Športové aktuality
10 min. čítania

Reprezentačný tréner slovenských biatlonistiek Lukáš Daubner: Každé úspešné ZOH sú veľký zážitok

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Pavel Neubauer

Reprezentačný tréner slovenských biatlonistiek Lukáš Daubner priviedol Henrietu Horvátovú na uplynulých majstrovstvách sveta juniorov a kadetov (MSJaK) v rakúskom Obertilliachu k striebru vo vytrvalostných pretekoch. Ide o úspech, ktorý okrem Horvátovej v juniorskej kategórii ešte nedosiahla žiadna iná slovenská biatlonistka v ére samostatnosti. Daubner bol už štyrikrát člen slovenskej výpravy na zimných olympijských hrách (ZOH), kde sa podieľal v pozícii servismana prakticky na väčšine úspešných výsledkov nášho biatlonu. Od aktuálnej sezóny pôsobí ako hlavný tréner slovenskej ženskej biatlonovej reprezentácie. Do budúcna by rád so svojimi zverenkami získal medailu na vrcholnom podujatí. Viac o trénerskej kariére Lukáša Daubnera i o slovenskom biatlone sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Lukáš Daubner sa narodil 16. januára 1979 v Banskej Bystrici. Od detstva sa venoval rôznym druhom športu. Začínal s futbalom, z ktorého „presedlal“ na beh na lyžiach a neskôr na biatlon. Po ukončení aktívnej biatlonovej kariéry začal s trénerstvom. Následne prerušil trénerskú kariéru a bol súčasť slovenského servisného tímu. V pozícii servismana sa zúčastnil na ZOH v Turíne 2006, vo Vancouveri 2010, v Soči 2014 a v Pjongčangu 2018. Na týchto podujatiach Slovensko dosiahlo vďaka Anastasii Kuzminovej, Pavlovi Hurajtovi, Marekovi Matiaškovi či v miešanej alebo v ženskej štafete viacero pozoruhodných výsledkov. Daubner sa po týchto skúsenostiach opäť vrátil k trénerstvu. Okrem iného sa pričinil o striebornú medailu juniorky Henriety Horvátovej vo vytrvalostných pretekoch na nedávnych MSJaK v Obertilliachu. Daubner je od aktuálnej sezóny reprezentačný tréner žien a trénersky pôsobí aj vo VŠC Dukla Banská Bystrica. Je manžel trojnásobnej olympioničky v biatlone Janky Daubnerovej-Gerekovej.

Ako ste sa dostali k športu?

Odmalička som bol pri športe. Venoval som sa viacerým aktivitám. Najskôr som hrával futbal, ale neskôr ma „chytil“ beh na lyžiach. Po skončení základnej športovej školy som plynulo prešiel k biatlonu. Na športovom gymnáziu som pokračoval pri tomto športe. Keď som mal 21 rokov, ukončil som aktívnu kariéru.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Zúčastnil som sa na dvojo majstrovstvách sveta juniorov. Štartoval som v kanadskom stredisku Val Cartier 1998 a v slovinskej Pokljuke 1999, kde som skončil 31. v rýchlostných aj vo vytrvalostných pretekoch. Umiestenia neboli z môjho pohľadu zlé. Vtedy sme však nemali toľko možností, čo sa týka štartov na medzinárodných podujatiach. Vo viacerých prípadoch sme si museli aj uhradiť účasť na pretekoch z vlastného. Nebolo to jednoduché. Štartoval som však aj na pretekoch juniorského Pohára IBU, vtedy sa táto súťaž ešte nazývala Európsky pohár. Stal som sa majstrom Slovenska. Na konci svojej kariéry som sa nedostal na majstrovstvá Európy dospelých, a tak som sa rozhodol ukončiť ju.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara alebo ste si museli prejsť kľukatým chodníkom?

Už ako pretekár som bol člen VŠC Dukla Banská Bystrica. Mal som možnosť po ukončení aktívnej činnosti pracovať pri juniorskom biatlonovom tíme v pozícii asistenta trénera pri koučoch Ladislavovi Mundilovi a Pavlovi Kobelovi. Potom som trénerskú kariéru prerušil. Prišla ponuka od Slovenského zväzu biatlonu, či by som mal záujem byť servisný technik na pretekoch Svetového pohára. Dlho som pracoval v tejto pozícii. Medzitým som absolvoval na Univerzite Matej Bela v Banskej Bystrici štúdium telesnej výchovy a trénerstva. Po olympijskej sezóne v Pjongčangu a po reorganizácii vo zväze som začal spolupracovať vo VŠC Dukla Banská Bystrica aj so zmluvnými športovcami. Potom som trénoval slovenskú reprezentáciu, ktorá sa zúčastňovala na pretekoch IBU Cupu. Po uplynulej sezóne som sa stal reprezentačným trénerom žien.

Čerpáte inšpiráciu od niektorého z trénerov?

Spolupracoval som ako asistent okrem spomínaných trénerov aj pri Milanovi Gašperčíkovi. Snažím sa čerpať informácie od slovenských trénerov. Rád si prečítam zaujímavé články na internete. Z minulosti sa snažím zaviesť do praxe aj poznatky z behu na lyžiach, pretože som sa mu venoval. Vyslovene však vzor nemám.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Bol som aj pri úspechoch Naste Kuzminovej, keď prišla na Slovensko. Pod vedením Milana Gašperčíka získala v Pjongčangu v roku 2009 prvú medailu z majstrovstiev sveta. Vtedy som bol v lete najmä asistent reprezentačného trénera žien, v zime som pôsobil v servisnom tíme. Išlo v podstate o spojené funkcie. Viac som toho priamo zažil najmä pri servise. Dá sa povedať, že som spolupracoval s viacerými veľkými menami slovenského biatlonu, hlavne pri ženskej reprezentácii. Ako asistent som bol pri Paľovi Kobelovi, keď viedol reprezentačné družstvo žien.

Podieľali ste sa aj na striebornej medaile Henriety Horvátovej z vytrvalostných pretekov junioriek na nedávnych MSJaK v Obertilliachu. Spolupracuje sa s ňou i so ženskou biatlonovu reprezentáciou bezproblémovo?

S Heňou som začal spolupracovať minulý rok. Dovtedy trénovala predovšetkým pod Jaroslavom Kamenským, vďaka ktorému dlhodobo rástla. Za tento úspech treba vďačiť aj jemu. V uplynulej sezóne som ju „stiahol“ k mojej tréningovej skupine, do ktorej patria sestry Machyniakové, Lucia Michaličková a Aneta Smerčiaková. Ide najmä o mladé šikovné dievčatá, ktoré ešte potrebujú dorásť. Určite je lepšie trénovať v skupinke, než ako jednotlivec. Vďaka tomu môže pretekár dosiahnuť lepšie výsledky. Je to aj psychicky lepšie, pretože si môžete podebatovať so svojimi rovesníkmi.

V pozícii člena servisného tímu ste sa zúčastnili na štvoro ZOH. Aké spomienky na ne máte?

Už v Turíne 2006 som bol servisný technik, takže som mohol byť pri piatom mieste Mareka Matiaška vo vytrvalostných pretekoch. Dobrý výsledok nabudí celý tím a potom sa lepšie pracuje. Následne som vo Vancouveri 2010 bol v servisnom tíme pri Nasti Kuzminovej, ktorá získala zlato a striebro. Krásnym výsledkom - ziskom bronzu - účinkovanie na týchto ZOH uzavrel Paľo Hurajt. Išlo o ZOH z ríše snov, pretože sa darilo. V eufórii práca išla od ruky. Všetko do seba zapadalo. V Soči 2014 sme boli v podstate „odstrihnutí“ od sveta. Tiež sme však dosiahli krásne výsledky. Nasťa získala zlato a miešaná štafeta skončila piata. Pjongčang 2018 nám priniesol prekvapenie. Boli sme tam rok pred ZOH a očakávali sme na základe toho teplé počasie. Išli sme tam však v dôsledku zimy a silného vetra zamrznúť. Každé úspešné ZOH sú veľký zážitok.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to vrchol pre športovca i všetkých členov realizačného tímu. Nie je nad to byť pri úspešných ZOH. Ide o zážitok na celý život.

Vidíte budúcnosť slovenského biatlonu pozitívne?

Z jednej strany ju vidím pozitívne vzhľadom na momentálne úspechy Henriety Horvátovej a Emy Kapustovej v mládežníckych kategóriách. Okrem nich máme silnú generáciu napríklad v podobe sestier Remeňových alebo Júlie Machyniakovej. Sú tam aj pôvodne bežkyne na lyžiach Lucia Michaličková a Aneta Smerčiaková, ktoré prišli k biatlonu trochu neskôr. Potrebujú na sebe popracovať. Pre dievčatá, ktoré sú pri biatlone od začiatku, je to jednoduchšie. Ony už v minulosti odstránili niektoré chyby na strelnici. V mužskej kategórii to však nie je také naplnené. Aktuálne máme dvoch-troch chlapcov, ktorí prechádzajú medzi mužov. Vznikne tam menšia „diera“. Medzi o dva-tri roky mladšími chlapcami nám však rastie silná skupina.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe?

Chýba nám koliesková dráha, na ktorej by sme sa mohli pripravovať počas leta. Máme Vysoké i Nízke Tatry, no nedisponujeme vybudovanou biatlonovou infraštruktúrou. Šport na Slovensku však momentálne nemá na ružiach ustlané.

Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Dobudovaním spomínanej biatlonovej infraštruktúry. Potrebujeme kvalitnú kolieskovú dráhu so strelnicou. Dá sa trénovať na cyklochodníkoch, ale vzhľadom na kombináciu streľby s behom na lyžiach potrebujeme mať kvalitnú strelnicu. Treba investovať do mladých, aby nám z nich niečo vyrástlo.

V čom naopak vidíte pozitíva v podmienkach, čo sa týka biatlonu?

Vidím jedno veľké pozitívum v tom, že máme veľký biatlonový areál v Osrblí. Môžeme tam organizovať aj medzinárodné preteky.

V aktuálnej sezóne slovenské biatlonistky dosiahli viacero kvalitných výsledkov. Hodnotíte ju pozitívne?

Poznačili ju najmä opatrenia v dôsledku pandémie nového koronavírusu. Nie všetci sa ochoreniu COVID-19 dokázali vyhnúť. Viď sestry Fialkové. Každý športovec, ktorý ho prekoná, to znáša individuálne. Niekoho to „pribrzdilo“ na dva týždne. Niekto až po dvoch mesiacoch získava naspäť stratenú silu. Povedal by som, že na pretekoch Svetového pohára sa nám nedarilo tak, ako by sme očakávali pred sezónou. Trináste miesto Paulíny Fialkovej v rýchlostných pretekoch z MS v Pokljuke je však určite útechou vzhľadom na priebeh sezóny.

Ako vnímate výsledky vašej tréningovej skupiny?

Veronika Machyniaková skončila pätnásta vo vytrvalostných pretekoch na majstrovstvách Európy (ME) v poľskom stredisku Duszniki-Zdrój. Júlii Machyniakovej sa ako juniorke podarilo dosiahnuť kvalitný výsledok na seniorských ME. Henrieta Horvátová sa vzhľadom na vek prezentovala vo veľmi dobrom svetle na pretekoch Svetového pohára. Vrchol sezóny pre moju tréningovú skupinu bola strieborná medaila práve Horvátovej na MSJaK v Obertilliachu. Rovnako sú cenné jej 14. priečka, 21. pozícia Júlie Machyniakovej a 9. miesto štafety na tomto podujatí.

Stanovili ste si ciele do budúcna, ktoré by ste chceli naplniť?

Chcel by som dosiahnuť úspech na vrcholnom podujatí s dievčatami, ktorým sa venujem od začiatku. Určite každý tréner chce získať so svojím zverencom cenný kov z pretekov najvyššej kategórie.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Momentálne je v programe ďalšie kolo pretekov Svetového pohára v českom Novom Meste na Morave. Štartovať tam budú sestry Fialkové a Mária Remeňová, ktoré absolvujú aj finále SP v Östersunde. Všetky juniorky, ktoré štartovali v štafete na juniorských MS, budú štartovať na záverečných pretekoch Pohára IBU v Obertilliachu. Ešte sa k nám pridala Veronika Machyniaková. Henrieta Horvátová už ukončila sezónu. Dostala virózu, v dôsledku čoho neštartovala v štafete na MSJaK. Odcestovala domov. Absolvovala aj majstrovstvá sveta dospelých. Potrebuje sa venovať škole a hlavne sa doliečiť, aby mohla nastúpiť do ďalšej sezóny stopercentne fit.

Mali by ste odkaz pre nádejných biatlonistov?

Hlavne im želám pevné nervy. Vidíme, že sú dôležité pri biatlone. Rovnako je to presná muška. Ak sa začnú venovať tomuto športu, nech ich to baví čo najdlhšie. Aby mali z toho životnú cestu, v ktorej chcú dlhodobo pokračovať.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri