Športové aktuality
14 min. čítania

Strieborný hádzanársky olympionik z Mníchova 1972 Andrej Lukošík oslavuje 5. októbra 75. narodeniny

Vladimír Mezencev
Najväčšia a najnebezpečnejšia hádzanárska zbraň Andreja Lukošíka – jeho tvrdá a presná streľba ľavou rukou...
Foto
Archív A. L.

Len traja slovenskí hádzanári sa doteraz mohli pochváliť ziskom olympijskej medaily. ANDREJ LUKOŠÍK je jeden z nich. Z tria, ktoré prispelo k striebru družstva ČSSR pred polstoročím na OH 1972 v Mníchove, žije už len on. Piateho októbra oslávi rodák z Levoče 75. narodeniny. V časopise OLYMPIC.sk jar/leto 2022 túto významnú osobnosť obsiahlo predstavil Vladimír Mezencev. Väčšinu jeho textu s drobnými úpravami zverejňujeme aj na rovnomennej webovej stránke.

ANDREJ LUKOŠÍK

Andrej Lukošík

Narodil sa 5.októbra 1947 v Levoči. S hádzanou síce začal v rodnom meste, ale jeho talent sa naplno rozvinul až v Prešove už počas stredoškolského štúdia na stavebnej priemyslovke. Hrával predovšetkým na pravej spojke a spolu so svojím bratom Jozefom sa stali dorasteneckými majstrami ČSSR (1965, 1966). Ako 19-roční obaja prešli do prvoligového tímu mužov, v ktorom vtedy hrali až štyria majstri sveta z roku 1967 (Frolo, Seruga, Gregor a Horváth).

Až na dva roky vojenčiny v ČH Bratislava celú svoju aktívnu kariéru prežil v Tatrane Prešov. Hráčsku kariéru tam ukončil ako 33-ročný. V Prešove získal dva tituly majstra ČSSR medzi mužmi (1969,1971) a tri víťazstvá v Čs. pohári. Hral na dvoch svetových šampionátoch (Na MS 1970 vo Francúzsku 7. miesto, na 1974 v NDR 6. miesto). Jeho  najväčším úspechom bol podiel na zisku striebra tímu ČSSR na OH 1972 v Mníchove. V čs. reprezentačnom tíme odohral 96 oficiálnych zápasov, v čs. I. lige 275 zápasov a strelil 606 gólov. V roku 1973 vyhral premiérový ročník ankety o najlepšieho hádzanára Slovenska.

Je držiteľ titulu Majster športu, Strieborných kruhov SOŠV a člen Siene slávy slovenskej hádzanej. Diaľkovo vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT. V súčasnosti sa ako dôchodca vášnivo venuje hubárstvu, lyžovaniu a turistike.

Nemuseli to byť ani priaznivci hádzanej, ale v Prešove i v jeho okolí asi všetci športoví fanúšikovia kedysi dokázali bez dlhého uvažovania povedať  tri krstné mená bratov Lukošíkovcov. Napriek tomu, že spoločne hrali iba jeden ročník I. čs. ligy.

Samozrejme, muži pri pive viac hovorili o hokejových bratských trojiciach Šťastných a Lukáčovcov, ale Lukošíkovci predsa len mali v niečom primát – v hádzanej sa pred nimi ani po nich už žiadne bratské trio neobjavilo. Hádzanárske trio tvorili Karol a o desať rokov mladšie dvojičky Andrej a Jozef. Karol a Andrej boli ľaváci, čo bola jedna z ich výhod, Jozef klasický pravák. Mali ešte ďalších dvoch bratov, ktorí hádzanú nehrali.

Keď dvojčatá mali dva roky, zomrel im otec. A tak Karolovi nezostávalo nič iné, iba im ho nahrádzať. Obaja ho počúvali na slovo, obdivovali ho a zároveň sa od neho učili to, čo bolo Karolovými prednosťami: vykláňačky, podstrely, prihrávky na pivota. To všetko sa však udialo až neskôr, keď po skončení základnej školy odišli z rodnej Levoče do Prešova študovať na stavebnú priemyslovku.

Doma sa síce naučili základy hádzanárskej abecedy, ale chuť neustále sa zlepšovať im dodávali články v novinách, v ktorých sa písalo o Karolových hráčskych kvalitách. Hrdí boli najmä na to, že najstarší brat sa stal reprezentantom Československa v časoch, kedy sa to podarilo skutočne iba málo hádzanárom zo Slovenska. Okrem toho, kto z ich okolia sa mohol pochváliť  tým, že majú brata, ktorý si v roku 1961 priniesol zo svetového šampionátu striebornú medailu? Vtedy kráčali po Levočských uliciach pyšní ako pávy.

Najskôr škola, potom hádzaná

Najstarší brat Karol bol nekompromisný: na prvom mieste musí byť štúdium a až po ňom šport! To bola jeho životná filozofia, ktorú nekompromisne presadzoval nielen voči sebe, ale i voči mladším dvojčatám. Jednoducho, chlapci na tréningy mohli ísť až vtedy, keď mali hotové úlohy a naučili sa to, čo sa naučiť mali. Nečudo, že Andrej i Jozef patrili medzi najlepších v učení, konkrétne na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Prešove i na hádzanárskom ihrisku.

Dôkazom toho bol aj fakt, že obidvaja boli vybraní medzi najlepších študentov z celého Československa, ktorých pozvali na stretnutie s prezidentom republiky. „Bolo to v roku 1966, keď sme navštevovali sme tretí ročník priemyslovky. Odmenili nás cestou do Prahy, kde sme sa zúčastnili na prijatí vtedajším prezidentom ČSSR Antonínom Novotným. Išlo síce o veľmi formálnu akciu, ale predsa –výlet do Prahy pre nás predstavoval veľké dobrodružstvo a spolužiaci i spoluhráči nám ho patrične závideli. K tomu, že sme prešli sitom kandidátov na členov východoslovenskej delegácie k hlave štátu prispelo i to, že obaja sme hrali v družstve, ktoré sa vtedy stalo stredoškolským majstrom ČSSR,“ vysvetľuje Andrej.

Tituly iba pre dvojčatá

V Prešove sa dvojčatá rýchlo prispôsobili požiadavkám vtedy azda najlepšieho slovenského mládežníckeho trénera Ota Bandu. Našli si miesto v zostave rovesníkov, z ktorých sa prevažná väčšina stala členmi širšieho prvoligového tímu mužov, plného hádzanárskych hviezd. O kvalite tohto tímu svedčí, že sa v rokoch 1964 a 1965 stal majstrom ČSSR v kategórii starších dorastencov.

Dve bratské dvojice v drese Tatrana Prešov: zľava – Rudolf Horváth (majster sveta 1967), Marián Horváth, Jozef Lukošík, Andrej Lukošík (striebro z OH 1972).
Dve bratské dvojice v drese Tatrana Prešov: zľava – Rudolf Horváth (majster sveta 1967), Marián Horváth, Jozef Lukošík, Andrej Lukošík (striebro z OH 1972).
Foto
Archív A. L.

Andrej Lukošík sa po prvýkrát medzi mužmi v boji o ligové body predstavil v auguste 1966 proti Slavii Praha, aj to len „vďaka“ zraneniu Vasiľa Greňu. Jozef  si musel počkať ešte o niekoľko týždňov dlhšie než Andrej. Všetci traja si zahrali spolu v ročníku 1966/67, potom Karol Lukošík ukončil kariéru. Následne  Andrej a Jozef narukovali na vojenčinu do vtedajšej ČH Bratislava.

„Asi sme Karola v tom prvom spoločnom ligovom stretnutí nesklamali. Po jeho skončení  totiž urobil to, čo dovtedy nikdy – pozval nás na pivo, ktorého chuť sme dovtedy ani poriadne nepoznali. Týmto gestom dal najavo, že sme ho nesklamali a ako celé trio sme podali solídny výkon“, spomína s odstupom viac ako polstoročia Andrej Lukošík.

V roku 1972, keď na olympijských hrách v Mníchove bojovali o medaily aj čs. hádzanári, Andrej Lukošík mal už svoju reprezentačnú premiéru dávno za sebou. Dokonca aj účasť na majstrovstvách sveta vo Francúzsku v roku 1970. Ale to vôbec neznamenalo, že si oblečie aj olympijský dres. „Tréner Jiří Vícha uprednostňoval českých hráčov a tak tí z východnej časti republiky museli byť výrazne lepší, než napríklad hádzanári z Prahy, Plzne, Karvinej či iných miest,“ konštatuje po dlhých rokoch Andrej.

„Nakoniec sme olympijský sľub skladali traja hádzanári zo Slovenska – brankár Peter Pospíšil, môj oddielový kolega Vincent Lafko a ja. Myslím si, že našu trojicu presadil druhý tréner čs. olympijského výberu Ladislav Šesták, ktorý Vincovi a mne dal šancu už v prešovskom prvoligovom tíme a k nám pridal ešte Petra. Pritom ja som bol zo slovenského tria najmladší,“ hovorí Andrej Lukošík.

Prekvapujúca cesta do olympijského finále a senzačné striebro

Andrej Lukošík počas vrcholného obdobia svojej hádzanárskej kariéry.
Andrej Lukošík počas vrcholného obdobia svojej hádzanárskej kariéry.
Foto
Archív A. L.

Čs. hádzanárov v Mníchove nikto nepovažoval za kandidátov na niektorú z olympijských medailí. Napriek tomu, že pred piatimi rokmi sa stali majstrami sveta. To však bolo už dávno. MS 1970 vo Francúzsku odhalili veľa slabých miest v tíme. Siedme miesto predstavovalo veľké sklamanie. Omladený kolektív musel získať patričnú rutinu a preto kandidátov na miestenku do Mníchova čakalo až 58 (!) medzištátnych zápasov, ktoré kompletne preverili schopnosti vybraných hráčov.

V troch zápasoch v základnej skupine Lukošík pre vírusové ochorenie nehral. V úvodnom súboj s najlepším africkým družstvom z Tuniska bol favorizovaný tím ČSSR zbytočne nervózny, ale aj tak vyhral 25:7. V dueli s Islandom súper ešte tri minúty pred koncom Severania viedol 19:16, ale našim sa podarilo vyrovnať. Tretí zápas proti NDR Víchovým zverencom nevyšiel. Pri rovnosti bodov s Islandom však postúpili z druhého miesta ďalej vďaka lepšiemu celkovému skóre – 56:40 verzus 57:51.

V ďalšej fáze turnaja družstvo ČSSR zdolalo sebavedomých Švédov 15:12. Už uzdravený Lukošík mohol nastúpiť až v ďalšom súboji proti ZSSR. Dostal za úlohu brániť Vasilija Iľjina, ktorý v predošlom zápase skóroval až sedemkrát. Proti družstvu ČSSR sa však sovietsky kanonier strelecky nepresadil ani raz. Zato Lukošík gólom v poslednej minúte pečatil naše víťazstvo 15:12. Po ňom tím ČSSR postúpil do boja o zlato. Vďaka lepšiemu celkovému skóre odsunul svojich družstvo NDR napriek prehre vo vzájomnom zápase len do súboja o bronz.

Strieborný tím hádzanárov ČSSR z OH 1972 v Mníchove s medailami v olympijskej dedine. Z tria Slovákov Peter Pospísil v dolnom rade prvý zľava, v hornom rade Andrej Lukošík celkom vpravo a Vincent Lafko tretí sprava.
Strieborný tím hádzanárov ČSSR z OH 1972 v Mníchove s medailami v olympijskej dedine. Z tria Slovákov Peter Pospísil v dolnom rade prvý zľava, v hornom rade Andrej Lukošík celkom vpravo a Vincent Lafko tretí sprava.
Foto
Archív SOŠM

Finálový duel proti Juhoslávii nemal jasného favorita, pretože z predošlých šiestich vzájomných zápasov tri duely vyhral jeden tím a tri druhý. Družstvo trénerov Jaroslava Víchu a Ladislava Šestáka nastúpilo na finále akoby uspokojené so ziskom striebornej medaily. Juhoslovana sa rýchlo ujali vedenia 4:0, potom zvýšili skóre na 8:2, neskôr na 14:6 a za stavu 19:10 v 54. minúte bol už zápas v podstate rozhodnutý. Konečný výsledok bol 21:16, keď naši nepremenili až päť sedmičiek.

Družstvo ČSSR dosiahlo viac, než očakávali aj tí najväčší optimisti. Postarali sa v Mníchove o jedinú našu medailu v kolektívnom športe – a historicky jedinú v hádzanej. Žiaľ, polstoročie od historického úspechu si mohli pripomenúť len ôsmi hráči zo strieborného tímu – Ivan Satrapa, Vladimír Jarý, Vladimír Haber, Andrej Lukošík, Jiří Krepindl, Ladislav Beneš, Pavel Mikeš a Jaroslav Škarvan. Ostatní sa postupne odobrali na druhý. A takisto aj obaja tréneri Jiří Vícha a Ladislav Šesták, podľa Andreja Lukošíka najlepší tréner, ktorého poznal a pod vedením ktorého hral.

Spoluhráči aj nenahraditeľní priatelia Lafko a Pospíšil

Andrejovi Lukošíkovi veľmi chýbajú najmä jeho dvaja slovenskí „parťáci“ zo strieborného tímu ČSSR – Peter Pospíšil a Vincent Lafko. Prvý zomrel už 17. apríla 2006 a druhý 15. decembra 2012.

„S Petrom Pospíšilom sme sa ja a brat Jozef zblížili už v rokoch 1967 – 1969, keď sme vojenčili v Červenej hviezde Bratislava. Peter bol o niečo starší od nás, už vtedy fotografoval a vďaka nemu mám stále snímky z našich zájazdov do Alžírska, Švédska i Švajčiarska. Nepamätám sa, že by za ne chcel od nás nejaké peniaze, vždy nám ich daroval. Aj on rátal s tým, že po základnej vojenskej službe zostaneme v Bratislave, ale kvôli tomu, že mama sa už presťahovala do Prešova, sme sa rozhodli vrátiť sa tam aj my s Jozefom. Potom sme sa stretávali pri vzájomných ligových zápoleniach a neskôr v reprezentácii, v ktorej však nedostával veľa príležitostí.“

Andrej Lukošík si spomína, že v priebehu prípravy na olympiádu i počas nej bol Pospíšilovým spolubývajúcim bol vždy Vinco Lafko, jeho zase Pavel Mikeš.

„Peter svoje brankárske kvality ukázal v semifinálovom zápase na olympiáde proti Sovietskemu zväzu. Mal veľký podiel na tom, že toto stretnutie sme vyhrali a mali tak už isté strieborné medaily. Nikdy nezabudnem na jeho príchod do Prešova v roku 1975 už ako profesionálneho fotoreportéra týždenníka Štart, keď spoločne s jednou kolegyňou pripravili o Karolovi, Jozefovi a mne veľmi peknú reportáž. Spomínam aj na naše príjemné stretnutie o desať rokov neskôr v Prahe na olympijskom plese, boli sme tam obaja s manželkami, bavili sme sa s Věrou Čáslavskou, Jožom Plachým a s ďalšími prominentnými športovcami,“ vyťahuje z pamäti.

„Keby som mal Petra charakterizovať iba niekoľkými slovami, tak musím povedať, že bol skvelý brankár, vynikajúci športový fotoreportér a výborný priateľ. Žiaľ, odišiel z tohto sveta predčasne týždeň pred svojími 62. narodeninami. Svoju prácu skutočne miloval, ale večne sa niekam ponáhľal... Bol dohromady na pätnástich olympiádach, letných aj zimných, kde vyhotovil mnoho fotografií, ktoré sa potom objavili v množstve reportáží aj v knihách,“ oživuje si Andrej spomienky na dobrého priateľa.

Andrej Lukošík a Vincent Lafko so striebornými olympijskými medailami.
Andrej Lukošík a Vincent Lafko so striebornými olympijskými medailami.
Foto
Peter Pospíšil

Na Vincenta Lafka má Lukošík spomienky už z rodnej Levoče. „Bol o dva roky starší než my s Jozefom a tak aj v hádzanej mal pred nami určitý náskok. Končili sme základnú školu a Vinco už hral druhú ligu za mužov Levoče. Potom sme však dlhé roky hrávali spolu v Prešove. Na rozdiel od nás Vinco celý svoj život spojil s hádzanou, a to i napriek tomu, že po zranení musel zanechať aktívnu činnosť. Dal sa na trénerskú dráhu a aj tá bola v jeho prípade úspešná. Spoločne s Martinom Gregorom doviedli Tatran v roku 1993 k poslednému titulu majstra Československa. Úspešne sa angažoval aj v Olympijskom klube Prešov, bol jeho prvým predsedom, objavil pre nás plážovú hádzanú...  Ako člen výboru klubu som mu pomáhal v práci, ale v decembri 2012 nečakane zomrel. Dlhé roky sme mali k sebe veľmi blízko, medzi sedmičkami i mimo nich, spájalo nás veľmi veľa. Dlho som si musel zvykať na to, že sa už nestretneme...“

Nevyblednuté spomienky na radostný i tragický Mníchov

Nebyť tej obrovskej tragédie, ktorú spôsobili palestínski teroristi z organizácie Čierny september, mal by na olympiádu v Mníchove v pamäti dodnes len tie najsvetlejšie spomienky na krásne zážitky. Až dovtedy si pokojný život v Mníchove plne užíval. „Voľné večery mi vypĺňali aj návštevy kina, chodil som napríklad na premietanie u nás v tom čase neznámych chaplinoviek. Ak som mal možnosť, išiel som na atletiku. Potešil ma zlatý hod diskára Ludvíka Daněka, aj bronz Evy Šuranovej v skoku do diaľky. Na druhej strane som bol smutný z toho, že Jožovi Plachému sa nepodarilo zopakovať nečakaný úspech spred štyroch rokov v Mexiku a jeho cesta za medailou skončila už v semifinále,“ zalistoval si vo svojich spomienkach Andrej Lukošík.

Teroristický útok proti izraelskej výprave s tragickými dôsledkami však 5. septembra všetko zmenil. „Samozrejme, v prvom rade je mi stále smutno pri spomienke na zabitých jedenástich členov izraelskej olympijskej výpravy. Išlo o nevinné obete, ktoré zavraždili títo zabijaci a tento akt sa do dejín olympijského hnutia zapísal tými najčernejšími písmenami. Bolo to pred našim finále s Juhosláviou a veľa nechýbalo, že by sa neuskutočnilo. Veď hry na jeden deň prerušili a vážne sa uvažovalo o ich predčasnom ukončení. Našťastie k tomu nedošlo, ale tento hrozný čin sme prežívali veľmi ťažko,“ spomína.

V Mníchove domáci pripravili podujatie s typickou nemeckou precíznosťou. Až do teroristického útoku všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky. Až na prísne stráženie olympijskej dediny... „Aj ja som v nej stretol ľudí z Prešova i Bratislavy, ktorí sa do nej dostali a nemali tam čo robiť, boli to iba návštevníci športových súťaží. S takýmto útokom palestínskych teroristov však vtedy nerátali ani najskúsenejší bezpečnostní analytici,“ prezrádza.

Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Andrejovi Lukošíkovi srdečne blahoželá!

Juniorský olympijský tím 2024
2 percent nadacia

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri MOV