Rešpektovaná hádzanárska i funkcionárska osobnosť, olympionička a vicemajsterka sveta Janka Stašová jubiluje, vo štvrtok slávi šesťdesiatku
Patrila do generácie československých hádzanárok, ktoré v 80. rokoch minulého storočia dosiahli viaceré pozoruhodné výsledky, o akých súčasná generácia môže len snívať. Necelé štyri mesiace po svojej spolupútničke nielen na hádzanárskych palubovkách Márii Ďurišinovej oslávi okrúhle životné jubileum. Janka Stašová sa 5. novembra dožíva 60. narodenín. "Neuveriteľné, ako rýchlo to ubehlo," skonštatovala na úvod svojho rozprávania oslávenkyňa.
JANKA STAŠOVÁ
Narodila sa 5. novembra 1960 v Ružomberku, ale vyrastala v Liptovskej Lúžnej. S hádzanou začínala v Novej Dubnici, kde hrávala za miestnu TJ ZVS, potom prestúpila do Štartu VD Bratislava a na záver kariéry pôsobila v rakúskom WAT Fünfhaus Viedeň. V Štarte sa v rokoch 1982 a 1983 stala majsterkou Československa, v Pohári IHF si v sezóne 1986/1987 zahrala vo finále proti Budučnosti Titograd.
Pôvodne stredná spojka, ale vďaka svojej univerzálnosti využiteľná aj iných hráčskych postoch, reprezentovala 173-krát a dosiahla 273 gólov. V roku 1986 bola členkou strieborného československého tímu na majstrovstvách sveta v Holandsku. V roku 1984 si vybojovala v Trenčíne striebro na turnaji Družba, ktorý bol pre krajiny zo socialistického bloku náhradou za bojkotované olympijské hry v Los Angeles. V oboch prípadoch stroskotali so spoluhráčkami vo finále na súperkách zo Sovietskeho zväzu. Na OH 1988 v Soule prispela k 5. miestu tímu ČSSR. Stala sa víťazkou ankety o najlepšiu hádzanárku ČSSR v roku 1987 a SR za rok 1988.
V rokoch 2006 - 2010 pôsobila ako generálna sekretárka Slovenského zväzu hádzanej. Necelé tri desaťročia zastáva pozíciu delegátky aj na medzinárodnej úrovni (EHF a IHF). Pravidelne sa zúčastňuje na najvýznamnejších turnajoch (MS, ME a OH) a zápasoch v európskych pohárových súťaží vrátane finálových. Dlhodobo pôsobí v disciplinárnych orgánoch Európskej hádzanárskej federácie. Od roku 2012 je členka Siene slávy slovenskej hádzanej. Je držiteľka ocenení MOV Ženy a šport (2005), Bronzové kruhy SOŠV (2008) a Strieborné kruhy SOŠV (2020). V minulosti bola predsedníčka Klubu fair play SOŠV, dnes je členka jeho kolégia. Je individuálna členka SOŠV.
Liptáčka sa k hádzanárskej kariére odpichla na Považí
Hádzanársky príbeh ružomberskej rodáčky vyrastajúcej najskôr v Liptovskej Lúžnej sa začal odvíjať v Novej Dubnici, kam presídlila celá rodina vďaka otcovmu zaradeniu v zamestnaní. Napriek tomu, že v Liptovskej Lúžnej stihla absolvovať len prvú triedu základnej školy, Liptov zostal v jej srdci doteraz. "Milujem tento kraj a rada sa tam vždy vraciam," tvrdí aj dnes po vyše piatich desaťročiach.
K hádzanej sa dostala tak, ako to bolo v tej dobe bežné. "Prostredníctvom fantastického učiteľa telesnej výchovy Ivana Prokeša. Na škole sme sa venovali rôznym loptovým hrám, hrala som basketbal, volejbal, hádzanú a vybíjanú."
To bol základný predpoklad, aby zakotvila v nejakom športovom oddiele. V Novej Dubnici bola populárna dievčenská hádzaná, takže smerovanie bolo jasné. "Asi som sa dobre ukazovala. Začala som hrať aj za oddiel. Tuhé boje boli už medzi II. a III. základnou školou v meste, ale hádzaná sa hrávala aj na školách v okolitých dedinách, chodili sme všade. Prokeš nám za odmenu dovolil po zápase či turnaji vyprážaný syr a mohli sme si vybrať červenú alebo žltú malinovku. Ako 15-ročná som vďaka ostaršeniu mohla hrať za ženy. Vyhrala som sa do sýtosti - v sobotu za ženy a v nedeľu za dorastenky alebo naopak."
Jej kariéru začal potom ovplyvňovať Viktor Husár, trénerská legenda hádzanej v Novej Dubnici. "Vďaka nemu sme mali výborné podmienky, pri 2. ZDŠ sa postavila športová hala, fungovalo tam vrcholové stredisko mládeže. Boli to úžasné časy s množstvom turnajov. Nová Dubnica žila ženskou hádzanou. Husár vychoval veľmi veľa reprezentantiek a prvoligových hádzanárok. Vždy bolo na zápasoch plno divákov, chodili nás povzbudzovať aj futbalisti, hrali sa tam aj medzištátne zápasy. Žiaľ, momentálne tam už nie je ani stopa po hádzanej, v hale sa hrá futbal a tenis."
Univerzálka nahradila talent tréningovou drinou
Zo Stašovej sa postupne stala ústredná postava, tzv. mozog hry. "Husár zrejme videl, že mám predpoklady, hoci som si musela všetko oddrieť, nebola som až taký prirodzený talent. Zostávala som v hale aj po tréningoch a individuálne som trénovala aj streľbu z pivota s pádom, streľbu z pravej spojky podstrelom a podobne. Často hrali na mňa osobnú obranu, a takto som sa vedela presadiť aj iným spôsobom. Ja bola som originálne stredná spojka, v útoku som mala na starosti rozohrávku a v obrane som bola taký tmel, ale prakticky som vedela zahrať na všetkých postoch. Univerzálnosť bola neskôr moja výhoda."
Práve toto jej aj neskôr otvorilo dvere aj do ženskej reprezentácie. Ešte predtým sa však po maturite presunula z Novej Dubnice do Bratislavy.
Vyhliadli si ju Kuťka s Kecskeméthym
Do Štartu sa dostala tak, ako bolo vtedy zvykom. Tréneri Tomáš Kuťka s Jánom Kecskeméthym chodili po Slovensku a sťahovali si talenty z vidieka. Po olympijských hrách v Moskve 1980 sa aj v Štarte malo formovať nové družstvo. "Najľahší spôsob ako prilákať hráčky bolo osloviť tie, ktoré chceli študovať na vysokej škole. Súhlasila som, navyše som vedela, že do klubu mieri aj Majka Ďurišinová, s ktorou sme sa stretávali aj predtým na turnajoch krajských výberov. Štart mal dobré dorastenky, takže Kuťka si s pomocou Kecskeméthyho dal dokopy perspektívny káder od sezóny 1979/1980," priblížila svoj príchod do Bratislavy Stašová, ktorá popri hádzanej nezanedbávala ani štúdium. Ako žiačka dosahovala dobré výsledky, a tak z gymnázia viedla jej cesta na vysokú školu. Tá bola len v Bratislave a v Košiciach. Na východe sa však hrala len druhá liga, takže voľba bola jasná. "Zvolila som si právo."
Ovocie Kuťkovej driny až po jeho odchode
Netrvalo dlho a hádzanárky Štartu hrali o najvyššie priečky. V rokoch 1982 a 1983 sa dočkali aj majstrovského titulu. "Smola pre Kuťku, že už nebol pri ich zisku. V klube mu dali voľnú ruku. Dva roky pripravoval družstvo s tým, že až potom budú chcieť od neho výsledky. Tvrdo sme trénovali a Tomáš doslova túžil po úspešných výsledkoch. Prvý rok sme skončili v strede tabuľky, druhý rok chcel titul, ale napokon nevydržal a odišiel. Na jeho miesto prišiel Laco Gross. Dva roky za sebou sme boli majsterkami ČSSR, a to najmä z Kuťkovej roboty. Ten nás všade, kam prišiel, dával za vzor práve ´štarťáčky´. Boli sme skutočne dobrá partia a keď oslavoval sedemdesiatku, tak pozval aj naše družstvo."
Z divokého Balkánu bez európskej trofeje
Na medzinárodnej scéne dosiahol Štart vrchol v roku 1987, keď sa prebojoval až do finále Pohára IHF. "Šport je dobrý v krajinách, ktoré sú ekonomicky silné. Vtedy všetky socialistické krajiny patrili k špičke - Rusky, Juhoslovanky, Maďarky i hráčky NDR. Doma sme vyhrali nad Budučnostou Titograd (dnes sa mesto volá Podgorica) o dva góly, ale v odvete, hoci sme sa nevzdávali, sa to u nich nedalo uhrať. Diváci v hale fajčili, v druhom polčase sme pre dym pomaly nič nevideli. Do brankárky hádzali mince a napokon sme prehrali o sedem. Do Podgorice som sa vrátila po 30 rokoch ako delegátka. Rovnaká hala i hotel, nič sa tam nezmenilo..."
Na záver kariéry aj zahraničný angažmán
V Štarte napokon krátko zotrvala aj po OH 1988 v Soule a následne si prvýkrát v kariére vyskúšala zahraničný angažmán. "Myslela som si, že na vrchole skončím aj v Štarte, ktorý zase čakala generačná výmena. Teraz mali končiť tie hráčky, ktoré začínali pred ôsmimi rokmi. My sme sa s Majou rozhodli, že ešte zostaneme pomôcť, aby Štart nevypadol. Navyše, ja som sa už chcela venovať svojej právnickej profesii. Keď sa potom naskytla možnosť prvýkrát ísť oficiálne hrať do zahraničia, tak som zamierila do Rakúska a vo WAT Fünfhaus Viedeň som zostala do 38 rokov. Hrávala som tam popri práci. Už to nebolo na profesionálnej úrovni, hoci to bol druhý klub po známom Hypobanku. Tam som sa stretla a hrala s legendárnou Milenou Foltýnovou."
V reprezentácii najskôr terčom kritiky, potom pravá ruka trénera
V československej reprezentácii odohrala 173 stretnutí a dosiahla 273 gólov. "Do reprezentácie som sa dostala po roku 1980, keď už existoval ´B-tím´, ktorý viedol Jiří Zerzáň. Musela som ho však presvedčiť o svojich kvalitách a chvíľu to trvalo. Až po dvoch rokoch som začala viac hrávať a dostala som sa do základu. Potom som bola jeho pravá ruka v obrane i v útoku. Doteraz sa mi ospravedlňuje za ten úvod môjho pôsobenia v národnom tíme. Dával prednosť iným hráčkam, nebola som najštíhlejšia a veľmi ma nebolo na ihrisku vidieť. Ja som ani veľa gólov nedávala. Bola som síce nekonfliktný typ, nikdy však nie vodca, ale na ihrisku práve cezo mňa riešil tréner veľa vecí, čo bolo zaujímavé."
Majstrovstvá sveta sa v minulosti konali raz za štyri roky a okrem nich boli už len OH s rovnakou periodicitou. "Majstrovstvá Európy v tej dobe neboli, čiže človek mal šancu ísť na šampionát tak dva-trikrát v kariére. V roku 1982 som na MS v Maďarsku bola necestujúcou náhradníčkou. S reprezentáciou sme mali čiastkové úspechy, ale s kvartetom najlepších sa nedalo hrať. Skončili na 5. mieste a rovnaké umiestenie dosiahlo družstvo i predtým na OH 1980 v Moskve. Potom prišla Družba 1984 a práve na tomto turnaji, kde sme prehrali s Ruskami vo finále, sa to všetko začalo. Bol to pomyselný štart našej úspešnej éry. V podstate sme boli družstvo bez veľkej hviezdy, ale silné ako kolektív a tréner Zerzáň to postavil práve na tomto. Vychádzali sme z obrany, najmä z vysunutej 1-2-3, z ktorej sme prechádzali do rýchlych postupných protiútokov. Dva roky sme to trénovali každý tréning na sústredeniach ..."
Niekoľkoročná tvrdá drina pod vedením Zerzáňa sa však oplatila. "Skončila sa liga a my sme sa išli kondične pripravovať do Vysokých Tatier. Pamätám si, že pred každým tréningom sme museli do piatich minút vybehnúť na Interski, keď tréner si to prešiel s doktorkou krokom. Bolo to náročné najmä psychicky. Niektoré baby hore aj vracali. Jedna hráčka to odmietla a bola vyradená z reprezentácie. Zocelilo nás to psychicky, boli sme silnejšie a odolnejšie, len tak nás niečo nezlomilo. Zerzáň potom vždy s úsmevom hovoril, keď sa lámal zápas a my sme mali prevahu, že to je Interski, ktorý nám pomohol získať psychickú odolnosť. My sme totiž duely vyhrávali vôľou a bojovnosťou," zaspomínala si Stašová. Okrem Zerzáňa sa do jej vedomia výrazne zapísalo viacero trénerov. Už spomenutí Prokeš, Husár, Kuťka, ale aj Adriana Walterová, Dušan Daniš a Zdeno Jašek.
Finálový šok so strieborným leskom
V roku 1986 však prišlo na MS v Holandsku niečo nečakané. "Dovtedy sme až tak nevyhrávali. Na tomto
šampionáte sme mali aj šťastie, nikto to nečakal, ani my hráčky. Do Holandska sme cestovali s malými očakávaniami a dotiahli sme to až do finále opäť s Ruskom."
Na svojho finálového súpera už nestačili, ale aj tak dosiahli nevídaný úspech. "Vďaka nemu sme si vybojovali účasť na OH. Pre všetkých to bol šok. Aj koncoročné ankety o najlepších športovcov v kategórii jednotlivcov či kolektívov už boli uzavreté a my sme zrazu dosiahli takýto prenikavý výsledok. Potom nám novinári aj napísali ospravedlňujúci list, že sa na nás nedostalo."
Sklamanie sa rokmi zmenilo na veľký úspech
Vrchol tejto generácie, ktorú Stašová nazýva ´strieborná´, mal prísť na reprezentačnej úrovni na podujatí pod piatimi kruhmi v kórejskom Soule. "Ako prvé mi napadne sklamanie z celého turnaja, keďže sme boli z herného hľadiska na vrchole. Rusky i Juhoslovanky boli oslabené. My sme mali v Soule na medailu. Keby sme postúpili zo skupiny, tak o ňu hráme. Bolo to pre nás veľké sklamanie," priznala Stašová, ale potom sa na nezdar pozrela z inej stránky: "Zrejme sme si vyčerpali všetko šťastie v Holandsku. Postupom času to naše účinkovanie beriem ako veľký úspech. Už len to, že sme sa tam dostali a skončili sme na 5. mieste. Teraz vidím, aké je náročné sa vôbec prebojovať na olympijské hry v kolektívnom športe. Aj vtedy išli z MS len prví traja," tvrdí najlepšia hádzanárka SR práve za olympijský rok 1988.
Spomienky na reprezentačné časy pretrvávajú. "Keď sa stretneme so Zerzáňom, vždy mu pripomenieme s Majkou Ďurišinovou, akú chybu urobil v prvom zápase na OH proti Kórejčankám. Na duel s nimi sme sa chystali dva roky a on v ňom úvode nepostavil základnú zostavu. Chcel prekvapiť súpera, ale toto mu vôbec nevyšlo. Na to nikdy nezabudneme. On, keď nás zbadá, už sám od seba hovorí, aby sme mu to nepripomínali. Ja som sa s tým vyrovnala a neberiem to ako najtrpkejší bod kariéry."
Za vrchol svojej hráčskej kariéry považuje medailový úspech z MS. "Striebro zo svetového šampionátu zrejme preváži, lebo vďaka tomu sme sa dostali aj na olympijské hry, takže 2. miesto z MS je môj najväčší úspech ako hráčky."
Bufka vďaka Ďurišinovej
V Novej Dubnici, bratislavskom Štarte, reprezentácii alebo vo viedenskom WAT Fünfhaus zažila dobré kolektívy, ktoré boli aj na tvrdú robotu i zábavu. Stašová má množstvo spomienok na spoluhráčky, ale najviac zážitkov sa viaže k Márii Ďurišinovej.
"My sme sa poznali z turnajov krajských výberov, potom sme hrali spolu za Štart, reprezentáciu, chodili sme na rovnakú školu, aj sme spolu bývali na telovýchovnej jednote. Spolu sme to ťahali až do OH, občas si nás aj mýlili. Potom sa naše cesty rozišli. Kecskeméthy nás chcel do Holandska, ale pre klub sme boli drahé... Majka odišla do Ľubľany. Ešte sme si spolu zahrali v Rakúsku a doteraz sme výborné kamarátky," poznamenala oslávenkyňa na adresu Ďurišinovej, vďaka ktorej ju prezývali Bufka.
Chcela sa venovať mládeži, ale z trénerky je renomovaná funkcionárka
Pre Stašovú sa však hádzanársky život po ukončení hráčskej kariéry neskončil. Pôvodne mal mať trénerské pokračovanie, ale osud to zariadil inak.
"Celý život sa zaujímam o šport, som jeho fanúšik, navštevujem športové podujatia a sledujem ho. Po hráčskej kariére som chcela zostať pri hádzanej, robila som si aj trénerský kurz, hoci štúdium tzv. ´béčka´ som nedokončila. Myslela som si, že sa budem venovať deťom. Lákalo ma to. Jeden rok som aj trénovala mladšie a staršie dorastenky v Spojoch Bratislava. Potom ma však oslovili vtedajší predstavitelia nášho zväzu na čele s prezidentom Pavlom Derfényim, že Európska hádzanárska federácia začala realizovať program na zapojenie čo najväčšieho počtu žien aj do funkcií, ktoré dovtedy zastávali muži. Či by som nemala záujem stať sa delegátkou.”
"Ja som si v živote rozhodcov nevšímala a nevedela som si predstaviť, že by som ich mala hodnotiť. Nebola som tomu naklonená, ale vraj som sa im zdala najvhodnejšia kandidátka. Tak som dostala mesiac na rozmyslenie. O tejto ponuke som sa zmienila aj svojmu šéfovi v práci, ktorý mi hneď vravel: ´Zober to. Kto by to mal robiť, ak nie ty.´ Ja som však nikdy nechcela ísť týmto smerom. Po týždni som sa stretla s generálnym sekretárom SZH Antonom Mózom a oznámila som mu, že to skúsim. Išla som na prvý seminár, na ktorom bolo asi 150 mužov a len tri ženy. Okrem mňa ešte jedna Ukrajinka a Rakúšanka. Na Slovensku som bola prvá žena delegátka a v rámci Európy som patrila medzi prvé tri."
Hádzaná ako najkrajší šport
V novej pozícii sa dostala na najvýznamnejšie hádzanárske podujatia.
"Hádzanú som hrala 26 rokov, delegátku robím pomaly taký istý čas. Za tie roky som si vybudovala také postavenie, že od roku 2006 som nechýbala na MS, ME a bola som aj na dvojo olympijských hrách. Z každej nominácie na vrcholné podujatie som bola nadšená. Často som sa seba samej pýtala, ako sa mi to vôbec podarilo. Keď sa však človek dobre uvedie, tak to potom ide ľahšie a ponuky prichádzajú samy. Z našej vydarenej striebornej generácie som ako jedna z mála zostala pri hádzanej, takže drina sa mi vrátila v spoločenskom postavení.
“Každý je prekvapený, že práve mne sa to podarilo. Nikto to nečakal od tichého dievčaťa, ktoré prišlo do Bratislavy a bolo nerado stredobodom pozornosti. Teraz musím mať pod kontrolou priebeh stretnutí na najvýznamnejších úrovniach. Moja funkcionárska kariéra sa blíži ku koncu, aj keď vekový limit je do 70 rokov. Šport musia robiť mladí. Je čas dať im priestor a odovzdať štafetu. Teší ma, že vyrástla nová dobrá generácia žien - delegátok v Európe a aj na Slovensku. V kútiku duše dúfam, že som im ukázala cestu svojím príkladom," poznamenala skúsená funkcionárka nielen na domácej, ale i medzinárodnej scéne, ktorá od roku 2004 zastáva pozície aj v disciplinárnych orgánoch EHF.
"Cením si, že som bola pri najdôležitejších udalostiach v hádzanej, za ostatné roky sa menili pravidlá, takisto generácie hráčov, rozhodcov, funkcionárov a súčasťou tohto vývoja som bola aj ja. Hádzaná je pre mňa najkrajší šport na svete. Keď sa hrá dobrý mužský zápas, tak neexistuje krajší šport na svete."
Predchádzajúce jubileá bez dôvodu na oslavy
Janka Stašová doteraz nepatrila medzi ľudí, ktorí bilancujú svoj doterajší život. "Asi prvýkrát v živote budem môcť bilancovať, ale už teraz vravím, že to ubehlo tak rýchlo. Pri predchádzajúcich jubileách som nemala chuť na oslavu, keďže som riešila iné veci, postretli ma nemilé životné udalosti. V štyridsiatke som mala haváriu, pri ktorej som sa druhýkrát narodila. Keď som mala päťdesiat, tak prišli zdravotné a pracovné problémy. Teraz si prvýkrát budem v hlave premietať celý môj doterajší životný film."
Čerstvá šesťdesiatnička je vďačná za rodinné zázemie. "Rodičia ma podporovali, hlavne otec bol športovec. Všetko so mnou prežívali, nebolo to také jednoduché. V súčasnej dobe je celý šport na rodičoch, čo je veľmi ťažké a pre mňa nepochopiteľné. Keď som začínala, moji rodičia ani nevedeli, že hrám hádzanú a niežeby mi na ňu ešte dali nejakú korunu. Mala som na starosti iné veci - školu, upratať, nakúpiť, postarať sa o mladšieho brata. Keď som si toto všetko splnila, tak som mohla ísť hrať hádzanú. Rodičia mi však nebránili, chodili aj na turnaje a zápasy.”
“Som rada, že mi život prihral do cesty hádzanú a šport. Ten ma prinútil inak rozmýšľať. V pohode som zvládla školu popri športe. Od základnej školy sa to takto samo vykryštalizovalo. Sám život niečo človeku prinesie, iné uberie, ale som šťastná, že som išla touto cestou," priznala Stašová, ktorá rada spomína aj na svoje pôsobenie v telovýchovnom hnutí. "Na SZTK sme si navzájom držali palce a pomáhali. Boli sme ako jedna rodina."
Práca je jej radosť
"Možno to znie zvláštne, ale ja sa teším z roboty. Rada pracujem, aj keď sa objavia problémy a nie vždy je to ľahké. Mám to po rodičoch, ktorí celý život tvrdo pracovali. Teším sa aj na dvoch synovcov, s ktorými nikdy nie je nuda. Teším sa na zbieranie ´sucháčikov´ na Záhorí u priateľky Zdenky a na lyžovačky s dlhoročnou partiou. Vždy sa teším na hádzanú cez víkend. Rada chodím ako delegátka do klubov na Slovensku, medzi ľudí, ktorí sa musia obracať a zháňať každé euro. Musím povedať, že predovšetkým v posledných rokoch ma v dostatočnej miere rešpektujú, čo ma veľmi teší. Nemala som vážnejšie problémy na zápasoch. Samozrejme, chyby sa robia, bez nich to nejde, ale všetko sa dá vyriešiť a život ide ďalej."
Čestnosť ako cnosť na ihrisku i v živote
"Nikdy som nebola na ihrisku zákerná hráčka, podrazáčka a ani som sa neprotestovala voči rozhodcom. Som skôr typ, ktorý dodrží, keď sa niečo povie. Nehľadám cesty, ako si niečo zľahčiť, zjednodušiť či obísť. V živote som nedostala červenú kartu za správanie na palubovke alebo výstup voči arbitrom, hoci boli aj vypäté situácie. Môj postoj vychádza zo športu a z hádzanej, kde ma celý čas viedli k tomu, ako dosiahnuť výsledky čestne a nie inými cestami. Vo mne to zostalo aj po aktívnej hráčskej kariére. Fair play znamená pre mňa bojovať čestne na ihrisku - v tréningu i v zápase, ako aj v živote. Znamená to rešpektovať pravidlá a vážiť si aj súpera pri výhre aj pri prehre. Snažím sa tak správať a ísť touto cestou," vyznala sa tohtoročná držiteľka ocenenia Strieborné kruhy SOŠV.
Nečudo, že vďaka svojmu charakteru ju kompetentní videli ako vhodnú kandidátku do vedenia Klubu fair play SOŠV. Od roku 2004 klub dlhší čas viedla a aj dnes je členka jeho kolégia. "Oslovil ma niekdajší šéf nášho olympijského výboru Ferko Chmelár. Spolu sme to ťahali od OH v Soule až po utvorenie Slovenského olympijského výboru. Až teraz mi dochádza, že pri čom všetkom súvisiacim s naším olympijským hnutím som bola a s kým som spolupracovala. Boli to športové osobnosti ako pán profesor Černušák, Golian, Mráz, Mračnová, Lokšová... "
Nech fair play nejde do úzadia
To je odkaz, ktorý je podľa Stašovej potrebné čo najviac šíriť.
"V súčasnosti najmä v profesionálnom a vrcholovom športe stojí fair play na druhej strane barikády oproti peniazom. Obrovské financie ovplyvňujú prístup hráčov, trénerov, funkcionárov i rozhodcov. V minulosti nelietali v športe také peniaze. My sme hrali za smiešne vreckové a bolo to v pohode. Šport je teraz produkt, pri ktorom fair play dosť často naráža a dostáva sa do úzadia. Všetci sú tlačení do výsledkov, cieľom je úspech dosiahnúť za každú cenu a aj zakázanými prostriedkami. Bohužiaľ."
Aj preto je dôležité dostať do popredia myšlienky fair play.
"Snažíme sa oceňovať čestné správanie. Čestnosť je aj uznať kvality súpera. Keď je lepší, tak sa mu treba pokloniť a rešpektovať ho. Všímame si aj prácu s mládežou. Pri životných jubileách oceňujeme trénerov vychovávajúcich mladých športovcov. Častokrát majú títo ľudia slzy v očiach, že si niekto všimol ich robotu. Každý vidí len tú špičku najlepších športovcov a medaily, a pritom za každým úspechom je veľa driny, odriekania a práce."
Bez divákov je to utrpenie, treba vydržať
V súčasnej zložitej dobe poznačenej pandémiou koronavírusu prebieha boj športovej obce s predstaviteľmi štátu o čo najväčšiu podporu a v niektorých prípadoch doslova o záchranu športu. Dotýka sa to aj Stašovej, ktorá hovorí: "Šport a kultúra predstavujú nadstavbu spoločnosti. Športovci i umelci sa budú mať dobre, keď sa bude dariť ekonomike. Momentálne sme na hrane prežitia, potrebujeme pomoc štátu aspoň v takej miere, ako sa dá. Prioritou je však udržať ekonomiku. Je to veľmi zlé, lebo my si nevieme vyrobiť peniaze. Šport sa robí pre radosť ľudí, bez divákov je to utrpenie. Teraz musíme všetci športovci vydržať a prežiť.”
Šport je najlepšia reklama
Finančná podpora má pre športovcov veľký význam. "My športovci ju vraciame štátu najlacnejšou a najefektívnejšou reklamou, aká existuje. A to keď reprezentujeme naše Slovensko a keď k tomu pridáme ešte aj úspech. Stačí spomenúť našich súčasných fenoménov Petra Sagana či Petru Vlhovú alebo veľké podujatia s množstvom divákov, ktorí sú oblečení a pomaľovaní v národných farbách. To je to, ako sa vieme revanšovať štátu a sponzorom za podporu."
