Športové
15 min. čítania

Šport je skvelá škola života

STANO ŠČEPÁN
Aktuálna podoba Juraja Minčíka ako riaditeľa Športového centra polície.
Foto
Archív SOŠV

Olympijský medailista zo Sydney 2000 Juraj Minčík vymenil vodnoslalomárske pádlo najprv za trénerskú taktovku trojice medailistov z OH 2016 Ladislava a Petra Škantárovcov i Mateja Beňuša, a potom za riaditeľské kormidlo Športového centra polície.

Čas sa zhmotnil do necelej polsekundy. Radosť ho objala s dovtedy nepoznanou intenzitou. Netušil, že je to jedinečný okamih, ktorý sa už nezopakuje, že mu symbolicky preťal život na predtým a potom... V pondelok 18. septembra 2000 bol jediný vodný slalomár z prvej šestky v C1, ktorý mal dve čisté jazdy. Druhú ešte o 0,88 sekundy rýchlejšiu než prvú. Na olympijské víťazstvo v Penrithe pri Sydney to však nestačilo. Získal bronz.

Mohol by byť príkladom pre športovcov, ako sa uplatniť po aktívnej kariére. Z úspešného olympionika sa stal ešte úspešnejší tréner a už tretí rok sa snaží rozvíjať vrcholový šport na ešte vyššej pozícii. V policajnej uniforme pôsobí Juraj Minčík decentne, seriózne. Sotva však začne vo svojej kancelárii riaditeľa Športového centra polície v Bratislave spomínať na historky z divokej vody, mení sa na živé striebro s chlapčenským úsmevom. Hoci, možno by ani nemal na čo spomínať, keby ho „zlomil“ drsný zážitok v jeho prvých pretekoch na Podbanskom. Mal len dvanásť rokov, no živo si to pamätá aj po tridsiatich.

Juraj Minčík na ceste k životnému športovému úspechu – k zisku bronzu na OH 2000 v Sydney.
Foto
Archív SOŠV

Pod hladinou

„Bola tam veľká zima. Jazdil som vtedy slalom asi len pol roka. Vyhnali nás na prvé preteky, ešte som nemal dostatočnú zručnosť. Pri jednom výjazde som sa prevrátil. ,Eskimáka´ som ešte nevedel, tak som potiahol za oko, aby som vyliezol z lode. Lenže zachytila sa mi noha, do lode sa vlievala voda, ťahala ma ku dnu. Začal som sa s ňou potápať. Zrazu som si  uvedomil, že neviem, ako sa v silnom prúde ľadovej vody zachrániť. Úchytkom som zbadal na zasneženom brehu tatka, ktorý za mnou skočil v páperovej vetrovke do vody. On ma zachránil.“

Na prvé objatie s Phobosom – bohom strachu – sa nezabúda. Ktovie, či by si, nebyť tejto skúsenosti v perejách, neskôr netrúfal vo svojich lodiach viac.

Počas kariéry sa prevrátil ešte niekoľkokrát. Okrem jedinej výnimky z roku  2007 bezbolestne. No na jej začiatku ju takmer zabalil. Schoval sa do lesa, predýchaval hrozivý zážitok. „Nechcem ani povedať, aké prostriedky použil náš tréner Kajo Rozmuš, aby som znovu išiel na divokú vodu. Prvé dni som možno riešil, že je to ťažké a nebezpečné, že už nebudem viac jazdiť, no potom ma presvedčili, že príde leto, naučím sa eskimáka...“

Naučil sa ďaleko viac. Aj keď nie tak ľahko ako by si prial. „Nemal som toľko talentu ako Hochšíci alebo Mišo Martikán. Oni to mali v sebe. Zdedili cit pre vodu po rodičoch. Ja som musel veľa vecí vydrieť. Možno som sa presadil svojou zodpovednosťou, cieľavedomosťou a drinou v tréningoch.“ Peter Hochschorner starší, jeho tréner v najvýkonnejšom období, o ňom na OH v Sydney povedal: „Ďuro je dobrý chlapec, ale na vode nesmie byť dobrák.“

Minčík športovec

Najvýraznejšie úspechy v C1:

15. miesto na OH v Atlante 1996,

3. miesto na OH v Sydney 2000,

2. miesto na ME v Mezzane 2000,

2x2. miesto vo SP 2000 a 2001.

Najväčšie úspechy v 3xC1:

Na MS: dve zlaté a jedna bronzová medaila (2  – 0 – 1)

Na ME: päť zlatých a dve strieborné medaily (5 – 2 – 0)

Minčík tréner

Po skončení športovej kariéry v roku 2009 sa stal trénerom Ladislava a Petra Škantárovcov, s ktorými získal olympijské zlato na OH 2016 v Riu de Janeiro. Trénoval aj Mateja Beňuša, s ktorým na OH v Riu získal striebro.

Minčík riaditeľ ŠCP

Juraj Minčík pôsobí v stredisku od roku 2001, keď doň po OH v Sydney bol zaradený vodný slalom. Po pretekárskej a trénerskej kariére po OH 2016 nastúpil na pozíciu riaditeľa ŠCP v Bratislave po Mariánovi Kukumbergovi, ktorý viedol stredisko od roku 1974. ŠCP je jedno z troch stredísk vrcholového športu na Slovensku. Ako jediné podporuje aj dvoch paralympijských športovcov, strelcov Veroniku Vadovičovú a Radoslava Malenovského.

Šport je skvelá škola života...

Výzva Martikán

Vyrastal v tieni o dva roky mladšieho olympijského víťaza z Atlanty. „Jeho povahu poznáme. Keď sedí Mišo Martikán v lodi, tak ide vždy na 120 percent. No na brehu je to iné. Kamarátske. S odstupom času to vnímam ako prirodzené. Tá dravosť v nás bola, obaja sme chceli vyhrávať. Nikto nechcel byť horší ako ten druhý. Bol mojím súperom, no bez neho by som tak rýchlo nenapredoval. Jeho talent a schopnosť vyhrávať boli dobrým motívom aj v mojej kariére.“

Znalci mu rýchlo prilepili nálepku, že je menej dynamický medzi bránkami. Juraj Minčík však krčí čelo. „Možno ani nie. Sme však úplne iné povahy. Mišo je dravý a riskuje. Ja som si príliš veľa vecí uvedomoval a to mi zväzovalo ruky. Zbytočne som premýšľal nad niektorými dôsledkami. On zariskoval, nezapodieval sa, či kritický úsek prejde, či neprejde. Išiel. Povedal si, že to tak pôjde a veril si. Všetko pre to urobil. Aj v tréningu, aj v pretekoch. Mal ďaleko viac najazdené ako ja a mohol si dovoliť viac riskovať. Pre mňa by mnohé jeho kúsky boli už príliš veľkým rizikom.“

V Atlante 1996 boli obaja ešte „novicmi“ v juniorskom veku. Michal hľadal na prírodnej rieke Ocoee cestu k olympijskému vrcholu. Juraj Minčík k lekárom.

„Mal som šťastie, že sa to stalo na oficiálnom tréningu pred pretekmi. Pri jazde medzi bránami som vdýchol včelu. Uštipla ma zvnútra do hrdla. Pocítil som bolesť, navierala mi guča v hrdle, začínal som sa dusiť. Zamieril som k brehu, vystúpil z lode. Vedel som, že na oficiálnych tréningoch sú už lekári na trati. Keby neboli, asi by ma chytala panika. Vytiahli mi pinzetou žihadlo z hrdla, pichli mi sérum proti alergickému šoku.“ Keď videl o tri dni Michala Martikána so zlatou medailou na stupňoch víťazov, zachvel sa túžbou zažiť podobné šťastie.

Bronz z Penrithu

Už pred OH v Sydney získal Minčík svoje prvé individuálne striebro na ME v Mezzane. „Prešli sme si tam s trénerom trať, rozobral som, ako ju pôjdem a čakal som, čo mi ešte poradí. Peťo Hochschorner ma však len chytil za rameno a povedal: ,No, Ďuro, len to nebrzdi´. Vtedy som bol naštvaný. Vrchol sezóny a on mi nič viac nepovie? Neskôr som pochopil, aký to bol prejav dôvery, keď so mnou pri analýze trate súhlasil. Túto radu som si zapamätal – bolo v nej veľa povedané jednou obyčajnou vetičkou.“ Pomohla mu aj o zopár týždňov neskôr v Penrithe.

Austrálske slnko sa od rána hojdalo na rozčerenej vode. Vodnoslalomársky kanál bol obsypaný fanúšikmi z celého sveta. Juraj Minčík nevnímal nič, len zavesené žŕdky bránok pred sebou. Nepatril k favoritom, ale prvé finálové kolo zvládol majstrovsky. Bez penalizácie. Čisto. 2,30 sekundy za Tonym Estanguetom z Francúzska.

„Stroj na úspechy“, ako novinári žartovne prezývali Michala Martikána, strácal na piatej pozícii na lídra 3,92 sekundy. V Sydney sa výsledky oboch jázd sčítavali.

V druhej bol výkon Martikána fantastický. Bol najrýchlejší. Pred záverečnými dvoma jazdami Minčíka a Estangueta bolo jasné, že má medailu. Nesmierne ju chcel aj Juraj Minčík. Nachystaný na štarte s číslom 9 a so žltou prilbou na hlave. Len to nebrzdi, preletelo mu hlavou. Doberačky o zamagurských pltníkoch, ktorými ho kedysi častoval otec dvojičiek Hochschornerovcov, boli už dávno zabudnuté. „Bol som na vrchole svojej výkonnosti. Išiel som ešte o takmer sekundu lepšie, než v prvej jazde. Napriek tomu som mal v cieli čas o 0,46 slabší než Mišo. Jeho výkon bol úžasný.“

Unikátna chvíľa – dvaja Slováci s olympijskými medailami z tej istej súťaže na OH 2000: Michal Martikán so striebrom, Juraj Minčík s bronzom.
Foto
Archív SOŠV

Necelá polsekunda ho delila od striebra. Šťastie mu vyplavovalo adrenalín potokmi. Po prvý raz v histórii malo Slovensko na stupňoch víťazov na OH dvoch pretekárov. Na tom najvyššom stál medzi nimi Francúz Estanguet.

„Juraj konečne dosiahol, po čom túžil. Je veľmi dobrý pretekár. Teším sa, že sa presadil,“ chválil ho aj pred televíznymi kamerami Michal Martikán. Obaja sa tešili, revnivosť putovala do stratena. Vtedy ešte nemohol Juraj Minčík, tušiť, že sa už nikdy viac tak blízko k vrcholu nedostane. Že jeho športová kariéra práve narazila na priesečník času – predtým a potom.

„To, že mám iba jednu olympijskú medailu, mi nie je ľúto. Skôr mi je z dnešného pohľadu ľúto, že nemá inú farbu. Viem si predstaviť, že som mohol ísť o tých zopár desatín rýchlejšie. V našom športe sa úplne bez chyby nejde nikdy. Vždy záleží len na tom, aké chybičky sa urobia a hlavne, na akom mieste. Obidve jazdy som išiel takmer ideálne. Nikdy som nemal takú dobrú výkonnosť ako na OH 2000 a predsa ma Mišo zdolal. Bola to jedna z jeho pamätných jázd.“

Boj o život

Nechtiac si na sklonku kariéry zopakoval boj o život pod vodnou hladinou. Stalo sa to, keď si sadol do C2 s Maťom Benušom, ktorého neskôr v pozícii trénera priviedol v Riu de Janeiro k olympijskému striebru. „Na pretekoch v USA bola cieľová fotobunka asi meter nad veľkým valcom. Vedeli sme o ňom, no sotva sme prešli cieľom, obaja sme sa pozreli na výsledkovú tabuľu. Stratili sme koncentráciu na vode a už sme boli dolu hlavou. Prevrátilo nás. Horšie bolo, že sme sa každý, podľa zvyku zo sóla, snažili pretočiť na svoju stranu. Márne. Pretláčali sme sa. Rýchlo mi dochádzal dych. Skúste si vyhnať tepovú frekvenciu po vrcholovom výkone na 180 a zatajiť dych. Aj desať sekúnd je večnosť...“

Spomienka na Podbanské sa po rokoch zhmotnila do novej podoby. So silnejším pudom sebazáchovy. Po márnych pokusoch o eskimáka Juraj násilne vytrhol „špricku“. „Roky som nevyplával z lode. Vtedy som vyletel nad hladinu ako štupeľ zo šampanského alebo skôr ako Majka z Gurunu. Sotva som sa dostal na breh, čupol som si a opakoval, aký som blbý. Opäť ma život upozornil, že aj keď si veríte, môžu vás zaskočiť aj krízové situácie.“ 

Každá historka sa zahniezdi v pamäti svojou emóciou. Za tri desaťročia športovej kariéry sa ich nazbiera „na tony“. Šport však môže prinášať do našich životov ešte viac. „Mňa naučil zodpovednosti, dal mi schopnosť zvládať stresové situácie, plánovať veci, napĺňať vízie. Znie to ako klišé, no veľakrát som sa v duchu pozastavil nad tým, ako by som zvládol v živote náročné situácie bez školy, ktorú som v športe dostal.“

Prirovnanie tlaku pred štátnicou k napätiu na štarte olympijskej súťaže sedí, ako viete čo. „Šport ma okrem iného ,vycepoval´ na záťažové situácie. Neraz som si v duchu povedal, chvalabohu, že som bol športovec. Pomáha mi to dodnes.“

Aj pri ťažkom lúčení sa s kariérou. Vnímal negatívne vplyvy klesajúcej výkonnosti. Nezabudne však pripomenúť, že je hrdý na to, ako si včas uvedomoval, že raz skončí. „Kým nám fanúšikovia tlieskajú, málokedy myslíme na zadné vrátka. Obdivujem ľudí, ktorí skončia s vrcholovým športom a dokážu sa niekde uplatniť. Je to ťažké.“

Na post riaditeľa Športového centra polície nastúpil Minčík po odchode Mariána Kukumberga (vpravo) do dôchodku.
Foto
Archív SOŠV

Riaditeľ centra

S úsmevom mu pripomíname, že jemu sa to podarilo. Zvážnie. Aktívny vrcholový šport opúšťal už dvakrát. Z pozície pretekára, aj úspešného trénera. „Rád si dávam ciele aj výzvy,“ mrkne okom. Chce byť správny chlap na správnom mieste. Ťahá k sebe na Športové centrum polície dobrých športovcov, ktorým dokáže utvoriť lepšie podmienky. Aj bývalých športovcov, ktorí dokážu ťahať naplno aj po skončení kariéry. Spomína Borisa Valábika, Janu Kapustovú, Laca Škantára, aj ďalšie mená. Rád s nimi robí. Sú vybrúsení vrcholovým športom. Zanietení, spoľahliví, nevzdávajú sa.

Dôverne pozná šport teraz už zo všetkých strán. Aj z tej najmenej čitateľnej – funkcionárskej. „Keď som bol pretekár, myslel som si, že tréner sa má najlepšie. Keď som sa stal trénerom, otvorili sa mi oči. No nechápal som, prečo sa niekedy tak ťažko dohaduje s funkcionármi. A teraz na vlastnej koži vnímam, že je to zložitejšie, ako som si predstavoval. Myšlienky môžu byť správne, lenže musíme dodržiavať zákony, predpisy, nariadenia.“

Dodržiavanie legislatívy, výberové konania, súťaže na nákup materiálov, limitovaný počet miest v tabuľkách a mnohé ďalšie súvislosti si vyžadujú prehľad, znalosti aj manažérsky cit.

„Ešte som tu asi krátko, neoľutoval som,“ bráni sa podsúvanej otázke.  „Áno, bola ťažká doba. Asi polroka – rok, kým som sa po nástupe celkom zorientoval, prenikol som do všetkého. Šport ma naučil byť absolútne profesionálny. Sústredený na dve veci. Na dosahovanie výsledkov a na manažovanie dvoch-troch športovcov. Zrazu som vhupol do prostredia, kde máme mnohých športovcov a trénerov v rôznych športoch – a to je len jedna časť agendy, ktorú vediem.“

Chtiac nechtiac mu pribudol s jeho postavením aj „bonus“. Diplomatická, alebo ak chcete, politická rovina. Priznáva, trochu mu to komplikovalo život. No vraj mu opäť pomohli športové základy. „Prekáža mi, ak má štát filozofiu, že ho športovci chcú pri financovaní športu dobehnúť. Našťastie som to v Top tíme nepoznal. Dali mi prostriedky, povedali – rob, čo potrebuješ a dosiahni výsledky. Verili mi, a ja som ich dôveru buď naplnil, presvedčil som o efektívnom využití poskytovaných podmienok, alebo nepresvedčil. A potom som z podpory vypadol. Hovorím – nechajte nás robiť a trestajte prípadne len tých, ktorí kradnú alebo spreneveria dotácie. Prekáža mi, že štát nás dopredu podozrieva všetkých, že chceme niečo zneužiť, prípadne že žiadame viac, než potrebujeme. Tak to nie je...“

Vysoká škola života bez diplomu. Verí, že v Športovom centre polície posunie vrcholový šport dopredu. „Mali by sme zastrešiť najlepších. Nižšie úrovne športu by mal zastrešiť klub, zväz. Nemôžeme suplovať ich rolu, robiť nábor a vychovávať nové talenty. Nemáme na to prostriedky ani energiu a ešte hrozí, že urobíme zo všetkých len priemerných. Chápem, že každý sa chce dostať do strediska, no vzhľadom na limitované počty môžeme prijať len tých, ktorých viem na Ministerstve vnútra SR obhájiť. Nestrieľam náboje do prázdna...“

V lodi na divokej vode aj v úlohe trénera zažil nesporne oveľa viac slávy, než v dnešnom postavení. Navyše sa mu môže pri výmene ministra rozkolísať stolička riaditeľa športového centra. Vraj však necíti ohrozenie. Snaží sa pripomínať, že je stále športovcom. Nezaujíma ho, kto ku ktorej politickej strane patrí. „Ani ja nechcem do žiadnej vstupovať. Mám svoju prácu a pocit zodpovednosti.“ A túžbu prispievať k úspechom našich športovcov. Tých aktívnych v tvrdej medzinárodnej konkurencii. Pre bývalých zasa v nových možnostiach ich uplatnenia sa.

Pádlo v singlkanoe vymenil za riaditeľské kormidlo. Dokazuje, že aj dobráci ho môžu mať pevne v rukách...

Centrum je živý organizmus

• Ako vyzerá schéma podporovania športovcov v ŠCP?

„Vcelku je jednoduchá. Ale kľúč, ako sa dostať do strediska, je už zložitejší. Máme niekoľko kategórií. V zamestnaneckom pomere máme 84 športovcov a trénerov. Okrem toho však ďalších zabezpečujeme prispievaním na  prípravu, je to živý organizmus. V princípe ak má niekto medailu z olympijskej disciplíny, snažíme sa ho dostať do systému a vytvárať mu kvalitné podmienky na prípravu.“

• Neúspešní športovci ich strácajú?

„Limitujú nás tabuľky počtu športovcov v našom stredisku. Ak však niekomu nevyjde jedna sezóna, neznamená to automaticky rozviazanie pracovného pomeru. Nemôžeme ho zatratiť na základe krátkodobej straty výkonnosti. Príčinou mohlo byť zranenie, zlé načasovanie prípravy, krátkodobý neúspech. Musíme počkať na druhú sezónu. Samozrejme, dosahované výsledky sú kritériom posudzovania zaraďovania alebo vyraďovania športovcov z nášho strediska. Záujem športovcov o našu podporu stúpa, musíme zvažovať, koho a kedy podporíme.“

• Ťaháte k sebe aj športovcov zaradených v konkurenčných strediskách vrcholového športu na Slovensku z Dukly alebo z Národného športového centra Ministerstva školstva SR?

„Nie. Ešte sa to nestalo. Nejdeme touto cestou. Jedinou výnimkou je Ján Volko. Ale vo všeobecnosti platí, že podobné prestupy sa zrealizujú len vtedy, ak vieme športovcom utvoriť ešte lepšie podmienky, ako mali doposiaľ.“

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri