Okrúhle životné jubileum dvojnásobnej olympioničky Anny Pasiarovej, prvej slovenskej bežkyne na lyžiach na stupňoch víťaziek v pretekoch SP
Kto Annu Pasiarovú, rodenú Gajancovú, pozná, ťažko vie uveriť, že rodáčka z Tatranských Matliarov oslavuje 18. decembra 70. narodeniny. Roky totiž stále vyzerá rovnako. A v Olympijskom klube Vysoké Tatry stále patrí medzi najaktívnejších dobrovoľných členov slovenskej olympijskej rodiny.
Ako bežkyňa na lyžiach sa Pasiarová dvakrát zúčastnila na zimných olympijských hrách (v Innsbrucku 1976 bola členka štafety ČSSR na 4x5 km, ktorá obsadila 6. miesto, na
Paradoxne, najlepšie kariérne výsledky dosiahla Anna Pasiarová dávno po tridsiatke. Do najlepšej trojice v pretekoch Svetového pohára sa prebojovala celkove štyri razy, v každom prípade už ako veteránka. Pýtal som sa jej, nech vysvetlí ten paradox. „Ja som dozrievala pomaly. Do československej reprezentácie som sa síce prvý raz dostala už ako dvadsaťročná, ale vydala som sa, potom som mala slabšie výsledky a vrátila som sa do tímu až o štyri roky neskôr. Bola som viac vytrvalostný, než rýchlostný typ, takže skôr mi sedeli dlhšie trate. Mala som pomalý rozbeh a potom som zrýchľovala. No a s postupom rokov som dozrievala, takže najlepšie výsledky som dosiahla po tridsiatke,“ odpovedala žena, ktorej prvým trénerom bol Ján Terezčák, potom sa jej v stredisku na Štrbskom Plese venovali Ján Ilavský a Stanislav Baluch, v reprezentácii Bohuslav Rázl a Zdeněk Ciller a ako osobný tréner jej vtedajší manžel Daniel Pasiar.
V seriáli Svetového pohára bola Pasiarová najprv tretia na 10 km 9. januára 1982 v Klingenthale, čo boli historicky prvé preteky Svetového pohára v behu na lyžiach žien. V sezóne 1981/82 obsadila Pasiarová v SP celkove 6. miesto, čo bolo vôbec prvé umiestenie slovenskej lyžiarky v top 10 konečného poradia SP. V ďalšej sezóne SP skončila celkove deviata, keď 12. marca 1983 dobehla v Osle tretia na 20 km. V ročníku 1983/84 sa síce už do najlepšej desiatky v celkovom poradí SP neprebojovala, ale zato si pripísala v seriáli dve druhé miesta – v Reit im Winkl na 5 km a v Autrans na 10 km.
Bolo to v sezóne, v ktorej československé bežkyne na lyžiach (predovšetkým Jeriová a Paulů, ale darilo sa aj Švubovej-Palečkovej a Svobodovej-Sekajovej) doslova excelovali, takže aj keď na ZOH v Sarajeve Sekajová nastúpila na dve individuálne súťaže, v nabitej domácej konkurencii sa do kvarteta štafety ČSSR na 4x5 km neprebojovala. „Nevyšla mi vtedy úvodná individuálna desiatka. A keďže som z rodinných dôvodov neabsolvovala predolympijskú prípravu spolu s tímom, bol to ďalší dôvod, aby ma tréner do štafety nepostavil. Okrem toho za tých čias platilo, že Slovenka musela byť výrazne lepšia ako Češka, aby štartovala v štafete namiesto nej...,“ zaspomínala si a pripomenula, že o štyri roky skôr o účasť na ZOH 1980 v Lake Placide prišla dôsledku choroby, ktorá ju postihla v období boja o nomináciu.
Historicky prvou olympijskou lyžiarskou medailistkou zo Slovenska sa tak v Sarajeve namiesto Pasiarovej stala Svobodová-Sekajová, ktorá prispela k zisku striebra. Anka si na túto olympiádu mohla v roku 2019 zaspomínať priamo na tvári miesta, pretože Slovenský olympijský a športový výbor ju vedno s ďalšími tromi našimi účastníkmi ZOH 1984 pozval do Sarajeva na februárový zimný EYOF...
Keď pred desaťročím oslavovala šesťdesiatku, vtedajší šéf Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Štrbské Pleso Pavol Mlynár v zdravici povedal: „Počas svojej aktívnej športovej kariéry bola Anka Pasiarová príkladom plnenia tréningových povinností a vzorom úspešného reprezentanta aj mimo bežeckých tratí. Ľudská, kamarátska, ktorá odovzdávala skúsenosti mladým. Za úspešnú reprezentáciu na ZOH a angažovanosť v Olympijskom klube Vysoké Tatry bol jej pred dvomi rokmi udelený diplom Medzinárodného olympijského výboru.“
Slovenský olympijský a športový výbor (v minulosti SOV) ocenil Annu Pasiarovú v roku 2007 Bronzovými kruhmi SOV a v roku 2009 Cenou Matyldy Pálfyovej, ktorá je výročným ocenením žien za ich aktivitu v športe a v olympijskom hnutí. V ňom je veľmi aktívna aj dávno po skončení pretekárskej činnosti. Stále sa organizačne podieľa a zúčastňuje na množstve podujatí Olympijského klubu Vysoké Tatry. „Štyridsať rokov môjho života som spojila s pracoviskom strediska vrcholového športu ministerstva vnútra na Štrbskom Plese (v súčasnosti je to Športové centrum polície – pozn. autora), kde teraz ku koncu roka svoje pôsobenie ukončím. V poslednom období som tam pracovala na dohodu. Ale cítim, že s dosiahnutím sedemdesiatky prišiel čas na odchod do dôchodku,“ dodala.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantke srdečne blahoželá!
