Šport a olympizmus
Blog
Bratislava
31 min. čítania

Prvý blog Ľubomíra Součeka o kritériách financovania slovenského športu podľa univerzálneho vzorca: Niečo tu poriadne nesedí

Profile picture for user Soucek
Ľubomír
Souček
Jedna zo základných filozofických otázok pri posudzovaní vzorca na výpočet príspevku uznanému športu znie, či má mať celosvetová popularita tenistov Novaka Džokoviča, Rogera Federera (na snímke) a ďalších svetových hviezd vplyv na rozdeľovanie štátnych dotácií do slovenského športu. Ale podobných legitímnych otázok sa natíska množstvo.
Foto
TASR/AP

Dlhodobo sledujem diskusiu o našom Zákone o športe, o univerzálnom vzorci na rozdeľovanie príspevkov uznanému športu, osobitne o kritériu záujmu o športy vo vzorci. A rád by som sa k týmto témam vyjadril na rovinu.

Pokiaľ ide o vyššie uvedené témy, už dlhšie ma svrbel jazyk vyjadriť sa k nim verejne. Brzdilo ma len to, že som riaditeľ mediálnej komunikácie SOŠV a nechcel som, aby moje názory boli ponímané ako názory organizácie, v ktorej pracujem. Preto som si na napísanie tohto textu zvolil formu blogu. Aby bolo jasné, že prezentované názory sú moje vlastné.

Nebude to krátke, ani ľahké čítanie. Nech mi čitatelia prepáčia, že som sa rozpísal dlhšie a že som ani všetko nepomestil do jedného blogu. Ale o takýchto vážnych témach, ktoré majú priamy dosah na rozdeľovanie štátnych dotácií, a teda peňazí daňových poplatníkov (aj keď ich nemalá časť plynie z výťažkov lotérií, teda nepriamo), sa nedá niečo relevantné napísať stručne.

K písaniu na túto tému ma definitívne vyprovokovala debata na tému „Meranie záujmu o športy na Slovensku a v zahraničí“, ktorú Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športe (MŠVVŠ) SR usporiadalo 25. júna. Z úst zástupcov predovšetkým športových spolkov v nej odzneli konkrétne poznatky z praktickej aplikácie vzorca a osobitne tohto parametra v ňom, i viaceré vážne vety.

Poznámka: Polotučné zvýraznenie pasáží (ale aj mien) v nasledujúcich riadkoch, vrátane citácií, pochádza odo mňa. Slúži na ľahšiu orientáciu v tom, ktoré témy sú v danej pasáži kľúčové.

ŠOKUJÚCE KONŠTATOVANIE: ŠTÁTNE PENIAZE SA DELIA NA ZÁKLADE ÚDAJOV, KTORÉ SA NEDAJÚ SPOĽAHLIVO ZISTIŤ!

Minulý rok cez rozpočet MŠVVŠ SR plynulo do športu vyše 99,3 milióna eur. V tomto roku je to viac než 96,5 milióna eur, z toho vyše 75,14 milióna v rámci Programu 026 – Národný program rozvoja športu v SR a vyše 23,3 milióna v rámci Programu 021 – Tvorba a implementácia politík v rámci sekcie športu. V tomto roku sa z celkovej sumy viac než polovica - konkrétne 52,2 milióna eur - rozdeľuje v rámci tzv. príspevku uznanému športu (PUŠ). S výnimkou futbalu a ľadového hokeja sa PUŠ delí podľa veľmi komplikovaného vzorca (základný vzorec má 16 „podvzorcov“), teda podľa matematických pravidiel.

Vzorec pôvodne nemal byť súčasťou nového Zákona o športe, platného od 1. januára 2016, aby sa dal operatívne meniť. Napokon sa však, hoci „len“ ako príloha, stal priamo súčasťou zákona. Tým sa na dlhší čas „zabetónoval“. Pritom tvorcovia vzorca celý čas sľubovali športovej obci, že vzorec nebude súčasťou zákona a vďaka tomu bude možné ho priebežne upravovať.

Poslaneckou novelou zákona boli od 1. januára 2017 zo vzorca vyčlenené futbal a ľadový hokej, ktoré odvtedy majú fixne garantovaných 17, resp. 13 percent z celkového „balíka“. Na rok 2020 to vo finančnom vyčíslení znamená (zaokrúhlene) 11,262 milióna, resp. 8,612 milióna eur. Dva najpopulárnejšie športy na rozdiel od ostatných teda už štvrtý rok na rozdiel od iných nemusia plniť žiadne matematicky rátané kritériá, zvyšovať členskú základňu, dosahovať výsledky, to svoje majú isté. To je v rozpore so základnou filozofiou vzorca a v tomto sa pripájam ku kritikom tejto novely z úst tvorcov originálneho zákona aj vzorca.

Prijatie novely bol nepochybne dôsledok lobingu, aký si tieto dva silné športy zvykli aplikovať už v dávnej minulosti. Pre ostatné uznané športy sa v rámci PUŠ rozdeľuje približne 33,125 milióna eur.

Zdroj: https://www.minedu.sk/alokacia-financnych-prostriedkov/

V rámci spomínanej debaty 25. júna riaditeľ odboru športu MŠVVŠ SR Dušan Ťažký naznačil, že aj pri meraní záujmu o športy (mnohí v športovej obci radšej namiesto „záujmu“ hovoria o kritériu „popularity“) si vraj práve tieto dva športy na začiatku vzájomnou dohodou presadili pomer 70:30 percent v prospech domáceho záujmu.

Keď je reč o lobingu v športe, tak futbal, ľadový hokej a tenis v tejto nesúťažnej disciplíne na Slovensku dlhodobo jasne dominujú. Na fotografii z 8. apríla 2015 po skončení prezentácie navrhovaného znenia Zákona o športe zľava člen odbornej pracovnej skupiny Miroslav Hlivák, prezident Slovenského futbalového zväzu Ján Kováčik, vtedajší prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja Igor Nemeček a generálny sekretár Slovenského tenisového zväzu Igor Moška.
Foto
TASR/Pavel Neubauer

Veľmi silný je dlhodobo, už od čias prípravy niekdajšieho projektu Viktoria pred 14 rokmi (na ktorý priamo nadväzujú snahy členov Učenej právnickej spoločnosti – hlavných tvorcov originálneho Zákona o športe aj vzorca na výpočet PUŠ), aj tenisový lobing. Realizuje ho najmä „sivá eminencia“ v pozadí prípravy zákona aj vzorca, generálny sekretár Slovenského tenisového zväzu Igor Moška. Je obdivuhodné, že už od čias dvoch Dzurindových vlád (1998 – 2006) sa vždy vedel dostať blízko k tým „správnym“ ľuďom, ovplyvňujúcim finančné toky do športu tak, že z toho tenis za každých okolností vyšiel vynikajúco.

Silné postavenie má tenis aj dnes. Prispieva k tomu, že do parlamentu sa v marci tohto roku v rámci hnutia OĽaNO dostali až traja bývalí tenisti, pričom jeden – Karol Kučera - sa dokonca stal vládnym splnomocnencom pre mládež a šport (predtým ním bol bývalý futbalista a tréner Dušan Galis zo Smeru-SD, ktorý sa v tejto funkcii zaujímal vlastne len o výstavbu multifunkčných, dominantne futbalových ihrísk). Tenisu pomáha aj to, že bývalý dlhoročný finančný riaditeľ marketingovej spoločnosti tenisového zväzu Ivan Greguška (inak, poslanecký asistent vládneho splnomocnenca Kučeru) je od konca júna členom správnej rady Fondu na podporu športu. Menoval ho tam priamo predseda vlády...

Mimochodom, práve Igor Moška (kto iný, všakáno?) mal v debate vystúpiť na tému významu merania zahraničnej popularity. Napokon sa však vzhľadom na karanténu nemohol zúčastniť a jeho príspevok predniesol Branislav Strečanský z MŠVVŠ SR. Z jeho slov, tlmočiacich myšlienky autora prezentácie, som si poznačil napríklad tie, že „verejný záujem je potrebné aj odmerať“, ďalej, že „pri rôznych športoch sa úspech nemeria rovnako“ a že „ak má Slovensko zaujať medzinárodné publikum, je dôležité, koľko ľudí športový úspech zasahuje.“ Prvé tvrdenie je diskutabilné, ďalšie dve sú legitímne a dá sa o nich debatovať.

Aj na príklade Rafaela Nadala sa dá výdatne výdatne odvolávať pri vyzdvihovaní svetovej popularity tenisu. Otázne však je, koľko divákov u nás má reálny záujem o slovenský tenis a aj to, koľko našich popredných hráčov chce reprezentovať Slovensko. Čo je pre nás dôležitejšie?
Foto
TASR/AP

Škoda, že pán Moška neprišiel, pretože mohol konečne verejne čeliť takisto legitímnej otázke. A tá znie takto: Prečo by mala celosvetová popularita tenisových hviezd Rogera Federera, Rafaela Nadala alebo Novaka Džokoviča ovplyvňovať (zaradením priamo do „objektívneho“ vzorca) rozdeľovanie štátnych dotácií pre slovenský šport? Slovenský tenisový zväz nemá na výkonnosť uvedených velikánov absolútne žiadny vplyv – ale na základe ich popularity dlhodobo berie viac peňazí. Už je načase, aby sa to konečne povedalo nahlas.

V súvislosti s veľkým záujmom o tenis vo svete, ktorý Igor Moška neustále deklaruje, je namieste dať do konfrontácie minimálny záujem našej verejnosti o slovenskú tenisovú extraligu (o ktorej existencii sa väčšina záujemcov o šport dozvedela až nedávno len „vďaka“ tomu, že vzhľadom na protipandémiové opatrenia sa v nej predstavili aj špičkoví hráči, predovšetkým „slovenská Švajčiarka Belinda Benčičová) a nezáujem viacerých popredných hráčov o reprezentáciu Slovenska v Davis Cupe či vo Fed Cupe. Ako sa v týchto pre Slovensko dôležitých veciach odráža svetová popularita tenisu a náš verejný záujem? Aj to je legitímna otázka...

Štátny tajomník ministerstva pre šport Ivan Husár v úvodnom slove vyjadril svoj súkromný názor, že zahraničná popularita by sa pri rozdeľovaní štátnych dotácií u nás mala brať do úvahy buď minimálne, alebo vôbec. „Chceme však o téme popularity diskutovať a dôjsť k nejakému záveru.“

Prezident SOŠV Anton Siekel hneď po ňom síce kvitoval, že „každá diskusia nás posúva vpred“, ale predrečníkovi kontroval konštatovaním: „Zarazilo ma, že začíname debatou o popularite. Radšej by som diskutoval komplexne o financovaní slovenského športu. Vzorec tvorí veľmi významnú časť financovania športu, ale nie je jediný. Zaujíma ma, ako máme zmapované financovanie športu zo strany miest a obcí, aj rezortov. Debata o popularite by mala nasledovať až po debate o množstve iných vecí. Napríklad - prečo má na Slovensku štát financovať šport? Ja to beriem tak, že športová obec poskytuje službu štátu.“

Riaditeľ ministerského odboru športu Dušan Ťažký neskôr v diskusii už oveľa otvorenejšie povedal aj podstatne vážnejšie slová, než boli tie jeho predošlé: „Na rozdeľovanie peňazí musíme mať spoľahlivo zisťované údaje, ale nemáme ich. Na základe tých, čo máme, však rozdeľujeme za rok desiatky miliónov eur,“ priznal.

Štátne peniaze sa teda rozdeľujú aj na základe údajov, ktoré sa nedajú spoľahlivo zistiť! Šokujúce konštatovanie...

To je veľmi vážna vec. Ešte sa k nej dostanem. Ale týka sa to nielen merania záujmu o športy, čo je v športovej obci priam neuralgický bod, ale aj merania postavenia Slovenska v medzinárodnom rebríčku krajín v kategórii dospelých i mládeže, v ktorom sa v praxi tiež vyskytujú absurdity, odtrhnuté od reality. Pritom sú to ďalšie veličiny vo vzorci na výpočet príspevku uznanému športu.

Vážne je aj to, že vôbec nevieme, koľko a na aké športy prispievajú mestá a obce. Pritom s vysokou pravdepodobnosťou sa možno domnievať, že celkove ide o väčšie peniaze, než aké do športu plynú z rozpočtu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu. A kam plynú? Oprávnene sa možno domnievať, že predovšetkým do futbalu (veď kluby sú v každom meste a vo väčšine obcí), ľadového hokeja a do ďalších kolektívnych športov. V ich prípade zrejme ide najmä o príspevky na prenájom mestských športovísk, resp. na prevádzku športovísk vo vlastníctve klubov. Samozrejme, mestá a obce podporujú aj niektoré ďalšie športové kluby, ale veľmi pravdepodobne vo výrazne menšej miere.

Keďže nepoznáme konkrétne čísla, do žiadneho vzorca sa parameter podpory športov z iných verejných zdrojov, než štátnych, nedá vložiť. Poznanie týchto údajov by pritom podporu jednotlivých športov z rôznych verejných zdrojov určite zobjektivizovalo a celé financovanie sprehľadnilo a spravilo korektnejším.

Ak vás zaujímajú prieskumy, ktorých výsledky sa používajú vo vzorci na aktuálne delenie príspevku uznanému športu, môžete si ich pozrieť cez túto linku (sú uvedené v riadkoch 14 – 16): https://www.minedu.sk/povinne-zverejnovane-a-ine-informacie/. Každý si môže utvoriť vlastný názor.

AKO TO VIDIA PÔVODCOVIA ZÁKONA I VZORCA: VRAJ AUTOMAT JE OBJEKTÍVNY

Tí, ktorí stoja za originálnym, teda ešte nenovelizovaným Zákonom o športe, ako aj za vzorcom, obhajujú matematický vzorec ako nejakú mantru. Ide o právnickú obec hlavných tvorcov, konkrétne o Učenú právnickú spoločnosť (UčPS). UčPS v jednom i druhom od začiatku verejne okato a nekriticky podporuje jeden známy novinár, ktorý sa napriek predchádzajúcemu pôsobeniu politického (a vôbec nie športového) komentátora bohorovne vyjadruje k zásadným otázkam športu a ovplyvňuje verejnú mienku, ale pritom ho osobne pozná minimum ľudí zo športovej obce. Spomedzi nej je hlavným obhajcom vzorca predovšetkým Igor Moška.

Všetci uvedení tzv. automat vydávajú za vzor objektívnosti, pretože podľa nich zamedzil lobizmu a klientelizmu.

Je pritom zaujímavé, že práve tenisu, ktorý v posledných troch rokoch v kategórií dospelých i juniorov výsledkovo upadá, vychádzajú v rámci PUŠ (mimo futbalu a ľadového hokeja) najvyššie štátne dotácie. Na tento rok sú vo výške viac než 4,014 milióna eur. Druhé plavecké športy majú o viac než milión eur menej.

Pre delenie štátnych financií na základe vzorca platia v posledných rokoch „brzdy“. To znamená, že v ďalšom roku môže zväz dostať maximálne o 20 percent viac alebo o 10 percent menej, než v predošlom roku, a to bez ohľadu na napĺňanie parametrov vo vzorci.

Konkrétne v prípade tenisu to na tento rok znamená, že hoci tomuto športu vychádza podľa vzorca podiel z celkového 100-percentného balíka (z ktorého 30 percent ide na futbal a ľadový hokej) 10,06 %, vďaka „brzde“ sa zvýšil až na 12,12 %. To v reáli znamená 700-tisíc eur navyše, než by tenisti podľa vzorca v skutočnosti mali dostať! Mimochodom, spolu len jedenásť ďalších športových zväzov (mimo futbalu a hokeja) inkasuje v roku 2020 viac peňazí, než dostanú tenisti iba na tomto „brzdovom“ rozdiele! Objektívnosť v praxi...

Pôvodná hlavná myšlienka „bŕzd“ – zabrániť príliš veľkým medziročným prepadom alebo skokom – bola dobrá pri spustení celého procesu. S jej realizáciou v praxi však čosi nesedí. V prípade tých športov, ktoré vychádzali z vysokého „základu“ (pritom v začiatkoch sa na meranie záujmu o športy používali píplmetre, čo je samo o sebe poriadne sporné), sa vďaka brzdám vysoký základ plynule prenášal do ďalších rokov a v konečnom finančnom vyčíslení to má v niektorých prípadoch väčší vplyv, než napĺňanie ďalších parametrov vo vzorci.

JUDr. Peter Sepeši, šéf kolektívu UčPS, ktorý stvoril drvivú väčšinu paragrafov Zákona o športe, začiatkom minulého roka žiadal SOŠV o zverejnenie jeho reakcie na článok Mariána Šima „Veľký zákon a malé pomery“, zverejneného v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018. Jeho reakcia rozsahom mnohonásobne presiahla rozsah pasáží, na ktoré chcel pán Sepeši reagovať. Mediálna edičná komisia SOŠV a následne aj prezident SOŠV odmietli zverejnenie tejto reakcie, pretože obsahom aj rozsahom bola vo vzťahu k uvedenému textu úplne nenáležitá.

Odborný garant a hlavný koordinátor projektu Peter Sepeši pri prezentovaní nového návrhu Zákona o športe na pôde parlamentu 17. júna 2015.

Na ilustráciu spôsobu myslenia a videnia slovenského športového sveta zo strany pána Sepešiho a ľudí okolo neho, ktorí sa najviac podpísali na zákone aj na podobe vzorca, je však dobré z jeho rozsiahlej reakcie odcitovať viacero pasáží. Hlavné myšlienky som vyznačil polotučne, podčiarknutie jednej pasáže však pochádza priamo od pána Sepešiho:

„Jedným z najvýraznejších koncepčných prvkov zákona o športe z roku 2015, za ktorým by mala stáť a brániť ho každá športová organizácia a predovšetkým športové zväzy, je uzákonenie rozdeľovania 92,5 % štátnych prostriedkov MŠVVŠ SR určených na šport automatickým spôsobom, bez rozdeľovania na základe subjektívneho rozhodnutia alebo vplyvu politikov, úradníkov, členov komisií či tých, ktorí ich nominovali.“

Upresňujúca poznámka autora blogu: 92,5 % zahŕňa automatické rozdeľovanie na základe zákona, ale v prípade vzorca sa v skutočnosti delí len najmenej 50 percent. Ďalšie percentá sú rozdelené takto – najmenej 17 % futbal, najmenej 13 % ľadový hokej, najmenej 7 % Top tím, najmenej 3,5 % Slovenský paralympijský a najmenej 2 % Slovenský olympijský a športový výbor – a len najviac 7,5 % z rozpočtovej kapitoly 026 (čo je označenie pre Národný program rozvoja športu v SR), zostáva na ostatné úlohy ministerstva, vrátane financovania Národného športového centra, Antidopingovej agentúry SR, hlavného kontrolóra športu, prieskumov popularity, dotácií pre neuznané športy, zahraničné pracovné cesty, atď. Takže vyššie uvedené tvrdenie JUDr. Sepešiho je zavádzajúce, pretože o základnom rozdelení 92,5 % do jednotlivých „položiek“ (teda o tzv. objektívnom automate) sa rozhodlo subjektívne. Niekto jednoducho musel rozhodnúť, koľko percent kam pôjde. Kto? Ministerskí úradníci? Tvorcovia zákona i vzorca?

Pokračujem citáciami z textu pána Sepešiho:

„Súčasné nastavenie filozofie a parametrov je len jednou z možných verzií výpočtu príspevku uznanému športu. Je ale nutné, aby každý výpočet prerozdelenia financií na zväzy prebiehal na základe merateľných, jasných a predovšetkým verifikovateľných výsledkov a parametrov, automaticky, bez dodatočných subjektívnych zásahov a posudzovania zainteresovaných strán (ministerstvo, Fond, strešná organizácia, komisie, zväzy), podľa vopred známych a odsúhlasených pravidiel prijatých po štandardnom legislatívnom procese a v neposlednom rade v súlade s definovaným verejným záujmom v športe.

Každý nový variantný systém výpočtu s inými vstupnými údajmi bude znova závisieť na ich kvalite a počiatočných detských chorobách, s ktorými úspešne zápasí aj aktuálne používaný vzorec.“

„Je treba vopred konštatovať, že rozdelenie príspevku uznanému športu, ktoré zmení výpočet z parametrov získaných nezávisle od vplyvu hodnoteného subjektu na subjektívne „ukazovatele a parametre“, je neprijateľné. Je nutné zachovať v čo možno najvyššej miere transparentné rozdeľovanie podľa záväzných pravidiel a merateľných kritérií automatom tak, aby sa minimalizoval možný subjektívny vplyv pri poskytovaní finančných prostriedkov a ich prideľovaní jednotlivým zväzom.“

„Len presné, overiteľné a štátom skontrolované dáta vzbudia väčšiu dôveru vo fungovanie vzorca.“

„Môžeme konštatovať, že súčasný vzorec je dodnes najtransparentnejší a najlepší, nie však na 100 % dokonalý spôsob prerozdelenia finančných prostriedkov na šport (určité rezervy vidíme napríklad v spôsobe určovania váh kategórií a športových odvetví zväzmi a kontrole primeranosti ich určenia).“

INÝ UHOL POHĽADU: VZOREC AKO UZÁKONENÝ KONCENTRÁT LOBIZMU

Marián Šimo v už spomínanom článku v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018 s názvom „Veľký zákon a malé pomery“ na margo skupiny, pripravujúcej pred rokmi projekt Viktoria - ktorej hlavné tézy si osvojili aj tvorcovia Zákona o športe platného od 1. januára 2016, preto to uvádzam - okrem iného napísal:

„Tézu skupiny „najväčšie úspechy v najpopulárnejších športoch, ktorým má patriť najväčšia štátna podpora“ označila exekutíva Slovenského olympijského výboru mimoriadne výstižne za „naivnú, Slovensku neprimeranú a tvorcom podozrivo vyhovujúcu“. Výsledkom práce skupiny bol zložitý vzorec, pritom jednotný pre všetky športy: od najväčších po najmenšie, kolektívne aj individuálne. Jeho súčasťou sa stal atribút popularity postavený na roveň úspechu. Komu najviac vyhovoval, sa ukázalo, len čo sa prerátal na konkrétne čísla: futbalu aj tenisu sa štátny príspevok viac než zdvojnásobil, kým najúspešnejším olympijským športom (kanoistike na divokej vode, streľbe či biatlonu) klesol. Argument: hodnotu má úspech len v populárnom športe. O pofidérnom „meraní“ hodnoty popularity radšej pomlčme.“

Keď Peter Sepeši poslal na SOŠV svoju obsiahlu reakciu na článok Mariána Šima so žiadosťou o jej zverejnenie, ako zodpovedný redaktor časopisu a zároveň tajomník mediálnej a edičnej komisie SOŠV (ktorá tvorí redakčnú radu časopisu), som predmetný článok i reakciu naň poslal všetkým členom komisie so žiadosťou o ich vyjadrenie. Z tých, ktorí písomne zareagovali, ani jeden nepovažoval sťažnosť ani žiadosť za relevantné.

Predseda Klubu športových redaktorov SSN Tomáš Grosmann k uvedenej téme okrem iného napísal: Zákon mi pripomína auto, ktoré ide, ale veľmi mu škrípu brzdy a na jednej strane ani nemá okná, takže ide o zlé auto a takisto zlý zákon. Ak zákon poškodzuje čo len určitú skupinu jeho „abonentov“ (využívateľov), niet ho prečo chváliť, ani s ním súhlasiť... Prekvapuje ma obhajovanie zákona niektorými dobrými myšlienkami (návrhmi), ktoré sa do jeho konečnej verzie napokon nedostali.“

Dlhoročný šéf slovenského stolného tenisu a aktuálny viceprezident SOŠV Zdenko Kríž prezentuje na Zákon o športe aj na vzorec na výpočet PUŠ veľmi kritický pohľad, ktorý je v diametrálnom protiklade s názormi Učenej právnickej spoločnosti a športových funkcionárov, ktorí dominantne ovplyvnili podobu zákona i vzorca.
Foto
TASR/Dano Veselský

Predseda mediálnej a edičnej komisie, zároveň viceprezident SOŠV a šéf Slovenského stolnotenisového zväzu (v tom čase ešte aj generálny sekretár Konfederácie športových zväzov SR, ktorá medzičasom zanikla) Zdenko Kríž vo svojej reakcii na predmetný list najviac zacielil na vzorec a osobitne na kritérium „popularity“ športov. Jeho slová sú v úplnom protiklade s tým, čo deklaroval pán Sepeši. Citujem, pričom nielen zvýraznenie polotučným písmom, ale aj podčiarknutím, pochádza odo mňa:

„Od začiatku tvorby tejto legislatívnej normy bola väčšinou športových zväzov kritizovaná filozofia výpočtu prerozdelenia prostriedkov medzi zväzmi podľa vzorca. Veď zaviesť do športu matematický vzorec je už samo o sebe sporné. Ak by sme takúto filozofiu realizovali do dôsledkov, tak by sa vôbec nemuseli konať OH či MS. Matematici by celkom exaktne a transparentne vypočítali na základe predchádzajúcich výsledkov poradie medailistov i ďalších pretekárov...“

„Zatiaľ čo úspech sa dá odmerať relatívne exaktne a je výsledkom dlhoročnej práce športovcov i celých realizačných tímov, popularita je parameter veľmi relatívny a navyše prakticky nezávislý od množstva a kvality vynaloženej práce ľudí, ktorí sa na výchove športovcov podieľajú. Váha popularity vo vzorci je veľmi významná (má rovnakú hodnotu ako výsledok), ale jej výpočet je pofidérny, neobjektívny!“

„Veľmi sa čudujeme, keď sa niekto ešte čuduje, že vzorec nemá všeobecnú dôveru (okrem tých, ktorí z týchto výpočtov profitujú). Tieto nepresné čísla majú priamy vplyv na rozdeľovanie miliónov pre slovenský šport! Ak toto má byť tá toľko  proklamovaná transparentnosť, tak by sme od autorov čakali skôr ospravedlnenie za systémovú chybu.“

„Športová verejnosť sa však ospravedlnenia nedočkala ani vtedy, keď si pri výpočte úradníci pomýlili plus a mínus, alebo keď niektorým zväzom zarátali nesprávne čísla a výrazne skreslili celkový výpočet.

Mnohí si už ani nespomenú na ubezpečenie, že vzorec v zákone nebude, aby sa dal priebežne upravovať. Nakoniec sa tam ocitol síce iba ako príloha, ale platí, žiaľ, rovnako, ako zákon. Asi to nebude celkom náhoda, že časť funkcionárov si myslí o vzorci úplný opak ako pán Sepeši, resp. tvorcovia zákona: vzorec považujú za uzákonený koncentrát lobizmu, ktorý si presadila vplyvná skupina športov!“

„Žiaľ, pôvodný návrh zákona „vďaka“ politikom stratil niektoré pozitíva už pri svojom zrode a škodí mu okrem neprimeranej administratívy, byrokracie a nedôveryhodného vzorca aj stále iba čiastočne funkčný informačný systém slovenského športu - zatiaľ nevyvinutá chrbtica reformy financovania.“

Keď som sa o tejto veci nedávno rozprával so Zdenkom Krížom, na margo zmieňovaného úradníckeho omylu (zámena plus a mínus), ešte uviedol, že za uvedenú chybu sa zväzom dodnes nikto neospravedlnil, nikto nevyčíslil jej dôsledky a peniaze, o ktoré v dôsledku úradníckej chyby prišli, nikdy nevideli...

PREČO JE MYŠLIENKA UNIVERZÁLNEHO VZORCA PRE VŠETKY ŠPORTY SCESTNÁ

Téma univerzálneho vzorca platného pre všetky športy ma irituje už od jeho schválenia. Stručne poviem zásadnú výhradu: Činnosť v rôznych športoch je taká mnohotvárna, rôznorodá a diferencovaná a vyznačuje sa toľkými špecifikami, že univerzálny vzorec pre celú oblasť športu by nevedel vymyslieť ani génius rozmeru Alberta Einsteina. Tvorcovia vzorca sa však zrejme domnievajú, že oni to dokázali. A podporujú ich logicky tí, ktorí na súčasnej podobe vzorca profitujú.

Predstava jedného vzorca ako univerzálneho „patentu“ je však scestná. A to by platilo aj v takom prípade, keby jednu z premenných nepredstavoval pochybne vykazovaný faktor „popularity športu“, resp. záujmu o športy.

Treba si uvedomiť, že práve najpopulárnejšie športy, ktoré sa najviac objavujú v médiách, majú logicky aj najvyšší marketingový potenciál. To znamená, že si môžu najviac prilepšiť od sponzorov a reklamných partnerov. Zaradenie domácej popularity do vzorca teda automaticky bohatých robí ešte bohatšími a chudobných necháva rovnako chudobnými.

Iste, dá sa namietnuť, že do mnohých „menších“ športov, resp. pre ich konkrétnych športovcov, plynú štátne peniaze aj prostredníctvom Top tímu, resp. z rezortných športových stredísk.

Do Top tímu sa však športovci dostávajú na základe dosiahnutých výsledkov, aj keď aj tento systém je nastavený čudesne, veď v aktuálnom Top tíme ich máme 241, ako keby sme boli športová veľmoc... (tomu sa budem venovať v jednom z ďalších blogov). A predsa nič nebráni športovcom z  „veľkých“ športov, aby plnili výkonnostne kritériá! Ak ich neplnia, tak je asi chyba v tom, ako sa v danom zväze pracuje.

A pokiaľ ide o strediská vrcholového športu, naši ozajstní „profíci“ si zarábajú na chlebík zväčša v zahraničí, takže ťažko by mohli byť členmi Vojenského športového centra Dukla, Športového centra polície, alebo Národného športového centra... Ale našťastie, aspoň niektoré naše svetové hviezdy zo športov, v ktorých sa na medzinárodnej scéne točí dosť peňazí – biatlonistku Anastasiu Kuzminovú, atléta Mateja Tótha, zjazdárky Petru Vlhovú, či predtým Veroniku Velez Zuzulovú ­– zastrešilo VŠC Dukla. Oni však neboli či nie sú členkami regulárnych profi-tímov.

Mimo vzorca sú však aj investície do športovej infraštruktúry. A to je zase iná kapitola. V jej rámci samotný futbal profitoval v poslednom desaťročí azda ešte viac, než všetky ostatné športy na Slovensku dohromady! Do športu plynuli aj peniaze z rezervy predsedu vlády. Ale to uvádzam len tak na okraj, aby mojim kritikom bolo jasné, že som si vedomý aj tých štátnych peňazí, ktoré do športu išli a idú mimo vzorca...

Vzorec absolútne nezohľadňuje ani to, koľko peňazí putuje do jednotlivých športov cez kluby z rozpočtov miest a obcí. Tieto čísla sú zatiaľ neznáme, ale to neznamená, že samosprávy nepodporujú šport nijako – naopak, je vysoko pravdepodobné, že v absolútnych číslach ho podporujú viac ako štát!

Na snímke reprezentačný futbalový tím Slovenska. Futbal je síce bez diskusie najmasovejší šport na Slovensku a spoločne s ľadovým hokejom i najpopulárnejší, ale to neznamená, že musí byť absolútne zvýhodňovaný v každom smere.
Foto
TASR/Martin Baumann

A to už vôbec nehovorím o tom, ako veľmi rozdielne podporujú naše národné športové zväzy ich materské svetové a európske federácie. Konkrétne napríklad v prípade futbalu to podľa rozpočtu SFZ na rok 2020 znamená z UEFA príjem okolo 4,6 milióna EUR a z FIFA 890-tisíc. Spolu to predstavuje viac než 26 percent zväzového rozpočtu! Môžete si to preveriť cez túto linku: https://mediamanager.sportnet.online/media/pages/f/futbalsfz.sk/2020/04/3e012766-873e-4823-ac96-d261c737146e.pdf Navyše FIFA v apríli mimoriadne schválila pre SFZ okrem uvedenej sumy ešte pol milióna USD ako kompenzáciu dôsledkov koronakrízy.

Pokiaľ ide o podporu zo strany svetových a európskych federácií, najlepšie sú na tom zase tie už beztak bohaté zväzy, z ktorých niektoré úplne bez ohľadu na iných skúšajú z každej strany získať čo najviac. Veľké sebectvo viacerých z nich je dlhé roky očividné. Ich nezaujíma slovenský šport ako taký, len ich vlastný šport! Nemôžu sa potom čudovať, že vo voľbách napríklad do orgánov SOŠV sú ich zástupcovia dlhodobo veľmi neúspešní. Tí, čo na ich zjavné sebectvo doplácajú, nie sú predsa slepí...

Ale uviedol som len niektoré z mnohých anomálií. Môžem vytiahnuť ešte viacero ďalších. Vo vzorci predsa napríklad nijako nie je matematicky zohľadnená diametrálne odlišná nákladovosť technických športov (ako na to v debate poukázali zástupcovia motoristického i leteckého športu).

Ako človek roky tesne spätý so zjazdovým lyžovaním musím dodať, že vzorec nijako nezohľadňuje ani to, že príprava v zimných športoch je v zásade oveľa drahšia, ako v letných. Sú s ňou spojené predovšetkým obrovské náklady na materiál a činnosť servismanov a technikov počas tréningov i na súťažiach (obzvlášť v lyžovaní a v biatlone), s čím sa v letných olympijských športoch môže čiastočne porovnávať len cyklistika. K tomu sa pridávajú vyššie náklady na veľmi časté cestovanie do zahraničia počas jari aj leta (a v prípade zjazdárov v cudzine aj na prenájom tratí na kopcoch, v prípade sánkarov, bobistov a skeletonistov zase na využívanie toboganu, pretože na Slovensku žiadny nemáme...). Svetové úspechy v zimných olympijských športoch jednoducho v princípe stoja podstatne viac peňazí, ako v letných. Vzorec to nezohľadňuje.

Takisto vo vzorci chýba zvýraznenie základných športov (atletika, gymnastika, plávanie, čiastočne lyžovanie), ktoré sú kľúčové pre všetky ostatné.

V debate o kritériu záujmu viacerí rečníci konštatovali, že im vo vzorci chýba aj parameter významu športu pre Slovensko. Plne súhlasím. Toto je ďalšia vec, ktoré je opomínaná, ale pritom je naozaj vážna. Podľa mňa by STANOVENIE VÝZNAMU KONKRÉTNEHO ŠPORTU PRE NAŠU KRAJINU malo byť oveľa dôležitejšie, ako meranie záujmu o športy, pretože by zohľadňovalo naše domáce priority. A v ich rámci by zahŕňalo aj celkovú „váhu“ športu, vrátane tej medzinárodnej. Čiže do určitej miery by sa do stanovenia významu športu premietal aj celosvetový záujem oň, plus ten domáci. Ale len do určitej miery – iba ako jeden z viacerých faktorov celkového významu športu pre Slovensko.

Význam jednotlivých športov pre Slovensko sa však nedá stanoviť matematicky, iba subjektívne. Preto by tento parameter mal posudzovať čo najširší panel športových odborníkov, nominovaných rezortným ministerstvom, Slovenským olympijským a športovým výborom, prípade aj fakultami športu. A ich návrh by mal čeliť aj oponentúre iných športových odborníkov (pozor, nemám na mysli právnych odborníkov, pretože tí už svojou neznalosťou fungovania reálneho športového prostredia pokazili dosť).

Rád by som (okrem iného) aj upozornil, že do žiadneho vzorca nikto nedokáže zapracovať negatívne faktory s priamym či nepriamym dopadom na verejné financie. A tie sa pritom viažu práve na najexponovanejšie a najpopulárnejšie športy na čele s futbalom, ďalšími kolektívnymi športmi a s tenisom, ktoré sú pri dotáciách v zásade najviac zvýhodnené parametrom „záujmu o športy“.

Keď hrajú futbalisti Slovana Bratislava a Spartaka Trnava, tak policajti v jednom alebo v druhom meste majú manévre. Čo na to vzorec?
Foto
YouTube

Mám na mysli napríklad to, koľko (z verejných zdrojov) stoja policajné „manévre“ pri rizikových futbalových zápasoch, aj aká kriminálna činnosť a daňové úniky sa viažu na ilegálne stávkovanie, manipulovanie výsledkov, „predávanie“ zápasov a pod. Príkladov z nášho prostredia na to máme nie málo a zo sveta priam množstvo. V akom vzorci sa dá zohľadniť, koľko peňazí práve v prípade športov, tešiacich sa veľkému záujmu verejnosti, musí náš štát priamo vynaložiť na udržanie verejného poriadku, alebo o koľko prichádza vinou protizákonnej činnosti?

Určitý negatívny dopad na štátne financovanie športov by mal mať aj rozsah výskytu dopingových prípadov v príslušnom športe na Slovensku.

Rád by som odcitoval, ako je v §2 Zákona o športe definovaný verejný záujem v športe: Verejným záujmom v športe je podpora a rozvoj športu mládeže, zabezpečenie prípravy a účasti športovej reprezentácie Slovenskej republiky (ďalej len „športová reprezentácia“) na významnej súťaži, ochrana integrity športu a podpora zdravého spôsobu života obyvateľstva.“ V kontexte toho, čo som napísal v predošlých dvoch odsekoch, dávam menej pozorným čitateľom do pozornosti deklarovanú ochranu integrity športu. Vidíte, že by ju vzorec nejako zohľadňoval?

A ešte aby som nezabudol: úspechy slovenského športu, predovšetkým v individuálnych športoch, sú dominantne dielom rodičov. Zohľadnenie ich podielu vo vzorci pri vyčíslení úspešnosti športov chýba. Samozrejme, pretože sa nijako nedá vyčísliť. Ale to spomínam len tak na okraj, pretože niektoré zväzy si rady prisvojujú veľké úspechy mnohých našich hviezd, o ktoré sa pritom oveľa viac než ony zaslúžili rodičia športovcov.

Niečo teda v tom takzvane objektívnom a transparentnom automate poriadne nesedí...

V ďalších blogoch si viac posvietim na konkrétne nezrovnalosti a absurdity, plus budem tlmočiť viaceré názory z júnovej debaty o meraní záujmu o športy.

 

O ČOM BUDE REČ NABUDÚCE?

Ponúknem na uvažovanie alternatívu k súčasnému modelu univerzálneho vzorca na výpočet príspevku uznanému športu. Predložím návrh, ako by v praxi mohlo vyzerať podľa mňa určite objektívnejšie aplikovanie viacerých vzorcov podľa zaradenia športov do niekoľkých skupín. A navrhnem aj doplnenie tzv. kompenzačnej rezervy, zohľadňujúcej faktory, ktoré sa nedajú vtesnať do vzorcov.

 

O AUTOROVI BLOGU

ĽUBOMÍR SOUČEK (59 rokov)

Ľubomír Souček.
Foto
TASR/Marko Erd

Som absolvent štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Posledné dva roky štúdia som bol štipendista v denníku Šport. Mám za sebou štyridsať rokov publicistickej činnosti. Najprv predovšetkým štvrťstoročie v denníku Šport, od roku 2006 na webovej stránke a v periodických i neperiodických publikáciách Slovenského olympijského a športového výboru, ale celé desaťročia aj v ďalších médiách.

Štvrťstoročie som viedol anketu Športovec roka (dva roky ešte za existencie ČSSR). Viedol som aj anketu Slovenský športovec storočia. To všetko predpokladalo moju naozaj dobrú orientáciu vo výkonnosti našich športovcov i vo „výtlaku“ úspešnosti jednotlivých športov a v posudzovaní ich významu. Inak by ma takýmito zodpovednými úlohami nepoverili.

Ako zostavovateľ prvej edície Kroniky športu som v roku 1998 zakladal dodnes trvajúcu tradíciu športových ročeniek na Slovensku. Dominantne som bol podpísaný pod prvými tromi Kronikami športu, mapujúcimi obdobie rokov 1993 – 1997, 1998 a 1999. Potom som sa tejto nesmierne namáhavej práce vzdal, ale v prípade mnohých ďalších ročeniek som v nich sumarizoval celoročné športové dianie doma i vo svete.

Ako autor či spoluautor som podpísaný pod desiatkami kníh a brožúr predovšetkým s tematikou olympijského hnutia, ale aj plávania, zjazdového lyžovania či športovej gymnastiky, čo sú športy, ktorým som sa roky venoval v denníku Šport. V užšom kontakte som bol aj so vzpieraním, atletikou, cyklistikou a vodným slalomom, kedysi dávno aj s mládežníckym futbalom, vo voľnejšom aj s rýchlostnou kanoistikou či s klasickým lyžovaním. A pracoval som aj ako hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja, čiže som zblízka prežíval dianie v jednom z dvoch najpopulárnejších športov na Slovensku.

Pracovne som pôsobil na šiestich OH a na siedmich ZOH. Pokiaľ viem, žijú len dvaja Slováci, ktorí majú na konte o jednu „olympijskú“ účasť viac. Z 36 olympijských medailí v histórii samostatného Slovenska som bol „naživo“ pri zisku 32. O väčšine z nich som aj písal, či už do novín, alebo do olympijských knižných pamätníc. Zúčastnil som sa aj na viacerých multišportových svetových a európskych mládežníckych podujatiach a na množstve svetových a európskych šampionátov v rôznych športoch, či na mnohých pretekov Svetového pohára.

Mám teda solídny všeobecný prehľad o športovom dianí, predovšetkým v individuálnych športoch. A tí, čo ma poznajú, vedia, že na niektoré veci mám veľmi dobrú pamäť. V športe a v dianí okolo neho si za tých štyridsať rokov novinársko-publicistického pôsobenia pamätám naozaj hodne.

Tí, čo ma naozaj poznajú, vedia aj to, že na viaceré kľúčové veci z oblasti športu mám už dlhé roky veľmi konzistentné názory – nezávisle od toho, či pracujem v novinách alebo v občianskom združení.

Ako novinár som nikdy nemal problémy vyjadrovať svoje názory verejne a byť pod nimi podpísaný. V tomto prípade ma dlho brzdila len pracovná pozícia mediálneho riaditeľa SOŠV, v ktorej pôsobím. Ale blog vyjadruje moje súkromné názory, nie názory SOŠV.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri