Športové aktuality
9 min. čítania

Slávni otcovia, synovia a vnuci, ktorí svoj život zasvätili športu

Profile picture for user Krsko
Stanislav
Krško
Na snímke trio Hossovcov zľava Marcel, František a Marián.
Foto
TASR - Radovan Stoklasa

Tretia júnová nedeľa sa už aj v našich končinách spája so sviatkom, ktorý patrí všetkým otcom. Pri príležitosti Medzinárodného dňa otcov si preto pripomenieme významných slovenských športovcov a ich nemenej slávnych potomkov.

Legendárna 12-tka na drese má nasledovníka

11. mája 2002 sa zraky všetkých športových fanúšikov upierali na televízne obrazovky. Slovensko vtedy hralo finále MS v hokeji. Sto sekúnd pred koncom zápasu s Ruskom prevzal puk za stavu 3:3 útočník Peter Bondra. Z ľavého kruhu vystrelil a brankár Maxim Sokolov sa už len bezmocne prizeral. Historický moment slovenského hokeja, ktorý do dnešného dňa vyvoláva zimomriavky na tele. Peter Bondra, rodák z ukrajinského Lucku, sa stal jedným z najznámejších športovcov celej generácie. Okrem titulu majstra sveta získal so slovenským tímom aj bronzovú medailu z MS 2003. V NHL odohral 1081 duelov, v ktorých zaznamenal 892 bodov za 503 gólov, 389 asistencií. Dvakrát sa stal najlepším strelcom po základnej časti, bolo to v ročníkoch 1994/95 a 1997/98. Po skončení kariéry sa stal generálnym manažérom slovenskej reprezentácie. Dnes žije v USA a spolupracuje so svojím bývalým zámorským klubom – Washingtonom Capitals.

Zlatý gól Petra Bondru počas finále MS 2002.
Foto
TASR/AP

Peter Bondra má dvoch synov, Nicholasa a Dávida. Mladší Nicholas hráva v zámorí jednu z tamojších univerzitných hokejových líg. Kariéra staršieho Dávida sa rozbehla príchodom na Slovensko. Po štúdiu na Michiganskej univerzite, ktoré spojil s účinkovaním v univerzitnej lige, začal hrať seniorský hokej v rodnom Poprade. S priezviskom Bondra na drese a otcovým číslom 12 to nebolo spočiatku jednoduché. Po otcovi nezdedil čuch na góly. Prezentuje sa skôr dôsledným bránením a dobrou fyzickou hrou. A tá sa zapáčila aj trénerovi Craigovi Ramsaymu, ktorý ho nominoval na svetový šampionát v roku 2018, aj na domáce majstrovstvá sveta 2019 v Košiciach a Bratislave. Dnes Dávid hrá v druhej najlepšej lige sveta - KHL. V súčasnosti oblieka dres čínskeho HC Červená hviezda Kunlun a meno Bondra tak opäť svieti na svetových klziskách.

Dávid Bondra v drese Slovenska.
Foto
TASR - Martin Baumann

Tri úspešné futbalové generácie pod menom Weiss

Už tri generácie po sebe sa so slovenským futbalom spája meno Vladimír Weiss. Dedo, syn aj vnuk s rovnakým menom sa každý svojím spôsobom zapísali do dejín tohto športu. Začnime tým najstarším.

Najstarší z generácie Weissovcov sa narodil v roku 1939. Bývalý stredný obranca futbalovo vyrastal vo Vrútkach. Neskôr sa presadil najmä v TJ ČH Bratislava. V tomto klube vyhral v roku 1959 aj československú ligu. Zahral si aj za Baník Prievidza či Trnávku. Najväčší úspech dosiahol v roku 1964. Na olympijských hrách v Tokiu získal s československým futbalovým výberom striebornú medailu. Po konci aktívnej kariéry presedlal na trénerskú dráhu, viedol menšie kluby Trnávku, Rapid Bratislava, Slovenský Grob, Pezinok a Limbach, pretože ako vdovec sa staral o dve deti a nemal priestor ísť ďalej od domova. Vladimír Weiss najstarší zomrel 23.4. 2018 po dlhej chorobe vo veku 79 rokov.

Pár týždňov pred olympijskými hrami prišiel na svet jeho syn s rovnakým menom. Weiss však musel čakať mesiac, aby ho videl na vlastné oči. Už so striebornou medailou na krku. Aj jeho syn sa o pár rokov začal venovať futbalu. V „žlto-čiernom“ drese Interu Bratislava odohral 126 stretnutí a vsietil 28 gólov. Počas hráčskej kariéry pôsobil ako záložník, obliekal aj dresy 1.FC Košice, Petržalky, DAC Dunajská Streda alebo českých Drnovíc.

V reprezentácii Československa sa dostal na MS 1990 v Taliansku. Stal sa aj historicky prvým strelcom gólu v slovenskej reprezentácii. 2. februára 1994 skóroval proti Spojeným arabským emirátom. Jeho trénerská kariéra však priniesla ešte viac úspechov. S Artmediou Petržalka sa mu v roku 2005 podarilo dostať do skupinovej fázy Ligy majstrov. Trénoval aj ruský klub Saturn Ramenskoje. Po ruskom angažmáne zamieril na lavičku slovenskej reprezentácie. S ňou postúpil na historicky prvý svetový šampionát do Južnej Afriky 2010. Dnes Vladimír Weiss trénuje reprezentáciu Gruzínska, s ktorou bojuje o postup na európsky šampionát.

Generáciu Weissovcov dnes reprezentuje najmladší Vladimír Weiss. Aj on začínal v Interi Bratislava, no už v 15 rokoch odišiel do Veľkej Británie, do slávnej akadémie Manchestru City. V Priemier League v tíme Citizens nastúpil len na 6 zápasov. Zahral si však aj za Bolton Wanderers, Celtic Glasgow, Rangers FC, Espanyol Barcelona či Olympiakos Pireus. Pod vedením svojho otca vybojoval postup na MS 2010 v JAR, na ktorých sa tiež zúčastnil. Predstavil sa na EURO 2016 vo Francúzsku. V tom čase bol  už hráčom katarského klubu Lekhwiya SC. Po európskom šampionáte zmenil dres, v exotickom Katare však ostal. Hráčom Al-Gharafa SC bol až do roku 2020. Vrátil sa späť do Európy. Upísal sa bratislavskému Slovanu, v ktorom chce po zranení opäť reštartovať svoju kariéru.

Vladimír Weiss st. so synom Vladimírom počas MS vo futbale 2010.
Foto
TASR - Pavel Neubauer

Tréner Hossa a jeho slávni synovia

Pri téme úspešných otcov a ich synov nesmie chýbať priezvisko Hossa. František ako hráč a neskôr tréner a jeho synovia Marián a Marcel ako hráči boli pri mnohých úspešných momentoch v histórii slovenského hokeja.

František Hossa celú svoju hráčsku kariéru odohral v Dukle Trenčín. Obranné rady však po skončení kariéry vymenil za trénerskú lavičku. V sezóne 1991/92 sa ako asistent trénera podieľal na historickom federálnom ligovom titule Dukly Trenčín. Už ako hlavný tréner priviedol trenčiansku Duklu v ročníku 1993/94 k titulu v slovenskej najvyššej hokejovej súťaži. Ligu vyhral aj v sezóne 1999/00 na lavičke Slovana Bratislava. Šancu dostal aj v reprezentácii, cez asistentov a trénera „dvadsiatky“ sa dostal na trénerskú stoličku A-tímu.

Hneď prvý rok s ním slávil bronzový úspech. Pri reprezentácii bol tri roky, potom si dal trénerskú pauzu a stal sa generálnym manažérom Dukly Trenčín.

K reprezentácii sa vrátil ako asistent Jána Filca. Na lavičke bol aj počas Zimných olympijských hier vo Vancouveri 2010. V tíme s oboma synmi vtedy Slovensko obsadilo neradostnú 4. priečku. V sezóne 2011/12 pôsobil v Spartaku Moskva najprv ako asistent, krátko aj ako hlavný tréner.

Starší z dvojice jeho synov – Marián Hossa – sa stal jedným z najznámejších hokejistov nielen na Slovensku, ale na celom svete. Trojnásobný víťaz Stanleyho pohára a dlhoročný kanonier sa v NHL predstavil v 1309 zápasoch, v ktorých zaznamenal 1134 bodov za 525 gólov a 609 asistencií. Svoju kariéru začal v Dukle Trenčín, s ktorou sa tešil v sezóne 1996/97 z ligového triumfu. Potom zamieril do zámoria. Najlepšie momenty zažil v Chicagu Blackhawks, v drese ktorého sa tešil trikrát z víťazstva v NHL. Slovensko reprezentoval aj na dvoch olympijských hrách. Úspešnú kariéru musel ukončilť predčasne kvôli zdravotným problémom, jeho kontrakt v NHL však naďalej plynie v Arizone Coyotes.

Mladší Marcel Hossa hokejovo začínal rovnako v Dukle Trenčín. V juniorskom veku odišiel od zámoria, kde po ňom ako prvý siahol Montreal Canadiens. V NHL si nespravil také meno ako jeho brat Marián, napriek tomu odohral niekoľko slušných sezón. V zámorí pôsobil aj v New Yorku Rangers a Phoenixe Coyotes. Zaznamenal 61 bodov v 237 zápasoch. Lepšie sa mu darilo po odchode do KHL. V Diname Riga sa stal hneď v druhej sezóne najlepším strelcom súťaže po základnej časti. Slovensko reprezentoval na viacerých svetových šampionátoch. Spolu s bratom a otcom na trénerskej lavičke sa predstavil na dvoch olympijských hrách. Bol aj pri poslednom medailovom úspechu Slovenska, získal striebornú medailu na MS 2012. V roku 2018 si po konci hokejovej kariéry vyskúšal aj rolu florbalistu. S Trenčínom získal v tomto športe dokonca extraligový titul.

Marián a Marcel Hossovci.
Foto
TASR - Martin Baumann

Otec a syn Švajlenovci – brankári z olympijských hier

Svoje miesto v športových tandemoch otec a syn nepochybne majú aj Švajlenovci, dvaja brankári v dvoch rôznych športoch, ktorí to obaja dotiahli až na olympijské hry.

Futbalová kariéra brankára Antona Švajlena, narodeného v roku 1937, prebiehala predovšetkým v Košiciach. Za VSS Košice odchytal v československej lige 336 zápasov. Zaujímavosťou je, že okrem zabraňovania gólov ich Švajlen aj zopár pridal. Jedenásťkrát skóroval z pokutových kopov, čím doteraz drží rekord v rámci českej a československej ligy. V lige zaznamenal aj výnimočné série 125 zápasov bez inkasovaného gólu, či 240 zápasov bez striedania. V roku 1964 sa objavil aj v reprezentačnom výbere Československa na olympijských hrách v Tokiu. Na turnaji nastúpil v zápase proti Brazílii, v ktorom udržal čisté konto. Nakoniec sa reprezentačný výber tešil zo strieborných medailí. Po skončení športovej kariéry sa stal Anton Švajlen predsedom košického olympijského klubu, dnes je jeho čestným predsedom.

Jeho syn Ľubomír sa tiež rozhodol pre športovú cestu. Aj on si vybral brankársky post, no futbalovú štafetu po otcovi neprebral. Začal sa venovať hádzanej. Na klubovej úrovni hral za VSŽ Košice, ČH Bratislava a maďarský tým KC Veszprém. V reprezentačnom drese sa predstavil v 170 zápasoch. Ako jeden z mála hádzanárov zo Slovenska sa zúčastnil na dvoch olympijských hrách. Vo farbách Československa bol člen 6. tímu v Soule 1988 a 9. tímu v Barcelone 1992. Dlhodobo žije vo Švajčiarsku, kde pôsobil aj ako tréner brankárov v prvoligovom družstve HC Kriens-Luzern.

Športová rodina Švajlenovcov pokračuje aj ďalšou generáciou. Ľubomír má syna Michala, ktorý hrá taktiež hádzanú, avšak na pozícii spojky. Michal Švajlen však nereprezentuje Slovensko. Má švajčiarske občianstvo, naposledy pôsobil v klube Pfadi Winterthur. V švajčiarskej reprezentácii sa predstavil vo viac ako 80 zápasoch.

Na snímke vľavo Anton Švajlen pózuje pred vlastnou fotografiou z r. 1968, vpravo autor fotografie, športový fotoreportér R. Berenhaut.
Foto
TASR - František Iván
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri