Športové aktuality
Rozhovor
9 min. čítania

Trénerka Jána Volka Naďa Bendová: Náš vzťah by som popísala ako rodinný

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Pavel Neubauer

Naďa Bendová priviedla spolu s Róbertom Kresťankom Jána Volka k jeho najvýznamnejším úspechom. Rodáčka z Bratislavy by rada svojho atletického „syna“ videla na štarte pod piatimi kruhmi, čo by sa mohlo podariť na budúci rok v Tokiu. Takisto má pod taktovkou viacerých ďalších zverencov, ktorí by mohli pokračovať v šľapajách slovenského rekordéra na 60 m, 100 m i 200 m.

Úspešná atletická trénerka Naďa Bendová sa narodila 25. februára 1975 v Bratislave. Vo svojom rodnom meste absolvovala Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského – odbor trénerstvo atletiky. Následne bola dvadsať rokov zamestnaná ako letuška, popri tom sa venovala mladým atlétom. Jána Volka priviedla spolu s Róbertom Kresťankom k viacerým významným úspechom, ako sú titul halového majstra Európy na 60 m v Glasgowe 2019, striebro na 60 m na halových majstrovstvách Európy v Belehrade 2017, zlato na 200 m a striebro na 100 m na ME do 23 rokov v Bydhošti 2017 či striebro na II. Európskych hrách v Minsku 2019. Je profesionálnou trénerkou v rámci Športového centra polície a podieľa sa taktiež na príprave v športovej akadémii NAŠA ATLETIKA.

Aká bola vaša atletická cesta, čo sa týka aktívnej činnosti?

Na atletiku som začala chodiť ako desaťročná vďaka ockovi. So sestrou nás priviedol na štadión Interu Bratislava, ktorého sme boli členky. Následne som sa presunula do AC Bebet Bratislava pod pána trénera Bezdíčka, išlo o prvý súkromný klub v našom hlavnom meste. Až do konca vysokej školy som bola aktívne v atletike a zhruba po dvadsiatich rokoch som sa k nej vrátila ako trénerka.

Hovoríte, že ste si dali pauzu s vrcholovou atletikou približne na dvadsať rokov. Čo ste robili medzitým a kedy padlo rozhodnutie vrátiť sa výraznejším spôsobom ku kráľovnej športov?

Mám vyštudované trénerstvo atletiky a v podstate prirodzene som inklinovala k športu. Fakulta telesnej výchovy a športu bola pre mňa prirodzená voľba. V roku 1997, keď som ukončila vysokú školu, bolo takmer nemožné byť profesionálny tréner atletiky. Dala som sa teda na učiteľstvo, no pri ňom som vydržala dva mesiace. Ani v súčasnosti nie je jednoduché stať sa trénerom na plný úväzok. Mne sa to podarilo až po zisku zlata s Jánom Volkom na halových majstrovstvách Európy. Medzitým som pracovala tých dvadsať rokov ako letuška. Popritom som sa venovala trénerstvu detí. Následne som už pripravovala Janka, všetko mi však stále hradil a financoval manžel. Potom som získala polovičný úväzok v Národnom športovom centre a druhý rok som profesionálna trénerka v Športovom centre polície.

Úradujúci halový majster Európy v behu na 60 m Ján Volko je váš najúspešnejší zverenec. Mohli by ste nám popísať spoluprácu s najrýchlejším Slovákom?

Spolupracuje sa nám určite dobre. Janka berieme ako naše ďalšie dieťa. Dúfam, že nám to jeho mamina odpustí. Je nám ako vlastný. Myslím si, že pokiaľ tréner berie športovca iba ako číslo alebo niečo, čo mu generuje výsledky, tak to nikdy nemôže fungovať. Janko je pre nás v prvom rade skvelý človek a s tým súvisia úspechy či výkonnosť. Vyrástol s našimi deťmi a hlavne s naším synom, pre ktorého je vynikajúci príklad. Náš vzťah by som popísala ako rodinný a veľmi blízky.

Viacero vašich trénerských úspechov sme už načrtli. Ktorý z nich by ste vyzdvihli?

Ťažko povedať. Pre mňa je každý jeden úspech či medaila dlhodobým cieľom, ktorý sme dosiahli. Išlo o zaslúženú odmenu. Každý úspech bol iný. V mládežníckej atletike sme si nedávno pripomínali titul majstra Európy do 23 rokov v Bydhošti, kde Ján Volko zabehol najlepší čas šampionátov v histórii na 200 metrov. Následne prišla kategória dospelých, v ktorej je pre bieleho šprintéra priam až zázrak presadiť sa. Každá medaila, ktorú získal medzi seniormi, je výnimočná. Pri prvej striebornej na 60 metrov na halových majstrovstvách Európy v Belehrade 2017 sme zažili šok. Vtedy prerazil v európskej atletike. Zlatá medaila na rovnakej trati na halovom európskom šampionáte v Glasgowe 2019 prišla po extrémnom vyčerpaní a extrémnom strachu, pretože bežal zranený. Nikto z nás nevedel, ako to dopadne. Pre nás je to veľké zadosťučinenie. Všetky ostatné rekordy a medaily boli tiež niečím zvláštne, ale zmienené momenty si budem pamätať ešte veľmi dlho.

Máte ešte nejaké méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť ako trénerka?

Janko nie je môj jediný zverenec. S každým jedným máme určité individuálne ciele. Líšia sa len v tom, že pri jednom by sme chceli doliečiť zranenia, aby mohol naplniť svoj talent. Keď sa to podarí, bude to pre mňa splnený sen. Pri ďalšom to bude o tom, aby ostal pri športe. Pri Jankovi je to náročnejšie. Niekedy na ňom vidno menšie sklamanie, že zabehne preňho obyčajný čas, ktorý by bol inokedy z ríše snov. Jeho latka, čo sa týka cieľov, je však nasadená veľmi vysoko. Povedala by som, že cesta je pre nás vzácnejšia ako samotný cieľ. Prežívanie tohto obdobia by som pravdepodobne označila za väčšiu odmenu ako úspech. Jednoznačne sa chceme kvalifikovať na olympijské hry do Tokia, ktoré sa, verím, uskutočnia na budúci rok. Máme za posledné roky jedinečnú šancu, čo sa týka slovenskej atletiky, aby sa dostal náš šprintér pod päť kruhov. Zatiaľ mu to však nie je dožičené. Pred štyrmi rokmi bol príliš mladý. Momentálne už začínam byť trošku skeptická v tom, že sa olympijské hry udejú. O štyri roky môže byť na šprintéra už príliš starý. Preto máme veľkú motiváciu sa tam dostať.

Naskytá sa otázka - Mohol by sa Ján Volko posunúť na hranicu magických 10 sekúnd na 100 metrov prípadne na rozhranie 20 sekúnd na dvojnásobnej trati?

Momentálne sme na hrane jeho možností, čo vieme už nejaký čas. Teraz bude záležať na okolnostiach, ktoré s tým súvisia. Nie je to len o športovcovi a jeho trénerovi. Ide o to, aby všetko do seba zapadlo. Musí to byť celistvé, aby výkon mohol byť maximálny. Ak sa k zdraviu a príprave pridajú ideálne poveternostné podmienky, tak sú časy okolo 10 a 20 sekúnd v jeho silách. Či to bude pod túto hranicu, ťažko povedať. Zoberme si však, že na svete máme len dvoch-troch šprintérov svetlej pleti, ktorým sa to podarilo. Keď sa na to pozrieme reálne, išlo by o zázrak.

Ako vidíte budúcnosť slovenskej atletiky či šprintu, keďže sa mu venujete v rámci vašej trénerskej činnosti najviac?

Keď porovnáme šprintérske disciplíny a atletiku spred štyroch rokov a dnes, sme úplne inde. Myslím tým v počte zúčastnených, čo je skvelé. Rovnako sa však zvýšila aj úroveň. Vidíme to hlavne v tom, keď sa pozrieme, aké časy v priebehu rokov stačia na semifinále a finále na majstrovstvách Slovenska. Ide to hore. V skupine mám atlétov, ktorí by mohli nasledovať Janka. Verím, že skúsenosti, ktoré sme nadobudli, dokážeme využiť na vychovanie jeho nasledovníka. Nie som si však istá, či výsledky budú až také výrazné. Takéto výkony sa vyskytujú len u jedného z 10000 detí. Pri našej základni to nie je jednoduché. Mám veľkú radosť z toho, že Janko prilákal deti k športu. Viacero z nich chce byť ako on. Myslím si, že v momentálnej situácii šport a atletika potrebujú také vzory, ako je Janko. On je vzorom nielen v športe, ale aj v živote.

Pozrime sa aj na najbližšiu budúcnosť. Čo vás čaká, ak sa pozrieme na plnenie limitov?

Bohužiaľ, svetová atletika poňala aktuálnu situáciu veľmi neštandardne. Nie je to podľa našich predstáv. Nemyslím si, že sa zachovali fér voči ľuďom, ktorí mohli trénovať. Svetová atletika je zvláštne solidárna s krajinami, kde mali väčšie obmedzenia ako my. Za normálnych podmienok nemáme financie či mítingy, kde by sme mohli získavať body do renkingu. V tejto chvíli však musíme byť solidárni s tými, ktorí nemohli trénovať. Nezdá sa mi to ani správne, ani fér. Spravili sme veľmi veľa pre to, aby sme mohli pokračovať v príprave. Nič s tým nespravíme a musíme sa prispôsobiť čudnej ceste, ktorú Svetová atletika nastúpila. Kvalifikáciu zastavili do začiatku decembra. Pre nás je to o tom, aby sme sa tešili zo športu.

Ako to vyzerá z hľadiska najbližšieho súťažného programu?

V podstate z hľadiska vrcholového a hlavného cieľa, ktorý má atlét formátu Janka, ide o nulovú sezónu. Snažíme sa necestovať. Chceme sa vyhýbať akémukoľvek riziku. Súťažíme na Slovensku, v Česku či v Rakúsku, kam sa dokážeme dostať autom. Vrcholom sezóny budú augustové majstrovstvá Slovenska, míting P-T-S v Šamoríne a Zlatá tretra v Ostrave. Po „rozmrazení“ rebríčkov sa už budeme pripravovať na halovú sezónu. Na základe toho bude pre nás extrémne náročné splniť limit v priebehu troch mesiacov nasledujúceho roka. Nemá však zmysel nad tým lamentovať, keďže niektoré rozhodnutia nezmeníme. Musíme sa prispôsobiť.

Mali by ste odkaz pre nádejných atlétov?

Treba zotrvať v našej krajine a ísť si za svojím cieľom. Cieľ je cesta. Ide o to, aby mali radi to, čo robia denno-denne každú hodinu. Potom príde aj vytúžený úspech. Ak budeme neustále očakávať len výsledok, veľmi ťažko sa k nemu dopracujeme.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri