Šport a olympizmus
Bratislava
14 min. čítania

Spomienka na legendu: Športovec storočia Nepela by mal v piatok 70

Stano Ščepán
Slovenský Športovec storočia Ondrej Nepela s vázou, ktorú dostal po víťazstve na majstrovstvách sveta v Bratislave v roku 1973. Trretím titulom svetového šampióna v sérii ukončil amatérsku kariéru.
Foto
TASR/Štefan Petráš

V piatok 22. januára by oslávil 70. narodeniny najúspešnejší športovec dvadsiateho storočia, legendárny bratislavský krasokorčuliar ONDREJ NEPELA. Žiaľ, už 32 rokov nie je medzi nami. Vo februári 1989 veľmi predčasne, len vo veku 38 rokov, odišiel do krasokorčuliarskeho neba. V časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2020, ktorý vyšiel v decembri, si na tohto športového velikána zaspomínal dlhoročný krasokorčuliarsky televízny komentátor Stano Ščepán. Jeho text si môžete prečítať aj na našej webovej stránke.

S odstupom času to znie trochu idealisticky. „Ondrej ma nikdy a v ničom nesklamal.“ Spomienka Hildy Múdrej, trénerky, ktorá priviedla Ondreja Nepelu k olympijskému víťazstvu, k trom titulom majstra sveta a k piatim titulom majstra Európy. Ako to bolo v skutočnosti? Aký bol náš najúspešnejší športovec dvadsiateho storočia?

Veľké medaily Ondreja Nepelu

 

ZIMNÉ OLYMPIJSKÉ HRY

SAPPORO 1972: ZLATO

 

 

MAJSTROVSTVÁ SVETA

COLORADO SPRINGS 1969: STRIEBRO

ĽUBĽANA 1970: STRIEBRO

LYON 1971: ZLATO

CALGARY 1972: ZLATO

BRATISLAVA 1973: ZLATO

 

 

MAJSTROVSTVÁ EURÓPY

BRATISLAVA 1966: BRONZ

ĽUBĽANA 1967: BRONZ

VÄSTERAS 1968: BRONZ

GA-PA 1969: ZLATO

LENINGRAD 1970: ZLATO

ZÜRICH 1971: ZLATO

GÖTEBORG 1972: ZLATO

KOLÍN NAD RÝNOM 1973: ZLATO

 

Ikona socialistického športu

Spomienky časom strácajú farbu, utekajú od detailov, niekedy zablúdia do fikcie predstáv. Ostaňme však pri tých, ktoré nevybledli. Bola to šťastná náhoda, že práve mojim rodičom sa ušli vstupenky od vtedajšej organizácie revolučného odborového hnutia.

Zlatá Nepelova rozlúčka na MS 1973 v rodnej Bratislave.
Foto
TASR/Štefan Petráš

Na súťaž mužov na MS 1973 v Bratislave. Sedel som v prvom rade na prvom poschodí tribúny starého zimného štadióna. Naživo som videl som voľné jazdy najlepších mužov, súboj Ondreja Nepelu so Sergejom Četveruchinom, aj hodnotenie rozhodcov.

V chlapčenskom veku som nevnímal počty trojitých a dvojitých skokov. Aj kostýmy pretekárov mi boli ukradnuté. Prežíval som však so zatajeným dychom ovácie plného štadióna, ktoré sprevádzali Ondreja na stupne víťazov aj dlho po tom, čo z nich zišiel.

Priamo v hľadisku dostal bozk na líce od Gustáva Husáka aj vrúcne blahoželania od Petra Colotku a ďalších predstaviteľov štátnej moci. Málokto z nás vďačných, hrdých a nadšených divákov vtedy vedel, aký nátlak na Nepelu politické špičky socialistického Československa vyvíjali, aby v Bratislave na MS štartoval.

V našich očiach bol Nepela génius na ľade. Elegantný, precízny, možno zidealizovaný. Štadión sa lúčil s najúspešnejším krasokorčuliarom našej histórie.

ŽIAĽ, K SEDEMDESIATKE NÁŠHO ŠPORTOVCA STOROČIA MU NEMÔŽEME ZABLAHOŽELAŤ. LEN SI NA ONDREJA NEPELU ZASPOMÍNAŤ...

Vo svojom svete

Len málo ľudí poznalo Nepelov vnútorný svet. Vyrastal v skromnej rodine. Mama pochádzala z Muránskej Huty, otec z Tužinej. Spočiatku žili v dedinke Liešno, potom sa presťahovali do Bratislavy. Ešte pred Ondrejom sa Nepelovcom narodila dcéra, ktorej doma hovorili Utulienka. Večne tichá, hlboko introvertná, autistická.

Aj Ondrej bol plachý, tichý, utiahnutý. Len pomaly a komplikovane sa zžíval so svetom okolo seba.

Mal ešte len sedem rokov, keď v Bratislave Karol Divín získal prvý z dvoch svojich titulov majstra Európy (1958). V tom istom roku Ondríka mama Anna priviedla z Trnavskej ulice, kde už vtedy bývali v malom byte, na neďaleký zimný štadión.

Roky neodmysliteľná dvojica - Ondrej Nepela s trénerkou Hildou Múdrou.
Foto
TASR/Štefan Petráš

„Mal čiapku s brmbolcom stiahnutú na uši,“ spomínala Hilda Múdra. Osudová žena v jeho živote. Ako totiž napísal Anton Zerer v knihe „Keď nebo zamrzne, obúva si božské korčule?“: Bez Múdrej by nebolo Nepelu a bez Nepelu by nebolo Múdrej.

Paradoxne, prvý rok s trénerkou neprehovoril takmer ani slovo. Mal však skvelé pozorovacie schopnosti. „Trénovali sme s Karolom Divínom skok do nízkej piruety,“ spomínal vtedajší Divínov tréner Ivan Mauer. „Malý Ondrej ho sledoval z rohu klziska. O chvíľu sám od seba začal skákať takisto do nízkej piruety. Dokázal sa rýchlo učiť. Od Karola Divína, od Mariána Filca, a neskôr aj od zahraničných súperov.“

„Bol to skvelý chlapec,“ spomínala nostalgicky Hilda Múdra. „Keď som mu prikázala, aby si v rohu klziska precvičoval niektorý z povinných cvikov, nefrfľal, hoci ich nemal rád. Odišla som a dokonca som na neho zabudla. Keď som sa po hodine vrátila na ľad, stále piloval rovnaký cvik.“ Nikdy  sa vraj nesnažil ju „dobehnúť“.

Rokmi sa už zabúda na to, že Múdra bola zahľadená najmä do tancov na ľade. V bratislavskej revue vystupovala s Emilom Skákalom, ktorý ju s obrovským entuziazmom podporoval aj v úlohe trénerky. Nováčikom v takzvanej prípravke na ľade sa však veľmi nevenovala.

Pri Ondrejovi urobila výnimku. Najlepšiu vo svojej trénerskej kariére. Bola totiž nesmierne pracovitá a malý Ondrej, večne zahĺbený do seba, rovnako.

Dril na ľade v povinných cvikoch a možnosť sebarealizácie vo voľnej jazde sa Ondrejovi Nepelovi stali únikom pred úzkosťou, ktorá ho dusila v detskom veku. Málokoho zaujímalo, čo prežíva, keď si viac pozornosti a starostlivosti vyžadovala Utulienka. Mal ju nesmierne rád. Hoci ju málokedy spomínal, citlivo vnímal jej utiahnutosť. Rodina mala svoje trápenia. Z platu jeho otca – závozníka žili z ruky do úst.

Všetko mohlo byť inak

Na ME 1966 v Bratislave Nepela skočil svoj prvý trojitý skok, ktorý podľa trénerky ako-tak vyzeral. Neskôr novinárom prezradil, že po neistom dopade pri prvom pokuse o trojitého salchowa strácal nádej na dobrý výsledok. Lenže na druhý pokus ho skočil vynikajúco. Sotva šestnásťročný získal bronzovú medailu. Nasledujúcich sedem rokov už nikdy na stupňoch víťazov na ME nechýbal!

„Vieš, vtedy som nemal nič iné ako tento šport,“ povedal mi po rokoch už v úlohe trénera na ME 1988 v Prahe. Miloval však jazdu na koni a často pri ich trávil voľné chvíle. „Neskôr prišli pochybnosti, či sú nekonečné tréningy na ľade práve to, čo najviac chcem. Krasokorčuľovanie mi však vďaka úspechom otváralo bránu do sveta. Uveril som, že čím budem lepší na ľade, tým viac spoznám ľudí a život okolo seba.“ Aj toto je jedna z autentických spomienok na Ondreja Nepelu, ktorý sa postupne osmeľoval.

V skutočnosti by sa do spoločnosti rovesníkov zrejme začlenil aj bez športových úspechov. Vďaka dobrosrdečnosti, úprimnosti, miestami možno aj naivite. Učil sa vykĺznuť z ulity svojej introvertnosti. Vďaka popularite a súčasne vrodenej skromnosti sa stal v bratislavskom „Véčku“, či v iných kluboch, čoraz vítanejším hosťom.

Všetko však mohlo byť úplne inak. V dôsledku autonehody v roku 1965. „Išli sme z Viedne, kde sme trénovali, do Ostravy na exhibíciu. Niekde za Lednicami som so svojím Wartburgom havarovala. Na nič sa nepamätám,“ spomínala Hilda Múdra.

Ondrej sedel vzadu a po náraze vyletel z auta. Previezli ho s trénerkou aj Mariánom Filcom do nemocnice v Brne. S otrasom mozgu si ho tam niekoľko dní nechali.

Olympijský víťaz

Hilda Múdra mu pomáhala v hľadaní samého seba. Rýchlo sa v chlapčenskom veku učil. Komunikovať, pohybovať sa v spoločnosti, dbať na zovňajšok. Na ZOH 1964 v Innsbrucku bol ako 13-ročný chlapček najmladším i najľahším účastníkom celých hier.

Na ZOH 1968 v Grenobli už trojnásobný bronzový medailista z ME cestoval ako „čierny kôň“. Po povinných cvikoch bol na piatom mieste. Chcel zaútočiť na stupne víťazov. Po voľnej jazde sa však namiesto toho skĺzol o tri priečky nižšie. Sklamanie. Strata ťažko budovanej sebadôvery. Ale aj poznanie, že cesta na vrchol má aj zradné priepasti.

„Neviem, či ma to zasiahlo. Nespomínam si. Bol som mladý. Viac si pamätám pochybnosti, či dokážem uspieť pred mojím posledným štartom na MS 1973,“ priznal sa pred rokmi Ondrej Nepela. Napokon v podobnom duchu to zachytil aj Juraj Jakubisko v dokumente, ktorý sa stal súčasťou zlatého televízneho archívu.

Ondrej Nepela pri skladaní sľubu československej výpravy pred odchodom na ZOH 1972 v spoločnosti vedúceho výpravy Vladimíra Černušáka.
Foto
Archív SOŠM

Imrich Hornáček v knižnej pamätnici „Sapporo – Mníchov 1972“ vyzdvihol Nepelove úžasné povinné cviky:

„Pokojný a istý si nastúpil na prvý. V priemere vysoké hodnotenie 4,4... Trojkovým paragrafom si sa však od konkurencie priveľmi neodpútal. Francúz Patrick Péra sa ťa držal ako kliešť.“ Pri treťom cviku sa to zmenilo. Zvrat von. Čertovská kresba, ktorú nemal rád Nepela ani jeho trénerka. „Bál sa ho,“ priznala. No vzápätí, keď cvik dokončil, nešetrila pochvalou. „Už dlho sa mu tak nevydaril ako práve dnes!“ Na druhý deň si pozíciu pri ďalších troch povinných cvikoch ešte vylepšil. Rozhodcovia ťahali zo svojich brašien na krku najvyššie známky. Všetci deviati.

Ondrej Nepela počas sapporskej voľnej jazdy.
Foto
Archív SOŠM/Herbert Kronfeld

Bodový náskok pred druhým Pérom bol značný, pred tretím Četveruchinom zo ZSSR  obrovský a pred štvrtým Hoffmannom z NDR nedostižný. Na voľné jazdy mu žreb prisúdil sedemnástku – posledné štartovné číslo. Gabo Zelenay prežíval pri rozhlasovom mikrofóne v hale Makomanai jeden z vrcholov svojej reportérskej kariéry.

Nepela spadol pri trojitom odpichnutom rittbergerovi, našťastie, rýchlo bol opäť na nohách. Do konca jazdy bol stále istejší a srdnatejší. Mal dostatočný náskok z povinných cvikov, aby s prehľadom získal zlato! „Pád ma zaskočil,“ priznal Ondrej vo svojich spomienkach. „Na tréningoch som bol jediný, kto nepadal. Odskok aj dopad neboli najhoršie. No zvrtol sa mi členok a už som letel.“

Oslavy boli skromné. „S vedením výpravy sme si pripili kalíškom becherovky a bolo. Trénerka nás však potom pohostila dvoma fľašami šampanského a maďarskou salámou. Aj tak som bol však rýchlo v posteli...“ Nebol hercom veľkých emócií. Aj v Sappore prežíval svoju radosť viac vo svojom vnútri, než navonok.

Náš jediný krasokorčuliar vo výprave býval v olympijskej dedine s legendárnymi hokejistami takisto zo Slovana Bratislava Václavom NedomanskýmVladimírom Dzurillom. Všetci traja získali v Japonsku medailu. No len Nepela zlatú.

V JAPONSKOM SAPPORE SI NA ZOH 1972 VYBOJOVAL OLYMPIJSKÉ ZLATO – LEN DRUHÉ ČESKOSLOVENSKÉ ZO ZIMNÝCH OLYMPIJSKÝCH HIER PO PREMIÉROVOM TRIUMFE SKOKANA JIŘÍHO RAŠKU V GRENOBLI 1968. NA CELÉ DESAŤROČIA BOLO JEDINÉ PRE SLOVÁKA...

Šestka pri lúčení

V Sappore mal ešte len 21 rokov a už dosiahol vrchol kariéry. Vďaka pokore, usilovnosti, húževnatosti. Lenže nasledujúce mesiace už v ňom klíčil vzdor. Chcel odísť do ľadovej revue Holiday on Ice. Na zámorskom turné po olympiáde spoznal lákavejší svet.

Lenže režim ho potreboval. Na ďalšie víťazstvo. Tentoraz na svetovom šampionáte doma v Bratislave. Pokyny z ÚV KSČ aj z vlády boli jasné. Tlak na Ondreja aj na jeho otca sa preto stupňoval.

Ondrej Nepela počas krátkeho programu na MS 1973 v Bratislave.
Foto
TASR/ČTK - Jiří Kruliš

V tom čase veľa sníval o slobodnejšom živote. S najlepšou kamarátkou dokonca snoval plány, ako ostanú žiť v zahraničí. Povahou však nebol skutočný rebel. Vykúpil si legálny odchod do revue predĺžením kariéry o rok navyše. Kvôli MS v Bratislave. Napriek preňho nevýhodným zmenám v pravidlách, keď sa šesť povinných cvikov zredukovalo na tri a pribudol krátky program.

Záver Chačaturianovho Spartaka sa strácal v ováciách publika. Opäť stúpli pri najvyššej známke šestke od rumunskej rozhodkyne Ircu Munculescovej. Prvá šestka vôbec, ktorú Nepela dostal na majstrovstvách sveta. Symbolicky na záver kariéry. Ako napísal Marián Šimo: „Ak by aj hneď nemal talent, mal charakter.“

Mal 22 rokov a dva mesiace, keď sa lúčil. Týždenník Štart 19. marca 1973 napísal: „Plný rozvoj socialistického človeka... To nie je fráza, to je nové postavenie telovýchovy...“  Úloha splnená.

Ondrej Nepela rešpektoval dobu, v ktorej žil. Nechcel byť však ďalej jej propagátorom. „Chystám sa ešte do revue, ale pripadám si ako na rozvode,“ povedal. „Budem ďalej korčuľovať, ale to už bude niečo iné – na efekt vyrátaná šou, nie nevyspytateľné športové súťaženie pred rozhodcami.“

Ondrej Nepela

Narodil sa 22. januára 1951 v Bratislave, zomrel 2. februára 1989 v západonemeckom Mannheime. Pochovaný je v rodinnom hrobe na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave. Od roku 1993 sa koná v Bratislave Memoriál Ondreja Nepelu, v roku 1997 pomenovali po Nepelovi bratislavský zimný štadión. V roku 2000 bol vyhlásený vo veľkej ankete SOV a Klubu športových redaktorov SSN za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia. V roku 2019 bol uvedený in memoriam do World Figure Skating Hall of Fame.

Pôsobenie v revue, smrť v Mannheime

Čím dlhšie po nádhernej bohatej kariére pôsobil v cudzine, tým menej sa jeho meno skloňovalo doma. Hilda Múdra mu v Holiday on Ice nedávala veľké šance na úspech. Obávala sa, či sa dokáže dostatočne „predať“. No presadil sa aj tam. Odkrútil si trinásť rokov. Jazdil hlavné postavy v show. Sólo, ale aj v pároch.

Neskôr sa usadil v západonemeckom Mannheime a stal sa úspešným trénerom, najmä Claudie Leistnerovej. Jej striebra na MS v Paríži 1989 sa však už nedožil. Ani politicko-spoločenských zmien vo vlasti v novembri 1989.

V roku 2000 Nepelu posmrtne vyhlásili za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia. A starý zimný štadión, na ktorom krasokorčuliarsky vyrástol, od roku 1997 niesol jeho meno. Má ho aj nový štadión, postavený na rovnakom mieste.

Veľký baner s jeho podobizňou visí pod strechou štadióna vedľa banerov ďalších veľkých osobností bratislavského Slovana, nerozlučne spojených s týmto miestom. Z nich sa len Nepela stal olympijským víťazom.

Žiaľ, k sedemdesiatke nášho Športovca storočia mu nemôžeme zablahoželať. Len si na Ondreja Nepelu zaspomínať...

Nepelove trofeje aj pozostalosť v múzeu

V zbierkach SOŠV – Slovenského olympijského a športového múzea sú mnohé cenné exponáty z pozostalosti po Ondrejovi Nepelovi. Pripomínajú kariéru, osobnosť aj jedinečnosť človeka s nevšedným osudom.

Nepelova zlatá olympijská medaila zo Sappora a originálna kazeta k nej. Tento veľmi cenný artefakt je v našom olympijskom a športovom múzeu.
Foto
SOŠM

Hovorí riaditeľka múzea Zdenka Letenayová:

„Krátko po Nepelovej smrti som poprosila bývalého šéfa slovenského krasokorčuliarskeho zväzu a známeho novinára Ľubomíra Zemana, či nevedel pomôcť so získaním jeho pozostalosti. Vďaka nemu už onedlho pani Nepelová darovala synovu pozostalosť do múzea. Odovzdanie bolo veľmi emociálne. Pani Nepelová sa zo smrti Ondreja nikdy celkom nespamätala, veď len rok pred jeho smrťou zomrel jej manžel, Ondrejov otec.

Dodnes vidím jej ubolené oči. Napriek tomu však vyslovila prianie, aby sa aspoň takto na Ondríka nezabudlo... Darované predmety, ako Nepelova zlatá olympijská medaila, medaily, diplomy, či poháre a šerpy zo svetových aj európskych šampionátov, dodnes patria k najvzácnejším akvizíciám múzea. Jeho trénerka Hilda Múdra nám neskôr zase venovala trofej pre Športovca storočia, ktorú Nepelovi udelili posmrtne a prevzala ju ona.“

Nedávno do zbierok múzea pribudli artefakty aj z pozostalosti Nepelovej rodiny. Pred viac než rokom rokom zomrela v ústraní aj posledná priama príbuzná Ondreja Nepelu, jeho sestra Lenka. Vďaka informácii syna Hildy Múdrej Pavla Múdreho sa múzeu podarilo nakontaktovať sa na syna Ondrejovej sesternice Martina Dziaka, ktorý pozostalosť spravoval.

„Opäť sme zachránili neskutočné poklady – Nepelove osobné predmety z pôsobenia v Holiday Inn, veľa plagátov, napríklad aj z jediného vystúpenia v Carnegie Hall v New Yorku, osobnú korešpondenciu, aj fotografie,“ hovorí Zdenka Letenayová.

Na deň nedožitých sedemdesiatín Ondreja Nepelu (22. januára 2021) chystalo Slovenské olympijské a športové múzeum v Bratislave sprístupnenie výstavy, na ktorej verejnosť bude môcť vidieť veľmi cenné artefakty, spojené s týmto mimoriadnym športovcom. Vzhľadom na pandémiu nového koronavírusu a zákaz vychádzania sa však termín sprístupnenie výstavy posunie na neskôr.

Podujatia a športovci

Súvisiace

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri