokejku, rukavice a šiel som cvičiť s nimi. Bolo to veľmi náročné. Asi som však vedenie mužstva oslovil, potom mi dali ešte trénovať 10-ročných, kadetov a juniorov. Nakoniec som mal na starosti štyri mužstvá a na štadióne som bol od rána do večera (smiech).

Takto ste si odbili aj vaše trénerské začiatky.

Áno, musel som si naštudovať veľa vecí. Prišiel som k tomu naozaj rýchlo, hodili ma do vody. Naštudovať som si musel aj francúzštinu, prvý rok som sa s nimi dorozumieval po anglicky. Angličtinu som sa naučil už na škole, dokonca som z nej maturoval. Vo Fínsku som ju potom tiež využil a zdokonaľoval. Druhý rok som už musel hovoriť po francúzsky, učil som sa, mal som knihu pre samoukov aj slovník. Okrem trénerstva som teda cibril jazyk, tie malé deti príliš nechceli rozprávať po anglicky.

Trénerstvo ma naozaj chytilo, takto som vydržal do roku 1995. Poslednú sezónu som už odmietol trénovať seniorov. O rok na to som odohral posledný zápas sezóny 1995/96 a aj kariéry. Takú rozlúčku, akú som zažil v Megève, som nezažil nikde inde. Tlačili sa mi do očí slzy.

Aká bola v tej dobe kvalita tamojšej súťaže?

Keď som bol vo Francúzsku, bola ich reprezentácia v A-kategórii. Mali tam plejádu naturalizovaných hráčov z Kanady. V tom čase hrali veľmi dobre. Dokonca u mňa pred odchodom do St. Louis Blues chvíľu trénoval známy útočník a prvý Francúz v NHL Philippe Bozon. Bol rodákom z Megève.

Po konci v Megève ste zamierili domov. Čomu ste sa venovali, keď ste sa vrátili Slovensko? 

Mal som šťastie na svojich bývalých trénerov Bedřicha Brunclíka a Jána Selveka. Prvý rok som začínal s Brunclíkom, ktorý mi v Košiciach ponúkol spoluprácu a miesto asistenta. Pôvodne som začal prípravu ako tréner v Prešove, takáto ponuka sa však nedala odmietnuť. Bola to perfektná vec. Vďačím mu za to, že ma dostal do najvyššej súťaže. Neskôr som v Košiciach jednu sezónu spolupracoval aj s ďalším bývalým trénerom Selvekom. Potom som aj spolu Brunclíkom prešiel do Popradu, kde som mu opäť robil asistenta. A o rok neskôr, v sezóne 2000/01 som sa v Poprade stal hlavným trénerom.

Skúste opísať svoje remeslo, čo je podľa vás pre hokejového trénera charakteristické?

Je diametrálne odlišné trénovať na Slovensku a v zahraničí. Tam je postavenie trénera na úplne inej úrovni ako na Slovensku. U nás je dôležité byť dobrý psychológ. Každý hráč je iný. Čo najskôr je potrebné preniknúť do duše hráča a vedieť, čo na neho platí. Niekedy to trvá dlhšie. Hráči sa prejavia aj časom a zistí sa, či sú odolní voči stresu. Na Slovensku je byť trénerom veľmi ťažká práca. Aj čo sa týka trpezlivosti zo strany vedenia klubov.

Zo Slovenska ste si na päť rokov odskočili aj do poľskej ligy, kde ste s tímom Podhale Nowy Targ v ročníku 2009/10 získali titul. Ako si spomínate na toto obdobie?

V Poľsku bolo postavenie úplne iné. Kdekoľvek ste ako zahraničný tréner, nech je to akákoľvek liga, akákoľvek úroveň a dosiahnete úspech, tak je to paráda. V Poľsku sa mi podaril husársky kúsok. S Nowym Targom som vyhral ligu a odišiel som do klubu KH Sanok. V tom istom roku som s týmto tímom vyhral Poľský pohár. V jeden rok som získal dva najväčšie trénerské úspechy v Poľsku.

Momentálne už dlhší čas pôsobíte na Slovensku. Aká je kvalita našej najvyššej súťaže?

Odpovedať by som mohol aj dve hodiny (smiech). Je naozaj veľa vecí, na ktoré by som chcel poukázať. Hlavne povedať, čo treba urobiť, aby sa kvalita zlepšila. Z môjho pohľadu je potrebné zjednotiť celý slovenský hokej. Neviem, či sa to podarí. Mnohým ľuďom, ktorí pri mládeži, junioroch aj senioroch robili, čo mohli, bolo ublížené. Je mi z toho smutno. Pevne však verím, že sa to zlepší. Verím, že sa opäť nakopneme. Myslím si, že by sa mali podniknúť nejaké kroky k tomu, aby sa odbremenili finančné náklady rodičov. Talenty na Slovensku sú, len ich rodičia majú iné problémy a hokej nie je priorita.

Dosiahli ste métu 800 zápasov v lige, avšak v posledných zápasoch ste nemali dôvod na radosť. Liptovský Mikuláš má posledné miesto v tabuľke, viacero prehier v rade... Ako v takej situácii motivujete hráčov k výkonom?

Naše mužstvo je zložené z veľmi mladých hráčov, ktorí by možno v iných mužstvách nehrali. Chceme im dať priestor, aby mali čo najväčší ice-time. Chcem, aby výkonnostne napredovali. To je v tomto ročníku priorita. Motiváciou musí byť vyhrať každý jeden zápas. Budeme sa snažiť, aby to tak naozaj bolo. Trénujeme na ihrisku s malými rozmermi a hráme všetky zápasy vonku, keďže nám prerábajú štadión. Mám dostatok skúseností na to, aby som vedel riešiť aj takúto situáciu.

Akú výzvu si dáte teraz? Dotiahnete to na tisícku? 

Cítim sa výborne a verím, že mi vydrží aj zdravie. Veľmi ma baví trénovať a spoznávať nových hráčov. Niekedy sa zamýšľam nad tým, koľko hráčov mi už prešlo rukami. Stretol som obrovské množstvo hráčov s rôznymi „náturami”, množstvo vynikajúcich hráčov, ktorí sa presadili aj v zahraničí. Baví ma práca aj s mladými hráčmi, teším sa na každý tréning, každý zápas. To je moja motivácia. Bol by som veľmi rád, keby sa mi podarilo dosiahnuť tú magickú hranicu. Samozrejme, je to ešte veľa zápasov. Sú to ešte 3 sezóny. Potom by som už mohol v pokoji zavesiť píšťalku a stopky na klinec.

Tréner sa musí učiť počas celej kariéry

Dôležité je stále vnímať svetový hokej, myslí si kouč Liptákov. Jančuška stále pozorne sleduje zápasy NHL, KHL, švédskej, fínskej aj českej ligy. Niektoré aj osobne navštevuje a analyzuje. Snaží sa preberať viacero prvkov a aplikovať ich do tréningového procesu. „Aby tréner vydržal dlhšiu dobu, musí sa stále vzdelávať. Sledovať, ako hokej napreduje,“ hovorí skúsený tréner, ktorého na poslednom svetovom šampionáte najviac oslovila práca fínskeho trénera Jukku Jalonena.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri