Reprezentačný tréner plavcov Vladimír Železník: Rád by som dopomohol k zisku medaily na vrcholnom podujatí
Reprezentačný tréner plavcov Vladimír Železník priviedol svojich zverencov k viacerým výrazným výsledkom, rád by však dopomohol k cennému kovu na vrcholnom podujatí. Budúcnosť slovenského plávania vidí v zjednotenej príprave v športovom centre.
Vladimír Železník sa narodil 13. 6. 1966 v Topoľčanoch. K plávaniu ho priviedla mama počas základnej školy. Absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Následne po dvojročnej odmlke pracoval ako učiteľ na strednej základnej škole a popri tom viedol plavecké oddiely v Topoľčanoch. Andrea Podmaníková skončila pod jeho vedením na pretekoch Svetového pohára v Budapešti 2019 tretia na 50 metrov prsia a pri debute na majstrovstvách sveta v krátkom bazéne vo Windsore 2016 jedenásta na 200 metrov prsia. Tomáša Klobučníka okrem iného priviedol k 9. miestu na 200 metrov prsia na majstrovstvách sveta juniorov v Monterrey 2008. Jeho zverenci si pripísali viacero slovenských rekordov. Momentálne je tréner slovenskej reprezentácie a podieľa sa na príprave aj vo VŠC Dukla Banská Bystrica.
Ako ste sa dostali k plávaniu?
Keď som bol malý chlapec, býval som často chorý. Mama si nechala poradiť, že plávanie je dobré na zlepšenie celkového zdravotného stavu. Dala ma k nášmu známemu Jurajovi Krajčíkovi, ktorý učil maličké deti plávať. Plával som dobre znakové nohy a povedal mi, že musím ostať pri plávaní. Naučil som sa poriadne plávať a do tretieho ročníka som prestúpil na Základnú školu Hollého v Topoľčanoch, kde bola plavecká trieda. Vtedy som sa aktívne začal venovať plávaniu. Pôsobil som tam až do deviatej triedy.
Aké spomienky máte na juniorské a pretekárske časy?
Po skončení základnej školy prejavila o mňa záujem Dukla v Banskej Bystrici, kde som nastúpil na strednú školu. Tam som pôsobil tri roky. V škole sa mi však príliš nedarilo, keďže sme len športovali. Do tretieho ročníka som prestúpil na športové gymnázium v Trenčíne, kde som zmaturoval. Následne som nastúpil na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Stále som vrcholovo športoval.
Ako sa vyvíjala vaša kariéra smerom k trénerstvu?
Po absolvovaní vysokej školy som išiel na vojenčinu do Liptovského Mikuláša, pričom som robil plavčíka. Boli sme plavci-záchranári a skončili sme na majstrovstvách Európy štvrtí. Potom som sa vrátil do Topoľčian. Začal som sa sporadicky ukazovať pri bazéne V tamojšom klube bol vtedy ešte zamestnaný jeden tréner. S ním nepanovala spokojnosť a napokon ho odvolali. V roku 1993 som prebral jeho deti a začal som aktívne trénovať. Medzitým som mal aj dvojročnú odmlku, keď som pracoval v Nemecku pri koňoch.
Kam sa následne uberala vaša trénerská činnosť?
V podstate celú kariéru som pôsobil ako učiteľ či už na základnej alebo na strednej škole, a popri tom som trénoval. Prvou mojou výraznou zverenkou bola Katka Kuníková, s ktorou som sa zúčastnil na juniorských majstrovstvách Európy 2003. Následne sa to rozbehlo. Mal som cieľ, aby som utvoril pri strednej škole svoju plaveckú skupinu. Nechcel som, aby mladí topoľčianski plavci „utekali“ na športové školy. Postupne dokázali plniť limity do reprezentácie. Po Katke Kuníkovej sa prebojoval medzi najlepších slovenských plavcov Milan Medo, ktorý ako prvý junior na Slovensku zaplával stovku voľným spôsobom pod 50 sekúnd. Nasledovali už mená ako Miroslav Aschengeschwandtner, Tomáš Klobučník, Norbert Neuwirth, Pavol Jelenák, či Andrea Podmaníková.
Niektoré trénerské úspechy ste už načrtli. Ktorý si vážite najviac?
Vyzdvihol by som dva. Tomáš Klobučník skončil na majstrovstvách sveta juniorov v mexickom Monterrey v roku 2008 deviaty na 200 metrov prsia. Mali sme podmienku, že pokiaľ bude plávať pod 2:20 min a umiesti sa do 8. miesta, pôjde na olympijské hry do Pekingu. Tesne nám to ušlo. Ďalší úspech, ktorý si vážim, bol s Andrejkou Podmaníkovou. Na majstrovstvách sveta v krátkom bazéne vo Windsore 2016 to vyzeralo, že pôjde do finále. Napokon pri premiére medzi seniormi obsadila na 200 m prsia veľmi peknú 11. priečku. Cením si však aj ďalšie úspechy. Napríklad v roku 2019 zaznamenala práve Andrejka Podmaníková tretiu pozíciu na 50 metrov prsia v rámci Svetového pohára v Budapešti. Vážim si aj slovenské rekordy, ktoré sa nám podarilo vybojovať.
Momentálne pôsobíte ako reprezentačný tréner slovenských plavcov. Kto by sa z vášho pohľadu mohol kvalifikovať na budúcoročné olympijské hry do Tokia?
Veľmi dobre rozbehnuté to mal Richard Nagy. Následne sa nám to v dôsledku pandémie koronavírusu rozsypalo ako domček z karát. Z našich plavcov však má najbližšie k A-limitu. Zaplával už B-limit na 400 metrov polohové preteky, s ktorým sa podľa mňa kvalifikuje pod päť kruhov. Tieto preteky nebývajú príliš silno obsadené. Dobre vyzerala takisto Andrea Podmaníková. Dva roky pôsobila v USA, kde neplávala príliš potešujúco. Následne sa vrátila domov a „zobudila sa“. Začala plávať časy, ktoré dokázala plávať dva roky dozadu ešte pod mojím vedením. Dostala sa do toho, podarilo sa jej dosiahnuť kvalitný výsledok na zmienených pretekoch Svetového pohára v Budapešti. Na posledných kvalifikačných pretekoch to však trochu nezvládla psychicky. Zabrzdila ju aj koronakríza. Veľkú šancu má aj Nikoleta Trníková. Tomáš Klobučník mal problémy s kolenom. Aktuálne už trénuje. Hovorí, že sa to zlepšuje. Má skúsenosti z olympijských hier. Začal sa pripravovať so Srbom Csabom Szilágyim, ktorý už má zaplávaný A-limit na 100 metrov prsia.
Športoviská sa už po koronakríze otvorili. Čo vás čaká v najbližšom období?
Zatiaľ trénujeme a nevieme presne, na čo sa pripravujeme. Všetky preteky nám odvolali. Z vrcholných podujatí nás čakajú až majstrovstvá Európy v Budapešti, ktoré sa uskutočnia na budúci rok v máji. Zrušili nám aj majstrovstvá sveta v krátkom bazéne v Abú Zabí. V programe ostali majstrovstvá Slovenska. Pre „decká“ to nie je príliš motivujúce. Dali sme sa aj dohromady s Čechmi, Maďarmi a Rakúšanmi, s ktorými by sme mohli v decembri zorganizovať multistretnutie namiesto majstrovstiev sveta.
Máte nejaké méty, ktoré by ste ešte chceli dosiahnuť v trénerskej kariére?
Samozrejme, chcel by som sa dostať na olympijské hry. To je môj sen. Rád by som dopomohol k zisku medaily na vrcholnom podujatí v rámci juniorskej či seniorskej kategórie. Viac by som si to pravdepodobne cenil medzi seniormi. Myslím si, že by sa mi to mohlo podariť s Andreou Podmaníkovou. Podľa môjho názoru to však ešte úplne nezvláda s hlavou. Psychika zohráva vo vrcholovom športe veľkú úlohu. Stále si myslím, že zatiaľ nenaplnila svoj potenciál.
Pozrime sa na budúcnosť slovenského plávania. Vidíte ju vo svetlých farbách?
Rád by som sa o tom porozprával aj s prezidentom Slovenskej plaveckej federácie Ivanom Šulekom či viceprezidentom Rasťom Bielikom. Chceli utvoriť v Bratislave olympijské centrum, čo by bolo zložité vzhľadom na dostupnosť bazénov a príliš veľký počet klubov v našom hlavnom meste. Momentálne trénujem vo VŠC Dukla Banská Bystrica spolu s Ľubom Križkom, ktorý má po Martine Moravcovej najlepšie výsledky v histórii slovenského plávania v ére samostatnosti. Má veľké skúsenosti. S ním by sme teda radi utvorili silné stredisko na Dukle. Uvidíme, či sa nám to podarí. Vidím v tom však budúcnosť. Juniorské plávanie je na dobrej úrovni, ale „rozpadáva“ sa nám to na vysokých školách. Vysokoškolský šport máme na chabej úrovni. Podľa mojej mienky tu pretrváva komunistické zmýšľanie, čo sa týka pedagógov. Profesor radšej profesionálneho športovca „zhodí“, než aby ho podporil. V tomto by sme sa mohli učiť od USA, kde športovcovi na vysokej škole pomáhajú. Tam nás tlačí topánka. Všetci talentovaní športovci nám utekajú do USA. Sú tam hviezdy v škole či v klube, ale na európskej alebo svetovej scéne to nestačí. Mladí športovci sa musia aj „ťahať“ jeden pri druhom v silnej konkurencii napríklad v športovom centre. Videl som to v Topoľčanoch, kde sa mladší plavci „vyšvihli“ popri starších.
Mali by ste odkaz pre nádejných plavcov?
Nech ostanú na Slovensku a ukážu všetkým, že aj tu je šanca sa zlepšovať a získať medailu z vrcholného podujatia. Treba na sebe „makať“. Želám im, aby štát vytváral dobré podmienky. Nechcem, aby odchádzali do USA. Jediná, ktorá dokázala zaplávať dobré výsledky za morom, bola Martina Moravcová. Mala však šťastie v tom, že natrafila na fantastickú partiu, ktorá chcela na sebe pracovať. Mala sa za kým „ťahať“.
