Sánkari snívajú o modernej dráhe, chcú byť medzi svetovou elitou

Prezident Slovenského zväzu sánkarov Jozef Škvarek nám porozprával o vývoji, súčasnosti i budúcnosti nášho sánkovania. Sánkarský šport na Slovensku sníva o modernej dráhe a rád by zaznamenal vysoké umiestnenia na vrcholových pretekoch.

Kedy sa u nás začala písať história sánkovania a ako sa tento šport vyvíjal?

Začalo to cez boby začiatkom 20. storočia. Približne v roku 1915 bola základom bobová dráha v Tatranskej Lomnici, ktorú postavili pre bohatých ľudí. V 50. rokoch tieto aktivity prešli do športového sánkovania, pričom vychádzali z bobov, keďže bobisti tu boli skôr ako my. Sánkovanie sa dovtedy vnímalo skôr ako zábava. V 50. rokoch sa konali v Tatranskej Lomnici preteky v boboch a saniach. Bolo to za éry Československa, keď viac športových klubov registrovali v Čechách, napríklad v Jeseníkoch, v Jablonci a na ďalších miestach. Začali vzájomné česko-slovenské zápolenia. Väčšou medzinárodnou účasťou sa prejavili neskôr 70. roky. Prišli napríklad Poliaci, ktorí majú v Krynici historickú sánkarskú dráhu, kde sa konali majstrovstvá Európy.

Kedy sa začali viac presadzovať slovenskí reprezentanti?

Bolo to práve období 70. rokov. Vtedy sme mali najznámejšiu slovenskú pretekárku Máriu Jasenčákovú, ktorá sa viackrát zúčastnila aj na olympiáde. Boli tu však aj mnohí ďalší ako Miro Zajonc, ktorý sa stal po emigrácii majstrom sveta. Predtým jazdil za Vysoké Tatry, za Slovensko. Reprezentoval nás v dvojkách a na majstrovstvách Európy s Mariánom Židekom skončili na šiestom mieste. Mali sme Darinu Špakovú alebo Petra Štefánika. Existovala veľká skupina športovcov a trénerov ako Walter Marx a ďalší. Jazdilo sa ešte na starej dráhe v Lomnici...

Rok 1982 priniesol jediný Svetový pohár v Tatranskej Lomnici, ako sa s odstupom času na toto podujatie pozeráte?

Začiatkom 80. rokov sa spustila nová dráha v Tatranskej Lomnici, kde sa okrem domácich pretekov, v roku 1982 konal nateraz posledný Svetový pohár v sánkovaní na Slovensku za účasti svetovej špičky a mnohých slovenských reprezentantov. Štartovala tam, samozrejme, Mária Jasenčáková a takisto som sa postavil na štart aj ja. Viac-menej začali prevládať umelo chladené dráhy. Naša drevená dráha bola závislá na poveternostných podmienkach.

Je nejaká možnosť, že by sme tu vybudovali moderné ľadové koryto? Prípadne bola niekedy taká predstava?

Stále v kútiku duše dúfam a máme taký sen, že by to bolo fajn. Finančné náklady sú však vysoké. V súčasnosti si myslím, že okrem niekoľkých silnejších štátov nemá možnosť postaviť dráhu nikto. Aj to sa udeje len pri olympijských hrách. Pri kandidatúre na olympijské hry je totiž podmienkou sánkarska, skeletonová a bobová dráha. Nákladovosť je obrovská a s tým sa spája aj udržiavanie. V našich podmienkach sa v tejto chvíli investuje do futbalovej alebo hokejovej infraštruktúry, ale do sánkovania pri danom počte športovcov asi nie.

V sánkovaní, podobne ako v boboch či vo Formule 1, je dôležitý aj materiál, na ktorom pretekári jazdia. Ten ovplyvňuje celkový výsledok. Chceme sa zlepšovať aj v tejto oblasti?

Intenzívne pracujeme na materiálnom zabezpečení, keďže pri materiáli sa v našom športe robia tajnosti. Nie je to ako v lyžovaní, v ktorom majú všetci športovci k dispozícii rovnakú kvalitu. Realizuje sa výskum materiálu, geometrie, aerodynamiky, pracujeme na tom intenzívne celé roky. Snažíme sa systematicky posúvať, čo sa nám darí. Aj vlani sme si nejaké sánky vyrobili. Skupek na nich dosiahol skvelé výsledky a ostatní sa tiež zlepšili.

Aké úspechy považuje slovenské sánkovanie za najväčšie?

Určite sú to víťazstvá Márie Jasenčákovej vo Svetovom pohári, keď to berieme z historického hľadiska. Boli tam vynikajúce umiestnenia aj v podaní Jara Slávika, ktorý sa umiestil druhý na Svetových hrách. V modernej ére sú veľmi hodnotné výsledky od Jožka Ninisa, ktorý je hlavne na dráhach, ktoré mu sedia, schopný zájsť výborné výsledky okolo 6. miesta. Aj na olympiáde mal veľké ambície, len mu nevyšla jedna jazda. Ten čas mal inak vynikajúci. Momentálne sme v takom režime, že je schopný vyletieť a urobiť výsledok. Musí mu však všetko sadnúť, keďže nemáme takú širokú základňu.

Sú na scéne aj ďalší reprezentanti, ktorí by mohli nadviazať na úspechy svojich predchodcov?

Skvelé výkony podáva dvojka Vaverčák-Zmij, ktorým vlani o tisíciny ušli medaily na majstrovstvách Európy aj na svetovom šampionáte juniorov. Vyhrali pár Svetových pohárov v juniorskej kategórii. Marián Skupek skončil vo Svetovom pohári mladších juniorov na druhom mieste, čo vzhľadom na svetovú špičku berieme ako brutálny úspech. Potrebujeme to však udržať aj do vyšších kategórií.

Koľko máme registrovaných športovcov, či už ide o reprezentantov, alebo o deti?

Máme okolo 200 športovcov, keď je to na vrchole. Počet kolíše. Niekedy skončí naraz viacero športovcov pri prechode od žiakov k juniorom. Je tam aj otázka náboru, koľko sa nám podarí získať mladých a tak ďalej. Viac ani nie sme schopní uniesť, pretože náš šport závisí aj na technickej výbave, ktorú môžeme poskytnúť športovcom. Rovnako to vyzerá aj pri financiách, ktorými disponujeme.

Ako prebiehala príprava na novú sezónu, kde mali naši pretekári možnosť trénovať?

Zo začiatku sa strieda kondičná príprava s jazdou na kolieskových saniach a príprava štartov. To sú také tri základné piliere, ktoré máme. Disponujeme štartovacím trenažérom. V lete je nechladený a štartujeme tam na kolieskových sánkach. Sú na nich ako keby inlinové kolieska. Potom robíme výjazdy na rôzne dráhy, kde sa jazdí na betóne. Samozrejme, je tam kondičná príprava pre každého športovca.

Odkedy sa začali naši pretekári pripravovať na ľade?

Začiatkom októbra odštartovala príprava na ľade, takže športovci sú mesiac vonku. Začali v Nórsku v Lillehammeri, presunuli sa do Nemecka do Winterbergu. V tomto dejisku organizuje medzinárodná federácia FIL tréningové tábory. Vďaka tomu je tá dráha využitá a dá sa tam tréningovo porovnať s ostatnými.

Kto je v reprezentačnom tíme, nastali v ňom nejaké zmeny?

V reprezentácii je Katarína Šimoňáková, Jakub Šimoňák, Jozef Ninis a Tomáš Vaverčák s Matejom Zmijom. Tento kvalitný základ bude doplnený staršími juniormi, keď sa vyskytne nejaká diera v juniorskom kalendári.

Aké sú ciele slovenského sánkovania smerom do budúcnosti?

Jozef Ninis má už nejaké roky, takže pri ňom je vyhliadkou do budúcnosti účasť na olympiáde v Pekingu. Chceme, aby sa Jožko pravidelne umiestňoval do 10. miesta. Chceli by sme takisto úspech do 6. priečky na vrcholových pretekoch. Preukázal aj schopnosť byť druhý vo Svetovom pohári pred rokom, ak všetko dobre pôjde, vidíme tam nejakú šancu na zopakovanie týchto výsledkov. Katka Šimoňáková obsadila piate miesto na MS do 23 rokov a chceme, aby zopakovala takýto výsledok. Mladá dvojka Vaverčák-Zmij prešla k dospelým, čo bude náročné. Samozrejme, konkurencia je tam veľmi ťažká. Veríme však, že do jedného-dvoch rokov sa dostanú do desiatky a pôjdu hore. Šestka je cieľ s ohľadom na hodnotenie výsledkov.