Športové aktuality
10 min. čítania

Trojnásobný olympionik v dvoch športových odvetviach Martin Otčenáš ukončil kariéru a hovorí: Treba sa naplno venovať športu

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Michal Svítok

Martin Otčenáš v týchto dňoch oficiálne ukončil kariéru, počas ktorej sa zúčastnil na zimných olympijských raz v behu na lyžiach a dvakrát v biatlone. Stále pôsobí vo VŠC Dukla Banská Bystrica, kde sa venuje príprave športovcov a logistike športového centra. Svojim nasledovníkom drží palce. Viac o kariére 33-ročného už bývalého pretekára sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Martin Otčenáš sa narodil 25. augusta 1987 v Poprade. Keď mal tri roky, vďaka otcovi Dušanovi si prvýkrát nasadil lyže. Od siedmich rokov sa venoval behu na lyžiach v klube ŠKP Štrbské Pleso pod vedením Viery Klimkovej. V juniorskej kategórii získal bronz v štafete na EYOF vo švajčiarskom Monthey 2005. Medzi bežcami na lyžiach štartoval aj na ZOH v talianskom Turíne 2006 a na majstrovstvách sveta v japonskom Sappore 2007. Následne presedlal k biatlonu, v ktorom sa uviedol 15. miestom v rýchlostných pretekoch na juniorských majstrovstvách Európy 2008 v českom Novom Měste na Morave. Na európskom šampionáte v ruskom Ťumeni 2016 si pripísal v mix štafete striebro. Slovensko reprezentoval v biatlone aj na ZOH v ruskom Soči 2014 a v juhokórejskom Pjongčangu 2018.  V uplynulej, záverečnej sezóne kariéry, skončil na 13. mieste v rýchlostných pretekoch na majstrovstvách sveta v talianskej Anterselve. Je štvornásobný majster sveta v letnom biatlone. Počas aktívnej činnosti pôsobil vo VŠC Dukla Banská Bystrica, v ktorej je zamestnaný aj v súčasnosti.

Váš otec Dušan pôsobí v servisnom tíme slovenských biatlonistov, pričom je hlavný servisman. Priviedol vás k športu práve on?

Pochádzam z Tatranskej Štrby a začal som vďaka otcovi. On bol aj môj prvý tréner. Najprv som si vyskúšal zjazdové lyže ako trojročný. Na bežky som sa postavil, keď som mal sedem-osem rokov. Postupne som sa začal vážnejšie venovať behu na lyžiach, otec bol, samozrejme stále pri mne. Mal som však trénerku Vieru Klimkovú v ŠKP Štrbské Pleso. Za tento klub som súťažil až do prechodu k biatlonu v 18 rokoch.

Ako pokračovala vaša kariéra v juniorskom veku?

Juniorské pôsobenie hodnotím pozitívne. Už ako starší dorastenci sme sa spolu s kolegom Ferom Janečkom, s ktorým som bol „parťák“ až do spomínaného prechodu k biatlonu, zúčastnili na juniorských majstrovstvách sveta. Pretekali sme sa tam s o dva roky staršími bežcami. Spolu sme zažili aj zimný Európsky olympijský festival mládeže (EYOF) vo švajčiarskom Monthey 2005, na ktorom sme získali bronzovú medailu. Následne som sa dostal v bežeckom lyžovaní aj na zimné olympijské hry v Turíne 2006 a v ďalšom roku na majstrovstvá sveta dospelých do Sappora.

Kedy prišlo rozhodnutie, že sa stanete biatlonistom?

Keď prechádzaš z juniorskej kategórie medzi seniorov, je to zložitejšie. Nevieš, či budeš naďalej športovať alebo pôjdeš študovať na vysokú školu. Potrebuješ výsledok, aby ťa zamestnali v niektorom zo športových centier. Zaznamenal som síce 18. miesto na majstrovstvách sveta juniorov v behu na lyžiach, pričom som súťažil s pretekármi ako Northug, Hellner, Cologna a podobne, no nestačilo to. Vážim si, samozrejme, tieto umiestenia, avšak rozhodol som presedlať na biatlon. Najviac ma presviedčal Martin Bialek, ktorý v tom čase pracoval ako servisman bežcov na lyžiach. Stretol som sa s trénermi z VŠC Dukla Banská Bystrica. Porozprávali sme sa o tom, aké podmienky sú mi schopní vytvoriť. Na základe toho som sa rozhodol prestúpiť k biatlonistom.

Martin Otčenáš ešte ako bežec na lyžiach na ZOH v Turíne 2006
Foto
TASR/Vladislav Brindžák

V biatlone ste ešte stihli jednu sezónu v juniorskej kategórii. Myslíte si, že ste prešli vtedy náročnú cestu?

Hneď v roku 2008 som štartoval na majstrovstvách sveta juniorov v Ruhpoldingu a dostal som sa do reprezentácie. Potom som súťažil na juniorskom európskom šampionáte v českom Novom Měste na Morave. Vzhľadom na to som sa rozhodol, že sa budem seriózne venovať biatlonu. Nezískal som síce vtedy medailu, avšak 15. miesto v rýchlostných pretekoch bolo povzbudivé.

Spomínate si celkove na vašu biatlonovú kariéru v pozitívnom duchu?

Bolo to pestré, čo sa týka výsledkov. Myslím si, že sme utvorili celkom dobrú partiu. Stretol som sa ešte s chalanmi, ktorí si pripísali viacero kvalitných výsledkov, ako boli Marek Matiaško, Miro Matiaško, Paľo Hurajt, Maťo Kazár či Dušo Šimočko. Naša tréningová skupina mala veľký počet pretekárov a do určitého času som sa od týchto pretekárov mal čo učiť. Hlavne som bol rád za to, že som im stačil bežecky a niekedy som ich dokonca predbehol. Streľba však u mňa bola sem-tam o náhode. Nemal som ju zvládnutú tak, ako by sa patrilo.

Okrem iného ste získali striebro na majstrovstvách Európy, štyrikrát ste sa stali majstrom sveta v letnom biatlone a skončili ste na 13. mieste na posledných MS v Anterselve. Vážite si tieto úspechy najviac?

Každý úspech má pre mňa určitú hodnotu, keďže som sa k nemu musel dopracovať v určitom období. Žiadny z nich by som však extrémne nepovyšoval alebo jeho hodnotu neznižoval. Všetko bolo tak, ako má byť. Niekedy sa to mohlo však skončiť oveľa lepšie. Najviac ma mrzia zimné olympijské hry v Pjongčangu, keď som mal rýchlostné preteky rozbehnuté vynikajúco. Bohužiaľ, „stojku“ som vôbec nezvládol. To, aby mi táto streľba vyšla, by som možno vymenil za iné úspešné preteky. Podľa mňa som mohol vtedy skončiť do ôsmeho miesta, pričom som ostal navždy druhý po prvej streleckej položke.

Zúčastnili ste sa na ZOH v Turíne 2006 ešte ako bežec na lyžiach, v Soči 2014 a v Pjongčangu 2018 už ako biatlonista. Ako vám trojo hier utkvelo v pamäti?

V Turíne som bol ešte mladý, avšak extrémne som to neprežíval. Povedal by som, že to bolo trochu „roztrúsené“, keďže naša olympijská dedina sa nachádzala mimo celkového diania. Hry v Soči by som označil za najkrajšie, pretože sa odohrávali v peknom horskom prostredí. Taktiež ZOH v Pjongčangu mali niečo do seba, avšak chcel som tam dosiahnuť lepšie výsledky. Neboli síce až také zlé, ale pripravil som sa na ne oveľa lepšie, než by naznačovali moje umiestenia.

Martin Otčenáš na ZOH v Soči 2014
Foto
TASR/Michal Svítok

Čo pre vás celkovo znamená pojem olympijské hry?

Ide o sviatok všetkých športovcov, na ktorom majú možnosť zapísať sa do pamäti ľudí. Zároveň je to odmena pre športovca za celoživotnú drinu.

Spomínali ste bratov Matiaškovcov, Pavla Hurajta, Mateja Kazára alebo Dušana Šimočka a v tíme ste mali v pozícii servismana dokonca otca. Boli vám práve oni počas kariéry najbližší?

S otcom som sa paradoxne stretával viacmenej iba na pretekoch, keďže servismani mali vždy veľa práce pri príprave lyží. Málokedy sme spolu trávili čas v hoteli. Býval som najprv s Marekom Matiaškom, následne s Paľom Hurajtom počas jeho posledných biatlonových rokov a uplynulé sezóny s Maťom Kazárom. Ako som sa vyjadril, všetci chalani sme utvorili výbornú partiu.

Navštívili ste veľa dejísk, kde sa odohrávali preteky a sústredenia. Ktoré z nich ste si najviac obľúbili?

Na sústredeniach som mal najradšej pravdepodobne rakúske strediská Ramsau a Obertilliach, v minulej sezóne sa mi páčilo aj vo švajčiarskom Lenzerheide. Rovnako by som spomenul švédske Idre a nórsky Sjusjoen, v ktorých sme mali výborné podmienky. Čo sa týka pretekov, tak každé miesto malo svoje pozitíva i negatíva. Vyslovene by to však bola talianska Anterselva, ktorá sa nachádza v krásnom prostredí a prichádza tam vždy veľa divákov. Rakúsky Hochfilzen sa mi takisto pozdával. Nové Město na Morave je zaujímavé, keďže toto stredisko sa veľmi zmenilo. Keď som sa tam pripravoval ešte ako bežec na lyžiach, v podstate tam nebolo žiadne zázemie. Teraz tam vybudovali také stredisko, že Čechom môžeme len závidieť. Takisto v ruskom Ťumeni majú vybudovaný neskutočný komplex.

Máte aj nejaký zážitok, na ktorý rád spomínate?

Vždy som zažil niečo, čo mi utkvelo v pamäti. Rád si spomínam na preteky, kam chodili slovenskí fanúšikovia. Veľmi príjemné boli stretnutia s nimi napríklad v Kanade alebo v iných vzdialenejších krajinách.

Martin Otčenáš na uplynulých majstrovstvách sveta v Anterselve
Foto
TASR/Michal Svítok

Pre zaujímavosť – viete, koľko ste minuli pažieb, lyží a nábojov?

Pažby som mal tri. Čo sa týka lyží, tak každú sezónu som využil maximálne 18 párov. Mohlo ich byť okolo sto, nepočítal som to však presne. Počas uplynulých rokov, keď som trénoval s manželkou Nataliou, som vystrieľal 13-14-tisíc nábojov. Predtým to bývalo tak do 10-tisíc, pričom celkovo to mohlo byť za 12 rokov viac ako 100-tisíc.

Mali ste zdravotné problémy s platničkou, čo ovplyvňovalo mnohokrát aj výkony. Kedy však „padlo“ definitívne rozhodnutie, že ukončíte kariéru?

Oficiálne som sa vyjadril pred dvoma týždňami. Vnútorne som už vedel ku koncu leta, že sa nebude dať pokračovať. Mal som dlhší tréningový výpadok. Človek cíti, že by mu trvalo príliš dlho, kým by sa vrátil. Z ďalšej strany koronakríza prinášala neistotu, vzhľadom na to neviete, čo bude. Čo sa týka zimných olympijských hier v Pekingu 2022, tak ešte je do nich dosť času, ale návrat už skôr neprichádza do úvahy. Momentálne nešportujem takmer vôbec.

Budete sa biatlonu venovať nejakým spôsobom aj po kariére napríklad v pozícii trénera či servismana, keďže manželke Natalii pomáhate v zabezpečení tréningov jej v zverencov v klube ŠKP Banská Bystrica?

Áno, snažím sa manželke pomôcť. Má tam dosť detí, avšak uvidím, či budem pri biatlone. Zatiaľ ma nikto zo slovenského tímu neoslovil. Uvidím, či bude záujem o moje služby. Stále som však profesionálny vojak a pracujem vo VŠC Dukla Banská Bystrica. Podieľam sa na zabezpečovaní prípravy športovcov a logistiky chodu športového centra.

Máme tu viacero mladých pretekárov, ktorí si pripísali úspechy v mládežníckych kategóriách ako Šimon Bartko, Matej Baloga či Tomáš Sklenárik. Mohli by nadviazať na výsledky vašej generácie?

Držím chlapcom palce. Medzinárodná konkurencia je veľmi široká. Viem, čo stojí úsilia a námahy dostať sa vôbec na preteky Svetového pohára. Želám im, aby im to išlo čo najlepšie.

Mali by ste nejaký odkaz pre nádejných biatlonistov?

V prvom rade treba trénovať a naplno sa venovať športu. Priateľky, počítač či internet budú aj po biatlonovej kariére. Mali by počúvať trénerov, pod ktorými pracujú. Nech sa snažia myslieť pozitívne a nenechajú sa odradiť, aj keď sa nedarí. Vždy treba svedomito pracovať.

Podujatia a športovci
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri