Športová psychologička: O mentálnej príprave máme skreslené predstavy, zlú kondíciu tiež nenapravíme za hodinu
Mentálna príprava športovca je dôležitá. Nemali by sme ju však brať ako niečo, čo sa dá vyriešiť za hodinu, hovorí športová psychologička Michala Bednáriková. V rozhovore hovorí o tom, s akými problémami sa na ňu športovci obracajú, o rozhodnutí Petry Vlhovej odísť z olympijských hier, ale aj o komentároch a kritike na sociálnych sieťach.
V čom všetkom spočíva práca športového psychológa?
Športový psychológ, okrem psychológie, zvyčajne dobre rozumie aj športu. Špecializácia znamená, že sa nezaujímam o daného človeka len v kontexte jeho bežného fungovania, ale v kontexte jeho športového výkonu. Takýto výkon má oproti iným výkonom svoje špecifiká. Sú tam iní ľudia, iné prostredie. Veci, ktoré fungujú v bežnom prostredí, tu nemusia fungovať.
Najčastejšie chodí športovec za športovým psychológom preto, aby nemusel ísť za tým klasickým. Príde mu to menej stigmatizujúce. Hoci sme v roku 2022, ešte stále platí, že u nás to neberieme ako niečo úplne bežné.
S akými problémami vás vo všeobecnosti športovci navštevujú?
Zvyčajne sa ku mne dostane športovec, pretože má pocit, že nezvláda nejakú situáciu v športovom prostredí. Najčastejšie je to tak, že na tréningu mu to ide a v súťaži nie. Alebo má veľmi veľké výkyvy medzi jednotlivými súťažami a nevie si ich nijako inak vysvetliť. Najskôr sa to snaží riešiť sám alebo s pomocou blízkeho okolia. Keď sa im to nepodarí, vtedy zvyčajne vyhľadáva športového psychológa.
Mala som zopár klientov, ktorý prišli "preventívne". Mali pocit, že už majú vek respektívne už mali na takej výkonnostnej úrovni, aby aj túto časť zaradili do celkovej prípravy. Prevencia však nie je až taká bežná. Klienti skôr prichádzajú v situácií, kedy sa niečo deje a nie sú spokojní.
V zahraničí sa v nedávnej dobe objavili otvorené spovede napríklad tenisových hviezd na výslní, ktoré mali psychické problémy. Spomeniem napríklad Naomi Osakovú.
Osaková nerozprávala o problémoch s výkonnosťou, ale o problémoch so zvládaním tlaku. To už nie sme pri téme výkonnosti, ale rozprávame sa o duševnom zdraví. Táto téma bola aj na olympijských hrách v Tokiu. Otvorila ju gymnastka Simone Bilesová, pridali sa k nej aj ďalší športovci. Prvoplánovo by sme očakávali, že vrcholový športovec je fyzicky aj mentálne najsilnejší. Predpokladali by sme, že keď niekto nie je v dostatočnej duševnej pohode, tak nemôže podať vrcholový športový výkon. To nie je pravda. Môže. Preto to verejnosť nemusí hneď vnímať.
Čakáme, že vrcholoví športovci sú tí hrdinovia ktorí všetko zvládnu. Každý športovec je v prvom rade človek. Tlak, ktorý v profesionálnom športe prichádza, zvládajú niekedy lepšie a inokedy horšie. Závisí to aj od iných okolností. Ako sa im funguje s priateľmi, s rodinou, ako zvládajú školu ak hovoríme o mladých športovcoch... Všetky časti ich života potrebujú byť vyladené. Ak sú, tak väčšinou nemávajú problémy, alebo ich zvládajú ľahšie.
Je možné, že športovci sú náchylnejšou skupinou na psychické problémy? Nemajú stále prostredie, zázemie, často sa presúvajú.
Z pohľadu bežnej populácie je šport nástroj, vďaka ktorému sa môžeme udržiavať zdraví psychicky aj fyzicky. Lekári aj psychológovia odporúčajú ľuďom, aby sa hýbali. Keď sa pozrieme na vrcholový šport, musíme konštatovať, že nie je o zdraví. Prichádza v ňom k zraneniam, ktoré môžu športovca vyradiť aj navždy a ukončia jeho kariéru.
Sú nejaké faktory, ktoré ak sa vyskytnú u športovca, jeho duševné zdravie je viac ohrozené ako duševné zdravie bežného človeka. Napríklad spomínané zranenia. Čím je vážnejšie a dlhodobejšie, tým je to horšie. Alebo, keď sa nepodarí športovcovi dosiahnuť nejaký významný úspech. Štyri roky sa pripravuje na olympijské hry, potom na ne príde a nepodá tam optimálny výkon. Nehovoriac o tom, že pre športovcov je to často naviazané na financovanie ďalších rokov kariéry. Ďalším stresorom môže byť aj ukončenie športovej kariéry. Naviac, mnohí športovci majú perfekcionistické črty. To môže byť pre ich šport pozitívne, ale zároveň ak svoj perfekcionizmus nemajú zvládnutý, tak to naopak môže byť ešte priťažujúci prvok keď príde náročné obdobie.
Tému psychického zdravia športovcov na Slovensku počas olympijských hier v Pekingu otvorila aj Petra Vlhová. Po zisku zlata oznámila, že nebude ďalej súťažiť, pretože je prázdna a mentálne a fyzicky vyčerpaná. Mnohí ľudia a fanúšikovia to akoby nevedeli pochopiť...
Väčšinou vieme ľahšie pochopiť veci, ktoré sme už niekedy v živote zažili. Potom prichádza na rad naša empatia, schopnosť vcítiť sa do toho, aké by to bolo, keby...
Keď zažijem nejaký veľký stres, napríklad vidím autonehodu, v momente sa v mojom tele spustí stresová reakcia, ktorá zabezpečí, že sa všetka energia dostane do svalov a do mozgu, aby som mohla konať. Trvá to nejaký čas a telo sa udržuje v stave pohotovosti. V momente, keď telo pochopí, že tá najväčšia pohotovosť skončila, tak vypne. Môže sa to udiať aj športovcovi, keď dosiahne niečo, po čom veľmi túžil. Určite nie je našou starosťou to súdiť, Petra nie je povinná skladať účty a súťažiť za každú cenu.
„Celý život som túžila po tom, aby som vyhrala olympijské zlato v slalome. Teraz sa mi to podarilo a veľmi ma to mentálne, ale aj fyzicky vyčerpalo. Nemám už takú silu tu bojovať. Tak som si to všetko dala na misky váh.
Teraz nemám silu na nič. Som prázdna, všetko som dala do toho slalomu a cítim, že by som v kombinácii nebola stopercentná a iba by som riskovala zranenie.“ – Petra Vlhová po predčasnom odchode z olympijských hier v Pekingu
Na lyžiarskych svahoch sa v tejto sezóne odohral aj ďalší zaujímavý príbeh. Mikaele Shiffrinovej nevyšlo na olympijských hrách absolútne nič. Napriek tomu sa dokázala koncentrovať a vyhrala celkové hodnotenie Svetového pohára.
Počas olympijských hier to pre ňu muselo byť veľké sklamanie. Myslím, že veľkú časť svojich vypadnutí zažila počas jedného týždňa. Niečo také ešte nezažila. Chýbala jej skúsenosť, čo v takomto prípade robiť. Zároveň to musel byť šok aj pre jej tím.
Problém pri neúspechu športovca nie je to, že sa to stane raz, ale ak sa to začne opakovať. V momente, keď sa to zopakuje niekoľkokrát, športovec sa môže dostať do začarovaného kruhu. Už na štarte stojí s tým, že je plný pochybností. Nemusí tam byť dostatočný priestor na to, aby to zo seba striasol.
Ako však neskôr ukázala, aj z veľkého sklamania sa dá dostať. Musela asi popracovať na svojej koncentrácii a uvedomiť si v čom je dobrá. Ubezpečiť sa, že má na to, aby to dobojovala a nevzdala to. A verím, že za ňou stál aj celý jej tím.
Obe lyžiarky, no najmä Mikaela dostali počas olympijských hier v Pekingu nie zrovna lichotivú spätnú väzbu na sociálnych sieťach. Športovci musia na jednej strane byť aktívni na sociálnych sieťach, kvôli sponzorom, no na druhej strane to má negatívny vplyv na ich psychiku.
Potrebujeme ovládať svoju túžbu čítať komentáre - aj to je zručnosť 21. storočia. Dá sa na to pozrieť tak, že tam píšu ľudia, ktorí tam často nemajú ani svoje mená či fotku. Môžeme si povedať, že to píše len „robot”, hoci je to skutočný človek. Väčšina by tieto veci nepovedala nahlas alebo do očí. Športovci často riešia to, čo si o nich ľudia myslia.
To s nimi väčšinou riešim tak, že robíme spolu také cvičenie. Kreslíme tri kruhy. Vo vnútornom kruhu sú tí, na ktorých športovcom najviac záleží a ich názor si vážia - píšu tam rodinu, trénerov, spoluhráčov. V strednom kruhu píšu mená ľudí, na ktorých im síce trochu záleží, ale nie sú tak dôležití ako tí v strede. Posledný najväčší kruh tvoria všetci ostatní. Keď mi bude záležať na názore 7 miliárd ľudí, budem mať problém a budem neustále v strese. Každý športovec potrebuje získať takýto pohľad.
Áno, pozitívne komentáre vedia potešiť, no často menej, ako vedia tie zlé zraniť. Športovci sa musia naučiť so sociálnymi sieťami pracovať, nevyužívať ich nonstop a nebyť na nich závislí.
Prejdime ku kolektívnym športom. Hokejisti sú spolu v tíme - tam sa takpovediac tá kritika stratí, rozloží sa medzi celý tím.
Áno, je to v niečom jednoduchšie, lebo sa to rozloží. Komentáre sa zvyčajne v takomto prípade netýkajú jedného hráča, hráčky, ale celého tímu.
Stretávate sa často aj so športovcami z kolektívnych športov?
Väčšinou pracujem so športovcami z individuálnych športov, no chodia za mnou aj jednotlivci z tímov a pracujem aj s celými kolektívmi.
Aké problémy riešite s kolektívom? Učíte ich ako lepšie spolupracovať?
Je to rozličné. Je tam sčasti aj spolupráca v tíme. Na to, aby mohli spolupracovať, potrebujú byť v prvom rade ako jednotlivci dostatočne funkční a zrelí. Najskôr teda pracujeme na individuálnych zručnostiach a až potom na tímových, pretože ak jednotlivec nevie dobre pracovať so sebou, tak bude len ťažko dobre spolupracovať s ďalšími ľuďmi.
Býva v kolektívnych športoch problém, keď sa v tíme vyskytnú silné individuality? Vie v takomto prípade nejako zasiahnuť napríklad športový psychológ?
Intervenciám v čase, keď horí, treba predchádzať. Počas zápasov netrénujete nové veci, tie trénujete v príprave. Podobne je to aj s mentálnou prípravou. Keď pracujem s kolektívom, rada pracujem aj s trénerom. Aby som vedela, že veci, ktoré považujem za dôležité, považuje za dôležité aj on.
Ako je dnes vnímaná pomoc športového psychológa v tíme? Je to bežnejšie ako pred desiatimi rokmi?
Pomaly sa to hýbe. Sú tímy, ktoré nás vyhľadávajú. V Nemecku pri športových akadémiách vyplýva zo zákona, že musia mať v realizačnom tíme športového psychológa. To u nás neexistuje. Často sa stáva, že tímy volajú športových psychológov tesne predtým, ako by už mali športovci podávať výkon. No tak to nefunguje. Je to veľmi skreslená predstava toho, ako funguje mentálna príprava. Je to rovnaký druh prípravy, ako napríklad kondičná príprava. Keď zistím, že športovec má slabú vytrvalosť, nevolám kondičného trénera, aby to za hodinu zmenil.
Aktuálne prebiehajú MS v hokeji. Sedí slovenským hokejistom rola outsidera?
Psychologicky je rola outsidera veľmi pohodlná. Nevytvára na jednotlivcov či tím taký veľký tlak na úspech. Môžu iba prekvapiť. Je to teda rola, ktorá v nejakej miere sedí každému, pretože je to akoby rola bez tlaku. Je však tiež dôležité, či tú rolu jednotlivec alebo tím aj preberie. Ak hovoríme v kontexte prebiehajúcich MS v hokeji tak si nemyslím, že by slovenskí hokejisti boli aktuálne vnímaní ako outsideri. Po úspešných OH by to bolo podcenenie súpera, ak by náš tím takto vnímali.
