Športové aktuality
12 min. čítania

Reprezentačný tréner krasokorčuliarov Libor Hlaváček: Vyhráva ten, kto vydrží

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Libor Hlaváček s Alexandrou Michaelou Filcovou
Foto
Archív - Libor Hlaváček

Reprezentačný tréner slovenských krasokorčuliarov Libor Hlaváček priviedol Alexandru Michaelu Filcovú k šiestemu miestu na nedávnom zimnom EYOF vo fínskom Vuokatti. Ako odborník na choreografiu sa podieľa okrem iných aj na príprave Adama Hagaru, ktorý sa dostal do finále na aprílovom juniorskom svetovom šampionáte v Sofii. Hagara tento rok ešte ako pätnásťročný skončil na majstrovstvách Európy v Tallinne tesne pred „finálovými bránami“ a štartoval aj na svetovom šampionáte v Montpellieri. Hlaváček má so svojimi zverencami najvyššie ciele. Už v najbližšom období by chcel do ich jázd spolu so svojimi kolegami zaviesť štvorité skoky a zároveň by sa s Filcovou i Hagarom chcel o štyri roky predstaviť na ZOH v Miláne a v Cortine d´Ampezzo. Viac sa o Liborovi Hlaváčekovi, o slovenskom krasokorčuľovaní i o našich krasokorčuliarskych talentoch dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Libor Hlaváček sa narodil 10. mája 1966 v českom meste Čáslav. Pochádza z česko-slovenskej rodiny – mama Slovenka a otec Čech. V detstve sa venoval v rodnom meste aj atletike pod vedením legendárnej osemstovkárky Jarmily Kratochvílovej. Napokon „zvíťazil“ tanec. Ako sólista baletu v Juhočeskom Národnom Divadle v Českých Budejoviciach získal trikrát cenu Thália za najlepší výkon roka i ocenenie za významný prínos baletu v 20. storočí. V pozícii choreografa sa stal v športovom tanci dvanásťkrát majstrom sveta a deväťkrát majstrom Európy. K trénerstvu krasokorčuľovania sa dostal postupne. Ako odborníkovi na umeleckú stránku mu „prešlo rukami“ viacero elitných slovenských krasokorčuliarov. Od roku 2014 je reprezentačný tréner. Aktuálne okrem iných pripravuje talentovaných Adama Hagaru a Alexandru Michaelu Filcovú, ktorá obsadila šieste miesto na marcovom zimnom EYOF vo Vuokatti.

Aká bola vaša cesta smerom ku krasokorčuľovaniu?

Absolvoval som konzervatórium. Zúčastnil som sa potom na baletných stážach vo Francúzsku a v Rusku. Sedemnásť rokov som tancoval ako sólista baletu. Už v rámci aktívnej tanečnej kariéry počas pôsobenia v Českých Budejoviciach som mal vlastnú tanečnú školu Show Dance. Patrila medzi desať najlepších na svete. Vďaka tomu som získal aj zopár titulov majstra sveta a majstra Európy za choreografie. Po ukončení aktívnej kariéry som sa presťahoval do Bratislavy a oženil som sa. Písali o mne v novinách, a tak si ma všimla mama vtedajšieho slovenského reprezentanta v krasokorčuľovaní Marca Klepocha.

Vtedy sa začala vaša trénerská kariéra v krasokorčuľovaní?

Ona ma oslovila s tým, že Marco je dobrý technicky. Známka za prejav však bola uňho nízka. Postupne som začal spolupracovať s krasokorčuliarskymi trénermi Dvojnikovom, Gáboríkovou, Simančíkovou či s Vodovou. Od roku 2014 mám na starosti slovenskú reprezentáciu, čo sa týka umeleckého prejavu. Nastavil som systém, ktorého dôležitou súčasťou je balet. Nikto sa v športoch zameraných na umeleckú stránku nezaobíde práve bez základov baletu, čo sa týka nielen krasokorčuľovania, ale aj gymnastiky či umeleckého plávania. Momentálne trénujem Alexandru Michaelu Filcovú aj na ľade, ale nie som špecialista na skoky a piruety. Mohli by sme to špecifikovať ako tréner umeleckého dojmu – choreograf.

Akým spôsobom sa snažíte zlepšovať ako tréner?

Pokiaľ chcete byť dobrý tanečník či krasokorčuliar, tak bez disciplíny to nejde. Na nej je postavená moja filozofia. Získal som aj tri ceny Thália, takže možno som bol šikovný. Snažím sa zdokonaľovať, pretože nikto nemôže „ostať stáť na mieste“. Nemôžete si myslieť, že už viete všetko a nemusíte sa vzdelávať. Teraz už máme, našťastie, možnosť nájsť si materiály na internete. Keď zaviedli najtvrdšie opatrenia v súvislosti s pandémiou nového koronavírusu, tak som strávil 5-6 hodín denne sledovaním vývoja krasokorčuľovania. Pozeral som si dostupné materiály od roku 1920 až po súčasnosť. K tomu som sledoval aktuálne metodické príručky. Som pravdepodobne jediný tréner na Slovensku, ktorý využíva metodiku Kňazevova a Tarasova. Ide o pohybovú výuku predškolákov, ako môžete pripraviť dieťa na akýkoľvek šport. Formou hry ich učím, čo obnáša šport. Potrebujú mať správny pohybový základ. Potom sa už môžu špecializovať. Učí sa to tu veľmi málo.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

V športovom tanci som ako choreograf dvanásťnásobný majster sveta a deväťnásobný majster Európy. V krasokorčuľovaní vnímam ako najväčší úspech 6. miesto Alexandry Michaely Filcovej na zimnom EYOF vo Vuokatti, pretože som jej hlavný tréner spolu s Annou Vodovou. Cením si postup Adama Hagaru do finále na majstrovstvách sveta juniorov v Tallinne, čo sa nám podarilo v spolupráci s koučom Vladimirom Dvojnikovom. Vážim si však všetky tituly majstrov či vicemajstrov majstrov Slovenska, čo sa nám podarilo v novomestskom klube spolu s Evou Simančíkovou. V tomto klube vyrástla aj jediná slovenská medailistka v krasokorčuľovaní na EYOF Monika Simančíková.

Vytýčili ste si méty v rámci trénerskej kariéry?

Cieľ je úplne jasný. S Alexandrou a s Adamom by sme chceli štartovať o štyri roky na zimných olympijských hrách v Miláne a Cortine d´Ampezzo.

Spomínate si rád na nedávny zimný EYOF vo Vuokatti?

EYOF sa mi veľmi páčil od stretnutia, cez odlet, až po samotný priebeh podujatia. Išlo to bez akéhokoľvek problému. Som zvyknutý všetko si zaobstarať sám. Hneď ako sme prišli, prešiel som si všetky dôležité miesta z pohľadu trénera. Organizácia bola vynikajúca. Mali sme šťastie, že sme bývali blízko haly. Ubytovanie a stravu hodnotím veľmi pozitívne. Ešte k tomu nám vyšlo počasie. Všetko išlo veľmi hladko. Ako tím sme získali medaily v šortreku a v biatlone. Tréneri z iných športov boli veľmi príjemní. Zistili sme, že máme toho veľa spoločného. Býval som so servismanmi lyžiarov a dozvedel som sa zaujímavé veci aj z iného prostredia. Samozrejme, pre Alexandru je to veľká motivácia do budúcna. Povedal som jej: „Prešla si si juniorským olympijským podujatím. Vieš, kam smerujeme. Chceme sa dostať na ,veľkú´ olympiádu.“ Saška bývala s hokejistkami, ktoré jej počas vystúpenia držali palce v hľadisku. Skutočne sme zažili fantastickú atmosféru. Keď mám chvíľočku, tak si rád na to spomeniem. Pre mňa ide o jeden z najväčších športových zážitkov, ktoré sa mi podarilo zažiť ako trénerovi.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Vychovávali nás trochu ináč ako súčasnú mládež. Zároveň som odmalička športoval. Keď som bol dieťa, tak som behával šprinty na 100 a 200 metrov. V Čáslave ma vtedy trénovala svetová rekordérka na osemstovke Jarmila Kratochvílová, ktorá je obrovský športový pojem. Vždy som vzhliadal k športu a športovcom. Od detstva som sledoval olympijské hry. Miloval som volejbal, hádzanú či, samozrejme, atletiku, ktorú sledujem až dodnes. Som veľký fanúšik americkej šprintérky Allyson Felixovej. Šport ma sprevádza celým životom. Olympijské hry sú pre mňa absolútnym snom a ohromným motivačným faktorom. Aj preto som chcel, aby sme s Alexandrou išli na zimný EYOF. Mohla si skúsiť, čo je „malá“ olympiáda. Zároveň mohla reprezentovať Slovensko a nejakým spôsob pociťovať zodpovednosť za reprezentáciu. Olympijské hry navyše aktuálne pre mňa znamenajú symbol mieru, keď sa pozrieme na súčasnú situáciu v spojitosti s vojnovým konfliktom prakticky za „naším chrbtom“. Z môjho pohľadu národy medzi sebou môžu bojovať, ale malo by to byť len v medziach športu. Malo by to byť čestné a bez toho, aby niekto trpel prehrou. Keď sa pozrieme do dávnej histórie, tak v antickom období sa nebojovalo počas konania olympijských hier. Žiaľ, novoveká civilizácia toto porušila už počas prvej i druhej svetovej vojny. Ako ľudstvo už nerešpektujeme čistotu olympijskej myšlienky.

Spolupracuje sa s Alexandrou Michaelou Filcovou či s Adamom Hagarom bez problémov?

Nemôžem povedať na nich nič iné ako len plusy. V priebehu dvoch rokov, počas ktorých s nimi spolupracujem, som si ich „vychoval“. Sú to normálni mladí ľudia, ešte v podstate deti. Môžem ich však charakterizovať ako veľmi pracovitých, perspektívnych, inteligentných a obrovsky sebadisciplinovaných ľudí. Kedysi som na nich musel zvýšiť aj hlas tak, že sa ma báli aj ľadári. (smiech) Teraz však už komunikujeme na profesionálnej úrovni. Samozrejme, som prísny, keď majú hodiny baletu. Dávam im najavo, že sú slovenská špička a nemôžu si dovoliť spraviť chybu. V podstate ich učím profesionalite. Adam len teraz dovŕšil šestnásť a Alexandra má stále len sedemnásť rokov. Adam skáče trojitého axela, čo je tri a pol otočky vo vzduchu. Som presvedčený, že už na budúci rok od neho uvidíme aj štvoritý skok. Saša je aktuálne jediná Slovenka, ktorá dokáže skočiť kombináciu dvoch trojitých skokov. Pripravujeme sa s ňou už na trojitého axela a štvoritého salchowa.

Vidíte budúcnosť slovenského krasokorčuľovania pozitívne?

Je to relatívne zložitá téma. Máme pomerne širokú základňu u detí, najmä u dievčat. Problém je, keď prídu na strednú školu. Ako príklad si môžeme uviesť Rusko, USA, Japonsko či Kanadu, kde športovci každý deň trénujú v centrách. Na Slovensku nemáme žiadne krasokorčuliarske centrum, iba kluby. Na to, aby sme vychovali špičkového svetového krasokorčuliara, potrebuje daný športovec okolo seba veľký tím ľudí. Teraz sa to trošku formuje, ale ide o tímy zložené z dvoch alebo troch ľudí. Napríklad Adam Hagara trénuje s Vladimirom Dvojnikom, s ktorým úzko spolupracujem. Radíme sa o tom, ako by mala vyzerať jeho príprava. To isté platí pri Alexandre, ktorú od malička vedie po korčuliarskej stránke Anna Vodová. Psychickú a umeleckú časť mám na starosti ja. Podobne to funguje aj v klube v Novom Meste nad Váhom, kde spolupracujeme s Evou Simančíkovou. Nehráme sa na to, kto je dôležitejší tréner. Najdôležitejší je športovec, ktorý predvádza výkon na ľade.

Kde nás „tlačí topánka“ v slovenskom krasokorčuľovaní?

Ako som spomenul, tak nám chýba krasokorčuliarske centrum, kde by boli tréneri i baletný majster. Napríklad v Žiline je veľmi talentovaná Ema Doboszová, ktorá bežne nemá možnosť trénovať balet. Vediem ju len na reprezentačných sústredeniach prakticky raz za rok, čo je veľmi málo. Kým prišiel Adam Hagara ku mne, tak by sa jeho prejav dal označiť za „skokorčuľovanie“, chýbalo tam „kraso“. Zároveň ide o drahý šport, pretože si musíte zaplatiť hodiny na ľade. Ak má bežná rodina s dvoma-tromi deťmi minúť 400 či 500 eur mesačne na krasokorčuľovanie, tak to nie je málo. Hlavne, keď neviete, aký výsledok to prinesie.

Označili by ste uplynulú sezónu v krasokorčuľovaní zo slovenského pohľadu ako úspešnú?

Hodnotím ju veľmi kladne, pretože sme sa v pozitívnom svetle predstavili na viacerých medzinárodných pretekoch. Na majstrovstvách sveta juniorov sa dokázali dostať do finále Adam Hagara a tanečný pár Anna Šímová s Kirillom Aksenovom, čo sa nám dlho nepodarilo. Mali sme zastúpenie na majstrovstvách Európy vďaka Alexandre, Adamovi a tanečnému páru Mária Sofia Pucherová s Nikitom Lysakom. Na majstrovstvách sveta sa zúčastnili Adam a Mária s Nikitom. Na stretnutí štyroch krajín skončil Adam štvrtý a naše mladé dievčatá v silnej konkurencii boli na piatom a šiestom mieste. Veľmi dobre Alexandre vyšiel EYOF a mali sme aj sériu medzinárodných podujatí či juniorských Grand Prix. Alexandra obsadila druhé miesto na podujatí Tirnavia Cup, kde sa predstavili aj olympioničky. Dokázala ich zdolať.

Čo vás čaká smerom k nadchádzajúcej sezóne?

Od júna sa začínajú letné kempy, ktoré sa skončia 29. augusta. Čo sa týka prípravy, tak to máme vždy rozdelené. Napríklad dve hodiny sa počas tréningu venujú pretekári baletu alebo tancu. Potom si ich individuálne zoberiem na ľad. Ukážu mi napríklad prechod, resp. choreografickú sekvenciu z dvojitého axela do kombinácie. Budeme „stavať“ nové programy, takže sa vyberajú hudba či kostýmy. Po dohode s korčuliarskym trénerom dolaďujeme detaily, pretože chcem, aby to na ľade vyzeralo ako pri svetových krasokorčuliaroch. Sezóna sa nám začne koncom augusta previerkami reprezentácie pred technickým panelom. Tam sa dajú doladiť detaily na základe toho, čo sa rozhodcom páčilo alebo nie. Následne sa od septembra pretekári predstavia na pretekoch Grand Prix. Všetko budeme smerovať k majstrovstvám Európy vo fínskom Espoo a k svetovému šampionátu v japonskej Saitame.

Mali by ste odkaz pre športové nádeje?

Ak sa dostanú k športu, nech sa mu venujú s láskou. Netreba sa báť prekážok, ale treba ich prekonávať. Odporúčam im, aby ich neodradil čiastkový neúspech alebo sklamanie. Treba sa „odraziť“ aj práve od toho. Vyhráva ten, kto vydrží.

Sportrevolution 2022
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
3_alianz
1_air
14_visa
13_Toyota
12_Samsung
11_pg
10_panasonic
9_omega
8_intel
5_bridgestone
4_atos
2_alibaba
6_cocacola