Pezinskí džudisti nemajú núdzu o mládež, medaily zbierajú aj Tománkovci
Džudistickému klubu v Pezinku sa darí. Majú dostatok detí, ktoré majú záujem športovať. Členovia pravidelne prichádzajú z vrcholných podujatí s medailami na krkoch. O pezinskom klube sme sa rozprávali s jedným z jeho trénerov Jozefom Tománkom starším.
V klube trénujú aj jeho štyri deti. Dcéra Partícia nedávno priniesla medailu z Európskeho pohára dorastencov, syn Jozef je členom Juniorského olympijského tímu.
V článku sa dozviete:
- Ako sa zmenilo džudo a celkovo šport za posledné roky?
- Majú deti o džudo záujem?
- Aký by mal byť správny tréner?
- Je náročné byť trénerom aj otcom zároveň?
- Rozpráva sa v džudistickej rodine aj o niečom inom ako o športe?
Ako sa šport zmenil odkedy ste boli pretekárom?
Vo všeobecnosti sú na športovcov kladené oveľa väčšie nároky, dokonca už aj na dorastencov. Dnes nefunguje, že stačí trénovať 3 – 4-krát za týždeň a hneď nosíte medaily z európskych pohárov. Udržať krok so športovou špičkou je o systematickej príprave. V dorasteneckom veku je nutnosťou dvojfázový tréning v kombinácii s kvalitnou fyzioterapiou, lekárskou starostlivosťou a športovou psychologickou prípravou. V podstate sa to približuje k životu profesionálnych športovcov.
Bol váš zámer dať deti na džudo alebo sa tak rozhodli samé?
Mám štyri deti, ktoré sa narodili do džudistickej rodiny. Takže aj bez zámeru sú z nich džudisti.
Prečo sa podľa vás klubu darí vychovávať talentovanú mládež, ktorá sa nestratí ani v európskej konkurencii?
Podľa mňa je to súhra viacerých okolností, ktoré do seba celkom dobre zapadli. Dlhodobá práca s mládežou, veľmi dobré zázemie, ale hlavné je ísť s dobou. Znamená to, že neustále džudo modernizujeme a prispôsobujeme sa vyšším nárokom. Sme prvý klub na Slovensku, ktorý využíva vyštudovaného trénera z Japonska. Rád by som vyzdvihol aj výborný kolektív, ktorý sa postupne vytvoril. Naši zverenci sú si navzájom sparingpartnermi v džude a kamarátmi v osobnom živote. Doprajú si víťazstvá a podporujú sa. K optimálnemu fungovaniu prispieva aj spolupráca s ich rodičmi, ktorí nás podporujú, no zároveň nezasahujú do tréningového procesu. V neposlednom rade je dôležitá aj podpora zo strany SOŠV.
Majú dnešné deti o džudo záujem? Čo ich na tomto športe láka?
V Pezinku nemáme problém so záujmom detí. Napriek tomu, že do nášho klubu nerobíme organizovaný nábor, máme stále plný stav. Myslím si, že ľudia vnímajú naše úspechy ako výzvu pre budúcnosť aj ich detí. Mnohí oceňujú, že podstatou džuda je pokora, disciplína a tiež sebaobrana. Bonusom je nepochybne aj skutočnosť, že ide o olympijský šport.
S akými vekovými kategóriami v klube pracujete? Je to od nejakej „prípravy“ až do seniorov?
Sme pripravení na prácu so všetkými vekovými kategóriami. Trénujeme s deťmi už od piateho roku veku, keď je ideálny vek na začiatok. Postupne si vychovávame žiakov, dorastencov a juniorov. Súčasná úspešná slovenská dorastenecká generácia sú športovci, ktorí v Pezinku začali už ako škôlkari. Našim zámerom je vychovať nielen mládež, ale fungovať aj v rámci seniorskej kategórie.
Aký by mal byť tréner džuda?
Tréner džuda by mal byť v prvom rade vzorom pre svojich zverencov. Musí robiť veci s presvedčením a na 100 %. Presne tak, ako to vyžaduje od svojich zverencov. Dôležitý je vzájomný vzťah, ktorý v správnom pomere porozumenia a rešpektu smeruje k spoločnému cieľu. A mal by mať tiež dobré manažérske schopnosti.
Je náročné byť trénerom a zároveň aj otcom? V čom sú podľa vás výhody a v čom nevýhody?
Zväčša to nevnímam ako náročné. Niekedy sa však stáva, že moje deti (hlavne dievčatá) nevedia zadefinovať, kedy som otec a kedy tréner. Všeobecne mám ku svojim zverencom veľmi blízko. Zdieľam s nimi radosť aj smútok, bolesť pri zraneniach, v mnohých smeroch ich vnímam ako vlastné deti.
Na ktoré podujatia sa budete v najbližšej dobe pripravovať?
V najbližších dňoch sa chystáme do Japonska na takmer mesačné tréningové sústredenie. Po návrate nás čakajú tri vrcholové podujatia počas troch mesiacov: majstrovstvá Európy, EYOF v Banskej Bystrici a na konci augusta majstrovstvá sveta.
Máme veľkú radosť, pretože už v tomto období máme v klube štyroch džudistov, ktorí splnili podmienky kvalifikácie na všetky tri spomínané vrcholové podujatia. Počas štyroch mesiacov naši pretekári z turné európskych pohárov dorastencov priniesli pre Pezinok, a teda aj pre Slovensko, 9 medailí. V histórii slovenského džuda sa taký úspech ešte nikomu nepodaril, je to dokonca unikát aj na európskej úrovni.
ROZHOVOR: Jozef a Patrícia Tománkovci: Podporujeme sa a pomáhame si navzájom
Patrícia Tománková dosiahla významný úspech na turnaji Európskeho pohára v talianskom Lignane. Pri premiére na podujatí tohto rangu triumfovala v dorasteneckej kategórii do 40 kg. Jej brat Jozef sa po sérii dobrých výsledkov dostal do Juniorského olympijského tímu, projektu Nadácie SOŠV. Oboch sme spoločne vyspovedali v krátkom rozhovore.
Ako ste sa dostali k tomuto športu?
J: Keďže otec a dedko sú džudisti, tak som začal tiež trénovať... a zapáčilo sa mi to.
P: Odmalička ma k džudu viedol otec a som mu za to vďačná.
Kedy prišiel moment, keď ste si uvedomili, že sa džudu chcete naozaj venovať na sto percent?
J: Nebol to jeden moment, ale ako čas plynul, tak sa džudo stalo mojou každodennou aktivitou a životným štýlom.
P: Ani ja neviem presne, či šlo o konkrétny moment. Možno to bola práve medaila mojej staršej sestry Silvinky z Európskeho pohára. Postupne som si začínala uvedomovať, aké je pre mňa džudo dôležité.
Na aké svoje športové úspechy ste najviac hrdý?
J: Za zatiaľ najväčší úspech považujem 9. miesto na ME dorastencov 2021, 2. a 3. miesto na Európskych pohároch v roku 2021 a 3. miesto na Európskom pohári tento rok.
P: Jednoznačne na úspechy z Európskych pohárov z tohto roka. A najviac som hrdá na medailu zo Štrasburgu.
Čo je vaším najväčším športovým snom?
J: Ako skoro každý džudista aj chcem vyhrať olympijské hry.
P: Chcela by som získať medailu z majstrovstiev sveta alebo olympijských hier.
Ako v skratke vyzerá váš bežný tréningový deň?
J: Doobeda cvičím fyzioterapeutické cvičenia, potom mám beh alebo technický tréning džuda. Večer mám klubový tréning aj s ostatnými.
P: Doobeda mám beh alebo technický tréning a poobede veľký „randori“ tréning.
Aké je to mať v rodine toľkých džudistov? Bavíte sa doma aj o niečom inom?
J: Väčšinu času sa rozprávame o iných témach ako o džude. Niekedy je taký deň, že sa rozprávame iba o džude.
P: Keďže sa džudu venujú všetci moji súrodenci (starší brat, staršia aj mladšia sestra), bavíme sa často o džude, ale, samozrejme, máme aj iné bežné rodinné témy.
Aký je váš súrodenecký vzťah? Trénujete spoločne, ťaháte sa navzájom a podporujete sa?
J: Myslím, že máme veľmi dobrý vzťah a rozumieme si. Trénujeme spolu každý deň, podporujeme sa a pomáhame si aj mimo tréningov.
P: S Jožkom mám veľmi dobrý vzťah už odmalička. Podporujeme sa a trénujeme spolu. Je mi veľkou oporou aj na súťažiach.
Máte otázku? Opýtajte sa!
+421 907 980 944
[email protected]
