Šport a olympizmus
Bratislava
18 min. čítania

Pred 125 rokmi, 6. apríla 1896, sa v Aténach začali prvé novoveké olympijské hry

Profile picture for user Soucek
Ľubomír
Souček
Centrom Hier I. olympiády v Aténach 1896 bol Panaténajský štadión, ktorý sa na olympijské podujatia využíva dodnes. Jeho podoba je od OH 2004 vyobrazená na zadnej strane olympijských medailí.
Foto
Ľubomír Souček

Šiesty apríl sa už niekoľko rokov slávi ako Medzinárodný deň športu pre rozvoj a mier. Dátum nebol vybraný náhodne. Šiesteho apríla 1896 sa totiž v Aténach začali prvé novoveké olympijské hry – oficiálne Hry I. olympiády. Aktuálne si pripomíname 125. výročie tejto pamätnej chvíle. Na tento účel sme predovšetkým vybrali časti textu Ľubomíra Součeka z jeho knihy „Novoveké olympijské hry“, ktorú v roku 2011 vydal Slovenský olympijský výbor.

Obnovením antických olympijských hier v modernej ére sa podarilo po viac než 1600 rokoch vzkriesiť tradíciu, s ktorou sa v súčasnom svete nedá porovnať nič. Antické olympijské hry sa konávali v pravidelných štvorročných intervaloch v Olympii v gréckom kraji Élis už od roku 776 pred n. l. Podľa dochovaných záznamov sa až do striktného zákazu ich usporadúvania v roku 394 n. l. dovedna uskutočnilo 293 olympijských hier!

V antike sa olympijskými hrami rozumeli oslavy na úvod štvorročného obdobia, nazývaného olympiáda. Preto dostávali názov Hry x-tej olympiády s uvedením poradového čísla. Číslovanie olympiád sa pre starovekých Grékov (Helénov, ako sa sami nazývali) v určitom čase dokonca stalo základom ich kalendára. Novoveké olympijské hry prevzali z antiky číslovanie aj názvoslovie hier, ako aj ich štvorročný cyklus.

Čo predchádzalo obnoveniu antických olympijských hier

Neúspešné pokusy o obnovenie antickej olympijskej tradície – pravda, vo výrazne pozmenenej podobe - sa v rôznych kútoch Európy (napríklad v anglickom Cotswolde, nemeckom Dessau, či vo švédskom Helsingborgu) sporadicky objavovali už od začiatku 17. storočia. Žiadne z týchto multišportových podujatí však buď nemalo dlhé trvanie, alebo nedosiahlo väčší význam.

Fotografia najstaršieho existujúceho štadióna na svete v antickej Olympii. Treba však povedať, že súčasný štadión bol historicky až tretí v poradí. Počas OH 2004 v Aténach sa na tomto štadióne konali súťaže vo vrhu guľou mužov aj žien.
Foto
Ľubomír Souček

Keď Grécko v roku 1830 získalo štátnu samostatnosť a stalo sa kráľovstvom, Gréci oprášili historické nazvanie Hellas (Grécko) a Heléni (Gréci). Ich silnejúce národné povedomie potvrdilo aj usporiadanie olympijských slávností v Aténach v roku 1859. Súťažilo sa tam v množstve športových disciplín (v atletike, jazdeckých pretekoch i v pretekoch konských povozov, vo veslovaní, plávaní či v šplhu na lane), ale v duchu antickej tradície aj v umeleckých súťažiach. Reprízy slávností sa uskutočnili v rokoch 1870 a 1875 na mieste odkrytého antického štadióna, na ktorom sa v staroveku konávali Panaténajské hry. Ani toto podujatie sa však trvalo neujalo.

Aj v iných kútoch Európy sa stále objavovali snahy o pripomenutie niekdajšej antickej olympijskej tradície. Naozaj veľký záujem medzinárodnej verejnosti o antické olympijské hry však vzbudil až archeologický výskum priamo v Olympii, ktorý prebiehal v druhej polovici 19. storočia.

Ako napísal najväčší slovenský znalec antiky, autor historických faktografických kníh svetového mena Vojtech Zamarovský v pozoruhodnej knihe Vzkriesenie Olympie, „vyše tisíc rokov sa skvela Olympia v sláve, asi päťsto rokov ležala v troskách a ďalších takmer tisíc rokov sa skrývala pod nánosmi bahna“. Svetlo sveta znovu uzrela až vďaka práci tímu vedeného nemeckým archeológom Ernstom Curtiusom v rokoch 1875 – 1881.

Odkrytie ruín starovekej Olympie sa stalo mimoriadnou udalosťou svetového významu, porovnateľnou s objavením Tróje. Curtius vďaka tomuto úspechu presvedčil svet, že to, o čom písali v oslavných olympijských básňach (ódach) Pindaros a iní poeti, sa zakladalo na pravde.

Coubertinovo novoveké vzkriesenie Olympie

Len niekoľko rokov po odkrytí ruín antickej Olympie nasledoval Coubertinov pokus, ktorý sa skončil úspechom a vzkriesením antickej olympijskej tradície.

Francúzsky barón Pierre de Fredi de Coubertin (1. 1. 1863 Paríž – 2. 9. 1937 Ženeva) bol pedagóg, ktorý si za svoj životný cieľ vytýčil reformu školstva a výchovy mládeže na francúzskych stredných školách.

Pierre de Coubertin, zakladateľ moderného olympizmu.
Foto
Archív

V mladom veku sa Coubertin aktívne venoval športu (box, šerm, jazdectvo, veslovanie), ale význam športu a telesnej výchovy pre celkovú výchovu mladej generácie v plnej miere objavil až v roku 1883 pri pobyte v Anglicku. Predovšetkým v Much Wenlocku a v Rugby, kde sa zoznámil so systematickou telesnou výchovou na školách. Jeho obzor potom ešte rozšírili ďalšie študijné cesty v USA a v Grécku. Vtedy navštívil aj nedávno objavenú antickú Olympiu a neskôr o tom napísal: „Nič v dejinách staroveku ma neovplyvnilo hlbšie, než práve Olympia.“

Coubertin vo Francúzsku už v mladom veku založil viacero športových spolkov a organizácií. V rámci svetovej výstavy v Paríži v roku 1889 bol hlavným organizátorom kongresu o telesnej výchove. V roku 1892 na slávnostnom zasadnutí k výročiu francúzskej Únie atletických športov na parížskej Sorbonne prvý raz vystúpil s návrhom na obnovenie antických olympijských hier.

Rozhodujúci krok k naplneniu svojho sna spravil o dva roky neskôr – vo veku len 31 rokov - takisto v Paríži na univerzitnej pôde slávnej Sorbonny. Udialo sa to v rámci medzinárodného kongresu o otázkach amaterizmu a obnovení olympijských hier, ktorý sa konal 16. – 24. júna 1894. Pre svoju myšlienku Coubertin našiel predtým podporu u dvoch významných športových funkcionárov v zahraničí – u Američana Williama M. Sloana a Brita Charlesa Herberta.

K pôvodnému ôsmemu, poslednému bodu programu kongresu „O možnosti obnovenia olympijských hier“ pridal Coubertin krátko pred jeho otvorením ešte ďalšie dva – „Podmienky pre pretekárov“ (najmä ktoré športy majú byť zastúpené na olympijských hrách) a „Menovanie medzinárodného výboru, ktorý by mal za úlohu pripraviť obnovenie hier“.

Dovedna 78 delegátov z 9 krajín 23. júna 1894 bez väčšej opozície odhlasovalo oba kľúčové Coubertinove návrhy - na obnovenie antických olympijských hier, aj na ustanovenie Medzinárodného olympijského výboru (MOV).

V uznesení sa konštatovalo: „Pretože nie sú žiadne pochybnosti o výhodách, ktoré by poskytovalo obnovenie olympijských hier tak po stránke atletizmu, ako aj po stránke morálnej a internacionálnej, nech sú tieto hry obnovené na základoch a za podmienok vyhovujúcich potrebám moderného života.“

V posledných viac než 30 rokoch sa na počesť tejto udalosti dňa 23. júna celosvetovo slávi Olympijský deň.

Coubertinova pracovňa v historickom sídle MOV v Lausanne.
Foto
Ľubomír Souček

Napriek veľkému úspechu s návrhom na obnovenie antických olympijských hier sám Coubertin zakrátko musel konštatovať, že jeho pôvodná myšlienka zostala spočiatku nepochopená. Delegáti kongresu si neuvedomili, že zo staroveku chcel vzkriesiť predovšetkým duch, podstatu a princíp olympizmu, pritom však dať olympizmu novú, modernú formu a to všetko využiť výchovne.

Navyše neskôr vo svojej knihe Olympijské pamäti Coubertin trpko konštatoval, že predstavitelia jednotlivých športov dlhšie vôbec nedokázali spolupracovať. „... rivalita bola ťažko vysvetliteľná, veď všetky športy majú spoločného menovateľa – radosť z hry svalov a telesný rozvoj dosiahnutý tréningom. Ich psycho-fyziologická podstata bola rovnaká. Lenže... Športovci 19. storočia boli hlboko presvedčení, že technika jedného športu je opačná než technika iného a že si prakticky navzájom škodia. Výnimkami boli tenis, ktorý sa vtedy rodil, a plávanie. Prvý sa považoval za elegantnú kratochvíľu, zatiaľ čo plávanie za užitočný návyk, odporúčaný zdravovedou, a za bezpečnostný prostriedok v prípade nehody či nevyhnutnej záchrany topiaceho sa,“ napísal.

Coubertin hlásal: olympizmus nielen zahŕňa, ale aj prekračuje šport

Pierre de Coubertin chcel, aby sa novoveké olympijské hry – podobne ako ich antický predchodca – stali zjednocujúcim prvkom sveta. Na rozdiel od antiky mali byť moderné hry otvorené celému svetu a všetkým bez diskriminácie.

V starovekej Olympii sa odohrávalo len súťaženie slobodných občanov, pre otrokov bola účasť zakázaná. Pôvod účastníkov sa aj teritoriálne v podstate obmedzoval na svet gréckych štátov a na ďalšie oblasti, ktoré boli pod rozmanitým gréckym (helénskym) vplyvom, vrátane kultúrneho.

Coubertinov pomník v areáli Medzinárodnej olympijskej akadémie v Olympii. Keďže Olympii za života patrilo jeho srdce, želal si, aby bolo pochované práve tam.
Foto
Ľubomír Souček

„Podstata olympizmu ho odlišuje od samotného športu. Skrátka - olympizmus šport nielen zahŕňa, ale ho aj prekračuje,“ vysvetľoval Coubertin v snahe objasniť, o čo mu išlo pri snahe obnoviť antické olympijské hry v modernej ére. A dodával: „Akým spôsobom oslavovať mladosť? Kultom úsilia,opovrhovaním nebezpečenstvom, láskou k vlasti, ušľachtilosťou a rytierskym duchom a kontaktom s umením a filozofiou. To sú základy olympizmu. To, čo chýba modernému športu v porovnaní so starovekým, je filozofický základ, honosnosť cieľov, celá tá patriotistická a náboženská atmosféra, v ktorej sa sviatky mladosti konali.“

Stanovil napríklad princíp, na základe ktorého defilujú výpravy na otváracom ceremoniáli (najprv výprava Grécka ako krajiny, ktorá dala svetu olympijské hry, potom výpravy ostatných krajín v abecednom poradí a nakoniec výprava usporiadateľskej krajiny), ďalej text otváracej formulky, ktorú prednáša hlava usporiadateľskej krajiny, text prísahy športovcov aj rozhodcov, či zásady vztyčovania vlajok a hrania štátnych hymien. „Toto náboženstvo, ako každé náboženstvo, má svoje obrady, ktoré majú kultúrnu formu a tvoria ceremoniál moderných hier,“ napísal Coubertin vo svojich pamätiach.

Ceremoniálom olympijských hier dal zakladateľ moderného olympizmu veľký výchovný obsah. Ide tak o otvárací a záverečný ceremoniál, ako aj o ceremoniály vyhlasovania výsledkov. Považoval ich za akty „čisto pedagogického charakteru najvyššej kvality, za filozofickú historickú lekciu ďalekosiahleho významu“.

„Ja a moji priatelia sme nepracovali preto, aby sme vám vrátili olympijské hry v podobe nejakého muzeálneho exponátu alebo predmetu filmovej šou, alebo azda z toho dôvodu, aby sa ich zmocnili volebné či obchodné záujmy. Chceli sme vám tým, že obnovíme dvadsaťpäť storočí starú inštitúciu, dať možnosť stať sa znovu vyznavačmi viery v šport, ako ju chápali veľkí predkovia. V modernom svete, ktorý je plný možností pre silných, ale ktorému súčasne hrozí aj úpadková slabosť, sa olympijská myšlienka môže stať školou ušľachtilého zmýšľania a morálnej čistoty, vytrvalosti a psychickej energie. Avšak pod podmienkou, že pojem cti a športovej nezištnosti budete neustále povznášať do rovnakej výšky ako svoje fyzické nadšenie. Budúcnosť závisí od vás!,“ povedal Coubertin v prejave prednesenom 17. apríla 1927 v antickej Olympii pri odhalení pomníka na večnú pamiatku obnovenia olympijských hier.

Namiesto Paríža 1900 novoveká premiéra už v Aténach 1896

Hoci Pierre de Coubertin pôvodne plánoval premiéru novovekých olympijských hier až do Paríža na rok 1900, prvé dejstvo sa uskutočnilo už o štyri roky skôr. Hry I. olympiády v roku 1896 sa na žiadosť Grékov konali v hlavnom meste krajiny ich pôvodu – v Aténach.

Z tohto dôvodu sa na prvé dva roky existencie MOV (1894 – 1896) stal predsedom MOV Grék Demetrios Vikélas (nar. 1835, zomrel 1908). Coubertin v tom čase vykonával funkciu generálneho sekretára MOV. Do predsedníckej funkcie nastúpil zakladateľ moderného olympizmu až v roku 1896 a vydržal v nej najdlhšie v histórii spomedzi doterajších ôsmich najvyšších predstaviteľov svetového olympijského hnutia - 29 rokov (do roku 1925).

Prípravu Hier I. olympiády novoveku sprevádzali viaceré problémy. Grécko v tom čase nemalo základné podmienky na usporiadanie takéhoto podujatia. Vláda premiéra Trikupisa na ne nechcela poskytnúť štátne peniaze. Ale napokon rozhodlo prebudenie národnej hrdosti, k čomu prispela svojim kladným postojom aj kráľovská rodina, najmä korunný princ Konštantín, ktorý sa stal šéfom organizačného výboru. Nová Delyannisova vláda sa jednoznačne vyslovila v prospech hier.

Zaplnený Panaténajský štadión na prvých novovekých olympijských hrách.
Foto
Archív

Finančne pomohla celonárodná zbierka a predovšetkým bohatý Grék z Alexandrie Jorgos Averoff, ktorý na svoje náklady dal veľkoryso rekonštruovať antický Panaténajský štadión až pre 60 000 divákov. Tento štadión, originálne postavený už v roku 330 pred naším letopočtom, ale dlhé stáročia (až do roku 1870) pokrytý zeminou a ruinami, sa stal centrom premiérových novovekých hier. Podľa dobovej literatúry súťaže priamo na ňom sledovalo vyše 40-tisíc divákov, ďalšie tisíce ich sledovali z okolitých pahorkov.

Táto pozoruhodná stavba s tribúnami v tvare podkovy (bežecká trať merala 333,33 m a vyznačovala sa veľmi ostrými zákrutami) stojí dodnes. Počas OH 2004 sa tam súťažilo v lukostreľbe. Panaténajský štadión je práve od OH 2004 vyobrazený na rube olympijských medailí. Tradične sa na ňom uskutočňuje ceremoniál odovzdania olympijského ohňa hostiteľom najbližších hier olympiády či zimných olympijských hier po ukončení gréckej časti štafety.

Termín otvorenia hier – 6. apríl 1896 – nebol vybraný náhodne. Viazal sa k 75. výročiu vyhlásenia gréckej nezávislosti od tureckej nadvlády.

Momentka zo štartu behu na 100 m. Súťaže OH 1896 v Aténach odštartovali rozbehmi práve v tejto disciplíne.
Foto
Archív

Na premiérových OH prvý raz verejne zaznela melódia piesne, ktorú na slová Kostisa Palamasa zložil grécky skladateľ Spyros Samaras. V jej úvode sa spievalo: „Nesmrteľný duch staroveku, otec pravdy, krásy a dobra, zostúp, zjav sa, zalej nás svojím svetlom na tejto zemi a pod týmto nebom, ktorá bola prvým svedkom tvojej nehynúcej slávy! Daj život a životnosť týmto ušľachtilým hrám!“

Medzinárodný olympijský výbor Samarasovu skladbu bezmála o šesťdesiat rokov neskôr uznal za oficiálnu olympijskú hymnu a dnes znie pri vztyčovaní olympijskej vlajky na otváracom aj záverečnom ceremoniáli každých olympijských hier. Coubertin však za olympijskú hymnu považoval dielo Ludwiga van Beethovena Óda na radosť, ktoré si o mnoho desaťročí neskôr vybrala za svoju hymnu Európska únia...

HRY I. OLYMPIÁDY: ATÉNY (Grécko) 1896

TERMÍN: 6. – 15. 4. 1896

ÚČASŤ: 245 športovcov (výlučne mužov) a 14 národných olympijských výborov (NOV), súťažili v 43 disciplínach 9 športov.

ÚČASŤ ŠPORTOVCOV POCHÁDZAJÚCICH ZO SLOVENSKA: 1 športovec vo výprave Uhorska, Alojz Sokol (atletika) tretí v behu na 100 m a štvrtý v trojskoku.

NAJÚSPEŠNEJŠIE KRAJINY (neoficiálne bodovanie a zisk medailových umiestení): 1. Grécko 86 (10-19-18), 2. USA 47 (11-6-2), 3. Nemecko 30,5 (7-4-3), 4. Francúzsko 25 (5-4-2), 5. Veľká Británia 14,5 (3-3-1).

NAJÚSPEŠNEJŠÍ PODĽA MEDAILOVÝCH UMIESTENÍ: Carl Schuhmann (Nem., športová gymnastika a zápasenie) 4-0-0, Hermann Weingärtner (Nem., športová gymnastika) 3-2-1, Alfred Flatow (Nem., športová gymnastika) 3-1-0, Paul Masson (Franc., cyklistika) 3-0-0, Fritz Hofmann (Nem., atletika, športová gymnastika) 2-1-2, Robert Garrett (USA, atletika) 2-1-1.

Plagát OH 1896 v Aténach.
Foto
Archív

Olympijské hry v Aténach prebudili celogrécke nadšenie a aj keď počet účastníkov zo zahraničia bol veľmi malý, skončili sa s veľkým úspechom. Štartovalo na nich 245 športovcov, reprezentujúcich 14 národných olympijských výborov. Drvivá väčšina účastníkov však bola z Grécka. Všetci olympionici boli muži. Mnohí zahraniční účastníci prišli do Grécka v rámci svojej dovolenky, dvaja britskí boli dokonca zamestnanci britskej ambasády v Aténach...

Víťaz každej súťaže dostal okrem olivovej vetvičky a diplomu striebornú medailu, druhý vavrínovú vetvičku a bronzovú medailu. Tretí nedostal vtedy nič.

V programe OH 1896 bolo deväť športov (ľahká atletika, plávanie, cyklistika, vzpieranie, zápasenie, streľba, šerm, športová gymnastika, tenis) a 43 disciplín. Desiatym športom malo byť veslovanie (na morskej vode), lenže súťaže v ňom pre veľké vlny museli zrušiť.

Keďže MOV v tom období uprednostňoval národný princíp pred štátnym, umožnil nielen v Aténach, ale aj na ďalších OH až do I. svetovej vojny (t. j. na olympijských hrách v rozpätí rokov 1896 – 1912) účasť národných výprav mimo rámca medzinárodne uznaných štátov.

Uhorská výprava na OH 1896 v Aténach. Alojz Sokol v zadnom rade druhý sprava.
Foto
Archív

Práve na zasadnutí v Aténach 1896 MOV odporučil svojim členom, aby vo svojich krajinách založili národné olympijské výbory. Konkrétne išlo o Čechy (aj keď českí športovci v Aténach neštartovali) a Uhorsko, ktoré existovali v rámci rakúsko-uhorskej monarchie. V olympijskom hnutí im v prvých rokoch priznali určitú autonómnosť, na čom sa nepochybne podpísal fakt, že z nich pochádzali dvaja významní členovia MOV (Jiří Guth, resp. Ferenc Kemény).

V Čechách sa účasť na Hrách I. olympiády nepodarilo zabezpečiť (tamojší sokolskí gymnasti by pritom určite mali veľkú šancu na úspech), ale v Uhorsku to vyšlo. Dominantnou postavou uhorskej výpravy bol plavec Alfréd Hajós, ktorý vyhral na 100 aj 1200 m voľným spôsobom.

V uhorskej výprave bol jediný športovec slovenského pôvodu, atlét Alojz Sokol (vo výsledkoch je uvedený ako Alajos Szokoly). Rodák z Hronca, štartujúci s číslom 1, skončil tretí v behu na 100 m a štvrtý v trojskoku, súťažil aj v rozbehu na 110 m prekážok. O Slovákoch v tom čase v olympijskom hnutí ani nechyrovali. Všetci rodáci z našich končín boli na OH 1896 - 1912 „schovaní“ pod hlavičkou Uhorska.

Američan James Brandon Connolly, historicky prvý víťaz novovekých olympijských hier.
Foto
Archív

Vôbec prvým aténskym olympijským víťazom bol Američan írskeho pôvodu, atlét James Brendan Connolly z Južného Bostonu. Neskorší známy novinár (hlavne športový redaktor, ale bol aj vojnový korešpondent) triumfoval hneď v prvý deň hier, 6. apríla 1896. Dosiahol výkon 13,71 m a druhého Francúza Alexandra Tufféreho „preskočil“ až o 101 centimetrov. Štvrtý skončil výkonom 12,30 m už spomínaný Alojz Sokol. „Ovenčili ma vavrínmi, diváci mi volali na slávu, neznámi ľudia ma objímali. Stal som sa prvým olympijským víťazom po viac než 1 500 rokoch,“ spomínal Connolly, ktorý v Aténach pridal ešte druhé miesto v skoku do výšky a tretie v skoku do diaľky.

Historicky prvý olympionik zo Slovenska štartoval vo výprave Uhorska. Rodák z Hronca Alojz Sokol skončil tretí v behu na 100 m a štvrtý v trojskoku.
Foto
Archív

Podľa vzoru antických športovcov atléti súťažili i v hode diskom. Vyhral v ňom Robert Garrett z USA, ktorý zvíťazil aj vo vrhu guľou. Po dve víťazstvá si pripísali aj ďalší americkí atléti – Thomas Burke na 100 m (dosiahol ručne meraný čas 12,0 s, Sokol má vo výsledkovej listine čas 12,6 s) a 200 m, Edwin Flack na 800 i 1500 m a Ellery Clark v skoku do výšky i do diaľky. Americkí atléti boli predovšetkým univerzitní študenti.

Francúzsky dráhový cyklista Paul Masson ako jediný na OH v Aténach vyhral v troch individuálnych disciplínach.
Foto
Archív

Poctu slávnej antickej legende predstavovalo zaradenie maratónskeho behu. Ten sa na počesť slávneho behu Feidippida s jeho zvesťou o víťazstve Miltiadovej armády nad presilou Peržanov v bitke pri Maratóne v roku 490 p. n. l. (po dobehnutí do Atén vykríkol „Zvíťazili sme!“ a zomrel od vyčerpania), bežal z Maratónu do Atén. Celé Grécko plesalo, keď sa prvým maratónskym víťazom v olympijskej histórie stal dovtedy neznámy grécky pastier ovcí Spyridon Louis. Muž, ktorý nikdy predtým nesúťažil, sa stal ústrednou postavou hier. Cieľ maratónskeho behu bol na Panaténajskom štadióne. To všetko ešte umocnilo odkaz novovekej olympijskej premiéry na antickú éru.

Popri maratóne boli najheroickejšou súťažou cestné preteky cyklistov, ktoré boli vypísané na dvanásť hodín. Víťazný Rakúšan Adolf Schmal za ten čas prešiel takmer 315 kilometrov...

Najviac medailových umiestení v Aténach získal Nemec Carl Schuhmann, ktorý svoje štyri víťazstvá dobyl v zápasení a v gymnastických súťažiach (dve v tímových). Tri víťazstvá (dve tímové) si pripísal jeho gymnastický „kolega“ Hermann Weingärtner, aj francúzsky dráhový cyklista Paul Masson.

V Aténach všetky súťaže bez žien – ako v antických časoch

Je zaujímavé, že hoci Pierre de Coubertin bol na jednej strane mužom budúcnosti a vizionárom, na druhej strane lipol na antickej tradícii. Olympijskou účasťou žien nebol veľmi nadšený a na prvých novovekých OH ju ani nepripustil.

Na antických olympijských hrách bola účasť žien úplne vylúčená – a to nielen v úlohe športovkýň. Jediná žena, ktorá mohla byť v hľadiska, bola kňažná bohyne Demeter. Pod hrozbou trestu smrti ženy nesmeli súťaže sledovať ani ako diváčky! Paradoxne sa však olympijskou víťazkou mohla stať majiteľka konského záprahu...

A aj keď na ďalších OH počnúc Parížom 1900 už ženy nechýbali, počet športovkýň bol dlho len symbolický. Až na Hrách VIII. olympiády v Paríži v roku 1924 ich počet prvý raz prekročil stovku. Potom sa počet účastníčok hier postupne zvyšoval, ale trend bol pozvoľný. Na tohtoročných hrách v Tokiu však zastúpenie žien dosiahne už takmer 50 percent.

Je zaujímavé, že značná časť predstaviteliek ženského športu sa dlhšie tiež nestavala k účasti na olympijských hrách kladne. Prekážalo jej práve súťaženie v spoločnosti mužov.

V roku 1921 dokonca bola založená Medzinárodná federácia ženských športov, ktorá v rokoch 1922 – 1934 organizovala v štvorročných intervaloch ženské svetové hry. Medzinárodný olympijský výbor ich nikdy neuznal, ale keď na OH 1936 v Berlíne počet účastníčok z radov žien prevýšil tri stovky, ženské hry zanikli ako takpovediac nadbytočné.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri