Piateho septembra si pripomíname 50 rokov od strašného teroristického činu a smrti 11 členov izraelskej výpravy na OH v Mníchove
Západonemecký Mníchov pripravil pred polstoročím veľmi pekné a výborné olympijské hry. Konali sa od 26. augusta do 11. septembra 1972. Vyznačovali sa malými vzdialenosťami a vysokou návštevnosťou. Mali to byť priateľské „hry mieru a radosti“. A aj boli, kým ich naveky nepoznačila a nezatienila najväčšia olympijská tragédia v histórii, ktorá si vyžiadala životy jedenástich ľudí z radov účastníkov hier z Izraela. Piateho septembra od nej uplynie 50 rokov.
Jubilejné Hry XX. olympiády znamenali po 12 rokoch letný olympijský návrat na európsku pôdu a vskutku masovú účasť. Štartovalo na nich 7123 športovcov (6065 mužov, 1058 žien) zo 121 krajín, súťažili v 195 disciplínach 23 športov.
Organizátori pre nich dali vybudovať impozantný Olympijský park so supermoderným atletickým štadiónom, ktorý je v prevádzke dodnes. Na viacerých športoviskách sa teraz v auguste konali súťaže spojených majstrovstiev Európy.
Pre vodný slalom, ktorý mal v roku 1972 olympijskú premiéru, slúžil zase prvý umelý kanál na svete v Augsburgu. V ňom sa pre zmenu nedávno konali majstrovstvá sveta.
Mesto, ktoré z čias nacizmu nemalo dobrú povesť, cítilo jedinečnú šancu nadobudnúť vďaka OH nový príťažlivý imidž a zvýrazniť svoju medzinárodnú pozíciu nielen ako sídlo producenta svetoznámych automobilov. Nemecká spolková republika sa zase chcela prezentovať ako moderná a mierumilovná mocnosť, ktorá už zabudla na nacistickú minulosť tejto krajiny, i samotnej bavorskej metropoly.
Hry mieru a radosti v tieni obrovskej tragédie
Ako mohlo na "hrách mieru a radosti" dôjsť k bezprecedentnej tragédii? Nuž, najmä v dôsledku toho, že v Olympijskej dedine vládla benevolentná atmosféra, mníchovskí organizátori mali slabé bezpečnostné opatrenia a príslušné orgány nevenovali pozornosť znepokojujúcim signálom, že „sa niečo násilné chystá“. Jednoducho v Mníchove chceli mať v snahe vylepšiť si niekdajší zlý imidž „priateľské“ hry, preto boli bezpečnostné opatrenia chabé.
Osemčlenné komando palestínskych teroristov s názvom Čierny september, vyzbrojené kalašnikovmi a granátmi, v utorok 5. septembra pred piatou ráno prepadlo v Olympijskej dedine členov izraelskej výpravy na Connollystrasse 31.
Na takýto akt si teroristi vybrali olympijské hry preto, aby ich čin pripútal celosvetovú pozornosť a aby napomohli boju Organizácie za oslobodenie Palestíny v snahe získať nezávislosť od Izraela, okupujúceho jej územie.
Priamo na posvätnej olympijskej pôde (!) a len zhruba 15 km od koncentračného tábora Dachau, kde počas druhej svetovej vojny nacisti usmrtili tisícky židovských väzňov, teroristi zabili dvoch členov izraelskej výpravy, ktorý sa nožmi bránili útoku.
Zápasníckeho trénera Mošeho Weinberga zastrelili. Vzpierača Josepha Romana, ktorý jedného útočníka poranil nožom na tvári, strelili do brucha a potom ho dokonca vykastrovali. Zomrel na vykrvácanie. Jeho mŕtve telo teroristi nechali v miestnosti, do ktorej zhromaždili všetkých rukojemníkov.
Niektorým členom izraelskej výpravy sa po prepuknutí streľby podarilo ujsť. Okrem dvoch obetí sa v rukách teroristov ocitli deviati Židia. Ďalší jedenásti zo susedných bytov v dedine vyviazli.
Dramatické hodiny vyjednávania
Pod hrozbou zabitia ostatných rukojemníkov teroristi pred pol šiestou ráno tlmočili šéfovi mníchovskej polície požiadavky, aby Izrael do deviatej ráno prepustil z väzenia 234 Palestínčanov, aby vláda NSR prepustila dvoch ľavicových extrémistov Ulrike Meinhofovú a Andreasa Baadera z organizácie RAF a aby im poskytla tri diaľkové lietadlá na odchod z krajiny. Na dôkaz, že to myslia vážne, pred budovu vystrčili mŕtve telo Mošeho Weinberga.
Izraelská premiérka Golda Meirová rezolútne odmietla splniť požiadavku atentátnikov a vyhlásila, že s teroristami sa nevyjednáva. „Nenecháme sa vydierať. Našou politikou je neustupovať teroristom, Ak by sme ustúpili, potom by si už nikde na svete izraelský občan nemohol byť istý svojím životom,“ vyhlásila. Premiérovi SRN Willimu Brandtovi ponúkla služby izraelskej tajnej služby Mossad, ten to však odmietol.
O šiestej ráno o udalosti informovali prezidenta Medzinárodného olympijského výboru (MOV), Američana Averyho Brundagea. Ten odmietol hry prerušiť a od nemeckých orgánov požadoval, aby polícia okamžite zabezpečila presun teroristov na miesto mimo olympijského teritória.
V tom čase väčšina účastníkov hier nemala tušenie, čo sa deje. Súťaže OH od ôsmej ráno pokračovali ďalej, ako keby sa nič nestalo. Prerušili ich až o 16:30 h, čiže až takmer dvanásť hodín po prvých výstreloch... To však celý svet už hodiny cez televízne obrazovky sledoval rukojemnícku drámu.
Bavorská polícia sa pokúšala na strechy a balkóny okolitých budov umiestniť športovo oblečených policajtov s puškami. Ale keďže celé dianie monitorovali televízne kamery, teroristi z televízora v izbe izraelskej výpravy videli, čo sa chystá. Pod hrozbou okamžitej likvidácie rukojemníkov si vynútili, aby policajti z okolia Conollystrasse 31 zmizli.
Zástupcovia politických aj policajných orgánov v Spolkovej republike Nemecko aj v spolkovej krajine Bavorsko (spolkový minister vnútra Hans-Dietrich Genscher, šéf bavorskej polície Manfred Schreiber, bavorský minister vnútra Bruno Merk), ako aj predseda organizačného výboru OH 1972 Willi Daume a starosta Olympijskej dediny Walther Tröger dlhý čas s teroristami vyjednávali.
Prišiel aj zástupca Arabskej ligy, ktorý na Palestínčanov apeloval, že nikdy nebudú mať lepšiu možnosť preukázať ľudskosť. V mene vlády SRN im ponúkol neobmedzené množstvo peňazí a voľný odchod z krajiny. Tí to odmietli a zopakovali, že požadujú len oslobodenie väznených druhov.
Ponuka na odlet z letiska NATO vo Fürstenfeldbrucku
Ultimátum sa z deviatej hodiny ráno postupne posúvalo až do večera. Teroristi napokon súhlasili s poskytnutím jediného lietadla, ktoré ich malo odviezť do Káhiry. Egypt však odmietol lietadlo prijať, takže alternatívou mal byť odlet do líbyjského Tripolisu.
Teroristi pristúpili na návrh, že nastúpia do dvoch vrtuľníkov, ktorými sa spolu s rukojemníkmi prepravia na letisko. Transport vrtuľníkmi navrhla bavorská polícia. Naplánovali to tak, aby vrtuľníky pristáli ďalej od lietadla Lufthansy. To by teroristov nútilo dlhšie prejsť po pristávacej ploche, aby ich ostreľovači ľahšie mohli zamerať.
Vzhľadom na spolkový charakter SRN právomoc riešiť situáciu s použitím zbraní nepripadala západonemeckej, ale bavorskej polícii vedenej Manfredom Schreiberom. Bavorská polícia však nemala žiadne vycvičené protiteroristické komando a pri realizácii akcie s názvom Slnečné svetlo si počínala diletantsky. Skončilo sa to veľmi tragicky.
Bavorská polícia chcela teroristov pri pokuse nasadnúť do lietadla za tmy zlikvidovať a oslobodiť rukojemníkov. Policajti si celé hodiny mysleli, že únoscov je len päť. Preto na malé letisko NATO vo Fürstenfeldbrucku neďaleko od Mníchova, kde pre teroristov pristavili lietadlo Boeing 727, vyslali len päť (ako sa ukázalo, veľmi slabo vybavených – nemali infrahľady, prilby, nepriestrelné vesty ani vzájomné rádiové spojenie...) ostreľovačov.
Pri nastupovaní teroristov aj rukojemníkov do pristaveného autobusu, ktorým sa prepravili k dvom vrtuľníkom, policajti s hrôzou zistili, že ozbrojených Palestínčanov je až osem. Na zmenu plánu zásahu na letisku a povolanie ďalších ostreľovačov však už nebolo času.
Vrtuľníky pristáli na letisku o 22:29 h. Pristavené lietadlo Lufthansy si bol prezrieť šéf Čierneho septembra Latíf Afífa s prezývkou Issa (Ježiš). Keď zistil, že pristavené lietadlo je prázdne, o 22:35 h s varovným krikom vybehol von. Vtedy na letisku zhasli reflektory a prví dvaja ostreľovači spustili paľbu. V tme bola situácia za chvíľku neprehľadná.
„Chybou bolo, že policajti, ktorí mali čakať v lietadle prezlečení za posádku, ešte pred akciou opustili lietadlo. Keď zbadali teroristi prázdny stroj, pochopili, že sú v pasci,“ povedal v rozhovore pre denník Pravda v roku 2007 vedúci izraelskej olympijskej výpravy v Mníchove Šmel Lalkin.
Smrť všetkých rukojemníkov, jedného policajta a piatich teroristov
Traja teroristi, ktorí prežili počiatočnú paľbu ostreľovačov, zabili všetkých deviatich rukojemníkov. Piatich z nich zastrelili a keď sa začal blížiť obrnený transportér, jeden z Palestínčanov hodil odistený granát do vrtuľníka, v ktorom boli štyria rukojemníci. Zabil ich aj seba.
Zoznam obetí teroristického útoku z radov členov izraelskej výpravy na OH 1972: Moše WEINBERG (zápasnícky tréner, 33 rokov), Joseff ROMANO (vzpierač, 32), Josef GUTFREUND (zápasnícky rozhodca, 40), Amricur ŠAPIRA (atletický tréner, 40), Andre SPITZER (šermiarsky tréner, 27), Kehat ŠORR (strelecký tréner, 53), Jakob SPRINGER (vzpieračský rozhodca, 50), David BERGER (vzpierač, 28), Eliezer HALFIN (zápasník, 24), Mark SLAVIN (zápasník, 18), Zeev FRIEDMAN (vzpierač, 28).
Západonemecké médiá krátko po tragédii upozorňovali na skutočnosť, že len jeden z 11 zabitých Židov sa narodil v Izraeli. Všetci ostatní mali iné krajiny narodenia – Rumunsko, Sovietsky zväz, Poľsko, Rakúsko, Líbyu a USA.
Bavorské bezpečnostné zložky na letisku zlikvidovali päť teroristov - Latífu Afífu (veliteľa akcie), Júsufa Nazzála (zástupcu veliteľa), Chalkida Džaváda, Afífu Ahmeda Hamida a Ahmeda Thau. Ďalších troch zajali - Adnana al-Ghašího, Džamala al-Ghašího a Mohammada Safadíu.
Dodnes je neuveriteľné, že napriek smrti Izraelčanov zástupca nemeckej vlády tesne po polnoci informoval médiá, zhromaždené pred letiskom, že všetci rukojemníci sú oslobodení a všetci teroristi zabití. Túto informáciu zakrátko oznamovali všetky významné médiá.
Pritom ešte krátko po tomto oznámení terorista zabil policajta Antona Fliegerbauera. Ten sa stal sedemnástou obeťou masakry. Bezpečnostné sily streľbu ukončili o 1:32 h, teda prakticky tri hodiny po jej spustení.
Až o tretej ráno 6. septembra sa verejnosť dozvedela krutú pravdu. „Všetci sú mŕtvi,“ hlásali palcové titulky. Podľa niektorých novších informácií údajne bolo mŕtvych spolu až devätnásť, vrátane jedného ostreľovača a pilota jedného vrtuľníka.
Hry prerušili na 36 hodín a skončili sa s dňovým oneskorením
Po strašnej tragédii hrozilo, že olympijské hry budú musieť prvý raz vôbec predčasne ukončiť. Všetky olympijské vlajky boli stiahnuté na pol žrde a horúčkovito sa diskutovalo, čo bude ďalej.
MOV zvolal na Olympijský štadión ešte 6. septembra smútočnú tryznu. Na nej sa v zaplnenom 80-tisícovom hľadisku zúčastnilo zhruba tritisíc členov olympijských výprav zo sveta, vrátane zvyšných 11 členov izraelskej olympijskej delegácie.
Medzi rečníkmi bol pochopiteľne aj odstupujúci prezident MOV, 84-ročný Američan Avery Brundage. Vyhlásil vtedy pamätnú vetu: „Hry musia pokračovať!“
Olympijské súťaže pokračovali ďalší deň ráno po 36-hodinovej prestávke.
Vedúci izraelskej výpravy na OH 1972 Šmel Lalkin tiež vystúpil na tryzne. Oznámil, že izraelská výprava bude v účasti na hrách pokračovať. Napokon však predčasne odletela domov. Spolu s jedenástimi členmi výpravy putovali v jedenástich truhlách to Tel Avivu aj pozostatky ich kolegov.
Najväčšiu hviezdu mníchovských hier, amerického plavca židovského pôvodu Marka Spitza, ktorý získal sedem zlatých medailí, v obavách z atentátu naňho ešte v ten deň odviezli z dediny zakrytého dekou a odletel do USA. Ešte tri mesiace ho tam strážili príslušníci tajnej služby.
Medzi účastníkmi OH pochopiteľne zavládol strach a zvyšné súťaže olympijských hier sa odohrávali v ponurej atmosfére. Tragédia sa dotkla každého a športovci, ktorí mali vystúpenia ešte len pred sebou, mali problémy sa na ne skoncentrovať.
Vedúci kanadskej výpravy a neskôr jeden z najvplyvnejších členov MOV Richard Pound vo svojej knihe o tom, čo spôsobila mníchovská tragédia v mysliach účastníkov hier, neskôr napísal: „V rámci olympijského sveta bol šok porovnateľný s tým, aký zvyšok sveta zažil 11. septembra o 29 rokov neskôr.“
Vynútené prepustenie troch teroristov a „poľovačka“ na vinníkov
Troch palestínskych teroristov uväznili, ale už po 53 dňoch ich vláda NSR musela vynútene prepustiť. V októbri 1972 totiž dvaja Palestínčania uniesli malé lietadlo spoločnosti Lufthansa a výmenou za 17 rukojemníkov žiadali prepustenie zvyšných členov Čierneho septembra.
Západonemecká vláda túto požiadavku splnila. Prepustených teroristov potom v líbyjskom Tripolise privítali ako hrdinov...
Samozrejme, tí, ktorí celý útok v Mníchove zosnovali, ako aj jeho traja aktéri, ktorí prežili a dostali sa z väzenia, museli počítať s odplatou. Izraelská vláda jej realizáciou v rámci utajenej operácie Boží hnev poverila svoju obávanú tajnú službu Mossad.
Atentátnici ani plánovači útoku dlhé roky nemali pokoja. Mossad sa totiž v rôznych kútoch sveta zameral na postupnú likvidáciu všetkých, ktorí s mníchovskou tragédiou mali niečo do činenia. Farbisto až naturalisticky to ukazuje film Stevena Spielberga s názvom Mníchov.
Prominentnou obeťou izraelskej pomsty bol niekdajší šéf tajnej služby Organizácie pre oslobodenie Palestíny Ali Hassan Salameh, prezývaný Červený princ. Zahynul pri diaľkovom odpálení bomby v jeho aute. Len dvaja z hlavných vinníkov, duchovní otcovia Čierneho septembra Ami Al-Hindi a Abú Daúd, zomreli nenásilnou smrťou.
Dodatočné odhalenie množstva zlyhaní na nemeckej strane, aj pozadia útoku
Dokumenty, zverejnené po dlhých rokoch, prezradili množstvo zlyhaní vtedajšej spolkovej i bavorskej vlády, ako aj policajných orgánov. Nevenovali pozornosť tajným, ale ani medializovaným informáciám, že počas OH sa chystá útok na izraelskú výpravy. A keď k nemu došlo, počínali si veľmi amatérsky.
Už spomínaný člen Palestínskej národnej rady Abú Daúd vo svojej autobiografii v roku 1999 prezradil, že v pozadí útoku bola Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) a hnutie Al-Fattah dlhoročného palestínskeho vodcu Jásira Arafata.
Čierny september bol podľa neho názov tajnej operácie Al-Fattahu, nie samostatnej organizácie.
Na olympijskej pôde prvá oficiálna pietna spomienka až vlani v Tokiu
Medzinárodný olympijský výbor sa dlho bránil apelom rodín zavraždených, aby súčasťou otváracieho ceremoniálu nasledujúcich edícií olympijských hier bola pietna spomienka na izraelské obete palestínskych teroristov z Mníchova 1972. Zmenilo sa to až vlani na olympijských hrách v Tokiu.
Počas otváracieho ceremoniálu OH sa po prvý raz v histórii uskutočnila oficiálna pietna spomienka na mníchovskú tragédiu a mŕtvych členov izraelskej olympijskej výpravy. Ich pamiatke boli venované pietne slová moderátora, symbolická minúta ticha, aj zhasnutie svetiel na štadióne.
