Na Nový rok pred 150 rokmi sa narodil zakladateľ moderného olympizmu aj novovekých olympijských hier Pierre de Coubertin

 

BRATISLAVA (sou) - Na Nový rok 2013 si pripomíname 150. výročie narodenia zakladateľa moderného olympizmu aj novovekých olympijských hier Francúza Pierra de Frédy, baróna de Coubertin. Rodák z Paríža sa ako osobnosť celosvetového významu nezmazateľne zapísal do histórie športu. Ako pedagóg a humanista ponímal šport aj olympijské hry predovšetkým ako výchovný prostriedok. Z jeho iniciatívy došlo v roku 1894 v Paríži k založeniu Medzinárodného olympijského výboru aj k prijatiu rozhodnutia o obnovení antických olympijských hier.

Francúz Pierre de Frédy, barón de Coubertin (1. 1. 1863 Paríž – 2. 9. 1937 Ženeva) bol pedagóg, ktorý si za svoj životný cieľ vytýčil reformu školstva a výchovy mládeže na francúzskych stredných školách. V mladom veku sa aktívne venoval športu (box, šerm, jazdectvo, veslovanie), ale význam športu a telesnej výchovy pre celkovú výchovu mladej generácie v plnej miere objavil až v roku 1883 pri pobyte v Anglicku. V Rugby sa zoznámil so systematickou telesnou výchovou na školách. Neskôr navštívil aj Much Wenlock a spoznal Wenlocké olympijské hry, ktoré ho očarili. Poslúžili mu napokon ako určitá predloha pri formulovaní predstavy o podobe obnovených antických olympijských hier. Tie však na rozdiel od staroveku plánoval už v medzinárodnom, ba celosvetovom rámci.

Nadšený športový funkcionár, vtedy 29-ročný Pierre de Coubertin (na archívnej fotografii ako aktívny športovec) v roku 1892 na slávnostnom zasadnutí k výročiu francúzskej Únie atletických športov na univerzitnej pôde slávnej parížskej Sorbonny prvý raz preniesol návrh na obnovenie antických olympijských hier. Rozhodujúci krok k naplneniu svojho sna spravil na rovnakom mieste o dva roky neskôr. Do Paríža zvolal medzinárodný kongres o otázkach amaterizmu a obnovení olympijských hier. Dovedna 78 delegátov z 9 krajín 23. júna 1894 bez väčšej opozície odhlasovalo oba kľúčové Coubertinove návrhy - na obnovenie antických olympijských hier, aj na ustanovenie Medzinárodného olympijského výboru (MOV). Na počesť tejto udalosti sa dnes 23. júna celosvetovo slávi Olympijský deň.

 

Coubertin sám navrhol celé zloženie MOV. Pretože právo usporiadať prvé novoveké olympijské hry bolo pridelené gréckym Aténam, post predsedu MOV na prvé dva roky prenechal Grékovi Demetriovi Vikélasovi. Sám bol menovaný za generálneho sekretára MOV. Funkcie predsedu MOV sa Coubertin ujal až po OH v roku 1896. Vykonával ju 29 rokov – najdlhšie z doterajších ôsmich najvyšších predstaviteľov svetového olympijského hnutia.

Coubertin

založil tradíciu olympijských kongresov, ktoré sa počas jeho pôsobenia na čele MOV schádzali často. Predstavitelia športového hnutia z celého sveta na nich rozoberali zásadné otázky a prijímali odporúčania a závery na riešenie problémov. Do roku 1930 sa uskutočnilo až deväť kongresov. V tom čase určovali ďalší smer nielen olympijského hnutia, ale aj športu ako takého. Treba si uvedomiť, že v čase vzniku novovekých olympijských hier medzinárodné športové organizácie pôsobili vo veľmi obmedzenom množstve. V roku 1921 prijali delegáti kongresu v Lausanne vôbec prvú Olympijskú chartu. Za 90 rokov prešla mnohými úpravmi, ale dodnes je základným a zásadným právnym dokumentom olympijského hnutia.

Pierre de Coubertin (na archívnej fotografii z čias, keď stál na čele MOV) chcel, aby sa novoveké olympijské hry – podobne ako ich antický predchodca – stali zjednocujúcim prvkom sveta. Na rozdiel od antiky mali byť moderné hry otvorené celému svetu a všetkým bez diskriminácie. V starovekej Olympii sa odohrávalo len súťaženie slobodných občanov, pre otrokov bola účasť zakázaná. Pôvod účastníkov sa aj územne v podstate obmedzoval na svet gréckych štátov a na ďalšie oblasti, ktoré boli pod rozmanitým gréckym (helénskym) vplyvom, vrátane kultúrneho.

„Ja a moji priatelia sme nepracovali preto, aby sme vám vrátili olympijské hry v podobe nejakého muzeálneho exponátu alebo predmetu filmovej šou, alebo azda z toho dôvodu, aby sa ich zmocnili volebné či obchodné záujmy. Chceli sme vám tým, že obnovíme dvadsaťpäť storočí starú inštitúciu, dať možnosť stať sa znovu vyznavačmi viery v šport, ako ju chápali veľkí predkovia. V modernom svete, ktorý je plný možností pre silných, ale ktorému súčasne hrozí aj úpadková slabosť, sa olympijská myšlienka môže stať školou ušľachtilého zmýšľania a morálnej čistoty, vytrvalosti a psychickej energie. Avšak pod podmienkou, že pojem cti a športovej nezištnosti budete neustále povznášať do rovnakej výšky ako svoje fyzické nadšenie. Budúcnosť závisí od vás!,“ povedal Coubertin v prejave prednesenom 17. apríla 1927 v antickej Olympii pri odhalení pomníka na večnú pamiatku obnovenia olympijských hier.

Coubertin sa neúnavne snažil objasniť, o čo mu išlo pri snahe obnoviť antické olympijské hry v modernej ére. „Podstata olympizmu ho odlišuje od samotného športu. Skrátka - olympizmus šport nielen zahŕňa, ale ho aj prekračuje,“ vysvetľoval.

 

Neskôr zakladateľ moderného olympizmu sformoval podobu ceremoniálov olympijských hier. Významne sa pritom inšpiroval praxou uplatňovanou na Wenlockých olympijských hrách. Otváraciemu aj záverečnému ceremoniálu, ako aj o ceremoniálu vyhlasovania výsledkov dal veľký výchovný význam. Stanovil princíp, na základe ktorého defilujú výpravy na otváracom ceremoniáli - najprv výprava Grécka ako krajiny, ktorá dala svetu olympijské hry, potom výpravy ostatných krajín v abecednom poradí a nakoniec výprava usporiadateľskej krajiny. Z jeho hlavy pochádza aj text otváracej formulky, ktorú prednáša hlava usporiadateľskej krajiny. Takisto text prísahy športovcov aj rozhodcov. Ale aj zásady vztyčovania vlajok a hrania štátnych hymien.

Napriek veľkému úspechu s návrhom na obnovenie antických olympijských hier musel Coubertin (na archívnej fotografii z posledného obdobia jeho života) zakrátko konštatovať, že jeho pôvodná myšlienka zostala spočiatku nepochopená. Delegáti kongresu si neuvedomili, že zo staroveku chcel vzkriesiť predovšetkým duch, podstatu a princíp olympizmu. Pritom však chcel dať olympizmu novú, modernú formu. A to všetko spolu plánoval využiť výchovne.

 

Počnúc Hrami V. olympiády v Štokholme 1912 sa súčasťou olympijských hier popri športových zápoleniach stali aj umelecké súťaže - v architektúre, sochárstve, maliarstve a grafike, literatúre a v hudbe. Pierre de Coubertin sa v tejto záležitosti do určitej miery inšpiroval antickým príkladom. V Štokholme sa dokonca sám zúčastnil na literárnej súťaži, ale anonymne. Nikto nevedel, že pod pseudonymami dvojice autorov Georges Hohrod – M. Eschbach, ktorí prihlásili do súťaže dielo Óda na šport, sa skrýva samotný predseda MOV. Šport hneď v úvodnej slohe nazval „darom bohov“ a „elixírom života“. Pseudonymy s použitím francúzskeho a nemeckého priezviska si vybral úmyselne. Chcel tak zdôraznil možnosť priateľstva medzi ľuďmi z dvoch veľkých európskych krajín, rozdeľovaných dlhodobým nepriateľstvom i vojnou z roku 1870, ktorá sa skončila nemeckým víťazstvom. Ako v celom jeho životnom diele aj v tejto viere bol kus idealizmu.

Na Hrách VII. olympiády v Antverpách 1920 mala premiéru olympijská vlajka s piatimi farebnými kruhmi na bielom podklade, ktorej podobu navrhol Coubertin. Na vlajke sa vyskytuje šesť farieb, z ktorých je aspoň jedna obsiahnutá na vlajke ktoréhokoľvek štátu sveta. Olympijský symbol zvečnený na bielom podklade vlajky - päť prepletených kruhov rovnakých rozmerov v piatich farbách – je dnes podľa medzinárodných prieskumov najznámejší symbol na svete. Vyjadruje činnosť olympijského hnutia a znázorňuje jednotu piatich kontinentov a stretnutie športovcov z celého sveta na olympijských hrách.

 

Zakladateľ MOV aj novovekých olympijských hier mal zásadný vplyv na chod medzinárodného olympijského hnutia viac než tridsať rokov. MOV mu prejavil úctu tým, že Hry VIII. olympiády v roku 1924 pridelil jeho rodnému Parížu. Coubertin na úvod 19. zasadnutia MOV v roku 1921 v Lausanne oznámil, že o štyri roky uvoľní svoju funkciu a v tejto súvislosti požiadal o pridelenie OH 1924 svojmu rodisku. Rok po OH 1924 v Paríži sa na 23. zasadnutí MOV v Prahe, ktorá v tom čase hostila aj VIII. olympijský kongres, vzdal funkcie a zvolili ho za čestného predsedu MOV.

Coubertin v Prahe oznámil, že v ďalšej etape svojho života sa chce plne venovať reforme výchovy. Šport zakrátko vyhlásil za jedno zo základných ľudských práv a vystúpil s požiadavkou na utvorenie inštitúcie tzv. antických gymnázií, v ktorých by každý občan mohol športovať podľa vlastného výberu pod vedením odborníkov a pokiaľ možno zadarmo. S touto ideou však neuspel.

Pierre de

Coubertin zomrel ako 74-ročný v Ženeve. Jeho telo je pochované v Lausanne, ktoré sám vybral za hlavné sídlo olympijského hnutia. Srdce však na jeho žiadosť pochovali v gréckej Olympii, ktorej „patrilo“ už za života. Srdce je pochované pod bielym mramorovým pomníkom v priestoroch Medzinárodnej olympijskej akadémie (MOA), len niekoľko stovák metrov od ruín antickej Olympie, kde stál prvý ozajstný športový stánok v histórii ľudstva. Žiadna z delegácií, ktoré navštívia areál Medzinárodnej olympijskej akadémie, nevynechá návštevu tohto pietneho miesta. Na fotografii Ľubomíra Součka pomník Pierra de Coubertin v Olympii.

K pedagogickému pomníku zakladateľa moderného olympijského hnutia patria aj tieto slová: „Nestačí, aby sa slávili každé štyri roky s elitou veľkolepo olympijské hry. Je dôležitejšie, aby v skromnosti a rovnomernosti každodenného života každý bez rozdielu užíval blahodarnosti olympijskej kultúry.“ Najčastejšie citovaný výrok Coubertina je ten, že na olympijských hrách nie je najdôležitejšie zvíťaziť, ale zúčastniť sa. Paradoxne je však práve tento výrok citovaný nepresne a neúplne. V skutočnosti znie v plnom znení takto: „Na olympijských hrách nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa. Podstatné v živote nie je dobýjať, ale čestne bojovať.”