Sobotňajšie spoločenské stretnutie olympionikov – seniorov v Bratislave sa odohralo vo veľmi príjemnej atmosfére

BRATISLAVA 23. novembra (SOV) – Slovenská asociácia olympionikov (SAO) pripravila na sobotu 22. novembra spoločenské stretnutie slovenských olympionikov – účastníkov OH a ZOH – v seniorskom veku. Jeho spoluorganizátormi boli Slovenský olympijský výbor (SOV), ktorý na slávnostnom stretnutí reprezentoval viceprezident SOV pre letné športy, prezident Slovenskej volejbalovej federácie a bývalý popredný volejbalový reprezentant ČSSR Ľubor Halanda, a Nadácia SOV, ktorú zastupoval predseda jej správnej rady a čestný prezident Slovenského zväzu judo Anton Siekel.

Medzi významnými hosťami bol prítomný aj dlhodobý podporovateľ takýchto stretnutí, prezident DDM GROUP Ivan Šesták, inak bývalý volejbalista.

Vzhľadom na to, že na slávnosti sa v spoločnosti množstva olympionikov odohral aj "krst" publikácie podpredsedu Slovenskej olympijskej akadémie Jána Grexu "Volejbalový velikán Bohumil Golian", ktorú vydal nedávno SOV, prišiel aj samotný autor a takisto rodina jednej z najvýznamnejších osobností v histórii slovenského športu, pred bezmála tromi rokmi zosnulého Bohumila Goliana - manželka Marta Golianová, aj syn Roman s manželkou.  Pri tejto príležitosti prišla aj riaditeľka Múzea telesnej kultúry

v SR Zdenka Letenayová.
 

Štvrté stretnutie našich olympionikov – seniorov sa konalo po trojročnej prestávke

V poradí štvrté stretnutie našich olympionikov – seniorov sa uskutočnilo v salóniku reštaurácie Domu športu v Bratislave. Slovenskí olympionici - seniori sa znovu stretli po trojročnej prestávke. Prakticky na rovnakom mieste zišli aj na prvom takomto stretnutí v roku 2009, na ktoré nadviazali ďalšie dve - v roku 2010 v hoteli Satelit v Piešťanoch a v roku 2011 v kongresovej sále Doprastavu v Bratislave.

Ako hostiteľ sa olympionikom a ďalším prítomným prihovoril tajomník SAO a člen strieborného tímu volejbalistov ČSSR v Tokia 1964, majster sveta 1966 Jozef Labuda. Vyjadril radosť, že sa stretávajú znovu po trojročnej prestávke.

Výkonný výbor SAO okrem Jozefa Labudu na slávnosti zastupovali aj tri zimné olympioničky - sánkarka Mária Jasenčáková (spoludržiteľka slovenského rekordu v počtu olympijských účasti – má ich na konte päť na ZOH v období 1980 – 1998, najlepšie obstála pri premiére v Lake Placid 1980 – na 9. mieste; dvakrát vyhrala preteky Svetového pohára), bežkyňa na lyžiach Anna Pasiarová (účastníčka ZOH 1976 a 1984, v Innsbrucku 1976 bola členka 6. štafety na 4x5 km, ako prvá slovenská bežkyňa na lyžiach v histórii stála na stupni víťaziek v pretekoch Svetového pohára) a zjazdárka Dagmar Slafkovská (účastníčka ZOH 1976 v Innsbrucku, kde bola deviata v slalome o obrovskom slalome, čo sú dodnes najlepšie výsledky slovenskej zjazdárky v týchto disciplínach na ZOH; v roku 1975 sa stala celkovou víťazkou Európskeho pohára).

Celé spoločenské stretnutie sa odohralo vo veľmi príjemnej atmosfére. Pravidelní účastníci stretnutí olympionikov – seniorov boli veľmi radi, že sa znovu zišli. Tí ďalší sa zase mohli navzájom zoznámiť s tými, ktorých doteraz poznali len podľa mena, pretože na stretnutia zimných a letných športovcov bolo v minulosti minimum príležitostí. A všetci si mohli spolu zaspomínať na pamätné, neraz krásne a príjemné zážitky, ktoré im priniesol šport aj štart na olympijských hrách.
 

Minúta ticha na pamiatku ôsmich zosnulých olympionikov

Moderátor spoločenského stretnutia Ľubomír Souček pripomenul, že od predošlého stretnutia slovenských olympionikov – seniorov pred tromi rokmi prišla naša olympijská rodina o ôsmich kolegov a priateľov, ktorí nás navždy opustili. Prítomní si ich pamiatku uctili minútou ticha.

V posledných troch rokoch zomreli títo ôsmi olympionici – siedmi Slováci, z toho traja držitelia olympijskej medaily, a jeden olympijský medailista českého pôvodu, ktorý však desaťročia žil na Slovensku a dosiahol tu veľké trénerské úspechy (Jaroslav Walter):

Volejbalista Bohumil Golian (strieborný na OH 1964 a bronzový na OH 1968) – zomrel 11. 1. 2012
Hádzanár Vincent Lafko (strieborný na OH 1972) – zomrel 15. 12. 2012
Hokejista František Gregor (bronzový na ZOH 1964) – zomrel 10. 3. 2013
Zjazdár Vladimír Krajňák (účastník ZOH 1948 a 1956) – zomrel 14. 1. 2014
Futbalista Ladislav Pajerchin (účastník OH 1968) – zomrel 2. 2. 2014
Veslár Albert Krajmer (účastník OH 1956) – zomrel 10. 2. 2014
Hokejista Jaroslav Walter (bronzový na ZOH 1964) – zomrel 20. 6. 2014
Hádzanárka Daniela Trandžíková-Nováková účastníčka OH 1980 a 1988) – zomrela 26. 10. 2014
 

Prišli aj viacerí naši olympijskí medailisti

Na stretnutie prišli viaceré ozajstné legendy slovenského športu. Medzi nimi viacero olympijských medailistov.
Športová gymnastka pôvodom z Košíc Marianna Némethová-Krajčírová štartovala na troch olympiádach. V Tokiu 1964 bola benjamínkom v striebornom družstve okolo legendárnej Věry Čáslavskej, vo viacboji pridala 22. miesto. O dva roky neskôr sa v družstve stala majsterkou sveta a na OH 1968 v Mexico City už patrila medzi ozajstné opory znovu strieborného družstva. Vo viacboji skončila deviata, v preskoku štvrtá len 25 stotín bodu od bronzu. Pri svojej olympijskej rozlúčke v Mníchove 1972 viedla piate družstvo ČSSR, vo viacboji skončila 18. Dlhé roky pôsobila v Taliansku, pred dvoma rokmi sa vrátila na Slovensko.

Rodáčka z maďarského Ózdu Eva Šuranová (za slobodna Kucmanová) odmala žije na Slovensku. Dodnes je jediná žena zo Slovenska, ktorá získala v atletike olympijskú medailu. Podarilo sa jej to na OH 1972 v Mníchove, kde v skoku do diaľky už ako matka dieťaťa skončila tretia.  Štartovala aj o štyri roky neskôr na OH v Montreale. Medailu si vybojovala aj na ME 1974 v Ríme – skončila druhá. Bola mimoriadne všestranná atlétka. Tituly majsterky ČSSR získala v štyroch disciplínach a na 80 m prekážok bola spoludržiteľka svetového rekordu.

Zo strieborného tokijského tímu futbalistov ČSSR prišla až trojica hráčov – mimochodom, v družstve vedenom legendárnym Rudolfom Vytlačilom bolo až deväť Slovákov, na Slovensku sa narodil aj jeden Čech a jeden člen zlatého maďarského tímu... Žiaľ, strieborné medaily dostali len tí jedenásti hráči družstva ČSSR, čo si zahrali vo finále – vtedy sa ešte nemohlo ani striedať.

Kapitánom tokijského družstva bol Slovák – dlhoročný známy obranca Slovana Bratislava Anton Urban. Na turnaji odohral všetkých šesť zápasov a dal jeden gól. Rodák z Kysaku oslávil v januári osemdesiatku, ale stále je aktívny ako člen vedenia Klubu fair play SOV. Rodák z Bernolákova záložník Ľudovít Cvetler nastúpil v Tokiu na jeden zápas. O päť rokov neskôr prispel k výnimočnému klubovému úspechu Slovana Bratislava – vo víťaznom finálovom zápase Pohára víťazov pohárov 1969 proti FC Barcelona v Bazileji strelil úvodný gól belasých. Je to jediný náš futbalista v histórii československého i slovenského futbalu, ktorý sa podieľal na zisku olympijskej medaily aj víťazstva v európskej pohárovej súťaži.  Urastený brankár Anton Švajlen si na olympiáde v Tokiu zachytal len v zápase proti Brazílii. Rodák zo Solčian sa však stal legendou slovenského futbalu a aj príkladom verejnosti klubovým farbám. Veď počas 16 ligových sezón odchytal v bránke VSS Košice 344 zápasov a z jedenástok strelil 11 gólov. Stal sa nadšeným propagátorom olympizmu, dlhé roky bol predsedom Olympijského klubu Košice a predsedom Združenia olympijských klubov SR. Je čestný člen SOV.
 

Vizitky ďalších účastníkov, medzi nimi aj ozajstných legiend slovenského športu

Do Bratislavy prišli v sobotu aj dve naše olympioničky žijúce v susedných krajinách, ktoré pricestovali aj na predošlé stretnutie pred tromi rokmi. Z Česka prišla bývalá športová gymnastka, rodáčka z Turzovky Anna Krausová-Marejková, ktorá štartovala na historicky prvej olympiáde na južnej pologuli. V družstve okolo Evy Bosákovej prispela k piatemu miestu, na kladine skončila spoločne so slávnou Latyninovou zo ZSSR štvrtá, len desatinu bodu od striebra. V Rakúsku dlhodobo žije rodáčka z Bratislavy Oľga Kozičová-Gubza – historicky prvá plavkyňa zo Slovenska, ktorá si zaplávala v olympijskom finále. Na krauliarskej dvojstovke skončila v Mexico City 1968 ako európska rekordérka ôsma, na polovičnej trati bola vyradená v semifinále.

Najstarší účastník stretnutia bol 83-ročný legendárny rýchlostný kanoista, ale aj bývalý kvalitný bežec na lyžiach – čestný člen SOV Ladislav Čepčiansky. Pred OH 1956 v Melbourne bol rodák z Nitrianskej Stredy ako prvý Slovák v histórii poctený skladaním olympijského sľubu výpravy spoločne s gymnastkou Bosákovou. Na olympiáde skončil v oboch kajakárskych disciplínach - na 1 km aj 10 km – zhodne šiesty, keď doplatil na fakt, že v porovnaní so súpermi nemal najnovší model lode. O dva roky neskôr sa však v maratóne stal vicemajstrom sveta.  Štartoval aj na OH 1960 v Ríme. Neskôr sa dlhé roky venoval pedagogickej a funkcionárskej práci. Dlho viedol slovenský a potom aj federálny zväz rýchlostnej kanoistiky.

Atletika mala na stretnutí naozaj silnú zostavu. Rodáčka zo Špačiniec Anna

Chmelková (za slobodna Blanáriková) je dodnes jediná žena zo Slovenska, ktorá sa v atletike stala majsterkou Európy. V Budapešti v roku 1966 triumfovala so sekundovým náskokom v behu na 400 m. Na OH štartovala raz – v Mexico City 1968, na štvorstovke bola vyradená v rozbehu. Košická rodáčka Mária Mračnová si dva olympijské štarty rozložila až do ôsmich rokov. V skoku do výšky debutovala ešte pod dievčenským menom Faithová v Mexico City 1968, kde skončila šiesta. Bola to pamätná súťaž, v prvej šestke boli až tri výškarky z ČSSR. Triumfovala v nej nedávno zosnulá Miloslava Rezková. O rok neskôr na ME v Aténach získala „Fája“ bronz. Po materskej prestávke sa úspešne vrátila a na OH 1976 v Montreale skončila štvrtá. Dlhé roky zastávala popredné funkcie v olympijskom hnutí a v športe ako šéfka OSS, podpredsedníčka SOV a predsedníčka SAZ. Ďalší košický rodák Jozef Plachý je nepochybne najúspešnejší slovenský bežec v histórii. Na OH debutoval ako 19-ročný v Mexico City 1968, v juniorskom svetovom rekorde dobehol na 800 m piaty. O rok neskôr v Aténach sa stal vicemajstrom Európy. Na osemstovke sa v roku 1972 stal halovým majstrom Európy. Na OH 1972 v Mníchove však vypadol v semifinále, v Montreale 1976 skončil už v rozbehu. Potom s úspechom presedlal na 1500 m trať, na ktorej na svojej štvrtej olympiáde v Moskve 1980 skončil šiesty. Následne sa dlhšie venoval trénerskej práci.

Rodák z Bratislavy Štefan Pipa patrí k najväčším postavám v histórii slovenského volejbalu. Na olympiáde si zahral dvakrát – v Mníchove 1972 bol člen 6. družstva, v Montreale 1976 tím ČSSR skončil piaty. O tretí štart v Moskve 1980 ho pripravilo zranenie. Na ME 1971 v Taliansku ako 21-ročný mladík prispel k zisku striebra. Bol kapitánom ČH Bratislava v najslávnejšej ére tohto klubu, ktorý v roku 1979 vyhral Európsky pohár majstrov a o dva roky neskôr Pohár víťazov pohárov, k tomu získal aj tri tituly majstra ČSSR.

Rodáčka z Trnavy Mária Končeková si zachytala v hádzanárskom olympijskom turnaji v Moskve 1980, kde družstvo ČSSR skončilo piate. Zahrala si aj na viacerých svetových šampionátoch. S tímom Iskry Partizánske sa v roku 1980 tešila z víťazstva v Pohári víťazov pohárov.

Basketbal zastupovali na spoločenskom stretnutí dvaja bratislavskí rodáci. Ľudmila Gajdošová-Králiková si zahrala na olympijskom turnaji 1976 v Montreale, kde družstvo ČSSR skončilo tesne štvrté. Naše hráčky prišli o bronz len o jeden kôš v úvodnom zápase – s neskôr bronzovým Bulharskom v ňom totiž prehrali o jediný bod. V olympijskom roku sa hráčka Slovana Bratislava však tešila aj z medaily – zo striebra na ME vo Francúzsku. Hráč
Interu Bratislava z najslávnejšej éry tohto klubu Pavol Bojanovský si zahral na olympiáde o štyri roky neskôr v Moskve 1980, kde tím ČSSR skončil deviaty. Zúčastnil sa aj na MS 1978 v Manile a na ME 1977 v Belgicku, kde prispel k zisku bronzovej medaily. S Interom získal tri federálne majstrovské tituly, predtým jeden ako hráč Dukly Olomouc.

Trio členov strieborného futbalového tímu z Tokia 1964 doplnil v sobotu ešte košický rodák Július Holeš, ktorý odchytal jeden zápas na OH 1968 v Mexico City 1968. Účinkovanie tímu sa však skončilo už v základnej skupine. V lige zažil najkrajšie chvíle v bránke Tatrane Prešov, ktorý v jeho ére skončil v majstrovskej tabuľke československej ligy druhý aj tretí.

Dráhový cyklista z Bratislavy Juraj Miklušica štartoval pod piatimi kruhmi v Ríme 1960. Na tandeme ako vodič spoločne s už nebohým Dušanom Škvareninom postúpili do štvrťfinále, čiže sa delili o konečné 5. miesto. Rok pred olympiádou utvorili svetový rekord na 200 m s letmým štartom. Po skončení kariéry dlho pôsobil ako tréner mládeže.

Gymnasta František Bočko je zo Šenkvíc, takže na slávnostné stretnutie to nemal ďaleko. Na OH 1964 v Tokiu bol ešte v úlohe náhradníka, ale v Mexico City 1968 už bol platný člen družstva, ktoré prehralo súboj o bronz s NDR len o 5 stotín bodu. Vo viacboji skončil v Mexico City na 22. mieste. Neskôr sa dlho úspešnej venoval trénerskej práci.

V Tokiu bol v olympijskej výprave aj urastený plavec Ivan Ferák, ktorý žije v rodnej Bratislave, ale pracuje na Morave. Spoza rieky Moravy aj pricestoval v sobotu. Na 200 m znak skončil na tokijskej olympiáde osemnásty. Podobne ako mnohí ďalší účastníci sobotňajšieho stretnutia sa na podobnom zúčastnil aj v minulosti.

Zaujímavý, ale aj smutný bol olympijský osud veslára z Bratislavy Milana Hurtalu. Na OH 1968 v Mexico City bol jediná slovenský člen osádky osemveslice, ktorá postúpila do finále. V ňom však už pre chorobu nemohol nastúpiť. Prišiel tak o cenný výsledok, pretože jeho „kolegovia“ obsadili piate miesto.

Moderný päťbojár z Bratislavy Peter Vyskočil bol v československej špičke v čase, keď naši päťbojári patrili k najlepším na svete. Dostal sa do nominácie na OH 1976 v Montreale, ale vo veľmi silnej domácej konkurencii mu zostal len post náhradníka do súťaže družstiev. Jeho „parťáci“ Bártů, Adam a Starnovský sa v pamätnej súťaži tešili zo striebra. Prezradil, že celé trio dostalo len jednu medailu – ďalšie dve im dali doma vyrobiť ako repliky...

Spomedzi ďalších olympionikov (ale ešte nie v seniorskom veku) bola na stretnutí prítomná aj trojnásobná olympionička v zjazdovom lyžovaní Janka Gantnerová-Šoltýsová. Debutovala ako najmladšia členka čs. výpravy na ZOH 1976 v Innsbrucku, po 10. mieste v zjazde v Lake Placid 1980 sa pod piatimi kruhmi lúčila piatym miestom v zjazde v Sarajeve 1984. Ako vôbec prvá zjazdárka z Východnej Európy vyhrala preteky Svetového pohára v zjazde.

 

Mnohí ďalší olympionici sa ospravedlnili, na poslednú chvíľu aj Karol Divín

Pozvanie Slovenskej asociácie olympionikov tentoraz prijala takmer štvrťstovka olympionikov, medzi nimi aj šesť medailistov. Až v deň stretnutia sa zo zdravotných dôvodov ospravedlnil legendárny krasokorčuliar Karol Divín, ktorý veľmi rád plánoval prísť z Brna, kde žije. Traja z pôvodne prihlásených napokon neprišli – hádzanár Štefan Katušák,  krasokorčuliarka Agnesa Buřilová-Wlachovská a v Prahe žijúci futbalista Jozef Jarabinský.

Spomedzi ďalších pozývaných sa ospravedlnili atléti Pavol Szikora, Jozefína Čerchlanová a Eva Glesková-Lehocká, futbalisti Vojtech Masný a Ján Geleta, strelec Ivan Némethy, volejbalistky Pavlína Kohútová-Štefková, Hilda Mazúrová, Mária Mališová a Darina Halčáková-Kodajová, bežci na lyžiach Rudolf Čillík a Ján Ilavský, jazdec František Hrúzik, hokejisti Ján Starší a Pavol Svitana, boxer Vojtech Stantien a plavec Ladislav Bačík. Samozrejme, oslovených bolo oveľa viac olympionikov v seniorskom veku, ale títo na pozvanie zareagovali ospravedlnením. Ospravedlnila sa aj krasokorčuliarka Liana Drahová, za ňu však bol na tejto slávnosti prítomný otec.