Šport a olympizmus
Múzeum
Oznamy
7 min. čítania

Slovenské olympijské a športové múzeum opäť predstavuje legendu športovej fotografie

Zdenka Letenayová

SOŠV – Slovenské olympijské a športové múzeum aj v tomto roku pripravilo v rámci Mesiaca fotografie výstavu venovanú športovej fotografii. V ostatných rokoch predstavilo tvorbu významných osobností slovenskej športovej fotografie Jána Súkupa, Petra Pospíšila, či Ladislava Bielika.

Pod názvom „Čo vydala Nogova tmavá komora“ približuje súčasná výstava zabudnuté dielo Rudolfa Nogu  pri príležitosti jeho nedožitých 95. narodenín.

Rudolf Noga sa narodil 5.12.1926 v Pezinku. Od troch rokov bol polosirota a spolu s troma súrodencami ho vychovávala matka. V Bratislave sa vyučil za fotografa a po skončení štúdia začal pracovať  v slovenskej redakcii Čs. tlačovej kancelárie. Odtiaľ odišiel pracovať ako fotoreportér do denníka Roľnícke noviny, kde strávil najdlhšie aj najplodnejšie obdobie žurnalistickej kariéry .

Začiatkom sedemdesiatych rokov v  dôsledku tzv. konsolidačných procesov ho však donútili odísť z redakcie denníka určeného slovenskému vidieku.  Z traumy sa dostával na svojej chatke pri Dunaji, ale reálnym východiskom bola až ponuka zamestnať sa v časopise PaS (Príroda a spoločnosť). Zomrel náhle po krátkej chorobe v Bratislave  vo veku nedožitých 47 rokov.

Zmysel svojho života spojil predovšetkým s dokumentovaním jednoduchých ľudí slovenského vidieka a  zároveň cez svoj objektív zachytil významnú časť obdobia socializácie roľníckych družstiev na Slovensku aj preto  značná časť archívu Rudolfa Nogu sa nachádza v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre.

Menej sa už vie o jeho práci športového fotografa.

SOŠV - Slovenské olympijské a športové múzeum získalo nedávno do zbierok Nogovu rozsiahlu športovú fotografickú pozostalosť prostredníctvom daru od jeho syna Dušana Nogu (známeho najmä z prostredia bejzbalu a  riaditeľa ZŠ a MŠ na Kalinčiakovej ulici v Bratislave).

Výstava je sprístupnená v Kremnici v  SOŠV – SOŠM Stálej expozícii dejín lyžovania na Slovensku do konca februára 2022.

A takto si na Rudolfa Nogu zaspomínal na výstave novinár Marián Šimo:

V povereníckej, neskôr ministerskej budove na niekdajšej Suvorovovej, dnes Dobrovičovej ulici s redakciou Roľníckych novín na vrchnom poschodí sa na výťah nečakalo. Premával v nej starodávny paternoster, na ružencovom princípe (stamodtiaľ aj názov, v preklade: Otče náš) nepretržite sa komótne krútiaci kolotoč bezdverových kabíniek s nástupom aj výstupom za jazdy.  

Rudolf Noga si ho pochvaľoval – pred vyše polstoročím bol jediným fotoreportérom denníka a mal sa čo obracať. Od rána sprevádzal kolegov na cestách-necestách slovenského vidieka a len čo sa vrátil zo žírnych chotárov, zamieril do tajomnej tmavej komory na dobrodružné procesy premien mokrých negatívov na vysušené pozitívy. A potom sa ponáhľal na oddelenia za píšúcimi redaktormi, aby si vybrali z jeho fotoponuky.  

Neraz to bol preňho len prvý polčas pracovného dňa. Druhý strávil popoludní, podvečer alebo večer na dvoch polčasoch futbalu či troch tretinách hokeja. 

Roľnícke noviny sa však v športovej rubrike nevenovali len najpopulárnejším kolektívnym hrám. Veľa priestoru, viac než ktorýkoľvek iný denník, dávali športom na konskom chrbte: dostihom a jazdectvu v jeho desatorakých podobách. Takže Noga bol doma aj na parkúre v Ovsišti, hipodróme v Starom háji, ale tiež v Šamoríne, na Čiernej vode alebo v Národnom žrebčíne v Topoľčiankach. Od jari až po jesenné halali v podobe zábavnej Hubertovej jazdy s honom na líšku, ktorú hral spravidla najšikovnejší z miestnych jazdcov. Končila sa pri poháriku, takže aspoň z nej sa nemusel náhliť do tmavej komory a stíhať uzávierku novín. 

Pezinský rodák obľuboval aj hádzanú, ktorej základy v meste položil Emil Otřísal, pôvodom Moravan, profesiou kožušník, prvý šéf Slovenského zväzu medzinárodnej hádzanej a chýrny tréner. A keďže z Pezinka mal na skok do Svätého Jura, odkiaľ pochádzal legendárny jazdec František Srna, vášnivo zvečňoval aj prestížne motocyklové súťaže – najmä Cenu Slovenska na piešťanskom letisku, ktorú Juran v šesťdesiatych rokoch trikrát vyhral. V sprievodných autách cyklistických pelotónov absolvoval tiež neúrekom masovo sledovaných etáp Pretekov mieru (Praha – Berlín – Varšava) a Okolo Slovenska.   

Ľuďmi obsypanejšie než ich trasy boli len skokanské mostíky počas pamätných tatranských majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní vo februári 1970, ideálne umiestené v Mlynickej doline v susedstve cieľových roviniek bežeckých súťaží. Na otvárací ceremoniál prišlo 80-tisíc divákov a na záverečnom sa ich v komplexe, ktorý šéf svetovej lyžiarskej federácie Marc Hodler obdivne označil za „ Areál snov“, tiesnilo dokonca 140-tisíc, a to ďalších pár tisícok sa doň nezmestilo…  

„Úžasná atmosféra,“ pochvaľoval si po návrate z Tatier Rudolf Noga. Spoznal som ho dva roky predtým, keď mi vtedajší šéf športovej rubriky Roľníckych novín Štefan Rác umožnil ako elévovi zoznamovať sa s realitou dennikárskej žurnalistiky. Bol skôr málovravný a nikdy som ho nezačul zafrflať si. Ani keď ho poslali nafotiť okresnú spartakiádu. To, že akreditáciu na lyžiarsky svetový šampionát pokladal za poctu, som si však naplno uvedomil, až keď mi nedávno jeho syn Dušan spomenul, že v pedantne vedenom rodinnom albume našiel otca v detskom veku na snímke s drevenými lyžami na nohách – na Babu na hrebeni Malých Karpát bolo aj vtedy z Pezinka len 12 kilometrov 

Zrejme aj bez jeho bytostného vzťahu k športu by zo syna vyrástol rešpektovaný pedagóg, dlhoročný direktor základnej školy, ale neviem-neviem, či by popritom bol aj dlhoročný dobrovoľný telovýchovný a olympijský funkcionár, dokonca šéf slovenského bezjzbalu… 

Otec v auguste 1968 fotil aj bratislavské ulice plné okupačných vojsk a rozhorčených ľudí. O tri roky, za normalizácie, mu nakázali opustiť redakčnú fotokomoru. Odsťahoval archív domov a sám sa na istý čas utiahol do rodinnej chatky na brehu hlavného toku Dunaja.  

Potreboval sa upokojiť, podumať, ako zabezpečiť manželku a tri deti. Príroda s jej pokojom a pohodou bola ideálna voľba. Podľa dcéry Viery však vo výbere asi zohrala rolu aj ponuka z redakcie časopisu Príroda a spoločnosť, o ktorej vedel len on. Keď sa vrátil domov, nadšene rozprával, že nafotil volavky či voľne sa pasúce kone, ba aj hada pochutnávajúceho si na rybe... Liečil sa zo životného stresu, ale zároveň si overoval, či dokáže zvečňovať aj plody ľuďmi nesocializovanej prírody.  

Noga bol ako onen paternoster. Aj ten na Suvorovovej vypínali len v noci. Od svitu do mrku fungoval ako švajčiarske hodinky. Bol poctivý robotník. Uňho je priliehavejšie použiť zvrat poctivý roľník. Pendloval medzi poliami obživy a medzi športoviskami. A zbieral plody.“

Tagy
Buďte pripravení zažiariť
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri