Športové
Rozhovor
9 min. čítania

Trojnásobný olympionik Matej Kazár končí kariéru a hovorí: Boli sme ako rodina

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Michal Svítok

Úspešný slovenský biatlonista Matej Kazár, ktorý súťažil na trojo zimných olympijských hrách, končí kariéru na vrcholovej úrovni. Aktuálne pracuje ako administratívny pracovník. Biatlonu sa 36-ročný rodák z Predajnej plánuje venovať aj po aktívnej činnosti či už ako pretekár na národnej úrovni, alebo v trénerskej úlohe.

Pochádzate z biatlonovej rodiny, keďže váš otec aj brat sa venovali tomuto športu. Predpokladáme, že vás k biatlonu priviedol otec. Je to tak?

Áno, otec trénoval a trénuje žiakov, dorastencov a juniorov v klube biatlonu Predajná. Do desiatich rokov sme sa pretekali v prípravke. V prvej kategórií, čo boli 10 až 11-roční žiaci, sme s Dušanom Šimočkom a Marekom Michalíkom zo Širokého tvorili základ 35-člennej kategórie. Neskôr pribudol aj Miro Matiaško, ktorý prišiel z bežeckého lyžovania. Boli sme silná partia, ktorá spolu vydržala až do mužov.

Ako pokračovala vaša biatlonová kariéra počas mládežnických kategórií?

Otec ma trénoval do pätnástich. Potom ma mal ešte Jaro Kamenský v Centre talentovanej mládeže, rovnako sa mi venoval Milan Augustín. Po EYOD 1999 ma ako dorastenca zobral pod svoje krídla reprezentačný tréner juniorov Dušan Šimocko starší. Spolu s jeho synom Dušanom sme boli dvaja výborným výsledkom zaradení do repre družstva juniorov. V reprezentácii sme sa stretli aj s Mirom Matiaškom. Väčšinou to bola 2-ročná kategória, no my sme sa v nej pretekali s kolegami aj o štyri roky staršími. Už vtedy som dokázal byť v roku 2000 na majstrovstvách sveta juniorov 22. v rýchlostných pretekoch. Vpredu boli Birnbacher, Čerezov či Eder. Vždy sa jeden z nás umiestil do 6. miesta na MS juniorov. V rokoch 2001, 2002, 2003 to boli 5. miesta zo stíhacích a vytrvalostných pretekov.

Po tomto období ste prešli k mužom, čo ste už načrtli. Myslíte si, že ste v tom čase prešli náročnou cestou, alebo to vidíte inak?

Samozrejme, prechod k mužom bol zložitý, lebo tam bolo treba ,makať´, trénovať ďalej. Tie roky vo veku 20 – 21 rokov, keď sa prechádza k mužom, nám predlžovali kategóriu. Bol som až päť rokov junior, lebo som sme ešte nemali kadetské majstrovstvá sveta. Prechod k mužom stál ešte dva tri-roky tvrdého trénovania, aby som sa presadil popri Marekovi Matiaškovi alebo Paľovi Hurajtovi. Bojovali sme o miesto s Paľom Novákom, takže mali sme čo robiť, aby sme sa dostali k mužom. Od veku 26 - 27 rokov prichádzali najlepšie výsledky. Najväčší úspech bol v tom čase tretie miesto v miešanej štafete v pretekoch SP Kontiolahti 2012. Rád si spomínam na tieto preteky, keďže som sa pretekal vpredu s tými najlepšími.

Foto
TASR/Radovan Stoklasa

Keď už zmieňujeme úspechy, mali ste ich viacero. Či už išlo o spomínané tretie miesto v mix štafete v pretekoch Svetového pohára v Kontiolahti 2012, 5. priečka na olympiáde v Soči v rovnakej discipline, či 10. pozícia v pretekoch s hromadným štartom v Canmore 2016. Sú tieto výsledky pre vás najväčšie? 

Najviac bola pre mňa olympiáda v Soči, kde sme skončili piati v mix štafete. Na olympijské hry sa každý pripravuje štyri roky. Išlo už o moju tretiu olympiádu, vo Vancouveri som nenastúpil. Veril som, že to tam bude dobré, lebo som mal dobrú bežeckú sezónu. Stačilo iba streliť, škoda, že to nevyšlo trošku lepšie v individuálnych pretekoch. Rýchlostné mi priniesli 37. pozíciu s tromi trestným okruhmi, čo bolo ťažké dobiehať v "stíhačke". Posunul som sa však na 20. miesto, vo vytrvalostných pretekoch som bol 19. v poradí. Individuálne som zabehol s dvomi trestnými minútami, s nulou by to “cvenglo” bronzom. Dostal som sa aj do pretekov s hromadným štartom, v ktorých som skončil na 15. priečke. Bolo to krásne, no popravde som čakal viac.

Zúčastnili ste sa teda na štyroch olympijských hrách, pričom ste súťažili na troch. Ako vám utkveli v pamäti?

V Turíne 2006 som bol nováčik, mal som 22 rokov. Čiže som si to tam "okukával", keďže všetko bolo pre mňa nové. Potom prišiel Vancouver 2010, kde som ochorel. Nenastúpil som ani na jeden štart, preto sa mi to neráta. Celé dva týždne som preležal. V Soči som si už viac veril, pretože vo "sveťáku" som dokázal behať s tými najrýchlejšími. Rok predtým som mal v "stíhačke" na majstrovstvách sveta v Novom Městě na Moravě tretí najrýchlejší čas. Znamenalo to, že keď príde forma, tak sa môžem pretekať s tými najlepšími. V Pjongčangu som veril, že buď miešaná štafeta, alebo naša mužská sa presadí. V rýchlostných pretekoch som zaznamenal solídne 22. miesto, ale už to nebolo také ako predtým. Do pretekov s hromadným štartom mi chýbali len jeden alebo dva bodíky. Bol som prvý náhradník, čo ma trošku mrzelo. V kontaktných pretekoch si verím a viem sa tam pohybovať.

Čo pre vás znamená pojem olympiáda?

Olymiáda je najviac, čo môže športovec dosiahnuť. Už odmalička sme v televízii sledovali olympijské hry. Je to veľký cieľ pre pretekára, dostať sa vôbec na olympiádu. Myslím si však, že pre mňa to bol nie úplne najlepší cieľ. Mal som si povedať, že sa chcem vrátiť z olympiády s medailou a možno by som sa inak nastavil. Možno by sa to potom inak vyvíjalo.

Foto
TASR/Jakub Súkup

Mali ste viacero kolegov, s ktorými ste strávili veľa času. Kto vám bol najbližší?

V podstate deväť mesiacov v roku biatlonisti trávia čas spolu na sústredeniach, takže najbližší mi bol asi Miro Matiaško. S ním som od juniorky hádam šestnásť rokov býval v spoločnej izbe. Ešte v juniorke som veľa času trávil aj s Dušanom Šimočkom. Takisto potom som často zdieľal jednu izbu s Maťom Otčenášom alebo s Tomášom Hasillom. Boli sme ako rodina, keďže sme spolu boli viac času ako s našou skutočnou rodinou. Vznikli také vzťahy, že to pretrvá na celý život.

Ktoré dejisko ste mali najradšej a prečo?

Najradšej som mal dejiská, kde sa najviac darilo. Zabehol som si "sveťák" aj u nás v Osrblí - dávnejšie, keď Paľo Hurajt skončil tretí. Najkrajšie bolo asi Nové Město na Moravě, lebo tam prišlo veľa slovenských fanúšikov. Aj Česi nám dosť fandili. Zaujímavé strediská boli napríklad Anterselva či Canmore, medzi krásnymi skalnatými štítmi Álp, resp. Skalistých hôr.

Na aký zážitok si najradšej spomínate, čo si rád vybavujete v pamäti?

Najväčším zážitkom pre mňa bolo stretávanie s ľuďmi v zahraničí. Vždy sa pri nás nejakí Slováci zastavili a spytovali sa, ako sa máme. My sme sa od nich zase dozvedeli, ako sa im žije v zahraničí. Rovnako bola reč o tom, kde bývajú a čo robia na našom milovanom Slovensku. V tomto ohľade môžem spomenúť napríklad Kanadu, ale aj iné štáty. Rád si vybavujem príjemné stretnutia so Slovákmi v zahraničí.

Foto
TASR/Martin Baumann

Pre zaujímavosť – viete, koľko ste minuli lyží, pažieb a nábojov?

Párov lyží bolo veľa, keď človek súťaží odmalička. Celú svoju kariéru som jazdil na fischerkách a palice, s ktorými som sa pretekal od roku 2012, boli Swix, predtým Leki. V juniorskej a mužskej kategórii človek minie za 20 rokov dokopy možno aj sto párov. Pažby sa väčšinou držia dlhšiu dobu. Keď si pretekár zvykne na pažbu, tak si ju nechce meniť, pokiaľ sa nezlomí. Mne sa to stalo v Soči 2014, tak som ju zmenil. Odvtedy som mal výbornú pušku. Pažba sa mení približne každé štyri roky, čiže tých bolo tak päť - šesť. Nábojov som vystrieľal osem až desaťtisíc ročne, takže tiež sa to dá ľahko prepočítať. Pre zaujímavosť, najazdil som na lyžiach spolu viac ako 100 tisíc kilometrov.

Vyštudovali ste trénerstvo na Univerzite Komenského v Bratislave a neskôr na Univerzite Matej Bela v Banskej Bystrici. Budete sa venovať biatlonu aj po kariére, či už ako tréner, alebo v inej pozícii?

Biatlonu sa ešte chcem venovať. Možno postupne aj trénerstvu, kým sa ustálim. Cestovania bolo veľmi veľa, tak si potrebujem od toho trochu oddýchnuť. Myslím si, že detičky by som mohol trénovať, alebo nejako vypomôcť. Neskôr by som možno trénoval aj syna, keď vyrastie.

Synček Krištof má štyri roky, stavia sa už na bežky?

Keď mal dva roky, tak sme ho postavili na bežky, aby si zvykol. Keď mal tri roky, tak už sa tomu venoval trochu viac. Teraz, keď má štyri, tak zase pridávame. Ide o to, aby si zvykal na sklz, na lyže. V Nórsku sú napríklad povinnou výbavou do materskej školy bežky. Už štvorročné deti na nich behajú po dvore.

Foto
TASR/Martin Baumann

Pekné úspechy si pripísali v mládežníckych kategóriach Šimon Bartko, Matej Baloga, Tomáš Sklenárik či Lukáš Ottinger. Vidíte v nich svojich nasledovníkov?

My sme boli nástupcovia Paľa Hurajta a Mareka Matiaška. Po nás sa tiež chytajú chlapi, škoda, že sa im však teraz nedarí. Je tam výborná partia. Máme aktuálne v A-tíme Tomáša Hasillu, Maťa Otčenáša, Miša Šimu a Šimona Bartka, ktorí sú skvelí chalani. Záleží na šťastí, komu príde forma na svetových podujatiach. Takisto nastupujú mladí Matej Baloga, Tomáš Sklenárik či Lukáš Ottinger, ktorí sú na dobrej úrovni. Na juniorskej úrovni dosiahli viacero umiestení do top 10, čo je odrazový mostík do svétového biatlonu.

Čo by ste odkázali nádejným biatlonistom?

Trénovať, trénovať a trénovať - stojí to za to. Základ úspechu je, aby človek sa tešil na tréning a preteky. Treba si to užívať. S ľahkosťou to ide oveľa lepšie. Na záver sa chcem poďakovať manželke, ktorá to so mnou ťahá od ZOH vo Vancouveri, celej rodine, všetkým trénerom (bolo ich veľa a všetci mi dali kus zo seba), fyzioterapeutom, lekárom, sponzorom, novinárom a ľuďom, čo nám pomáhali. Rovnako som vďačný VŠC Dukla Banská Bystrica, ktorého členom som bol skoro 20 rokov, SOŠV, Ministerstvu školstva vedy, výskumu a športu, Ministerstvu obrany SR, fanúšikom aj neprajníkom za podporu a posilnenie na mojej životnej ceste s názvom Biatlon.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri