Športové aktuality
14 min. čítania

Mládežnícky tréner Petra Sagana Milan Novosad: Po tvrdej práci a bolesti príde zadosťučinenie

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Martin Baumann

Cyklistický tréner Milan Novosad viedol v mládežníckych kategóriách Petra Sagana, s ktorým sa predstavil aj na olympijských hrách v Londýne 2012. Matúša Štočeka priviedol k bronzu na Európskom olympijskom festivale (EYOF) mládeže 2015 v Tbilisi. Kov rovnakého lesku si pripísal na EYOF v Baku 2019 aj Martin Svrček, ktorý aktuálne podpísal zmluvu s elitným tímom Deceuninck - Quick-Step. Okrem iného bol Novosad člen výpravy aj na olympijských hrách mládeže v Buenos Aires 2018. Jeho zverenci Matúš Štoček, Štefan Michalička a Martin Svrček boli súčasťou projektu Juniorský olympijský tím. Viac sa o Milanovi Novosadovi i o slovenskej cyklistike dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Milan Novosad sa narodil 23. októbra 1962 v Žiline. S cyklistikou začal, keď mal štrnásť rokov. Po aktívnej činnosti sa začal venovať trénerstvu. Petra Sagana viedol v mládežníckych kategóriách a na olympijských hrách v Londýne 2012. Novosad bol člen výpravy na Európskom olympijskom festivale mládeže v gruzínskom Tbilisi 2015, kde Matúš Štoček získal bronz. Bronzovú medailu má na konte aj Martin Svrček z EYOF v azerbajdžanskom Baku 2019. Ako tréner zúčastnil aj na OH mládeže v argentínskom Buenos Aires 2018.  Medzi jeho zverencov patrili aj ďalší úspešní cyklisti ako Juraj Sagan, Michael Kolář alebo aktuálne Martin Svrček. Novosad momentálne pôsobí ako predseda a hlavný tréner Cyklistického spolku Akadémia Petra Sagana Žilina.

Ako ste sa dostali k cyklistike?

Bolo to v roku 1976, keď som sa rozhodoval medzi futbalom a cyklistikou. Prostredníctvom strýka môjho otca mi vybavili tréning s cyklistami v Žiline. Išiel som tam. Ujal sa ma tréner Hoferica a mal som tam hneď ako kolegu kamaráta z ulice. Zapáčilo sa mi to, a tak sme začali spolu chodiť na tréning. Vtedy som začal jazdiť a pretekať sa za Žilinu. Dalo by sa povedať, že odvtedy sa venujem cyklistike.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Čo sa týka mojej cyklistickej kariéry, tak až také veľké úspechy som nemal. Do vtedajšej česko-slovenskej reprezentácie som sa nedostal. Na vojenčine som pôsobil v Dukle Senica, kde napokon neotvorili cyklistický oddiel. Bol tam futbal a dá sa povedať, že aj atletika. Na vojenčine som tak viacmenej behával a cyklistike som sa nevenoval. Keď som prišiel domov, tak som chvíľu v roku 1985 bicykloval. Už to bol v podstate koniec kariéry.

Vtedy ste sa vydali na trénerskú dráhu?

Áno, vtedy som sa viac začal venovať tréningu mladých pretekárov. V tej dobe končil v žilinskom klube tréner Hoferica. Na základe toho mi ponúkli, aby som trénoval mladší dorast. Následne som ešte absolvoval ftelovýchovnú školu v Bratislave a aj trénerský kurz. Potom som kompletne prevzal žilinské tréningové stredisko mládeže. Po roku 1989 nastali zmeny v štruktúrach. Osamostatnili sme sa a v roku 1991 sme založili Cyklistický spolok Žilina. Dovtedy som bol ako poloprofesionál a chodil som aj do práce. Popri práci som sa mohol venovať aj trénovaniu. V roku 1991 vznikla profesionálna pozícia v tréningovom stredisku mládeže v Žiline, čo sme dostali ako klub. Získali sme miesto, platené prostredníctvom zväzu. Takým spôsobom sa až doteraz venujem cyklistike.

Ako pokračovala vaša trénerská kariéra až dodnes?

Počas tohto obdobia som aj podnikal v cyklistike, predával som a opravoval bicykle. Od roku 2002 som dostal možnosť aj robiť metodika na krajských televýchovných útvaroch. Následne som sa stal riaditeľom jedného z novovytvorených krajských športových centier, ktoré fungovalo asi päť rokov. Popritom vznikli aj centrá olympijskej prípravy pri športových školách, ja som sa stal profesionálnym trénerom v centre v Žiline. Na športovom gymnáziu v Žiline pracujem až dodnes. Odtiaľ máme viacerých našich odchovancov. Aktuálne som aj predseda a hlavný tréner Cyklistického spolku Žilina. Dnes je už jeho názov doplnený - Cyklistický spolok Akadémia Petra Sagana Žilina.

Máte nejaký trénerský vzor?

Nemal som úplne vzory, ale každý spomína na svojho prvého trénera. Mojím bol spomínaný Ján Hoferica, ktorý viedol viacerých žilinských aj iných kvalitných pretekárov. Povedal by som, že ma inšpiroval. Následne som sa už snažil ísť svojou cestou. Viacerí bývalí pretekári sme si prešli školeniami, razili sme si svoju cestu trénovania. V začiatkoch sme len zdiaľky sledovali veci zo zahraničia a čerpali sme najmä zo svojich skúseností. Veľkých vzorov veľa nebolo. V tej dobe v Sovietskom zväze pôsobil známy tréner Kapitonov. To bol tréner, ktorý mal veľké nároky na svojich zverencov. Videli sme, že tadiaľ možno vedie ta cesta, keď jeho pretekári dosahovali úspechy.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Najviac si vážim pôsobenie pri Petrovi Saganovi. Mal som ho na starosti odmalička. Absolvovali sme spolu veľa pretekov. Nebol to však len on, ale pod mojím vedením pôsobili aj Juro Sagan a Mišo Kollár. Oni boli v mládežníckych kategóriách spolu v podstate celý deň. Peter jazdil aj horskú cyklistiku a k tomu sme pridávali aj dráhu. V ďalších rokoch to bol určite Matúš Štoček. Z tých starších Lucia Michaličková, ktorá teraz súťaží v biatlone spolu so sestrami Fialkovými. Pripravoval sa s nami aj jej brat Števo. Je tu ešte Maťo Blažko, ktorý bol taký výrazný talent. Je mi to trochu ľúto, že teraz chce ukončiť kariéru. Tých chlapcov bolo veľa. Viacerí sa u nás pripravujú stále, ako napríklad Machálková, Kurnická či Pavlecká. Samozrejme nemôžeme zabudnúť na Martina Svrčeka, ktorý sa už presadil v zahraničí. Žiaľ, na Slovensku sa zatiaľ nepodarilo docieliť to, čo by cyklistike pomohlo.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Cieľ, ktorý by som chcel dosiahnuť, už asi nedosiahnem. Nebol som ešte na Tour de France. Nechcem Tour zažiť ako fanúšik, kdesi na kraji cesty, kde by som tlieskal a povzbudzoval cyklistov. Chcel by som sedieť v sprievodnom aute a podieľať sa na vývoji pretekov ako športový riaditeľ. To by bol môj vrchol. V kruhoch, v ktorých sa pohybujem, to nevidím reálne. Na Tour de France aj na Giro d´Italia som mal možnosť ísť, aj keď tam bol Peter. Práve v tých časoch som však mal vždy svoje povinnosti tu v klube a deti, ktoré tu boli, som uprednostnil. Išli na preteky, ktoré sa konali v tom čase. Len z médií sme sa dočítali o výsledkoch, či už celkových, ale aj o Petrových. Tešili sme sa z toho, že niečo vyhral alebo dosiahol. Som skôr činný človek pri pelotóne, nie ako fanúšik pri ceste.

Ako tréner ste sa zúčastnili na OH v Londýne. Aké máte spomienky na britskú metropolu?

Spomínam si na to, ako som tam išiel s Petrom. Hoci som bol juniorský tréner, komisia rozhodla, že Petra poznám najlepšie. Na základe toho som cestoval do Londýna. Dnes, s odstupom času môžem povedať, že som tam išiel roztrasený. Je to obrovská udalosť. Musíte zabezpečiť veľa vecí, od oblečenia, cez materiály až po bicykle. A to aj napriek tomu, že Peter bol vtedy u profesionálov, a teda mal podporu. Avšak nemáte okolo seba veľký tím. Pomáhajú vám tam aj iní ľudia či tréneri. Je to niečo úplne iné ako juniorské olympijské hry alebo EYOF, ktoré som absolvoval. Nariadenia v Londýne boli prísne. Bolo treba veľa času, aby ste sa dostali na športovisko včas a mali čas na prípravu. Výhodou bolo, že Peter tam mal pri sebe aj Macieja Bodnara a Talianov, takže išiel s nimi na tréning. Vzhľadom na to som do tréningu nepotreboval až tak vstupovať. Bolo to však celé dosť náročné a hektické. Na Petra bol v Londýne aj veľký tlak, keďže tam išiel ako favorit. Urobil všetko tak, ako sme sa dohodli. Taktika bola postavená na Britoch, ktorí to, žiaľ, nezvládli. Bol síce aj druhý variant, ale Peter nemohol ísť do všetkých únikov a pokrývať všetko. Okrem toho on nemal žiadny podporný tím a bol tam sám. V cieli napokon panoval veľký smútok. Mal som však možnosť zúčastniť sa aj na otváracom ceremoniál.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to pre mňa ako pre trénera cyklistiky veľký pojem. Je to najprestížnejšie vrcholné podujatie. Najväčšia udalosť, ktorá sa koná každé štyri roky. Zažil som aj mládežnícke olympijské hry v Buenos Aires, takže viem to porovnať. Sú to veľké veci. Pre viacero profesionálnych cyklistov pravdepodobne viac znamenajú Tour de France alebo Giro d´Italia. Podobné je to aj v tenise, v ktorom si niektorí cenia viac víťazstvo na niektorom z Grand Slamov, ako na olympiáde. Pre trénerov a funkcionárov je však úspech na olympijských hrách najviac.

Spolupracovalo sa s bratmi Saganovcami, Matúšom Štočekom či s Martinom Svrčekom bez problémov?

Ich spoločnou črtou je, že sú v tréningovom procese zodpovední. To ich veľmi spájalo. Pristúpili aj na moje tvrdé metódy. Hovorím, že práve tadiaľ vedie cesta. Ak niekto tvrdí, že cyklistika nebolí, tak opak je pravdou. Akurát cyklisti žijú pre tú bolesť a pre radosť, ktorú potom pocítia. Potom príde zadosťučinenie za všetko, čím si prešli. Aj keď sa im nedarilo, vydržali to trápenie a prácu na bicykli. Potom sa všetko zúročuje. Vždy v  sezóne sú momenty, keď to nejde, alebo sa človeku nechce, ale aj napriek tomu vždy tvrdo pracovali. Dôležité bolo aj to, že rodičia cyklistov ako Matúš Stoček, Martin Svrček a aj bratia Saganovci sa nestarali do tréningového procesu. Podporovali ich tým, že ich doviezli a odviezli na tréning či na preteky. Nikdy neovplyvňovali tréning alebo preteky. Dnes sa často stáva, že veľa ľudí si niečo prečíta na internete a už sú tréneri. Už sú tí najmúdrejší a hlavne vtedy, keď sa nedarí.

Vidíte budúcnosť slovenskej cyklistiky vo svetlých farbách?

Martin Svrček je možno ten, ktorý prerazil novú cestu pre našich mladých v zahraničí. Predtým to čiastočne bol Matúš Štoček, aj keď možno jeho cesta nebola až taká, ako sme si predstavovali. Ide o to, aby sme nestrácali dobrých juniorov a deti. Myslím, že z mládeže nám vyrastú vždy nejaké talenty, nielen v Žiline, ale aj inde. Stáva sa, že nám skončia. Je to z dôvodu, že my ich tu nevieme trochu „podržať“. Pokiaľ je niekto taký, že dokáže „preskočiť“ rieku Moravu a dostane sa do zahraničia, tak veľakrát výkonnostne upadne. Ak by sme ho tu však rok-dva podržali, tak by dokázal ďalej fungovať. Veľa z nich ešte potrebuje dozrieť a trénovať ďalej. V tom vidím najväčší problém.

Kde podľa vás „tlačí topánka“ slovenskú cyklistiku?

Napríklad už len dĺžka trate na niektorých juniorských vrcholných podujatiach v zahraničí je viac ako 130 km a nie 80, ako to býva u nás. Potom pretekári na to nie sú naučení - a najmä, keď prídu k mužom. Potom nezvládajú ten veľký „skok“.  Zväz podľa momentálne ťaží z toho, čo tu prerazil Peter. Myslím tým prezentáciu cyklistiky vo všeobecnosti. Realizujú sa preteky Okolo Slovenska a vyhlásenia najlepšieho cyklistu, z čoho sa stala komerčná záležitosť. Myslím si, že to nemá veľa spoločné s cyklistikou, ktorej sa venujeme dennodenne. Je to iný smer a nemyslím si, že by sa tým až v takej veľkej miere mal zaoberať zväz. Organizoval som veľa pretekov, aj veľkých a významných. Viem, aká je to práca. Preto hovorím, že zväz s tým má príliš veľa práce, ktorú by mohol smerovať inde. Urobili si dobrú reklamu a ide o veľké podujatie, ktoré vysielali na Eurosporte. Je to však celé postavené na vode.

Čo naopak u nás funguje?

Popularita je veľká. Máme výsledky aj na kontinentálnej úrovni. Pôsobí tu Dukla Banská Bystrica či Akademik Trenčín, ktorých pretekári sa zúčastňujú aj na súťažiach so zastúpením tímov z World Tour. Momentálne je z môjho pohľadu zo strany zväzu historicky najväčšia podpora mládežníckej cyklistiky. Mládeži a klubom idú veľké finančné prostriedky. Skutočne to pomáha fungovať aj menším klubom, vďaka čomu sa nám zvýšila aj členská základňa. Potom vzniká väčšia konkurencia a rastú nám talenty. Na tomto môžeme stavať. Treba, aby sme pracovali kvalitnejšie, čo sa týka trénerov a metodiky. Už je to len o tom, aby našli spoločnú reč. Na základe toho môžeme dosiahnuť aj lepšie výsledky v medzinárodnej konkurencii.

Súčasťou projektu SOŠV Juniorský olympijský tím boli aj vaši zverenci Matúš Štoček, Štefan Michalička i Martin Svrček. Aký prínos malo ich zaradenie do JOT?

Ide o individuálnu podporu pre chlapcov, ktorá im pomohla. Majú vďaka tomu možnosti si niečo za to nakúpiť podľa toho, čo uznajú za vhodné. Každá „koruna“ je pre nich dobrá. Môžu sa stretávať so športovcami aj z iných športových odvetví či so športovými hviezdami a vidia veci z inej perspektívy. Celkove je to pre nich motivácia. Môžu pristupovať zodpovednejšie k tréningu a posúva ich to po profesionálnej stránke. Stávajú sa osobnosťami.

Ako hodnotíte z pozície hlavného trénera CYS Akadémia Petra Sagan uplynulú sezónu?

Sezóna dopadla pozitívne, aj keď sme z môjho pohľadu v juniorskej kategórii nedosiahli také úspechy ako v minulosti. Teraz tu máme generáciu mladších detí, ktoré sa javia ako talenty. V dráhovej cyklistike sme boli celkove druhí. Na pretekoch Slovenského pohára sme vyhrali vo viacerých kategóriách. Ďalej sa posunul Martin Svrček, ktorý už pôsobí v zahraničí. Škoda, že sa zranil Števo Michalička, ktorý sa však chce venovať cyklistike ďalej. Do juniorskej kategórie prešla Terezka Ciriaková, ktorá sa predstavila na majstrovstvách Európy v cyklokrose. Aj odtiaľ sa dá dostať do veľkej cyklistiky, čo ukázal Martin Svrček.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Absolvujeme náročnú zimnú prípravu, ktorú deti príliš nemajú rady. Snažíme sa ju spájať aj s inými športmi. Chodíme sa bežkovať na Štrbské Pleso či na Skalku a hrať hokej. Čo sa týka cyklistickej prípravy, začneme ju tradične v chorvátskych Vodiciach. Počas sezóny budú naši zverenci súťažiť predovšetkým na Slovensku a v Česku. Veríme, že naši pretekári sa predstavia aj na juniorskom európskom a svetovom šampionáte. Je pred nami ešte „mravčia“ práca, aby sme ich posunuli ďalej.

Sportrevolution 2022
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
3_alianz
1_air
14_visa
13_Toyota
12_Samsung
11_pg
10_panasonic
9_omega
8_intel
5_bridgestone
4_atos
2_alibaba
6_cocacola