Športové aktuality
11 min. čítania

Tréner džudistov Rastislav Mezovský, ktorý priviedol Jozefa Krnáča k striebru na OH v Aténach 2004: V športe na Slovensku sa treba pozrieť na prerozdelenie financií

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Rastislav Mezovský (vľavo) s Jozefom Krnáčom po zisku striebra na OH v Aténach 2004
Foto
TASR/Radovan Stoklasa

Tréner džudistov Rastislav Mezovský sa štyrikrát zúčastnil na olympijských hrách, pričom Jozef Krnáč pod jeho taktovkou získal striebro na OH v Aténach 2004. Džudu i slovenskému športu podľa neho chýbajú športoviská a spravodlivé prerozdelenie financií. Po zdravotných komplikáciách by si opäť rád obliekol kimono a pomohol nájsť nového Krnáča.

Rastislav Mezovský sa narodil 18. 8. 1958 v Bratislave. Vo svojom rodnom meste sa dostal najskôr k vodnému pólu a v dvanástich rokoch začal s bratom a kamarátmi s džudom. Po úspechoch s trénovaním v mládežníckych kategóriách dlhé roky pôsobil ako hlavný tréner slovenskej reprezentácie v džude. Svojich zverencov viedol na štvoro olympijských hrách – Sydney 2000, Atény 2004, Peking 2008 a Londýn 2012. Jozef Krnáč pod jeho vedením okrem iného získal striebornú medailu na OH v Aténach 2004. Mezovský trénersky pôsobí v klube Slávie STU Bratislava, s ktorým je spojená celá jeho kariéra.

Ako ste sa dostali k športu? Kto bol váš prvý tréner?

Najprv som sa venoval vodnému pólu v Bratislave. Na jednom z internátov v Starom Meste realizovali nábor na tento šport. Išiel tam aj spolužiak zo základnej školy, takže najskôr som bol vodný pólista. Po roku-dvoch sme sa s bratom a ďalšími kamarátmi išli pozrieť na nábor v džude. Vtedy som mal dvanásť rokov. Išlo o klub Slávie SVŠT Bratislava, ktorý sa dnes volá Slávia STU Bratislava. V ňom som ostal až doteraz. Tréneri sa v začiatkoch pri nás v podstate striedali. Pamätám si, že jeden z nich bol Milan Majerník.

Ako si spomínate celkovo na vašu športovú kariéru?

Keď sme súťažili v mládežníckych kategóriách, bolo to iné ako teraz. My sme prišli zo školy, „odhodili“ sme tašku, prezliekli sme sa a vybehli von. Teraz sa rodičia boja púšťať deti na ulicu. Moja športová kariéra sa skončila príliš skoro. Keď som mal dvadsať rokov, mali sme v našej telocvični na hosťovaní klub samba. Bez rozcvičky som išiel zápasiť. Jeden zápas bol podľa pravidiel džuda, druhý podľa samba. Vážil som vtedy približne 70 kg a stokilový sambista mi pretlačil koleno. V priebehu roka-dvoch som ešte skúšal súťažiť, avšak stále mi to opúchalo. Artroskopickým spôsobom sa vtedy ešte neoperovalo. Keď mi tretíkrát ťahali krv z kolena, tak som sa rozhodol ukončiť športovú kariéru.

Rozhodli ste sa hneď po skončení aktívnej činnosti presedlať k trénerstvu?

Nadviazalo to na ňu. S bratom sme začali trénovať. Na bratislavskom internáte Juraja Hronca sme spravili nábor detičiek. Postupne nám odrastali i pribúdali zverenci. Trikrát sme vyhrali s našimi dorastencami majstrovstvá Slovenska družstiev. Spolupracovali sme s klubom Pozemných stavieb Bratislava, z ktorého pochádza aj Jozef Krnáč. Na česko-slovenskom šampionáte sme s touto generáciou skončili druhí ako tréneri amatéri. Študoval som vtedy na vysokej škole. Prehrali sme s Baníkom Ostrava, ktorý v tom čase mal vo finále dvoch profesionálnych trénerov. V mojich trénerských začiatkoch u nás zápasili Marek Matuszek, terajší tréner vo VŠC Dukla Banská Bystrica, alebo Paľo Krejčí, generálny sekretár Slovenského zväzu džuda.

Mali ste nejaký trénerský vzor?

Na základe prístupu k džudu ním bol Čech František Jirsák, s ktorým som dlhé roky spolupracoval. Bral som ho ako staršieho brata, od ktorého som čerpal poznatky. Reprezentoval aj Česko-Slovensko, vedel vďaka tomu veľa o príprave špičkových pretekárov. Diskutovali sme často spolu. Hovoril mi o tom, ako to bývalo. Chodievalo sa do NDR. Počas existencie federálneho štátu som trénoval slovenských dorastencov a on juniorov. Pôsobil aj v Dukle a po rozdelení Česko-Slovenska odišiel do Prahy.

Niektoré úspechy zo začiatku kariéry ste spomenuli. Ktoré si vážite celkovo najviac?

Jednoznačne je to olympijská medaila s Dodom Krnáčom, ktorý získal v Aténach 2004 striebro. Netipoval by to vtedy ani ten najväčší optimista. Ja som bol väčšinou vo vyjadreniach opatrný, novinári ma označovali dokonca za pesimistu. Pri Dodovom úspechu išlo o šok. V tom čase sme mali iný systém renkingu v porovnaní so súčasnosťou, čo sa týka kvalifikácie na OH. Postúpil z predposledného miesta. Už aj to hovorilo, že nemal byť kandidát na cenný kov. Pod piatimi kruhmi „vychytil“ formu. Ako zvykne hovoriť, keď sa ráno dobre zobudí, tak ide ako hodinky. Bol taký typ, že sa v prípade dobrej formy zlepšoval na súťažiach od zápasu k zápasu. V porovnaní s našou generáciou bol výnimočný. Keď sme sa blížili k vrcholu my, zväzovalo nám to nohy, ale on sa dokázal namotivovať. Šokoval ma aj na historicky prvých majstrovstvách sveta juniorov v Portugalsku, na ktorých získal zlato.

Prvý raz ste sa zúčastnili na olympijských hrách v Sydney 2000. Bolo to pre vás niečo výnimočné?

Trénersky som tam sprevádzal Mareka Matuszeka. Celá atmosféra i samotné Sydney vo mne zanechali super pocity. Dá sa povedať, že žiadne iné mesto ma doteraz tak neočarilo. Spomínam si na tie zálivy, z ktorých bol každý iný. Išlo nielen o dojem z pohľadu športu, ale aj vôbec z mesta. Doprava fungovala vynikajúco. V roku 2000 ešte nebola napätá atmosféra z možných teroristických útokov.

Následne ste na OH v Aténach 2004 stáli za striebrom Jozefa Krnáča. Označili by ste ich za pre vás najvýznamnejšie?

Jasné, išlo o vrchol. Výhodou bolo, že sa na nich zúčastnili dvaja naši športovci - Jozef Krnáč a Zoltán Pálkovács. V rámci dobrých vzťahov sa mi podarilo do gréckej metropoly "pretlačiť" ako sparingpartnera Libora Pulca. Nebol v oficiálnej výprave, ale fungoval v rámci podporného tímu. Býval na opačnom konci Atén. Chodil na tréningy s našimi pretekármi. Slovenský olympijský výbor na to schválil prostriedky. Libor je veselá povaha a Dodo sa aj vďaka nemu nesústredil na to, že ide o účasť na olympijských hrách. Stalo sa, že deň pred ziskom medaily boli spolu pri mori a Libora pohrýzol pes do lýtka. Riešili ošetrenie a veci mimo športu. Možno Dodova hlava fungovala ináč a nesústredila sa na to, že ide na druhý deň súťažiť. Sparing Jozefovi značne pomohol k úspechu.

Vašu tretiu účasť pod piatimi kruhmi ste si pripísali v Pekingu 2008. Ako na to spomínate?

Jozefovi sa v dôsledku zranení už nepodarilo prebojovať pod päť kruhov. Mal aj odpílenú časť kľúčnej kosti. Operoval ho nebohý doktor Lupták. Jozef musel podstúpiť takisto plastiku kolena. Podarilo sa tam však kvalifikovať Zolovi Pálkovácsovi. Atmosféru mesta som už poznal, keďže som ho navštívili počas jednej z univerziád. Priznám sa, že som si nechodil pozerať pamiatky.

Pôsobili ste taktiež na olympijských hrách v Londýne. Aké spomienky ste si odniesli z britskej metropoly?

Tam som bol s Milanom Randlom, ktorý vyrastal popri spomenutých pretekároch. Okrem úlohy trénera som spolukomentoval zápasy džuda v Slovenskej televízii. Mal som teda aj iné vyťaženie.

Zanechali vaše štyri olympijské účasti pozitívne dojmy?

Každý športovec hovorí, že jeho sen je účasť pod piatimi kruhmi. Samozrejme, chcú dosiahnuť aj čo najlepšie umiestenie. To isté si myslím z pohľadu trénera. Na olympijské hry sa musíte kvalifikovať cez systém. Nie je to automatické, že by si to napríklad bohatí zaplatili. Mne sa to podarilo štyrikrát. Mojou úlohou bolo dostať tam čo najviac športovcov a splniť im sen. Zároveň som mohol ostatným džudistom na Slovensku ukázať, že je možnosť dostať sa pod päť kruhov.

Ako sa spolupracovalo s medailistom z vrcholných podujatí Jozefom Krnáčom?

Bývalý generálny sekretár Slovenského zväzu džuda mi hovoril, aby som vydal memoáre. (smiech) Táto otázka by však bola patričná skôr na Doda. Začali sme spolupracovať, keď mal trinásť rokov. Pokiaľ by to nefungovalo, tak by som si hľadal niečo iné. Nebolo to tak, že by som sa ho držal ja alebo on mňa. Išlo to ako po masle. Každý má aj svoje muchy a musel som sa mu niekedy trochu prispôsobiť, aby sme dosiahli čo najlepší výsledok. Teraz už pôsobí aj on ako tréner. Môžeme vidieť, že dnes pretekári nie sú typologicky taký ako on.

Mysleli ste si o striebornom medailistov z Atén 2004 od začiatku, že má talent?

Téma talent je možno na samostatnú debatu. Mal danosti, čo sa týka povahy. Vytýčil si cieľ už ako dieťa a chcel niečo dosiahnuť. V rodine ho maximálne podporovali. Dá sa povedať, že mal vôľu, chuť a chcenie obetovať všetko pre úspech. Dobre sa učil. Po športovom gymnáziu študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave (FTVŠ). Nebolo treba ho nútiť, aby chodil na tréning. Skôr bol v šoku, keď mal voľno. Keď sa preberalo niečo nové vzhľadom na techniku, v porovnaní s ostatnými si dokázal zapamätať najviac.

Vidíte budúcnosť džuda vo svetlých farbách?

Tým, že je teraz odstávka športu, nevieme, ako to bude vyzerať do budúcna. Týka sa to aj ostatných športov. Zrušili nominačné turnaje na olympijské hry. U nás bežal dvojročný kvalifikačný proces a ktovie, ako sa to celé utrasie. Tokio bude zaujímavé. Uvidíme, akým spôsobom sa budú dať splniť kritériá. Niektoré športy majú štyri turnaje rozdelené počas celého roka. My sme mali obrovské množstvo súťaží, na ktorých sa zbierali body do renkingu. Džudo malo dosť silné postavenie na olympijských hrách, keďže z pohľadu zastúpenia krajín sme jeden z najpočetnejších športov.

Je z vášho pohľadu nejaký problém vo vašom športe na Slovensku? 

Môj názor je, že hlavne u mládeže to môže spôsobiť v dôsledku súčasnej situácie zanevrenie na šport. Nemajú aktuálne súťaže. Pretekár sa v minulosti mohol sústrediť na nominačné a iné turnaje. Nešlo len o seniorských či juniorských reprezentantov, ale aj napríklad aj o zápasníkov na univerziáde. Okrem FTVŠ vysoké školy nepodporujú individuálny študijný plán. Športovci vidia, že sa športom neuživia. Je tu aj faktor toho, že sa mládež venuje počítačovým hrám. Nebudujú sa športové haly. Mali sme v rámci Slávie STU „satelity“ na školách. V dôsledku opatrení sa nemôže úplne plnohodnotne trénovať. Slovenský zväz džuda nedokáže zaplatiť trénerov. Aj Jozef Krnáč je zamestnaný ako učiteľ telesnej výchovy. Máme len dvoch profesionálnych trénerov v rámci VŠC Dukla Banská Bystrica.

Ak by to bolo na vás, vylepšili by ste niečo celkove v športe na Slovensku?

Treba sa pozrieť na finálne prerozdelenie peňazí. Nedá sa povedať, že si športovci majú hľadať sponzorov. Kedysi bola na najvyšších miestach taká teória, že najprv treba dosiahnuť výsledky. Na základe toho sa dostanete do Top tímu a budete mať peniaze. K výsledku sa treba prepracovať. Dovtedy bude platiť všetko kto? Rodičia? Je to zložitejšie. Mladí športovci často končia po strednej škole.

Veľa ste už džudu odovzdali. Akým spôsobom máte záujem v ňom naďalej pôsobiť? 

Momentálne som na predčasnom dôchodku. Na základe toho som ukončil pracovný pomer so Slovenským zväzom džuda, hoci sme sa dohodli, že v prípade potreby im pomôžem. Momentálne sa po zdravotných komplikáciách trochu rozbieham a chodím do posilňovne. Všetko by malo byť v poriadku. Problémy mi robí už len koleno, s ktorým sa to vlečie už roky. Rád by som pôsobil opäť ako tréner. Mal som najvyššiu licenciu skúšobného komisára a chcel by som si ju obnoviť. Mohol by som napríklad skúšať mladých na rôzne technické stupne alebo pripravovať ich v skúškach na získanie danu.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Niektorí rodičia, ktorí prihlasujú svoje deti na džudo, ani nevedia, o čo v ňom presne ide. Nie je jednoduché im niečo odkázať. Tí starší sa už musia sami uchytiť. Členská základňa sa znižuje a máte menšiu šancu nájsť talenty. Želal by som im však kvalitných trénerov a nech sa dokážu športom uživiť.

Podujatia a športovci
Šport
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri