Séria storočia pred 50 rokmi výrazne zmenila vnímanie hokeja
V roku 1972 zúrila naplno studená vojna. Ideologický spor medzi Východom a Západom výrazne ovplyvňoval situáciu vo svete a šport neobchádzal. Úspechy na medzinárodnej športovej scéne znamenali potvrdenie funkčnosti štátneho zriadenia. V tejto atmosfére odohrali hokejové reprezentácie Kanady a ZSSR osem zápasov, ktoré dostali prívlastok Séria storočia. V stredu 28. septembra uplynulo 50 rokov od skončenia série, ktorá významne zmenila vnímanie hokeja.
Desaťročia si Kanaďania nevšímali európsky hokej. Kolíska najrýchlejšej kolektívnej hry na svete mala svoju NHL, v ktorej sa objavilo len minimum Európanov. Kanaďania navyše v istom období pohŕdali súťažami pod hlavičkou vtedajšej Medzinárodnej ligy hokeja na ľade (LIGH), predchodkyne dnešnej IIHF. Na majstrovstvách sveta hrali v elitnej kategórii len šiesti účastníci, medaily si medzi sebou delila trojica ZSSR, Švédsko a Československo. Ostatní súperi boli o triedu slabší, aj americké výbery mali problémy udržať sa medzi elitou a často hrali o kategóriu nižšie.
Séria storočia uprostred Studenej vojny
Od 60. rokov 20. storočia dominovali medzinárodnému hokeju reprezentanti Sovietskeho zväzu. Od roku 1963 vyhrali deväťkrát majstrovstvá sveta a ich triumfálnu jazdu na ľade zastavili až na MS 1972 v Prahe reprezentanti Československa. Kanaďania, ktorí boli mimo medzinárodného diania a dlho nemohli posielať na do Európy výbery zložené z hráčov NHL. potrebovali zasa všetkým ukázať, že oni sú kráľmi hokeja.
Uprostred Studenej vojny sa zrodila myšlienka usporiadať sériu ôsmich stretnutí. Nešlo v nich iba o hokej, ale aj o politiku. Nápad, pri zrode ktorého boli sekretár kanadskej ambasády v Moskve Gary Smith a ruský novinár Boris Fedosov, odobrili kanadský premiér Pierre Trudeau i predseda Rady ministrov ZSSR Alexej Kosygin. Definitívne detaily sa dohodli počas jari 1972 na majstrovstvách sveta v Prahe.
Športové zápolenie malo aj významný politický podtón.
„Brali sme to, že my reprezentujeme slobodný svet a oni sú tí zlí. Zmenili sme po sérii svet a na to som veľmi pyšný,“ skonštatoval po rokoch pre Toronto Sun útočník Phil Esposito.
„Od najvyšších predstaviteľov politbyra, teda vtedajšieho vedenia ZSSR, sme dostali úlohu dosiahnuť pre národnú prestíž víťazstvo,“ potvrdzuje politický podtón i legendárny brankár Vladislav Tretiak.
Kanaďania najskôr súperov podcenili
Séria sa začínala v štyroch kanadských mestách a následne sa presunula na štyri pokračovania do moskovských Lužník. Kanaďania pred začiatkou súpera podceňovali. Legendárny Bobby Orr i mnohí ďalší hovorili, že Sovieti nevyhrajú ani jeden zápas. Orr napokon do série pre zranenie kolena nezasiahol a chýbala i ďalšia legenda Bobby Hull. Hviezdami kanadského výberu boli predovšetkým Ken Dryden, Phil Espositoa. Bobby Clarke, reprezentáciu Sovietskeho zväzu mal ťahať legendárny útok Valerij Charlamov – Boris Michajlov – Vladimir Petrov.
„Tréningový kemp bol ako jeden veľký vtip. Neboli sme zvyknutí trénovať už v auguste a podcenili sme silu súpera. Nebrali sme ho vážne, hovorili sme si, že im dáme 8:0, maximálne 7:1,“ priznal Esposito v dokumente Studená vojna na ľade.
Tím ZSSR sa na šnúru zápasov pripravoval celé leto, ich realizačný tím vedený Vsevolodom Bobrovom a Borisom Kulaginom chystal podrobnú analýzu hru javorových listov. Tie sa zišli až v polovici augusta.
Séria sa začínala 2. septembra 1972 v legendárnej hale Forum v Montreale. Kanaďania rýchlo viedli 2:0, ale potom už na úzkom ľade dominovali vďaka strojovej hre hostia a napokon vyhrali 7:3. Potupení domáci zmizli z ľadu bez toho, aby súperom podali ruky.
„Do Kanady nás vyprevádzali s poznámkami, aby sme neschytali debakel. Po prvom zápase však prišiel pokyn, že zvyšných sedem musíme vyhrať,“ spomínal útočník Vladimir Petrov.
„Sovietski hráči boli neustále v pohybe. Keď sme bránili na jednej strane, zrazu boli na druhej. Niečo takéto sme dovtedy nepoznali,“ povedal útočník Rod Gilbert.
Kanaďanov čakalo v Moskve peklo
O dva dni neskôr zámorský tím zvíťazil v Toronte 4:1, potom sa vo Winnipegu zrodila remíza 4:4. Keď 8. septembra vo Vancouveri vyhral tím ZSSR 5:3, hviezdy NHL odchádzali z ľadu Pacific Colisea za ohlušujúceho piskotu. „Pokrikovali na nás, že sme zradcovia,“ pridal Gilbert ďalšiu spomienku.
Kanaďanov čakalo v Lužnikách športové i politické peklo, neustále boli pod dohľadom policajtov a vojakov, v izbách mali nainštalované odpočúvacie zariadenia.
„Všetci ľudia mali oblečené hnedé či sivé šaty... Najviac ma však šokovalo, ako Sovieti zaobchádzali s ľuďmi. Spomínam si, ako sme vo voľnom čase išli do múzea. To bola vlastne jediná vec, čo sa tam dala robiť, okrem návštevy v Boľšom teatre... Pred vchodom do múzea stál obrovský rad, päťsto, azda tisíc ľudí. Zoradení za sebou. A tu prišla jednotka Červenej armády, namierila na nich pušky a nechala nás, Kanaďanov prejsť. Takmer som sa povracal. To, viac ako čokoľvek iné, mi ukázalo, čo je komunizmus. Ľudia v tom systéme nemali vôbec žiadne práva. A ešte horšie bolo, keď od nás deti pýtali žuvačky. Deti na nás čakali po tréningoch, ale vojaci ich od nás tlačili preč a stúpali im po prstoch. Doniesol som tam niekoľko balíčkov žuvačiek, kričal som na vojakov, aby dali deťom pokoj. Nedovolili im ani toľko, aby si zobrali mizernú žuvačku! Snáď ich chceli všetky pre seba alebo čo. Bolo to nepredstaviteľné, naozaj strašné!“ spomínal si v rozhovore pre Pravdu v roku 2007 Paul Henderson.
Zlomový moment Série storočia
Cestou sa Kanaďania zastavili na dva prípravné zápasy v Štokholme, ktoré im mali pomôcť k lepšej aklimatizácii i pohode. Po príchode do Moskvy sa to však hneď nepotvrdilo. V ruskej metropole síce v prvom zápase viedli 4:1, ale napokon prehrali 4:5. Sovietskemu výberu chýbal k celkovému triumfu jediný krok.
Kanaďania sa často sťažovali na výkony nemeckých rozhodcov Baadera s Kompallou, ktorých prezývali Zlý a horší. Zákernú hru zámorských hráčov trestali, fauly domácich posudzovali s prižmúrením oka. Okrem tejto nemeckej dvojice viedla zápasy aj československo-švédska dvojica Baťa s Dahlbergom.
V šiestom stretnutí sekol Bobby Clarke z Philadelphie do členka Valerija Charlamova a vyradil ho zo zvyšku série. Clarka vyprovokoval asistent trénera John Ferguson.
„Pozeral som sa do jeho nahnevaných očí, videl som, ako máva hokejkou ako mečom a vôbec som nechápal, čo robí,“ spomínal si neskôr Charlamov. Od Clarka sa ospravedlnenia ani po rokoch nedočkal: „Viac ľudí mi hovorí, že boli radi, že som toho Rusa dostal. Nikto ma nekritizoval.“
Bol to jeden zo zlomových momentov. Sovietsky výber tým vyviedol z konceptu a zámorský dvoma tesnými výhrami 3:2 a 4:3 vyrovnal sériu.
Počas rozhodujúceho duelu sa zastavil život
Pred posledným ôsmym zápasom, ktorý sa hral 28. septembra 1972, sa taktizovala. Kanaďania nechceli nemeckých rozhodcov, napokon pristúpili na kompromisné riešenie s dvojicou Rudolf Baťa, Josef Kompalla. V oboch krajinách sa zastavil život, nikto nepracoval, všetci sledovali hokej.
Po dvoch tretinách viedli domáci 5:3 a kanadskí hráči zúrili. Hnevali sa najmä na Kompallu, ktorému J. P. Parise po vylúčení do konca zápasu naznačil, že ho chce udrieť hokejkou po hlave. Hneval sa aj hviezdny Phil Esposito, z trestnej lavice ukazoval Borisovi Michajlovovi, že ho podreže.
„Hovorili sme si, že nemôžeme prehrať. V tých chvíľach sme súperov skutočne nenávideli,“ tvrdil Gilbert.
Napätie eskalovalo. Kanaďania dokázali vyrovnať na 5:5, ale bránkový rozhodca nerozsvietil červené svetlo na signalizáciu gólu. Vedúci kanadskej výpravy Alan Eagleson sa pri protestoch dostal do konfliktu s policajtmi, ktorí ho chceli zatknúť. Jeden z nich však dostal od Petra Mahovlicha hokejkou po hlave a funkcionára jeho spoluhráči stiahli pod ochranu na striedačku.
Z Hendersona sa stal národný hrdina
V závere duelu prišla chvíľa Paula Hendersona, ktorý strelil víťazné góly aj v šiestom a siedmom zápase. Po sérii chýb sovietskej obrany, ktorým sa nepodarilo vyhodiť puk z obrannej tretiny, dostal puk za chrbát Vladislava Tretiaka a rozpútal veľké kanadské oslavy. Pri prvom pokuse po prihrávke od Yvana Cournoyera síce zluftoval a spadol za bránku. Bleskovo sa dokázal postaviť a dorazil vyrazenú strelu Phila Esposita.
„Všetci sa ma pýtajú na pocity po góle. Boli jednoducho úžasné,“ povedal Henderson, ktorého považujú odvtedy za kanadského národného hrdinu. „Skočil som na ľad a vydal sa k ich bránke. Mal som zvláštny pocit, že môžem dať víťazný gól.“
Víťazný gól zvečnila kanadská pošta na známke i jednodolárovej minci, fotografia z tohto momentu je najslávnejšou športovou v Kanade v histórii. Pred rokmi vydražili dres Hendersona zo zápasu za viac ako 1 milión dolárov.
Samotný Henderson síce nemá miesto v Sieni slávy, ale vďaka gólu sa zapísal do svetovej športovej histórie.
„Ten gól zo mňa spravil veľmi známeho človeka. Séria bola v Kanade obrovským ťahákom, zápasy sledovalo v televízii alebo počúvalo v rozhlase pätnásť miliónov ľudí. Môj gól vyhlásili za športový moment uplynulého storočia. Dovtedy som bol jeden z dobrých hráčov NHL, ale Séria mi dala postavenie, aké som predtým v Kanade nemal. Dodnes za mnou ľudia chodia a pripomínajú mi môj gól,“ hovoril pre Pravdu Henderson.
Séria storočia zblížila zámorský a európsky hokej
Kanaďania sa cestou domov zastavili v Prahe, kde boli v súboji s úradujúcimi majstrami sveta blízko od ďalšej prehry, ale 4 sekundy pred koncom sa im podarilo pri power-play, ktorá bola v Československu v tom čase ešte nepoznaná, vyrovnať. V dueli bol jedným z asistentov kapitána javorových listov aj slovenský rodák Stan Mikita. Za Československo zasa nastúpili Milan Kužela s Václavom Nedomanským z bratislavského Slovana i Jiří Holeček s Bedřichom Brunclíkom z VSŽ Košice.
Po Sérii storočia sa zámorský a európsky hokej viac zblížili. Kanaďania sa v roku 1977 opäť vrátili na majstrovstvá sveta, už na tento turnaj neposielali amatérskych hráčov. Ešte predtým v roku 1976 sa hral prvý ročník Kanadského pohára, na ktorom žiaril Vlado Dzurilla. Do NHL postupne začalo chodiť čoraz viac Európanov, skauti sledovali aj hru na starom kontinente. Oteplenie politických vzťahov však prišlo až neskôr.
