Olympijský víťaz a prezident MOV Thomas Bach: Olympijské hry nemôžu byť trhoviskom demonštrácií všetkého druhu
Olympijský víťaz v šerme z Montrealu 1976 a prezident Medzinárodného olympijského výboru Thomas Bach napísal text s názvom „Šport a politika: Moje skúsenosti ako športovca“, ktorý bol koncom októbra zverejnený vo viacerých svetových médiách. Vybrali sme z neho väčšinu pasáží, niektoré sme zvýraznili polotučným písmom.
„Účasť na olympijských hrách je neuveriteľný zážitok pre každého športovca. Ale vzbudzuje aj pokoru, keď si uvedomíte, že ste súčasťou niečoho väčšieho. Udalosti, ktorá spája svet. Na olympijských hrách sme si všetci rovní. Každý rešpektuje rovnaké pravidlá bez ohľadu na sociálne zázemie, pohlavie, rasu, sexuálnu orientáciu alebo politickú vieru.
Prvýkrát som zažil túto mágiu na olympijských hrách v Montreale 1976. Od chvíle, keď som sa presťahoval do Olympijskej dediny, cítil som olympijský duch. Žitie spolu so športovcami z celého sveta mi otvorilo oči a objavil som zjednocujúcu silu športu. Ako športovci sme súperi, ale v Olympijskej dedine všetci žijeme pokojne spolu pod jednou strechou. Kedykoľvek sa stretnú olympionici bez ohľadu na to, odkiaľ sú alebo kedy súťažili na hrách, tento spoločný zážitok sa okamžite stáva témou našich rozhovorov.
Jeden incident však zatienil moju prvú olympijskú skúsenosť. Krátko pred otváracím ceremoniálom OH som z okna izby v Olympijskej dedine videl veľkú skupinu afrických športovcov so zbalenou batožinou. Mnohí z nich boli v slzách, iní mali zvesené hlavy. Dozvedel som sa, že museli odísť, lebo ich vlády na poslednú chvíľu rozhodli o bojkote hier. Ich olympijský sen po toľkých rokoch tvrdej práce a očakávania v poslednej chvíli zničili. To ma straší dodnes.
O štyri roky neskôr som zažil bojkot OH v Moskve 1980. Ako predseda komisie športovcov v Západnom Nemecku som dôrazne protestoval proti tomuto bojkotu, pretože nás trestal za niečo, s čím sme nemali nič spoločné – za inváziu sovietskej armády do Afganistanu. Uvedomil som si, že športové organizácie majú veľmi malý politický vplyv a my športovci sme mali veľmi málo čo povedať. Naše hlasy nepočúvali ani politici, ani naši športoví predstavitelia. Bol to veľmi ponižujúci zážitok.
Náš národný olympijský výbor ako jeden z mnohých bojkotoval hry. Nebola to žiadna útecha, keď sa ukázalo, že tento bojkot nielenže potrestal tých nesprávnych, ale že nemal ani žiadny politický účinok: sovietska armáda zostala v Afganistane ďalších deväť rokov. A vyvolal pomstu – bojkot nasledujúcich OH v Los Angeles 1984.
Tieto dve skúsenosti stále ovplyvňujú moje myslenie. Vyjasnili mi, že hlavným poslaním olympijských hier je dať dohromady najlepších svetových športovcov z 206 národných olympijských výborov pri pokojnom športovom zápolení.
Olympijské hry nie sú o politike. MOV ako občianska mimovládna organizácia je vždy striktne politicky neutrálny. Pridelenie hier ani účasť na nich nie sú politickým úsudkom o hostiteľskej krajine. Olympijské hry riadi MOV, nie vlády. MOV pozýva NOV, aby sa zúčastnili na hrách. NOV pozývajú predstaviteľov zo svojej krajiny, aby sprevádzali ich športovcov. Hlava štátu hostiteľskej krajiny môže na slávnostnom otvorení hier povedať len jednu vetu, ktorú napísal MOV, a oficiálne ich ňou otvoriť.
Olympijské hry nie sú o zisku. MOV reinvestuje 90 percent všetkých svojich príjmov do športovcov po celom svete, najmä v rozvojových krajinách. Peniaze idú organizátorom olympijských hier, ktorí dávajú športovcom priestor, kde môžu zažiariť. Hry môžu zjednocovať svet prostredníctvom športu len vtedy, ak sa na nich môže zúčastniť celý svet. Naše peniaze prospievajú všetkým športovcom zo všetkých 206 NOV, z olympijského tímu pre utečencov a zo všetkých olympijských športov. Tým sa zabezpečuje skutočná univerzálnosť a rozmanitosť.
Olympijské hry sú v prvom rade o športe. Športovci stelesňujú hodnoty výnimočnosti, solidarity a mieru. Hry vyjadrujú inkluzivitu a vzájomný rešpekt aj tým, že sú politicky neutrálne na športoviskách a počas ceremoniálov. Niekedy je potrebné tento dôraz na šport zosúladiť so slobodou prejavu, ktorú majú všetci športovci aj na OH. To je dôvod, prečo existujú pravidlá pre športoviská a ceremoniály, ktoré chránia ducha športu. Zjednocujúca sila hier sa môže rozvinúť len vtedy, ak každý preukazuje úctu k iným a solidaritu s nimi. V opačnom prípade by hry poklesli na trhovisko demonštrácií všetkého druhu, rozdeľujúc a nie zjednocujúc svet.
Olympijské hry nemôžu zabrániť vojnám a konfliktom. Nemôžu riešiť ani všetky politické a sociálne výzvy v našom svete. Ale môžu ísť príkladom pre svet tým, že každý rešpektuje rovnaké pravidlá a jeden druhého. Môžu nás inšpirovať, aby sme problémy riešili v priateľstve a solidárne. Môžu stavať mosty vedúce k lepšiemu porozumeniu medzi ľuďmi. Týmto spôsobom môžu otvárať dvere k mieru.
Olympijské hry prispievajú k jednote v celej našej rozmanitosti. Zabezpečiť, aby mohli rozvinúť túto mágiu a zjednotiť celý svet v mieri, je niečo, za čo stojí bojovať každý deň.“
