Slovenská olympijská a gymnastická spomienka na nezabudnuteľnú sedemnásobnú víťazku OH Věru Čáslavskú
Na 23. jún, keď sa celosvetovo oslavuje Olympijský deň, pripravilo SOŠV – Slovenské olympijské a športové múzeum (SOŠM) v spolupráci so Slovenskou gymnastickou federáciou a s komisiou rovných príležitostí SOŠV stretnutie, spojené so spomienkou na najúspešnejšiu olympioničku v československej histórii Věru Čáslavskú. Stretnutie vo Výstavnej sieni prof. Vladimíra Černušáka na prízemí Domu športu sa uskutočnilo v rámci pripomenutia nedožitých 80. narodenín tejto výnimočnej osobnosti. Oslávila by ich 3. mája. Zomrela vo veku 74 rokov 30. augusta 2016. Na rozlúčke s ňou v Národnom divadle v Prahe vtedy bola aj viacčlenná slovenská delegácia.
Na úvod stretnutia sa účastníci prostredníctvom úryvku z dobovej rozhlasovej reportáže Gaba Zelenaya z finálovej súťaže v preskoku symbolicky preniesli do olympijského Mexico City 1968, kde Čáslavská nielen získala štyri zlaté a dve strieborné olympijské medaily, ale na stupni víťaziek po cvičení v prostných zaujala svet aj tichým protestom proti augustovému vpádu sovietskych vojsk do vtedajšieho Československa. V tom roku pražskú rodáčku vyhlásili za najlepšiu športovkyňu sveta a rekordný štvrtý raz na najúspešnejšiu športovkyňu Československa.
Zdenka Letenayová zo Slovenského olympijského a športového múzea priblížila kľúčové fakty zo športového života držiteľky 11 olympijských medailí – 7 zlatých a 4 strieborných, štvornásobnej majsterky sveta a jedenásťnásobnej majsterky Európy. Uviedla aj to, že v roku 1992, keď došlo k rozdeleniu Českej a Slovenskej federatívnej republiky na dva samostatné štáty, bola Věra Čáslavská predsedníčkou Československého olympijského výboru (ČSOV). V tejto funkcii aj následne ako predsedníčka Českého olympijského výboru mala významnú zásluhu na bezproblémovom rozdelení majetku ČSOV medzi dva nové národné olympijské výbory. V rokoch 1990 - 1992 pôsobila aj ako poradkyňa prezidenta ČSFR Václava Havla pre sociálne veci, školstvo, zdravotníctvo a šport.
Zdenka Letenayová pripomenula, že Věra Čáslavská predčasom venovala po jednej svojej zlatej olympijskej medaile z Tokia 1964 aj z Mexico City 1968 Slovenskému olympijskému a športovému múzeu. Tento výnimočný dar vtedy zdôvodnila slovami, že vždy reprezentovala Československo a časť jej medailí preto patrí aj Slovensku. Ďalej uviedla, že v súčasnosti SOŠM vystavuje vzácne kimono z 18. storočia, ktoré Čáslavská pred viac bezmála 60 rokmi dostala od Japoncov. Múzeu ho zapožičal Nadačný fond Věry Čáslavskej.
Aktérmi spomínania na Věru Čáslavskú boli štyria Slováci, ktorí ju dobre poznali z čias jej pretekárskeho, neskôr trénerského, rozhodcovského a funkcionárskeho pôsobenia v športe: jej gymnastická reprezentačná spolupútnička z obdobia rokov 1964 – 1968 Marianna Némethová-Krajčírová, atletická olympionička z rokov 1968 a 1976 a dlhoročná olympijská i atletická funkcionárka Mária Mračnová, bývalý tréner a neskôr 30 rokov šéf slovenskej gymnastiky Ján Novák a bývalý novinár píšuci o športovej gymnastike a súčasný riaditeľ mediálneho oddelenia SOŠV Ľubomír Souček.
„Bola mojím idolom aj ,motorom´. Bolo pre mňa cťou stáť po jej boku na stupni víťaziek po súťaží družstiev na OH 1964 v Tokiu, MS 1966 v Dortmunde aj na OH 1968 v Mexico City, ako aj po individuálnych súťažiach na majstrovstvách Európy 1967 v Amsterdame. Na to, ako nám po zisku titulu majsteriek sveta v súťaži družstiev v Dortmunde stekal po zaslzených tvárach make-up, sa nedá zabudnúť,“ vyznala sa Marianna Némethová-Krajčírová. Keď mala len 16 rokov, v Tokiu bola najmladšou členkou československej olympijskej výpravy. A práve Věra Čáslavská ako skúsená líderka strieborného družstva ju ako benjamínka mala „pod palcom“.
Mária Mračnová mala možnosť s Čáslavskou sa lepšie zoznámiť v Mexico City, kde pred OH 1968 absolvovali naši olympionici dlhší aklimatizačný pobyt. Počas toho obdobia im premietli aj film z OH 1964 v Tokiu, kde sa Čáslavská na celé štyri roky ujala „nadvlády“ nad svetovou ženskou gymnastikou.
„V roku 1990 sa Věra stala predsedníčkou Československého olympijského výboru a ja predsedníčkou Olympijskej spoločnosti Slovenska. Od toho času sme boli častejšie v osobnom styku. Keď sme na Slovensku chceli rozvíjať olympijské hnutie iným spôsobom, než sa to dovtedy dialo v rámci ČSSR, v českej časti spoločného štátu nás viacerí označovali za rozbíjačov hnutia. Tlačili v tomto duchu aj na Čáslavskú, ale ona sa nás zastávala. Napokon sa atmosféra upokojila a koncom roka 1992 Věrka prišla do Bratislavy na poslednú československú slávnosť fair play, ktorá sa vtedy jediný raz za celú históriu uskutočnila na Slovensku,“ zaspomínala si Mária Mračnová.
Ján Novák sa s Věrou Čáslavskou stretol po prvý raz v roku 1969, keď mu odovzdávala medailu na majstrovstvách ČSSR dorastencov. Neskôr sa s ňou stretával už ako tréner gymnastiek, funkcionár a od roku 2010 ako šéf slovenskej gymnastiky. „Asi päť či šesťkrát som ju odvtedy pozval do Trnavy a nikdy neodmietla. U nás v Trnave aj oslavovala sedemdesiatku. A keď som sa s ňou zišiel v Prahe, tak vždy sa so mnou stretla po nejakom stretnutí s Japoncami. Japonské delegácie za ňou chodili dva až trikrát do týždňa,“ prezradil. A uviedol, že jediná gymnastická telocvičňa na svete, ktorá nesie meno Věry Čáslavskej, je práve v Trnave.
Svoje spomienky pridal aj Ľubomír Souček, ktorý počas pôsobenia v denníku Šport v roku 1985 spravil s Čáslavskou (v tom čase trénerkou reprezentantiek a medzinárodnou rozhodkyňou, neskôr funkcionárkou) prvý z mnohých rozhovorov. Vyzdvihol nielen to, že bola fenomenálna gymnastka, ale aj výnimočná a statočná osobnosť.
„Sama mi viackrát povedala, že veľkou športovkyňou sa stala pre ľudí. Jej výkonnostné ambície rástli len postupne. Keď jej pribúdali úspechy a začala od ľudí doma cítiť silnú spätnú väzbu, že im svojimi úspechmi prináša veľkú radosť, začalo ju to motivovať do stále tvrdších tréningov. Hovorila, že nikdy nebola taká silná, aby hľadala silu len sama v sebe. Dodávala jej ju práve tá silná spätná väzba od ľudí,“ uviedol. Na margo jej osobnosti dodal: „Bola si veľmi dobre vedomá, aká veľká hviezda je, ale nedávala to svojím správaním vôbec najavo. K ľuďom sa správala milo, skromne, slušne a bezprostredne. Normálne sa s nimi rozprávala, bez akýchkoľvek prejavov nadradenosti.“
Na spomienkovom stretnutí vystúpil aj japonský veľvyslanec na Slovensku Makoto Nakagawa. Vyzdvihol, že v Japonsku bola Věra Čáslavská mimoriadne populárna a starší ľudia si na ňu dodnes dobre pamätajú. Jej meno je tam stále živé.
„Olympijské hry 1964 v Tokiu, 19 rokov po skončení vojny, po ktorej zostalo Japonsko zdevastované, boli pre nás veľmi dôležité. Věra Čáslavská na nich dosiahla úžasné výsledky a stala sa miláčikom Japonska. Pre Československo vytvárala úžasný imidž. Japonci ňou boli fascinovaní. Bola ako nádherný kvet. Pre náš národ stelesňovala nielen veľkú športovkyňu, ale aj krásu,“ prezradil a dodal: „Už nie je s nami, ale žije v našich spomienkach.“
Spomienkové stretnutie, na ktorom sa zúčastnili viaceré osobnosti slovenského športu, ozvláštnilo premietanie desiatok fotografií z rôznych období života Věry Čáslavskej, ako aj krátkeho filmu z jej slávnej športovej éry.
